A toto je svedectvo, že Boh nám dal večný život, a tento život je v Jeho Synovi. (1. Ján 5,11)

Neomylný?

Prvý vatikánsky koncil v širších súvislostiach

logos-11-12-2016-neomylny-01.jpg

V dnešnej spoločnosti je obecne dobre známe, že v rámci katolíckej cirkvi existuje niečo ako „dogma o pápežskej neomylnosti“. Málokto má však o nej správnu predstavu a pozná širšie dejinné súvislosti. V tomto článku sa spoločne pozrieme na to, ako to s pápežskou neomylnosťou naozaj je: čo jej predchádzalo, prečo a ako bola vyhlásená a čo presne znamená.

Na niekoľkých miestach si dovolím citovať vo svojej dobe svetovo známeho katolíckeho teológa a cirkevného historika Ignaza von Döllingera (1799-1890), ktorý bol súčasníkom sporu o pápežskú neomylnosť, a čo je dôležitejšie, bol jej horlivým odporcom. Svoje názory zhrnul v publikácii Papst und das Konzil (Pápež a koncil).

Druhé meno, ktoré je dobré si zapamätať, je meno súčasného švajčiarskeho katolíckeho teológa Hansa Künga (*1928). Snáď sa nedopustím veľkého omylu, ak napíšem, že Küng je akýmsi novodobým Döllingerom. V roku 1971, pri príležitosti stého výročia vyhlásenia pápežskej neomylnosti, vydal knihu Unfehlbar? Eine Anfrage (Neomylný? Jedna otázka), dôsledkom čoho mu bol udelený zákaz naďalej vyučovať katolícku teológiu. Iste by som sa s Döllingerom či Küngom nezhodol ani zďaleka vo všetkom, no mnohé ich názory ohľadom cirkevných dejín a pápežskej neomylnosti sú iste hodné nasledovania.

Autorita a moc pápežov do 1. vatikánskeho koncilu

„My teda deklarujeme, hovoríme a definujeme, že v prípade každého človeka je podriadenie sa rímskemu biskupovi úplne nevyhnutné pre jeho spásu.“

– Bonifác VIII., záverečná formulácia buly Unam sanctam z roku 1302.

logos-11-12-2016-dolinger.jpgNielen z biblického, ale aj z historického hľadiska je jasné, že Peter a jeho údajní nástupcovia na rímskom biskupskom stolci sa v prvých storočiach netešili takej autorite, ako by si to niekedy želal tradičný katolicizmus. Historický vývoj bol pozvoľný a je rozložený cez celé stáročia. Isté je, že ani sám Ježiš nič také ako úrad pápeža nezaložil. Nanešťastie nemáme priestor zaoberať sa podrobným výkladom biblických pasáží, ktoré sú v súvisiacich polemikách často citované, takže prípadných obhajcov biblického ukotvenia Petrovho (a pápežského) primátu zrejme zatiaľ ponechám nepresvedčených. Pre tentokrát sa uspokojme aspoň s krátkym, ale trefným vyjadrením Dereka Princea: „Často sa naznačuje (v súvislosti s Mt 16,18), že Peter je základom Cirkvi. Musím povedať, že ak by to bolo tak, bola by to veľmi labilná stavba. Pretože o chvíľku neskôr ho Ježiš pokarhal hovoriac: „Choď za mňa, satan!“ Neskôr Pána zaprel trikrát a dokonca aj po zmŕtvychvstaní ho Pavol musel karhať za kompromisy s pravdou evanjelia, ktoré robil zo strachu zo Židov. Takže som naozaj vďačný, že Cirkev nie je postavená na Petrovi, ani ja nie som.“

