Ale tým, čo Ho prijali, dal moc stať sa deťmi Božími, tým, čo veria v Jeho meno... (Ján 1,12)

Pavlova druhá misijná cesta

105-delphi-temple-of-apollo.jpgNová zmluva odhaľuje, že medzi 1. a 2. misijnou cestou apoštola Pavla uplynulo 14 rokov. Pavol bol na začiatku svojej 2. misijnej cesty 17 rokov obrátený a 14 rokov už v cirkvi slúžil. „A po niekoľkých dňoch povedal Pavel Barnabášovi: Nože sa vráťme a ponavštevujme svojich bratov a po všetkých mestách, v ktorých sme zvestovali slovo Pánovo, a viďme ako sa majú.“ (Sk 15:36)

Pavol a Barnabáš si vzali za cieľ najprv tie zbory, v ktorých slúžili na prvej misijnej ceste, čiže zbory v južnej Galácii. Barnabáš navrhol, aby vzali k sebe aj marka. Keďže sa však Marek od nich odtrhol v Pamfýlii, pokladal Pavol za vhodnejšie, aby Marek nešiel s nimi do práce, a tak ho nevzali so sebou. „a z toho povstalo také roznietenie, že sa rozišli.“ (Sk 15:39)

V gréčtine výraz roznietenie (paroxyzmos) znamená prudký záchvat, napätie, rozštiepenosť, Duchovný konflikt s Barjezusom mal zaujímavý dôsledok. Barnabáš si nemyslel, že Pavlovo správanie nebolo dobré, ale o Markovi sa dá predpokladať, že sa vtedy pri tomto konflikte rozhodol, že to napätie nie je schopný uniesť, a tak radšej zo služby odstúpil.

Je možné polemizovať o tom či mal pravdu Pavol alebo Barnabáš. Vlastne je tu reč o dvoch rozdielnych víziách v službe. Ak preskúmame ovocie, správna bola jednoznačne Pavlova vízia. Totiž, počnúc od tohto času, Barnabáš ďalej neúčinkuje v Skutkoch apoštolov, a aj Nová zmluva ho spomína iba na jednom-dvoch miestach. Aj naďalej zostal v Pánovi, v pomazaní Svätého Ducha, ale z hlavného smeru pôsobenia Svätého Ducha vypadol. Skutky apoštolov sa totižto nezaoberajú všedným životom zborov, ale vždy sledujú hlavný smer.

Pavol videl, že Marek by už podobné konflikty nezvládal. Ak by boli odišli slúžiť spolu, neskôr by mali s Markom viac problémov, ako s celým mestom, ktoré chceli evanjelizovať, Deväťdesiat percent kresťanov sa v takýchto prípadoch pohne v smere Barnabáša (zobrať marka znova na misijnú cestu) a je málo takých, ktorí porozumejú Pavlovej motivácii. Marek však neskôr pri Pavlovi slúžil ako tlmočník latinčiny. Asi 15 rokov po týchto udalostiach píše Pavol 2. list Timoteovi, kde hovorí nasledovné: „Marka pojmi a doveď so sebou, lebo mi je veľmi užitočný k službe.“ (2Tim 4:11) Toto všetko poukazuje na to, že sa Marek zmenil. Potom, ako sa od Pavla oddelili Barnabáš a Marek, Pavol vzal k sebe Sílasa, hlásateľa Slova, proroka, ktorý prišiel z Jeruzalema a pochádzal z Antiochie, a spolu sa vydali na cestu. Barnabáš a Marek išli slúžiť na Cyprus, ktorý bol zároveň aj rodiskom Barnabáša, keďže bol Židom, pochádzajúcim z cyperskej diaspóry.

Pavol medzitým obišiel zbory v Sýrii, v Galácii a v Cilícii. „Chodil po Sýrii a Cilícii a upevňoval zbory. A prišiel aj dolu do Derby a do Lystry.“ (Sk 15:40) Keď tu na predošlej misijnej ceste evanjelizovali, stretol tu Timotea, ktorého Pavol vtedy pribral k sebe. Timoteus sa dostal do pozície, z ktorej odišiel Marek, čiže sa stal pomocníkom. Toto zrejme neznamenalo iba službu pomocníka, ale zároveň malo za cieľ aj výchovu Timotea ako učeníka. Pavol si osobu pre tento účel vyberal dôsledne a nakoniec vybral Timotea.

