Hospodin je môj pastier, nebudem mať nedostatku. (Žalm 23,1)

Odkaz Jána Husa

Stručné dejiny husitského hnutia (1415-1485)

logos-09-2016-hus-small.jpgBolo to len minulý rok, čo si ľudia pripomenuli 600 rokov od upálenia majstra Jána Husa. V tomto roku si zasa mnohí spomenuli na smrť Husovho priateľa, Jeronýma Pražského, ktorého hranica sa rozhorela 30. mája 1416. Ani v tej dobe ešte zrejme nikto netušil, kam až zájdu nepokoje, rozpútané týmito rozsudkami, a rozhodne nikto netušil, že husitské hnutie bude schopné dostať cirkev a „jej“ vojská na kolená.

V tomto článku by som sa chcel práve týmto nepokojom venovať – aspoň v základných súvislostiach. Pokúsim sa popísať históriu husitského reformného hnutia od upálenia majstra Jána Husa cez víťazstvo husitského vojska pri Domažliciach až po Bazilejské kompaktáta r. 1436 a Kutnohorský náboženský mier takmer o 50 rokov neskôr.

Počiatky českej „reformácie“

„Verím, že pravda napokon zvíťazí.“

- John Wycliffe

Ján Hus nebol prvý, kto poukazoval na neprávosti vo vnútri cirkvi a potrebu obnovy v duchu Svätého Písma. Už za vlády kráľa Karla IV. (1346-1378) povstávali hlasy nespokojnosti s aktuálnym stavom vecí a volanie po reforme a obnove mravnej čistoty bolo najmä v českých krajinách stále zjavnejšie. Už v 14. storočí v Prahe pôsobil Konrád Waldhauser († 1369) či známejší Jan Milíč z Kroměříže († 1374), ktorý je považovaný za najvýznamnejšieho reformného kazateľa 14. storočia v Čechách. Na Jana Milíča nadviazala ďalšia generácia rovnako zmýšľajúcich vzdelancov a kazateľov, ktorí sa sústreďovali najmä na Pražskej univerzite. Práve tam na samom konci 14. storočia dosiahol titul majstra slobodných umení aj „Jan Hus z Husince“, ktorého meno neskôr zatieni mená všetkých jeho predchodcov a tiež spolupracovníkov a učiteľov. Cirkev sa podľa pražských majstrov až príliš odchýlila od počiatočného stavu a stala sa telesnou, pretože sa už viac nedržala právd Písma. Husovo kázanie v „Betlémské kapli“ na pražskom Starom meste priťahovalo davy. Jeho názory a najmä názory Johna Wycliffa, ktoré s obľubou citoval a hájil, boli však odsúdené všeobecným cirkevným snemom v Kostnici ako kacírske a pretože majster Ján odmietol svoje presvedčenie odvolať, bol ako zatvrdený kacír 6. 7. 1415 upálený na hranici.

Reakcia na Husovo upálenie

„Poněvadž právem přirozeným i božským je každému přikázáno činit jinému to, co přeje sám sobě, a je zapověděno jinému činit, co by nechtěl, aby se mu stalo – neboť pán Kristus pověděl: “Všecko, cokoli chcete, aby vám činili lidé, to jim čiňte, neboť v tom záleží zákon a proroci” (Matouš 7, 12); a svatý Pavel praví: “Plnost zákona je milování a celý zákon je obsažen v jediném přikázání, totiž milovati budeš svého bližního jako sebe samého” (Římanům 13,10) – proto my, dbalí s boží pomocí, jak jen můžeme, o boží zákon a o milování bližního, hlásíme se k našemu nejmilejšímu bližnímu, ctihodnému mistru Janovi Husovi dobré paměti. Hotovému bakaláři svatého písma a křesťanskému kazateli svatého evangelia. Jeho jste nedávno ve sboru kostnickém, nevíme, jakým duchem vedeni, bez jeho přiznání a bez jediného, jak se slušelo, usvědčení a bez provedení důkazu o jeho bludech a kacířství, nýbrž pouze z ohledu na nepravé, falešné a zlovolné žaloby, udání a podněcování úhlavních nepřátel jeho, našeho Království i Markrabství moravského, jako neústupného kacíře odsoudili a odsouzeného ukrutnou a přepotupnou smrtí zabili.“