Hoci vzostup moci a autority rímskeho biskupa bol pozvoľný, už v 11. storočí si pápež mohol dovoliť viesť dlhé mocenské spory s najmocnejšími svetskými panovníkmi tej doby, predovšetkým s cisárom Svätej ríše rímskej. Pápež sám v stredoveku celkom typicky vystupuje ako monarcha, ktorý okrem iného spravuje svoje vlastné územie (Pápežský štát), vedie vojny a vydáva listiny. Svoju moc pritom neopiera len o zvrátený výklad z kontextu vytrhnutých biblických veršov, ale aj o svetské dokumenty, často falzifikáty. Spomeňme aspoň darovaciu listinu známu ako Donatio Constantini (Konštantínova donácia), ktorá obsahovala legendu o pápežovi Silvestrovi I., skrze ktorého sa mal uzdraviť a obrátiť samotný rímsky cisár Konštantín. Ten mu z veľkej vďačnosti mal prenechať vládu nad Rímom a vlastne celou západnou časťou ríše. V podstate až rozprávkovo pôsobiaci príbeh spochybňovali niektorí jednotlivci už dávnejšie, no až v 15. storočí bolo spoľahlivo dokázané, že listina, ktorá mala byť podľa svojho obsahu vydaná v 4. storočí, je falzum spísané najskôr v storočí ôsmom.

Vrchol stredovekej pápežskej moci, ktorý sa podľa väčšiny historikov nepodarilo od tej doby už obnoviť, predstavuje vláda pápeža Innocenta III. (1198-1216). V jednom zo svojich listov vysvetľuje, aký je vlastne vzťah medzi svetskou a duchovnou mocou: „Rovnako ako zakladateľ vesmíru ustanovil dve veľké svetlá na nebeskej klenbe, väčšie svetlo, aby vládlo dňu a menšie, aby vládlo noci, taktiež ustanovil dve veľké vznešenosti na klenbe katolíckej cirkvi… Väčšiu, aby vládla dňu, čiže dušiam, a menšiu, aby vládla noci, to znamená telám. Tieto dve vznešenosti sú pápežská autorita a kráľovská moc. Rovnako ako mesiac získava svoje svetlo zo slnka, a jeho svetlo je zjavne slabšie v kvantite i v kvalite, v pozícii i v sile, tak isto aj kráľovská moc získava nádheru svojej vznešenosti z pápežskej autority.“ V súvislosti mocenského boja so svetskou mocou je nutné vidieť tiež v úvode kapitoly citovanú bulu Bonifáca VIII. (1294-1303), Unam sanctam, v ktorej sa píše, že „podriadenosť každého človeka rímskemu biskupovi je nevyhnutná pre jeho spásu“. Medzi riadkami nie je ťažké vyčítať skutočné posolstvo tejto formulácie, ktorým zjavne malo byť: „Podriadenosť každého človeka – vrátane kráľov i samotného cisára…“

V 14. storočí došlo k zmene situácie a moc pápežov okúsila úpadok súvisiaci najmä s tzv. avignonským zajatím a následnou pápežskou schizmou (1378 – 1417), počas ktorej vládli najskôr dvaja a neskôr dokonca traja pápeži súčasne, pričom každý z nich sa považoval za toho pravého. V tejto dobe dochádza v cirkvi k veľkému rozmachu konciliárneho hnutia, ktoré hlásalo, že najvyššiu autoritu v rámci cirkvi nemá mať pápež, ale koncil. Hnutie bolo pápežským stolcom potlačené v 15. a začiatkom 16. storočia. Novú a tvrdú kritiku pápežského úradu priniesla tiež reformácia, ktorej stúpenci neváhali pápeža stotožňovať s Antikristom: „…pápež je skutočným Antikristom, ktorý sa posadil a povýšil nad Krista a proti Nemu, pretože nechce dopustiť, aby kresťania boli spasení bez jeho moci, ktorá je vlastne ničím, lebo ju Boh ani nenariadil ani neprikázal“ (Martin Luther, Šmalkaldské články). Proti útokom reformátorov sa katolícka cirkev pochopiteľne rovnako horlivo bránila, čo viedlo k ešte tuhšej obhajobe autority a moci pápežského stolca a ďalších tradične katolíckych doktrín. Vznikol Index zakázaných kníh, boli založené tribunály Rímskej inkvizície (popri ktorej pôsobila ešte stále aj tzv. Španielska inkvizícia) a vznikol dokonca nový rehoľný rád, Spoločnosť Ježišova (Jezuiti), ktorého členovia sa vyznačovali mimoriadnou oddanosťou „Kristovmu zástupcovi“.