O osobe Timotea je potrebné povedať niekoľko slov, aby sme ho mohli lepšie pochopiť, Bol synom Gréka a veriacej Židovky, teda Židovky veriacej v Krista. Preto sa Timoteus počítal za Žida, lebo podľa rabínskeho Zákona sa za Žida uznával ten, koho matka bola Židovka. V tomto období bol už tento názor v platnosti, a preto bol Timoteus nositeľom dvoch kultúr. Jeho židovská časť osobnosti bola prijateľná pre Židov a na druhej strane jeho grécka časť osobnosti bola prijateľná pre Grékov. Bratia v Lystre a v Ikonii o ňom vydali „dobré svedectvo“. Timoteus bol už známy v obidvoch galatských mestách, v miestnych zboroch už mal dobré meno, dobré svedectvo, a to bolo druhou príčinou alebo základom jeho vyvolenia. Okrem toho z iných listov vieme (napr. z listov písaných Timoteovi), že od detstva poznal Sväté písmo, čo nebolo v gréckej kultúre zvykom. Viedla ho k tomu zrejme jeho matka, lebo Pavol v druhom liste Timoteovi spomína, že jeho matka aj stará matka boli ženy disponujúce v rovnakej miere čistou vierou bez pretvárky a už od detstva takýmto spôsobom vychovávali Timotea pre poznanie Slova (2Tim 1:5). Neskôr sa ukázali ešte aj ďalšie Timoteove dobré vlastnosti. Po určitom čase sa ako Pavlov učeník podieľal na Pavlovom služobnom dare, ale jeho životná dráha bola celkom iná ako Pavlova a oplatí sa ďalej pozorovať, ako sa vyvíjala. Zo všetkých kresťanov, ktorí slúžili okolo Pavla – Títus aj ostatní – bol Timoteus jednoznačne tým, ktorým bol Pavol maximálne spokojný. Slovo neskôr na jednom mieste nazýva Timoea apoštolom. Z tohto dôvodu sa oplatí dôkladne si všímať osobnosť Timotea, k čomu poskytujú množstvo informácií listy písané práve jemu. Napríklad Pavol ho vyzval, aby hlásal to, čo počul od neho. Inde o ňom Pavol píše, že niet nikoho podobného jemu, lebo každý hľadá svoj prospech, a nie prospech Krista Ježiša. Pavol hovorí, že jediný človek v jeho okolí – okolie bolo zložené z Títa, Lukáša a ostatných – Timoteus bol úplne slobodný od nečistej motivácie sebazviditeľnenia. V týchto veciach Pavol stavia Timotea jednoznačne za príklad. Pavol na konci svojho života píše v 1. liste Timoteovi: „Ale, ty si nasledoval moje učenie, môj spôsob života, úmysel, moju vieru, zhovievavosť, utrpenia, aké ma stihli v Antiochii, v Ikonii, v Lystre, ktoré prenasledovania som niesol, a zo všetkých ma vytrhol Pán.“ (2Tim 3:10-11)

paulssecond.jpgV súvislosti s oddanosťou Timotea, musíme ešte poznamenať dôležitú udalosť a to, že Pavol dal obrezať Timotea kvôli Židom, ktorí boli na tých miestach, Bolo to potrebné preto, lebo Židia by neboli prijali Timoteovu službu, hlásanie Slova bez jeho obriezky, Zdá sa, že Pavlovým cieľom od prvého momentu bolo, aby Timotea urobil takým slúžiacim bratom, ktorý sa vie pohybovať v obidvoch kultúrach v úplnej slobode a hlásať Slovo, preto ho obrezal kvôli Židom. Mnohí sa pýtajú, prečo sa to stalo, avšak Písmo jasne hovorí, že kvôli Židom, korí boli na tých miestach.

Vydali sa na cestu, prešli Galáciou, potom Písmo jasne hovorí: „A ako chodili po tých mestách, vydávali im zachovávať ustanovenia, usúdené od apoštolov a od starších, ktorí boli v Jeruzaleme.“ (Sk 16:4) Toto je dôležitý verš, lebo z neho vyplýva, že v týchto zboroch hlásali konečný výsledok a rozhodnutie jeruzalemského snemu, opísané v 15. kapitole. Je úplne jasné, že Pavol hlásal a vyučoval to, čo odznelo v Jeruzaleme – podľa 15. kapitoly Skutkov apoštolov – starší dokonali, rozhodli. Pavlove ďalšie učenia, list písaný rimanom a ostatné listy, ktoré sa týmto zaoberajú, nie sú Pavlove vlastné výmysly, Pavol jednoducho rozvádza a vysvetľuje, podrobne vyučuje to, čo odznelo na konvente.

Potom pokračovali vo svojej ceste nasledovne: „A keď prešli Frýbiu a galatskú krajinu, pretože im Svätý Duch zabránil hovoriť slovo v Ázii.“ (Sk 16:6) Ázia znamená západnú časť Malej Ázie. Svätý Duch im tam zakázal hovoriť Slovo, preto sa pokúsili ísť do Bitýnie, ale aj do Bitýnie im bolo zakázané ísť, preto konečne prešli do Mýzie a ďalej do Tróje (Troady). Nevieme, prečo im Svätý Duch zakázal slúžiť v Ázii, ale je isté, že im to nezakázal navždy, lebo neskôr sa Pavol do Efezu vrátil a v Ázii slúžil.