- Úryvok z listu zaslaného českými a moravskými šľachticmi do Kostnice 2.9.1415

logos-09-2016-zelivsky.jpgOdsúdenie „arcikacíra“ Husa na riadnom cirkevnom koncile automaticky robilo zo všetkých jeho stúpencov heretikov a bolo zjavné, že cirkev s nimi tak hodlala aj zaobchádzať. Pokiaľ sa sudcovia na Kostnickom koncile domnievali, že rozsudky smrti nad heretikmi budú viesť k zlepšeniu situácie (pre cirkev), ukázalo sa, že sa zmýlili. Došlo k pravému opaku – české reformné hnutie nabralo na sile a z Husa sa stal mučeník. Krajinou otriasala vlna protestov a všeobecného pobúrenia. Koncilu dokonca bola začiatkom septembra zaslaná protestná listina, na ktorej bolo 452 pečatí českých a moravských šľachticov, a bezúhonnosť svojho učiteľa sa snažila ochrániť tiež Univerzita. Takmer o rok neskôr – 30. mája 1416 – bol navyše v Kostnici odsúdený a upálený aj Husov priateľ Jeroným Pražský, ktorý odmietol svoje „kacírske“ myšlienky odvolať a bol odsúdený ako stúpenec Wycliffa a Husa.

V Prahe zatiaľ povstávali noví kazatelia, spomedzi ktorých vynikal predovšetkým radikálny Ján Želivský. Ten svojimi plamennými kázňami burcoval ľud a v roku 1419 situácia v Prahe už vyústila aj do násilných nepokojov. Kráľom Václavom IV. dosadení pražskí radní totiž nechali zatknúť niekoľkých husitov, na čo prívrženci Želivského odpovedali protestným pochodom k radnici na Novom meste. Vášne sa vystupňovali natoľko, že husiti na radnicu zaútočili a niekoľko radných bolo vyhodených oknami von. Touto udalosťou, tzv. prvou pražskou defenestráciou, sa spravidla datuje začiatok husitskej revolúcie. Pápež Martin V. reagoval vyhlásením prvej krížovej výpravy do Čiech, na ktorej čelo sa postavil husitmi neuznaný nový český kráľ, Žigmund Luxemburský. Václav IV. totiž zomrel v tom istom roku, pričom do súvisu s jeho smrťou sa často kladie aj záchvat hnevu, ktorý dostal, keď sa o búrlivých udalostiach v Prahe dozvedel.

Jednota v nejednote

„Ale vás prosím, bratia, menom nášho Pána Ježiša Krista, žeby ste všetci hovorili jedno a to isté, a že by nebolo medzi vami roztržiek, ale aby ste boli dokonalí v jednej a v tej istej mysli a v jednej a v tej istej mienke.“

- 1. list Korinťanom 1,10

Napriek tomu, že medzi samotnými husitmi vládlo množstvo sporov, v boji proti katolíkom sa často dokázali radikáli i umiernení zjednotiť. Radikálne krídlo predstavovali predovšetkým prívrženci Želivského a najmä táboriti, ktorí si v južných Čechách založili vlastné mesto, Tábor, kde vybudovali unikátnu spoločnosť. Umiernených predstavovala predovšetkým väčšina Pražanov. V roku 1420, kedy už križiacke vojská obliehali Prahu, bol známy základný husitský program. Štyri pražské artikuly predstavovali štyri základné články husitskej viery, na ktorých sa dokázali zhodnúť prakticky všetci.

Obsah štyroch bodov bol nasledovný:

  1. Slobodné hlásanie Božieho slova v Českom kráľovstve bez ľudských prímeskov.
  2. Prijímanie „podobojí“ – teda prijímanie chleba i vína pre laikov.
  3. Zákaz svetskej moci duchovných.
  4. Trestanie zjavných hriechov vo všetkých stavoch.