S príchodom „modernej“ doby už pápeži postupne, ale nenávratne strácali svoju svetskú moc. Osvietenstvo, rozvoj vedy a nové ideológie 18. a 19. veku ako liberalizmus, socializmus, nacionalizmus či ateizmus spôsobili úpadok pápežskej autority. Obrovské zmeny, ktoré sa veľkou mierou dotkli náboženstva ako takého a teda logicky aj samotnej katolíckej cirkvi, prebehli spolu s Veľkou francúzskou revolúciou a revolúciami, ktoré po nej nasledovali. Kontrolu nad náboženstvom preberá štát. Pápeži tejto doby sa k osvietenstvu a moderne pochopiteľne stavajú reakčne a odmietavo. V tvrdých sporoch a zápasoch o niekdajšiu moc však s „osvietenými“ panovníkmi a modernými štátnymi systémami prehrávajú. Keď mal byť Napoleon Bonaparte v roku 1804 korunovaný cisárom, okázalo si položil korunu na hlavu sám, pričom to jediné, čo od pápeža očakával, bolo jeho požehnanie. V roku 1808 Napoleon dokonca anektoval celé územie Pápežského štátu, ktoré sa do rúk pápeža vrátilo až po jeho porážke roku 1815. Istý návrat k stredovekým náboženským (predovšetkým katolíckym) ideálom predstavovala vlna romantizmu, myšlienkového a umeleckého smeru 19. storočia, no postupujúcu sekularizáciu, ktorá prenikala do spoločnosti zo všetkých strán, to nanajvýš len pribrzdilo. Niektoré hnutia priamo vnútri cirkvi (galikanizmus, jansenizmus), sa zasa pokúšali o väčšiu samostatnosť od Ríma a chceli vytvoriť miestne cirkvi podriadené štátnemu dozoru, nie pápežovi. Práve v tejto dobe veľkých zmien bol zvolený za pápeža muž, ktorého pontifikát je dodnes považovaný za najdlhší (bezpečne dokázateľný) v celých dejinách tejto inštitúcie.

Pius IX. a dogma o nepoškvrnenom počatí

„Základ všetkého Nášho presvedčenia, ako dobre viete, Ctihodní Bratia, nachádzame v Blahoslavenej Panne Márii. Pretože Boh zveril Márii poklad všetkých dobrých vecí, aby každý vedel, že skrze ňu prichádza všetka nádej, všetka milosť a celá spása. Lebo toto je Jeho vôľa, že všetko získavame skrze Máriu.“

– Pius IX., encyklika Ubi primum z roku 1849.

logos-11-12-2016-pius.jpgPius IX., zvolený za pápeža roku 1846 (bol ním až do roku 1878), sa tešil veľkej popularite vďaka svojmu liberálnemu ladeniu a podpore talianskeho nacionalizmu. Hneď po svojom nástupe na stolec sv. Petra nechal napríklad prepustiť politických väzňov, zmiernil cenzúru a ustanovil komisie, ktoré mali pracovať na rôznych reformách. Avšak po búrlivých revolučných rokoch 1848-49, kedy bol vyhnaný z Ríma, sa jeho liberálne postoje rozpadli ako domček z kariet a svoje zmýšľanie obrátil o 180 stupňov. Keď francúzska armáda porazila rímskych republikánov, vrátil sa v roku 1850 späť, teraz už ako absolutistický vládca a nekompromisný odporca akýchkoľvek liberálnych myšlienok a hnutí.

Jedným z jeho najvýznamnejších počinov v nasledujúcich rokoch bolo vyhlásenie dogmy o nepoškvrnenom počatí, ktorá sa netýka Ježiša, ako sa niektorí mylne domnievajú, ale Panny Márie. Dogma o nepoškvrnenom počatí totiž deklaruje, že Mária sa na tento svet narodila bez poškvrny dedičného hriechu.