Z historického hľadiska bol stred vtedajšieho sveta práve na tomto mieste, lebo celá kultúrna sila Rímskej ríše pochádzala z gréckej kultúry a grécka kultúra bola Macedónia, Grécko – teda Achája – a Ázia, toto pobrežné územie s gréckou kultúrou. Toto už bolo kultúrnym centrom ríše s Macedoniou a Achájou a, samozrejme, Itália. Táto časť – Východ, v očiach Rimanov a Grékov bol ešte barbarským svetom. Tu sa začal Pavlov prielom do srdca celej ríše.

Pokračovanie cesty

Nakoniec došli do Tróje, teda do horného cípu Mýzie, kde videl Pavol sen, v ktorom sa mu zjavil nejaký Macedónec, ktorý ho prosil, aby prešiel do Macedónie a pomohol im. Rozprava sa zmenila z tretej osoby množného čísla na prvú osobu. Po sne „hneď sme hľadali možnosť odísť do Macedónie vyrozumejúc, že nás tam povolal Pán“. „Hneď sme hľadali,“ čiže tu sa k nim prvýkrát pridal Lukáš a prešli do Macedónie. Macedónia bola inde ako dnešná Macedónia, bola umiestnená v severnej časti Grécka. Sem patrili dôležitejšie mestá, ktoré účinkujú v Písme: Filipis, prístavné mesto Filipis : Neapolis, Tesalonika a Berna. V týchto mestách neskôr vznikli macedónske zbory.

Najprv išli do Filipis, ktoré bolo prvým veľkým mestom tejto časti Macedónie. Koloniálne mesto – po latinsky colonia – malo charakter hlavného mesta, a keď do neho Rimania vošli, aby si ho podmanili, vtedy tunajším občanom dali rímske občianske právo. (Rímske občianske práva neznamená, že kto ho vlastní, je občanom Rímskej ríše, ale že je občanom mesta patriaceho Rímu. Byť občanom rímskeho mesta bolo obrovskou výsadou. Keď občan rímskeho mesta chcel, mal na to nadanie a vytýčil si to za cieľ, mohol sa stať členom senátu, ba aj cisárom. V princípe, každý rímsky občan mal právo na to, aby ktorúkoľvek svoju spornú vec vyniesol až pred cisára, čiže, aby cisár bol osobne sudcom v jeho veci, keďže na nižšom stupni súdnictva nebol s rozhodnutím spokojný. Toto využil napríklad aj Pavol, a takto sa dostal pred cisára. Okrem toho právo rímskeho občianstva zabezpečovalo na celom území ríše mimoriadne veľkú ochranu.)

pythia-vesti-v-delfach.jpgV tejto lokalite sa začala Pavlova služba. Niekoľko dní ich nasledovala jedna dievčina a vyrušovala ich krikom, pretože mala v sebe vešteckého ducha gréckeho boha Pythóna. Pavol z nej vyhnal démona a to spôsobila taký rozruch, že ho zbili a uväznili spolu so Sílasom. Oni však o polnoci vo väzení chválili Pána, nastalo zemetrasenie, strážca temnice takmer spáchal samovraždu, ale potom sa radšej s celým svojím domom obrátil a dali sa pokrstiť. Vysvitlo, že Pavol so Sílasom sú rímski občania, ktorých zbili bez odsúdenia, preto sa celé vedenie mesta preľaklo a osobne prišli, požiadali Pavla, aby so svojím sprievodom opustil filipis a vyprevadili ich z mesta. Ešte pred ich uväznením, keď proti nim bola namierená hystéria davu – dav proti nim hovoril: „Títo ľudia súc Židia búria naše mesto a zvestujú obyčaje, ktoré sa nám nesluší prijať ani podľa nich konať, Rimanom.“ Páni veštiacej dievčiny vo svojej argumentácii manipulovali obyvateľov a vedenie mesta tým, že sú Rimania, a keď teraz tieto obyčaje prijmú, potom stratia práva rímskeho občana. Mesto sa až tak preľaklo, že potom sa už nepozerali na nič, ale ich zbili a uväznili.

Pýtia bola kňažkou delfskej veštiarne. Jej meno je odvodené od gréckeho boha veštenia Pythóna, ktorý je hadím bohom, presnejšie bol velikánom (gigantom), ktorého premohol Apolón a urobil ho svojím sluhom. Veštiareň bola svätyňou Apolóna, ale verili tomu, že niekde pod ním je uväznený premožený Pythón. Vo svätyni nad puklinou v zemi, z ktorej vychádzali vulkanické plyny, sedela Pýtia a žula čerstvé bobkové listy. Spoločným pôsobením plynov a drogy sa dostala do tranzu, zúrila a vydávala zo seba nesúvislé vety. Okolo nej bola takzvaný kvadratúra (krížová chodba), kde boli kňazi Pýtie ktorí vykladali jej slová, vyslovené v tranze a odovzdávali ich ďalej ľuďom, ktorí si tam prichádzali pre veštbu.