Dôraz na dodržiavanie Svätého Písma je v husitskom hnutí celkom zjavný, rovnako ako dôraz na laické prijímanie z kalicha. Prijímanie pod oboma spôsobmi (lat. sub utraque species) bolo zrejme najviditeľnejším znakom celého husitského hnutia, preto sa tí, ktorých dnes označujeme ako husitov, spočiatku nazývali kališníkmi alebo utrakvistami (z latinčiny). Symbol kalicha sa tiež hojne používal počas bojov s križiakmi na vojenských štandardách husitských armád.

Krížové výpravy proti husitom (1420 – 1431)

„Nepřátel se nelekajte,
na množstvie nehleďte,
pána svého v srdci mějte,
proň a s ním bojujte
a před nepřátely neutiekajte!“

- Husitská pieseň „Ktož jsú Boží bojovníci“

Proti českým husitom boli v priebehu 15. storočia vedené štyri krížové výpravy. Prvú vyhlásil Pápež Martin V. už v roku 1420. Na čele katolíckych vojsk stál Žigmund Luxemburský, ktorého husiti odmietali uznať českým kráľom. Križiacke vojsko síce obľahlo Prahu, no utrpelo porážku na hore Vítkov od táborského vojska vedeného Jánom Žižkom z Trocnova. Po Vítkove sa výprava rozpadla a križiacke vojsko bolo odrazené aj spred pražských hradieb.

Neúspech Žigmundovho ťaženia vyvolal v Ríši veľké pobúrenie a najmä z iniciatívy porýnskych kurfirstov bola už v ďalšom roku vyhlásená nová výprava. Vojská sebavedomých ríšskych pánov, postupujúce zo západu, boli zahnané na zbabelý útek spred brán Žatca (r. 1421) a Žigmundova armáda útočiaca z opačnej strany, z Uhorska, bola rozprášená Žižkovým vojskom pri Kutnej Hore (začiatkom r. 1422).

Na ďalšiu krížovú výpravu proti „českým kacírom“ sa katolíci zmohli až v r. 1427. Vojská trevírskeho arcibiskupa Ota však takisto nedosiahli žiadne významné úspechy a boli z Čiech vyhnané. Štvrtá výprava, vyhlásená v roku 1431, skončila rovnako žalostne. Ba čo viac, kališnícke vojsko Prokopa Holého zvíťazilo pri Domažliciach takmer bez boja. Podľa niektorých sa križiacke šíky začali rozpadať už keď počuli husitský bojový spev a rachot ich vozov. Po zahanbujúcich porážkach sa katolíci prestali snažiť o zničenie husitského hnutia vojenskou silou. Naopak, husitské vojská začali podnikať výpady (spanilé jazdy) na územia svojich nepriateľov a ohrozovali tak katolíckych pánov na ich vlastnej pôde.

Husitské víťazstvo

„A zapoměli už i cti
Jak chudí, tak i bohatí:
praporů v strachu nechají
a jako diví prchají,
jak by jim vstříc šel nepřítel,
ač ho přec žádný neviděl
(když zástup našich branných sil
tři míle odsud vzdálen byl):
to tím, že k sluchu zazněl jim
kol praskot s koňským řehtáním
a hřmot a halas hrozivý,
s nímž branný lid šel do bitvy,
a třeskot trub a polnic řev
a bojovníků hlučný zpěv.“

- Porážka križiakov popísaná v husitskej piesni „O víťazstve pri Domažliciach“

Triumfy husitských poľných vojsk mali ďalekosiahle následky. Kališníci boli cirkevnými autoritami pozvaní k diskusii na cirkevný koncil do Bazileje (1431-1437), aby sa spor pokúsili urovnať mierovo. Je potrebné uvedomiť si, že takáto situácia nemala v cirkevných dejinách obdoby. Cirkev bola po prvýkrát nútená pozvať zavrhnutých „kacírov“ k diskusii, pretože ich nedokázala poraziť násilím. Výsledkom Bazilejského koncilu bolo prijatie Štyroch pražských artikul a uznanie utrakvistickej cirkvi v Čechách, hoci formálne o novú cirkev nešlo. Samotní husiti (najmä tí umiernení) sa stále chápali ako súčasť všeobecnej (katolíckej) cirkvi, ktorú však treba zmeniť a navrátiť k pravdám Písma. Právo husitov vyznávať svoju vieru bolo potvrdené Bazilejskými kompaktátami vydanými r. 1436 a tiež kráľom Žigmundom. Každá osoba žijúca v krajinách Koruny českej sa od tejto chvíle mohla legálne a slobodne rozhodnúť, či bude prijímať „podobojí“ alebo zostane medzi pravovernými katolíkmi.