Už v roku 1849 spísal Pius IX. encykliku Ubi primum, v ktorej žiadal biskupov o vyjadrenie sa k možnému vyhláseniu novej dogmy. Keďže reakcie boli kladné, v roku 1854 nasledovalo vydanie buly Ineffabilis Deus, ktorá priamo definovala dogmu o nepoškvrnenom počatí, aby jej „vždy a pevne verili všetci veriaci“. Takí, ktorí sa opovážia zmýšľať inak, sa „vlastným súdom odsudzujú“ a „oddeľujú od cirkvi“.

Zmienená dogma rozprúdila pomerne živú debatu, avšak ani nie tak o jej obsahu. S takýmto prejavom mariánskej úcty, ktorý je, nutné povedať, celkom nebiblický, nemala katolícka verejnosť problém – veď podnet na jej vyhlásenie v podstate vzišiel od samotných veriacich. Ignaz von Döllinger sám píše: „Ani Nový zákon, ani patristické spisy nám nehovoria nič o osude Svätej Panny po smrti Krista.“ Ako pravoverný katolík však dodáva, že zmienená dogma je „neškodná“ a napokon hovorí: „Zdá sa, že nikdy nemôže byť učineného dosť na oslavu Márie.“

Hoci obsah buly bol obecne prijímaný, bol to spôsob jej vyhlásenia, o ktorom sa viedli debaty. Hovorilo sa o tom, či má vôbec pápež právo a moc vyhlasovať dogmy (teda pravdy, o ktorých nie je dovolené pochybovať) len z autority svojho úradu, bez zvolania a hlasovania koncilu, ako bolo dovtedy zvykom. Pápež sa síce, ako bolo už vyššie spomenuté, formálne spýtal na názor biskupov, no rozhodol de facto sám. Mariánska dogma z roku 1854 tak rozprúdila vo vnútri cirkvi polemiky, ktoré viedli až k vyhláseniu pápežskej neomylnosti v roku 1870.

Vatikánsky koncil a vyhlásenie pápežskej neomylnosti

„Kto by sa potom tomuto nášmu prehláseniu opovážil, čo nech Boh odvráti, odporovať; prekliaty buď.“

– Pius IX., Pastor aeternus, 1870.

Desať rokov po vyhlásení dogmy o Nepoškvrnenom počatí vydáva Pius ďalšiu encykliku, ktorej zjavným cieľom je návrat cirkvi späť do stredoveku. K encyklike Quanta cura bol priložený kontroverzný Syllabus errorum (Zoznam omylov), ktorý odsudzoval dohromady osemdesiat omylov modernizmu vrátane liberalizmu, racionalizmu, socializmu, komunizmu, slobody svedomia, ľudských práv obecne, pokroku a na rovnakom riadku spolu s komunizmom odsudzuje dokonca biblické spolky. V tom istom roku začal pápež diskutovať s kardinálmi a biskupmi o možnosti zvolania nového ekumenického koncilu, ktorý sa nekonal už tri storočia a ktorý mal riešiť problémy modernej doby. Prípravy trvali štyri roky a prvé zasadanie v bazilike sv. Petra začalo 8. decembra 1869. Niet pochýb, že najdiskutovanejšou otázkou koncilu bola pápežská neomylnosť. Na koncil sa celkom prirodzene preniesli diskusie predošlých rokov prebiehajúce medzi ultramontanistami a ich odporcami. Ultramontanizmus bol smer v rámci cirkvi, ktorý obhajoval autoritu, moc a, samozrejme, tiež neomylnosť pápeža ako záruku stability a poriadku. Názory na problém neomylnosti sa rôznili od presadenia absolútnej neomylnosti vzťahujúcej sa na všetky výroky pápeža, cez obmedzenú neomylnosť (len na tzv. výroky „ex cathedra“), až po úplné popieranie akejkoľvek formy neomylnosti smrteľného a hriešneho človeka, ktorým predsa pápež je. Po dvoch mesiacoch dlhých debát, 13. júla 1870, prebehlo hlasovanie, v ktorom 451 hlasujúcich bolo za prehlásenie pápežskej neomylnosti, 88 bolo proti a 62 súhlasilo podmienečne. Po tomto predbežnom hlasovaní z Ríma hromadne odišlo 55 biskupov, ktorí sa vyjadrili proti neomylnosti. Konečné hlasovanie prebehlo 18. júla. Neomylnosť oficiálne obsiahnutá v koncilovej konštitúcii Pastor aeternus bola prijatá väčšinou 533 hlasov. Odmietavo sa vyjadrili len dvaja hlasujúci. Hneď potom bol koncil z dôvodu vypuknutia prusko-francúzskej vojny prerušený. Považujem tu za nanajvýš vhodné odcitovať dve najdôležitejšie pasáže (podľa mňa) zo samotnej konštitúcie Pastor aeternus. Prvá je z tretej hlavy a týka sa pápežského primátu:

„Učíme teda a prehlasujeme, že Cirkev Rímska z ustanovenia Pána má nad všetkými ostatnými prvenstvo riadnej moci, a že táto jurisdikčná moc Veľkňaza Rímskeho, pravá moc biskupská, je bezprostredná a že teda pastieri a veriaci akéhokoľvek obradu a dôstojnosti, ako jednotlivci, tak všetci zároveň, sú voči nej zaviazaní povinnosťou hierarchickej podriadenosti a pravou poslušnosťou, a to nielen vo veciach viery a mravov, ale aj vo veciach disciplíny a správy Cirkvi po celom okrsku zemskom; takže pokiaľ je zachovaná s Rímskym Veľkňazom jednota, jak v obcovaní, tak pri vyznávaní tej istej viery, Cirkev Kristova je jediným stádom, pod jediným zvrchovaným pastierom. Toto je učenie katolíckej pravdy, od ktorého nie je pre nikoho možné sa odchýliť bez straty viery a spásy.“

Druhý citát sa týka priamo dogmy o neomylnosti, ktorá je obsiahnutá v štvrtej hlave toho istého dokumentu:

„Takže My verne sa držiac tradície od počiatku kresťanskej viery, k sláve Boha Spasiteľa nášho, k vyvýšeniu náboženstva katolíckeho a k spáse národov kresťanských, za súhlasu posvätného Snemu učíme a ako dogmu zjavenú Bohom vyhlasujeme: Veľkňaz Rímsky, keď hovorí zo stolca (ex cathedra), teda keď vykonávajúc úrad Pastiera a Učiteľa všetkých kresťanov zo svojej najvyššej autority apoštolskej prehlasuje učenie o viere alebo mravoch, ktorého je celá Cirkev povinná sa držať, s pomocou Božou, jemu v blahoslavenom Petrovi sľúbenom, požíva tej neomylnosti, ktorou Božský vykupiteľ svoju Cirkev pri prehlasovaní náuky o viere alebo mravoch obdarenú mať chcel; preto takéto prehlásenia Rímskeho Veľ­kňaza sú samé zo seba, bez ohľadu na súhlas Cirkvi, nezmeniteľné.

Kto by sa potom tomuto nášmu prehláseniu opovážil, čo nech Boh odvráti, odporovať; prekliaty buď.“

Opozícia

„Čo by asi sám Ježiš, na ktorého sa tento pápež svojim koncilom odvoláva, povedal na tieto dve pápežské dogmy? Neviem, do akej miery si bol Karl Rahner, teológ Druhého vatikánskeho koncilu, vedomý priepastne hlbokého zmyslu svojej kritiky, keď prehlásil: ‚Ježiš by to nechápal!‘“

– Hans Küng, Malé dějiny katolické církve

logos-11-12-2016-hans-kung.jpgZnenie konštitúcie Pastor aeternus sa ani zďaleka nestretlo s tak jednohlasným pochopením u veriacich, a dokonca ani u mnohých prelátov (o čom svedčí výsledok predbežného hlasovania), ako to bolo prezentované na záverečnom koncilovom hlasovaní. Väčšina opozičných biskupov sa však po kratšom či dlhšom naliehaní výsledkom koncilu podvolila. Na čele odporcov však stáli aj naďalej predovšetkým univerzitní profesori, cirkevní historici, ktorí nedokázali svoje znalosti z oblasti dejín skĺbiť s novou dogmou. Podľa nich totiž nemala doktrína o pápežskej neomylnosti žiadny základ v dejinách cirkvi, predovšetkým v prvom tisícročí, kedy došlo v dvoch prípadoch dokonca k obvineniu pápežov z herézy a ich následnému odsúdeniu.