delfy.jpgNie je isté, že dievčina, ktorá pokrikovala po Pavlovi, bola slobodná, skôr bola otrokyňou. Nebola to iba nejaká malá veštica, ale taká delfská veštkyňa, ktorá v tom čase nemala službu v Delfách. Všetko, čo vykrikovala o Pavlovcoch, bola pravda. Ak sa na dejiny pozrieme ďalej, kresťanskí kazatelia sa už v treťom-štvrtom storočí odvolávali na delfské veštby. Do dnešné dňa sú tieto veštby súčasťou dejín filozofie, religiozity, ale často aj dejín tradičných cirkví. Tento duch spôsobuje zmiešanie pravdy s klamstvom. Toto miešanie pravdy a lži spôsobí, že na mysle šudí začne pôsobiť satanské očarovanie. V prípade Pavla sa udialo to isté. Bolo by dobre, keby následkom jeho služby o ňom ľudia získali svedectvo, že je Božím mužom, ibaže na scénu prišla nejaká dáma a začala vykrikovať. Pavol to niekoľko dní znášal ,ale potom sa nahneval v duchu, obrátil sa a vyhnal démona. Pavol sa v tej lokalite zrazil s takým duchovným vládcom, ktorý opanúval celú danú oblasť. Pavlovým osobným pomazaním bolo, že keď sa niekde objavil, v priebehu niekoľkých dní mal konfrontáciu s najvyšším vládcom tej oblasti. Nekonal to on, ale vždy Pán, pomazanie, ktoré bolo na ňom. Samozrejme, nebolo to vždy príjemné, ale bolo to takmer bez výnimky spojené s bitím, kameňovaním, uväznením a podobne. Je na zamyslenie, aké veľké pomazanie je potrebné na to, že niekto vojde do nejakého mesta hlásať evanjelium a v priebehu troch – štyroch dní ho zbijú, uväznia a to všetko len preto, lebo vyhnal iba jedného démona a rozprával sa s niekoľkými ľuďmi. Teda, Pavlova služba ešte nedosiahla masové pôsobenie, no už vtedy mal konfrontáciu so satanskou silou, ktorá bola nad celou Achájou a Macedóniou. Duchovná mocnosť, ktorá pôsobila skrze veštiacu otrokyňu, vycítila v osobe apoštola Pavla nebezpečenstvo a pokúsila sa zastaviť jeho prácu. Pavol túto situáciu niekoľko dní pozoroval vo svojom duchu, a potom, keď sa presvedčil o tom, že to slovo je zlé a že rodí zlé ovocie v ňom aj v jeho okolí, vtedy sa otočil a démona vyhnal, čím konfrontoval duchovné kniežatstvo, ktoré vládlo v tej oblasti. To na to ihneď odpovedalo a takmer všetkých obyvateľov mesta doviedlo k zúrivosti – celé mesto sa zrazu dostalo do iracionálneho stavu. Voči Pavlovi sa vytvorila nepochopiteľná davová hystéria a nenávisť, ktorá viedla k tomu, že dav nepozeral ani len na to, či sú Rimania, alebo nie, ale hneď sa na nich vrhol, bez súdneho procesu ich zbili a uväznili. Rimania boli ľudia, ktorí si veľmi ctili právo, v sporných záležitostiach vždy zachovávali právne pravidlá, vždy vypočúvali druhú stranu, vždy dali možnosť povedať obrannú reč a vždy postavili svedkov – až potom vyniesli rozhodnutie súdu. Každý národ, ktorý takto nekonal, považovali za barbarský.

Pavlovci v noci vo väzení chválili Pána, načo nastalo zemetrasenie. Dôvodom tohto bolo, že Duch Svätý, ktorý bol nad Pavlom a zlý anjel, ktorý bol nad gréckou kultúrou, sa ihneď dostali do konfliktu, čo viedlo k zemetraseniu. Zo strany Svätého Ducha sa stal aj zázrak, lebo okovy všetkých sa uvoľnili, čo nemožno pripísať zemetraseniu, lebo zemetrasenie neotvára okovy, ktoré sú na ľuďoch. Každému bolo jasné, že to bol duchovný zásah, ktorého vplyvom sa obrátil aj strážca väznice.