Kompaktáta zostali nespochybneným zákonom až do roku 1462, kedy ich pápež Pius II. zrušil s odôvodnením, že neplatia pre ďalšie generácie husitov. Kráľ Jiří z Poděbrad (1458-1471) pápežovo rozhodnutie neakceptoval, čo jemu a jeho krajine prinieslo mnohé nepríjemnosti (vrátane vyhlásenia ďalšej krížovej výpravy), no práve vďaka tomu je známy hlavne ako kráľ „dvojího lidu“, teda kráľ utrakvistov i katolíkov alebo „husitský kráľ“. Poslednou bodkou za dlhými náboženskými konfliktami a husitskými vojnami bol napokon Kutnohorský náboženský mier, podpísaný roku 1485 medzi českými utrakvistami a katolíkmi.

Husitské hnutie ako predstupeň reformácie

„V skratke, všetci sme husiti, bez toho, aby sme o tom vedeli. Koniec-koncov aj Pavel a Augustín sú doslova husiti.“

- Martin Luther

Husitské hnutie je možné chápať ako úspešné prebudenie. To síce časom postupne chladlo a otupovalo svoje „ostrie“, no netrvalo dlho a na počiatku 16. storočia prišiel nový impulz v podobe nemeckej a švajčiarskej reformácie. Ani sám Martin Luther sa netajil svojimi sympatiami k osobe českého kazateľa, ktorý bol za svoje názory kedysi upálený na hranici. V jednom zo svojich listov sa zdôveril: „Až doteraz som nevedomky učil a zastával všetky názory Jána Husa.“ Podobnosť medzi Lutherom a Husom je minimálne v základných črtách celkom zjavná. Tak ako Hus odmietal odvolať pred prelátmi v Kostnici čokoľvek z toho, čo hlásal, pokiaľ nebude usvedčený na základe Písma, takisto Luther odvetil svojim žalobcom: „Dokiaľ nebudem usvedčený z pochybenia svedectvom Písma alebo zjavným dôkazom, nemôžem odvolať a ani neodvolám, pretože nesmieme jednať proti vlastnému svedomiu. Tu stojím! Boh mi pomáhaj! Amen!“

Literatúra:
BOBKOVÁ Lenka – KONVIČNÁ Jana (eds.): Náboženský život a církevní poměry v zemích Koruny české ve 14.-17. století, Praha 2009.
ČORNEJ Petr: 30. 7. 1419 - První pražská defenestrace: krvavá neděle uprostřed léta, Praha 2010.
MACEK Josef: Víra a zbožnost jagellonského věku, Praha 2001.
PEKAŘ Josef: Žižka a jeho doba, Praha 1992.
SOUKUP Pavel: Jan Hus. Život a smrt kazatele, Praha 2015.
ŠMAHEL František: Husitská revoluce 1. Doba vymknutá z kloubů, Praha 1995.
ŠMAHEL František: Husitská revoluce 2. Kořeny české reformace, Praha 1996.
ŠMAHEL František: Husitská revoluce 3. Kronika válečných let, Praha 1996.
ŠMAHEL František: Husitská revoluce 4. Epilog bouřlivého věku, Praha 1996.



Súvisiace články

Odkaz sedmi sborům|Logos 1 / 2014 | Martin Mazúch |Vyučovanie
Odkaz sedmi sborům - Smyrna|Logos 3 / 2014 | Martin Mazúch |Vyučovanie
Odkaz sedmi sborům - Pergamon|Logos 5 / 2014 | Martin Mazúch |Vyučovanie
Odkaz sedmi sborům - Sardy|Logos 7 / 2014 | Martin Mazúch |Vyučovanie
Odkaz sedmi sborům – Filadelfie|Logos 8 / 2014 | Martin Mazúch |Vyučovanie