V auguste roku 1870 bolo v Bonne zorganizované protestné zhromaždenie teologických profesorov a cirkevných historikov, z ktorého vzišlo prehlásenie odmietajúce dogmu o neomylnosti s viac než 1359 podpismi. Na ďalšom zhromaždení, ktoré sa konalo 29. augusta v Norimbergu, Ignaz von Döllinger vyhlásil, že vatikánsky koncil zmenil podstatu „starej katolíckej cirkvi“. Od tohto momentu sa zvykne datovať vznik tzv. Starokatolíckej cirkvi, hoci jej pomenovanie bolo prijaté až v roku 1872. Schizma bola priamym dôsledkom Prvého vatikánskeho koncilu a jeho dogmy o pápežskej neomylnosti.

Práve spomínaný Döllinger bol nesporne najviditeľnejšou postavou katolíckeho odporu proti vyhlásenej dogme. Už pred koncilom, a aj počas neho, písal pod pseudonymami články do vtedajších periodík, v ktorých na základe historických faktov napádal ultramontanistické idey o pápežskej autorite a neomylnosti: „Z tohto pohľadu (ultramontanizmu) je moc pápeža nad Cirkvou čisto monarchická a nepozná ani netoleruje žiadne limity.“ Na inom mieste zasa píše: „Tiež Civiltà (La Civiltà Cattolica – jezuitské noviny) po prehlásení, že všetky poklady duchovného zjavenia o pravde, spravodlivosti a Božích daroch, sú v rukách pápeža, ktorý je ich jediným sprostredkovateľom a strážcom, dochádza k záveru, že pápež je pokračovateľom Kristovej práce na zemi a je s nami v takom vzťahu, v akom by sme boli s Kristom, keby tu bol stále viditeľne prítomný, aby riadil svoju Cirkev. Od tohto je už len krôčik k vyhláseniu pápeža za vteleného Boha.“ (Ignaz von Döllinger, Papst und das Konzil)

Proti neomylnosti Döllinger vystupoval od počiatku až do konca. Ani po koncile sa konštitúcii Pastor aeternus nikdy nepodvolil. Keď ho mníchovský biskup v liste vyzval, aby tak učinil, odpovedal mu: „Ako kresťan, ako teológ, ako historik a ako občan toto učenie nemôžem prijať.“ Z uhla pohľadu biskupa sa Döllinger otvoreným popieraním práve ustanovených dogiem postavil mimo katolícku cirkev – 17. apríla 1871 bol preto z cirkvi exkomunikovaný a bol mu udelený zákaz naďalej vyučovať teológiu. Napriek tomu sa počas „starokatolíckych“ kongresov snažil o zachovanie jednoty. Tieto snahy boli však neúspešné, nevyhnutnému rozkolu a vzniku samostatnej Starokatolíckej cirkvi nezabránil. Na smrteľnej posteli sa poslednýkrát odmietol podvoliť výsledkom koncilu a preto ani neprijal (nemohol) sviatosti z rúk katolíckeho kňaza. Zomrel „nezmierený s cirkvou“ v Mníchove v roku 1890 vo veku 91 rokov.

Starokatolícka vierouka a prax

Starokatolícka cirkev sa rozšírila najmä v nemecky hovoriacich krajinách (Nemecko, Rakúsko, Švajčiarsko) a na svojich kongresoch v rokoch bezprostredne po koncile vypracovávala svoju vierouku, ktorá sa od tej ortodoxne katolíckej v niektorých bodoch dosť zásadne odlišuje. Samozrejme, na prvom mieste – starokatolíci neuznávajú výsledky Prvého vatikánskeho koncilu. Za záväzné považujú len koncily prvého tisícročia cirkevných dejín, teda tzv. sedem ekumenických koncilov. Kňazský a dokonca aj biskupský celibát je čisto dobrovoľný. Bohoslužby boli vedené už od počiatku hnutia v národných jazykoch. Diakonské a na rozdiel od ortodoxných katolíkov dokonca aj kňazské svätenie žien je v starokatolíckej cirkvi dovolené.