Potom, keď ich poprosili o odpustenie a vyviedli ich z mesta, odišli z Filipis a ďalej pokračovala služba po Macedónii, prešli cez Apolóniu a Amfipolis do Tesaloniky, a aj tu začali slúžiť. „... prišli do Tesaloniky, kde bola synagóga židov. A Pavel podľa svojej obyčaje vošiel k nim. A po tri soboty hovoril s nimi z písem, otváral ich a predkladal, že Kristus musel trpieť a vstať z mŕtvych, a že toto je Kristus, Ježiš, ktorého vám ja zvestujem. A niektorí z nich uverili a boli losom Božím pridelení Pavlovi a Sílasovi a bohabojných Grékov veliké množstvo i popredných žien nemalý počet.“ (Sk 17:1-4) Pripomeňme si, že výraz bohabojný znamená kategóriu ľudí, nie je iba označením. Potom sa dialo nasledovné: „Ale neveriaci Židia zapálení súc závisťou pribrali si niekoľko po trhu sa potulujúcich zlých mužov, zohnali zástup a pobúrili mesto... A bratia hneď cez noc vyslali Pavla a Sílasa do Berey.“ (Sk 17:5-10) To znamená, že Pavol sa zdržal v Tesalonike celkom asi štyri týždne, lebo tri soboty s nimi súperili o Písmo a znovu boli proti nim nepokoje na mestskej úrovni. V tomto prípade vzali k sebe neveriaci Židia niektorých zlých mužov, potulujúcich sa po trhu, čiže spodinu: „... zohnali zástup a pobúrili mesto urobiac útok na dom Jázonov hľadali ich vyviesť pred ľud. A keď ich nenašli, vliekli Jázona a niektorých bratov k náčelníkom mesta a kričali: (…) A pobúrili zástup i náčelníkov mesta, ktorí to počuli. Ale keď dostali od Jázona a od ostatných záruku, prepustili ich.“ (Sk 17:5-6, 8-9) Po štyroch týždňoch musel Pavol z Tesaloniky odísť. Čiže Pavol bol v Tesalonike veľmi krátku dobu, ale počas týchto štyroch týždňov vznikol zbor, už tam boli veriaci. Za štyri týždne sa obrátili Židia, aj veľké množstvo bohabojných Grékov, a tiež mnoho z popredných žien. Vypuklo také prebudenie, ktoré pohlo Židov k závisti, pretože oni takýto úspech dosiahnuť nevedeli. Ježiš povedal, že obchádzajú more i suchú zem, aby učinili jedného novoverca (Mt 23:15), čiže v tom čase sa Židia snažili verbovať (získavať) prozelytov spomedzi pohanov a neboli v tom tak úspešní ako Pavol, kvôli čomu vypukla aj táto náboženská závisť. Druhá dôležitá vec v 10. verši je, že poslali Pavla spolu so Sílasom do Berey, z čoho sa môžeme domnievať, že Timoteus zostal v Tesalonike – viď 1 Tes 3:2 – čoho príčinou zrejme bolo to, že zbor nebolo možné nechať po takom krátkom čase bez služobníka. A oni dvaja išli do Berey, kde sa taktiež začalo hlásanie slova. „A tí boli šľachetnejší ako tí v Tesalonike a prijali slovo s celou ochotou a skúmali písma každý deň, či je tomu tak.“ (Sk 17:11) Takže, tu sa nezrodil ihneď odpor. „A tak uverili mnohí z nich – žien popredných i mužov uveril nemalý počet.“ (Sk 17:12) Je zaujímavé, že na rozdiel od Tesaloničanov, Židia sa tu obrátili ako prví. Písmo nazýva šľachetnosťou, že keď počuli nové zjavenia, neodmietli ich, ale ich vypočuli a študovali Písma, aby si ich overili.

Odpor nastal nasledovne: Z Tesaloniky prišli do Berey miestny Židia, a aj tam pobúrili zástupy ľudí. V Berei by vzbura nenastala sama od seba, ale spôsobili ju Tesaloničania. „Ale bratia potom hneď vyslali Pavla, aby išiel k moru, ale Sílas i Timoteus zostali tam.“ (Sk 17:14) Odtiaľto už Pavol išiel ďalej celkom sám. Domnievame sa, (list Tesaloničanom), že Timoteus slúžil v Tesalonike, Sílas v Berei a Pavol odišiel celkom sám do Atén, odkiaľ poslal odkaz skrze svojich sprievodcov Sílasovi a Timoteovi, aby čo najskôr prišli k nemu a títo sprievodcovia sa potom vrátili späť.

Služba Pavla v Acháji – Atény

athens-acropolis-2.jpgV tom čase začal Pavol slúžiť v Aténach, ktorých okolie Nová zmluva nazýva Achájou – znamená to, že začal slúžiť gréckym obyvateľom. Atény boli veľmi ctené mesto, kultúra rímskej ríše pochádzala z Atén. V Aténach žili veľkí, slávni spisovatelia drám, najvyšší, najslávnejší filozofi. Žil tam Sokrates, Platón, Aristoteles, Sofokles, zakladateľ komickej literatúry Aristofanes, Perikles a mnoho ďalších. Títo ľudia vytvorili kultúru, ktorá potom Rimania vo veľkej miere prevzali. Pavol sa však dostal do Atén v čase mierneho úpadku slávy mesta, Grécku už nebolo nezávislým štátom, stratila sa sláva mesta, život upadol a Atény sa stali centrom náboženského, filozofického a kultúrneho turizmu. Mesto bolo plné filozofov aj počas Pavlovho príchodu, boli tam všelijakí umelci, poeti, pisatelia drám. Vtedy ešte existovala aj Platónova škola, založená Aristotelom. „Lebo všetci Aténčania i tam bývajúci cudzinci na nič iného nestihnú ako alebo vravieť niečo alebo počúvať niečo nového.“ (Sk 17:21) Čiže mesto sa nezaoberalo ničím iným, len tým, čo nové sa práve deje, aké nové učenie sa objavilo. Napríklad niekto prišiel z Perzie, niečomu vyučoval a obyvatelia ho počúvali. Okolo toho sa točil život v meste. V tom čase práve „leteli“ filozofie epikureizmu a stoicizmu a mesto bolo plné modiel. Pavla rozhorčilo, že mesto je plné modiel, ktoré dnes ľudia obdivujú v rôznych múzeách, ako veľké diela klasického gréckeho umenia. Grécka kultúra nebola taká, ako si ju dnes mnohí predstavujú.

athens-acropolis.jpg
„Hovoril teda v synagóge so Židmi i s bohabojnými inokmeňci i na tržisku každý deň, s tými, ktorí sa ta práve nachodili.“
(Sk 17:17) Už od Sokrata sa stretávali filozofi na trhu (gr. agora), čo bolo verejné priestranstvo, čosi ako námestie, a tam išiel aj Pavel, presne tam kde odznievali filozofické rozhovory a diskusie. Pavol začal svoju službu na dvoch miestach, aj tu sa nachádzala synagóga, lebo v každom väčšom meste bola fungujúca synagóga. Okrem toho každý deň chodil medzi filozofov na agoru a vstupoval do filozofických diskusií s niektorými z epikurejských a zo stoických filozofov.

Epikurejci hlásali, že ľudské telo i duša sú poskladané z miniatúrnych častí, dnes nazývaných atómov. Boli to úplní materialisti a vyučovali, že človek sa po smrti rozpadne na atómy a premení sa, čiže človek zanikne. Preto za cieľ ľudského života pokladali naplnenie žiadostí, po prvýkrát použili výraz hedonizmus (učenie starogréckej školy, považujúce za cieľ a najvyššie blaho života slasť a rozkoš.) Slovo hedoné znamená slasť a hedonizmus život riadiaci sa podľa ľudských žiadostí. Hlásali, že toto sa nemá robiť krajným spôsobom, takže nepodporovali alkoholizmus, obžerstvo a podobne, ale nie z morálne dôvodu, jednoducho hovorili, že to neskôr udrie späť a spôsobí nešťastie, preto nie je cieľom naplniť žiadosti krajným spôsobom, avšak vyučovali, že k šťastnému životu patrí to, aby človek v miernej forme urobil to, na čo má chuť.

Stoici zastupovali opačný smer, i keď aj oni zastávali to, že ľudia aj všetko ostatné sa zrodilo zo živlov sveta, a keď neskôr Pavol hovoril o učení o prvkoch (živloch) sveta, vtedy poukazuje aj na stoické učenie. Aj stoici vyučovali, že človek sa po svojej smrti rozpadne na prvky sveta, a tak ani oni neverili, že by bol večný život alebo nesmrteľnosť duše, a taktiež hľadali to, ako sa dá tu na zemi žiť šťastne. Ale na túto otázku oni dali úplne opačnú odpoveď ako epikurejci, lebo stoici vyučovali, že príčinou každého utrpenia je to, že túžby ľudí sa nenaplnia. Takže človek trpí vtedy, keď je hladný, ale nemôže jesť, alebo má iné prianie, ktoré nemôže naplniť, poprípade v tejto snahe utrpí škodu. Nehovorili, že je potrebné naplniť žiadosti, ale že žiadosti treba zrušiť. Ľudia musia v sebe zrušiť túžby, človek musí v sebe prekonať svoje žiadosti, úplne sa ich zriecť a pozdvihnúc sa nad ne, musí sa dostať do stavu keď nemá vášne, nemá žiadosti, a preto ani nemôže trpieť lebo nebude mať pocit, že jeho žiadosti nie sú naplnené. Tento stav nazývali apatia – stav bez vášní a žiadostí.

Filozofia stoikov neskôr prenikla aj do kresťanstva a mala veľmi veľkú úlohu v tom, že sa v kresťanstve vyvinuli asketické postoje, zamerané proti telu. Už z druhého storočia poznáme taký kresťanský spis, v ktorom pastori odporúčajú veriacim okrem Biblie aj inú literatúru, medzi ktorou sa nachádzajú aj stoickí filozofi, ako napríklad Seneca, o ktorom sa vie, že spáchal samovraždu.

Takže Pavol dokončil svoju reč a keď títo, hlavne epikurejskí, stoickí, platonickí a iní podobní filozofi počuli o zmŕtvychvstaní, reagovali nasledovne: „... jedni sa posmievali, a druhí povedali: Vypočujeme ťa o tom aj po druhé. Takto vyšiel Pavel spomedzi nich. No niektorí muži sa pripojili k nemu a uverili, medzi ktorými bol aj Dionýzius Areopagský aj žena, menom Damaris, a iní s nimi.“ (Sk 17:32-34)

staroveky-korintsky-prieplav.pngDionýzius bol z Areopagu, čiže bol členom zákonodarného telesa, čo znamená, že patril k aténskej kultúrnej elite a nielenže takejto činnosti rozumel, ale bol aj zvolený do zákonodárneho telesa, zasadajúceho v Areopagu. V Aténach pravdepodobne nevznikol veľký zbor, pretože neskôr sa ním Nová zmluva nezaoberá, hovorí však o achájskych zboroch, čo znamená, že zbor nebol iba v Korinte, ale pravdepodobne bol zriadený aj v Aténach, avšak Pavol Atény viackrát nenavštívil a neskôr o aténskom zbore nepočuť. Neskôr bol zriadený korintský zbor a ten sa stal v Acháji centrálnym zborom, ktorý dostával listy. Je možné, že aténsky zbor bol neskôr pripojený a fungoval ako satelitný zbor korintského zboru, no nie ako samostatný veľký zbor.