Záver

Vráťme sa na konci článku ešte k samotnej neomylnosti a jej zneniu v konštitúcii Pastor aeternus. Text konštitúcie podmienky pápežskej neomylnosti veľmi presne definuje a keď si túto definíciu rozložíme na drobné, dôjdeme k jasnému výsledku. Pápež musí hovoriť ex cathedra, teda z pozície svojho úradu „pastiera a učiteľa všetkých kresťanov“ a jeho výrok sa musí týkať viery alebo mravov. To znamená, že pápež nemá byť neomylný v každodenných situáciách, ani nemusí byť nutne neomylný, keď napríklad napíše nejakú knihu. Neomylnosť sa v podstate vzťahuje len na prípady, kedy oficiálne z pozície svojho úradu a so všetkou vážnosťou vyhlasuje dogmu.

V mnohých mysliach pravdepodobne povstane otázka, koľkokrát pápež toto privilégium vlastne využil, a ktoré historické dokumenty môžu byť označené za „neomylné“. Odpoveď nám dáva Kódex kanonického práva v kánone 749, ktorý hovorí, že žiadna doktrína nemôže byť považovaná za neomylnú „pokiaľ to nie je jasne manifestované“. Samotná katolícka cirkev zatiaľ uznáva len dva takéto prípady, a to dogmu o nepoškvrnenom počatí, ktorá práve bola impulzom k vyhláseniu pápežskej neomylnosti, a dogmu o nanebovzatí Panny Márie z roku 1950. To znamená, že od Prvého vatikánskeho koncilu pápež svoju výsadu neomylnosti využil len jedinýkrát.

Napriek tomu je však táto získaná právomoc ohromná. Aspoň teoreticky, jediný človek, ktorý sa prezentuje ako Zástupca Ježiša Krista na zemi, môže vyhlásiť dogmu, to znamená vieroučnú doktrínu, ktorú musia prijať všetci veriaci, bez toho, aby sa s kýmkoľvek poradil. Jeho vyhlásenie je totiž platné „samé zo seba, bez súhlasu cirkvi“, ako to uvádza text konštitúcie. To nie je nič iné ako posledný klinec do rakvy konciliarizmu.

Ako v súvislosti so zmienenými mariánskymi dogmami, tak i v súvislosti s dogmami o pápežskom primáte a neomylnosti mi napadá na záver napísať pár posledných slov, ktoré bude iste zaujímavé porovnať s citovanými textami. Vôbec mi však nebude vadiť, ak by ste aj preskočili celý článok, ale uchováte si toto:

„Lebo je jeden Boh, jeden aj prostredník Boha a ľudí, človek Kristus Ježiš.“

(1Tim 2,5)

Použitá literatúra:
BURLEIGH Michael: Pozemské mocnosti. Politická náboženství od Velké francouzské revoluce do 1. světové války, Praha 2016.
DÖLLINGER Ignaz: Papst und das Konzil, Leipzig 1869.
FRANZEN August: Malé církevní dějiny, Praha 1995.
FRÖHLICH Roland: Dva tisíce let dějin církve, Praha 2008.
HANES Pavel: Dejiny kresťanstva, Banská Bystrica 2009.
HANUŠ Jiří: První sněm celosvétové církve. První vatikánský koncil 1869-1870, Brno 2001.
JEDIN Hubert: Malé dějiny koncilů, Praha 1990.
KÜNG Hans: Unfehlbar? Eine Anfrage, Zürich 1971.
KÜNG Hans: Malé dejiny Katolické církve, Brno 2010.
LÉBLOVÁ Marta: Církev – sekularizace – nacionalizmus. První vatikánský koncil, vznik starokatolické církve a vztah katolické církve k sekularizaci a s ní souvisejícímu nacionalismu v letech 1870-1885 v českých zemích habsburské monarchie, Brno 2009.



Súvisiace články

Vplyvní hráči v pozadí Izraelsko-Palestínskeho konflitku|Logos 9 / 2007 | rcs |Izrael
Proroci návratu|Logos 5 / 2012 | Tibor Szöllősi|Z histórie