Odtiaľto odišiel Pavol do Korintu. Korint bol prístavným mestom, z dvoch strán mal prístavy a v tom čase obchod, lodná doprava neprebiehala po otvorenom mori, ale v prvom rade mala pobrežný charakter, ten bol naozaj bezpečný. Zvykom ľudí prichádzajúcich z východu, bolo, že v Korinte zakotvili, na druhej strane ich čakala druhá loď, na ňu preložili náklad a odtiaľ išli ďalej. Takto to bolo bezpečnejšie a kratšie. Práve preto sa Korint stal absolútnym centrom námorného obchodu, a tak sa stal v Acháji najväčším a najvplyvnejším mestom.

Druhá dôležitá vec je, že keď Rimania obsadili Acháju, mesto Korint do základu zbúrali. Neskôr ho nanovo vystavili a nasťahovali do neho úplne nové obyvateľstvo. Tento nový Korint nemal také hlboké „tisícročné korene“ gréckej tradície, ale bolo to úplne nové, čerstvo zriadené mesto a jeho obyvateľstvo bolo zložené iba z niekoľko generácií prisťahovaných z iných území. Korint bol mestom s mimoriadne pestrým etnickým zložením, totižto z námorného obchodu vyplývalo, že všetci lodiari tu mali rozličné základne, ľudí, obchodníkov, atď.

Ďalším charakteristickým rysom mesta je, že bolo neďaleko Delf, o čom sme už hovorili, okrem toho malo ešte jednu dôležitú charakteristiku, a to že v samotnom meste mala bohyňa lásky Afrodita najväčšie kultové stredisko na celom území Rímskej ríše. To znamenalo, že v tejto svätyni slúžilo tisíc vysvätených kňažiek – prostitútok, ktoré svoju činnosť vykonávali za materiálnu protislužbu. Neboli to obyčajné prostitútky, ale boli zasvätenými a vyškolenými chrámovými kňažkami – pre tento cieľ boli vybraté a prešli dlhým školením, zasväcujúcimi ceremóniami a rituálmi, skrze čo sa z nich stali, takpovediac, „profesionálne“ chrámové prostitútky. Nemali inú prácu, venovali sa iba prostitúcii na poctu Afrodity, a tak jej slúžili. Kňažka iných bohov, napríklad Apolóna alebo Pytóna veštila, lebo u Grékov bolo zvykom, že akému bohu boli kňaz alebo kňažka zasvätení, určitým charakteristickým spôsobom mu slúžili. V prípade korintských kňažiek to bola prostitúcia, preto bolo toto miesto naplnené duchom smilstva.

Okrem toho bola blízko aj delfská veštiareň a mnoho ľudí prišlo do Korintu iba preto, aby ju navštívili. Tomuto je dôležité porozumieť aj z hľadiska listov Korinťanom, lebo nie náhodou sa tieto listy nestále zaoberajú smilstvom a tomu podobnými otázkami.

Skutočným hlavným mestom Acháje a zároveň aj strategickým miestom bol Korint, a nie Atény. Totižto Rímska ríša mala viaceré strategické miesta dôležité pre obchod, kultúru a duchovno: Jeruzalem, Antiochiu, Alexandriu, Efez, a do určitej miery aj Filipis, ale tie neboli až také dôležité pre obchod, kultúru a duchovno: Jeruzalem, Antiochiu, Alexandriu, Efez, a do určitej miery aj Filipis, ale tie neboli až také dôležité ako Korint. Z hľadiska kultúrneho snobstva boli strategickým miestom aj Atény. Korint bol však absolútnym strategickým miestom podobne ako Rím.

V Korinte sa Pavol stretol s Akvilom a Priscillou, s dvomi kresťanmi židovského pôvodu, ktorí pochádzali z Ríma. V tom čase však cisár Claudius Židov z Ríma vyhnal. Istý rímsky historik menom Suetónius píše, že v tomto období nastali nepokoje medzi rímskymi Židmi pre nejakého človeka menom Krestos, a pre tieto nepokoje Claudius vykázal všetkých Židov na nejaký čas z Ríma. Slovo o tom nehovorí, ale podľa historických záznamov – Suetónius tomu asi zle porozumel a uviedol namiesto Kristus meno Krestos – pravdepodobne už aj v Ríme bolo medzi Židmi napätie kvôli Kristovi. Preto sa Akvila a Priscilla prechodne presťahovali do Korintu, kde sa k nim pridal Pavol a pracoval u nich pri šití stanov: „A hovoril v synagóge každú sobotu a presviedčal židov i Grékov. A keď prišli dolu do Macedónie Sílas a Timoteus, Pavel bol celý zaujatý slovom, svedčiac pevne Židom, že Kristus je Ježiš.“ (Sk 18:4-5)

zrucaniny-apolonovho-chramu-v-korinte.jpgV tomto čase prichádza z Tesaloniky a z Berey Timoteus a Sílas – vtedy sa zrodí prvý list Tesaloničanom. „A bol tam rok a šesť mesiacov a učil medzi nimi slovo Božie...“ (Skutky 18:11) V Korinte Pavol slúžil rok a šesť mesiacov bez ohrozovania, čo sa v jeho službe stávalo málokedy. „Ale keď bol Gallio prokonzulom Acháje, povstali Židia jednomyseľne proti Pavlovi a zaviedli ho pred súdište a hovorili: tento navádza ľudí, aby ctili Boha spôsobom, ktorý sa protiví zákonu. A keď mal Pavel otvoriť ústa, povedal Gallio Židom: keby to bola, ó, Židia, nejaká krivda alebo nejaký iný ľahkomyseľný zlý skutok, bolo by rozumné aby som vás zniesol; ale ak sú to škriepky o slovo, o mená a o váš zákon, to si sami vybavte, lebo toho ja nechcem byť sudcom. A odohnal ich od súdišťa. Vtedy pochytili všetci Gréci Sosténa, predstaveného synagógy, a bili ho pred súdišťom. A Gallio na to nič nedbal.“ (Skutky 18:12-17) Židia žijúci v diaspóre útočili na neho z náboženských dôvodov a odvliekli ho pred svetský súd. Gallio bol však zástancom moderných hodnôt, rozumel, že štát nemá byť spojený s náboženstvom. V tej dobe to ešte nebolo v ústave, ale Gallio rozpoznal, že ho tu chcú použiť k politickému rozhodnutiu nejakej náboženskej otázky.

Krispus bol predstaveným synagógy, keď sa obrátil ku Kristovi. Židia, ktorí neprijali kresťanstvo, si zvolili za predstaveného synagógy Sosténa. Zaujímavosťou tohto príbehu je, že na začiatku listu Korinťanom už aj Sosténes vystupuje ako kresťan. „A Pavel tam pobudol ešte za mnoho dní; ale potom sa odobral od bratov a odplavil sa do Sýrie a s ním Priscilla a Akvila, keď si bol v Kenchreách ostrihal hlavu lebo mal sľub.“ (Skutky 18:18) Potom sa Pavol vybral naspäť do sýrskej Antiochie. Spolu s ním išli Priscilla a Akvila, manželský pár patriaci do rímskej diaspóry. Písmo ich na jednom mieste nazýva apoštolmi. Tieto dve mená vystupujú vždy spolu, zaujímavým spôsobom vždy dáma vystupuje ako prvá, z čoho sa dá usúdiť, že mali spoločný apoštolský dar a Priscilla mala väčší dar.

Pavol bol pod nazarejským sľubom až do tohto bodu. Tento pojem sa dá chápať jedine pod zákonom – je to symbolické očisťovacie prikázanie, ktoré v Novej zmluve nie je platné. Bol to dobrovoľný sľub, ktorý Pavol urobil v nežidovskom prostredí. To znamená, že výklad, podľa ktorého Pavol považoval zákon za bezvýznamný a zastaralý, nie je správny. Pavol ako Žid učil pohanov samozrejme tomu, že nemusia dodržovať nič také, ale Židom neodoprel zachovávanie zákona.

A prišli do Efezu, a ich zanechal tam a sám vošiel do synagógy a hovoril so Židmi.“ (Skutky 18:19) Toto je to územie, na ktoré prvýkrát Duch Svätý Pavla nepustil. Pavol bol otvorený tomu, že keď ho Duch Svätý vedie niekam neísť, neskôr ho ešte môže viesť tak, aby tam predsa len išiel. „A keď ho prosili, žeby zostal u nich, odišiel hore do Jeruzalema a pozdraviac cirkev odišiel dolu do Antiochie.“ (Skutky 18:22) Slovo „Jeruzalem“ sa v pôvodnom texte nevyskytuje, aj v Roháčkovom preklade je uvedený kurzívou. V Biblii totiž výraz „ísť hore“ vždy hovoril o ceste do Jeruzalema.





Súvisiace články

Cesta do Žitomira|Logos 3 / 2016 | Daniel Šobr |Zo života cirkvi
Cesta do Jeruzalema|Logos 11 / 2014 | Martin Mazúch |Reportáž
CESTA DO ZLATÉHO MESTA|Logos 8 / 2009 | Viera Rajnohová |Zo života cirkvi
Misijná skupina Ružomberok|Logos 12 / 2016 | Milan Kopča|Predstavujeme
Misijná skupina Praha|Logos 12 / 2007 | Martin Mazúch |Predstavujeme