A toto je svedectvo, že Boh nám dal večný život, a tento život je v Jeho Synovi. (1. Ján 5,11)

Perzekúcie voči rasovo prenasledovaným

3. časť: po okupácii Slovenska nacistickým Nemeckom – vybrané kapitoly

logos-2013-05-06-perzekucie.jpgŽidia sa ukrývali aj v katastri obce Podhradie v priestore Stoky. V rámci protipartizánskej akcie 30. novembra príslušníci ZbV 15 podporovaní esesáckymi jednotkami natrafili na ich úkryt v troch drevených barakoch. Ukrývalo sa tu celkom 21 rasovo prenasledovaných osôb. Nacisti ich prinútili v priestore neďalekého močariska vykopať jamu. Následne strelou do tyla popravili celkom 19 osôb vrátane detí. Jeden muž a jedna žena potom mŕtvych provizórne zakopali. Nacisti potom zastrelili aj ich. Nakoľko boli popravené osoby pochované v močaristom teréne, pri povojnovej exhumácii bola fakticky ich identifikácia znemožnená. Očitými svedkami tejto masovej vraždy boli Jozef Bajzík, ktorého nacisti vzali na protipartizánsku akciu ako sprievodcu a niekoľkí príslušníci partizánskeho hnutia, ktorí sa nachádzali v blízkosti, no nemohli zasiahnuť. Podľa týchto výpovedí obyvatelia okolitých obcí zásobovali potravinami nielen tu operujúce partizánske jednotky, ale aj ukrývajúce sa židovské rodiny v priestore Stoky.

V okolí Kšinnej, Uhrovského Podhradia a Závady bolo niekoľko bunkrov, kde sídlili nielen partizáni, ale spoločne s nimi sa tu ukrývali aj rasovo prenasledovaní občania a politickí utečenci. Pri akcii 30. novembra sa ZbV 15 podarilo okolo 40 osôb židovského pôvodu zadržať. Asistovala im pritom jednotka SS s názvom Kampfgruppe Theimer. Zadržaných sústredili v budove miestnej školy. Tu ich okradli o cennosti a podrobili ich výsluchom. Nasledujúci deň prinútili niekoľko miestnych občanov v priestore Pavle Háj vykopať jamu, ku ktorej priviedli 32 osôb. Všetkých popravili streľbou z guľometu. Podľa svedkov sa z miesta vraždenia podarilo uniknúť jednému mužovi s malým dievčatkom. Otto Bréder, syn Reginy Bréderovej, vo svojej povojnovej výpovedi uviedol, že mužom, ktorému sa podarilo uniknúť pred popravou, bol jeho otec Izidor Bréder. V bunkri, ktorí nacisti našli, sa skrýval spoločne s rodičmi, bratovou manželkou Editou Bréderovou, jej dva a pol ročnou dcérou Lýdiou a jej rodičmi Hugom Barónom a Etelou Barónovou. V inkriminovaný deň sa spolu so švagrinou Editou vybrali zohnať potraviny, čo ich zachránilo pred zadržaním, pretože onedlho po odchode počuli streľbu nacistických prepadových jednotiek. Po návrate našli bunkre zničené, príbuzní boli odvlečení. O osude príbuzných nič nevedel. Po vojne sa od obyvateľa Uhrovca Antona Zárubu dozvedel, že jeho otec do Zárubovho domu priviedol svoju vnučku Lýdiu Bréderovú. Zároveň mu objasnil okolnosti popravy svojich blízkych i okolnosti, za akých sa mu podarilo uniknúť. Záruba sa ujal dievčatka, no Izidor Bréder sa neskôr dostal do rúk nacistov a skončil v koncentračnom tábore v Nemecku, kde zahynul.

Je potrebné oceniť všetkých tých, ktorí pomáhali hľadať aspoň na chvíľu ostrovček istoty.

V súvislosti s akciou 30. novembra je veľmi zaujímavý aj osud piatich žien. Mali pri sebe falošné doklady, ktoré im vyhotovili v koncentračnom tábore v Novákoch. Markéta Bradíková sa spoločne s ďalšími štyrmi ženami stali pomocnými silami v kuchyni jednotky Kampfgruppe Theimer. Pracovali pri príprave stravy pre jednotku v priestoroch miestnej školy v Kšinnej, odkiaľ nemali dovolené odísť a vojaci jednotky s nimi mali zakázané rozprávať sa. Napriek tomu z rozhovorov vojakov a dôstojníkov vyrozumeli, že k väznom sa správali hrubo a vedeli aj o tom, že ich popravovali. Jednotka podľa jej spomienok mala za úlohu čistiť priestor pred príchodom pravidelnej armády. Dennodenne tak robili prepady v nových oblastiach a večer sa o vykonaných akciách rozprávali. Jednotka spoločne so ženami odišla z obce Kšinná 18. decembra 1944. V Ivánke pri Dunaji sa jednotka dozvedela, že bude odvelená na front. Najprv chceli ženy zobrať so sebou, no nakoniec ich v blízkosti Zlatých Moraviec prepustili aj s listom, ktorý im slúžil pri kontrole nemeckými jednotkami. Nemeckým sanitným vlakom odcestovali do Zvolena, kde sa v okolí dočkali oslobodenia.

Hlavnou úlohou Einsatzkommanda 14 (ďalej EK-14) na okupovanom území Slovenska bola pacifikácia centra Slovenského národného povstania v priestore Banskej Bystrice, Kremnice a Zvolena. Od októbra 1944 do polovice februára 1945 sídlilo komando v oblasti, ktorá mu bola pôvodne pridelená. Zahŕňala okresy Banská Bystrica, Dobšiná, Revúca, Brezno, Hnúšťa, Lovinobaňa, Modrý Kameň, Krupina, Zvolen, Kremnica, Banská Štiavnica a Nová Baňa. Štáb sídlil priamo v Banskej Bystrici, kde bol aj jeden z oporných bodov. Ďalšie boli zriadené vo Zvolene, Banskej Štiavnici a Kremnici. Po ústupe nacistov z tejto oblasti sa presunulo pôsobisko komanda do okresov Kremnica, Prievidza, Nová Baňa, Banská Štiavnica a Zvolen a onedlho do Nitry, Topoľčian, Partizánskeho, Bánoviec nad Bebravou, Prievidze a Zlatých Moraviec.

Velenie nad týmto kľúčovým nacistickým komandom bolo zverené skúsenému kriminálnemu radcovi SS-hauptsturmführerovi dr. Georgovi Hauserovi, ktorý predtým pôsobil v rámci Einsatz­gruppe A a Sonderkommanda 1b pri Leningrade a v Minsku. Najdôležitejším oporným bodom EK-14 bol banskobystrický. Po celý čas stál v jeho cele kriminálny komisár SS-obersturmführer Kurt Georg Herbert Deffner. Vo Zvolene to bol kriminálny komisár SS-obersturmführer Johannes Hossbach a po ňom SS-sturmscharführer Walter Kröger, v Banskej Štiavnici kriminálny komisár SS-obersturmführer Walter Gross, v Kremnici SS-obersturmführer Fritz Ramthun. Veľmi dôležité úlohy plnili aj niektoré pobočky oporných bodov. K opornému bodu v Kremnici patrili pobočky v Handlovej a v Novej Bani. Krátku, ale o to krvavejšiu históriu mala pobočka v Brezne, ktorá podliehala opornému bodu v Banskej Bystrici. EK-14, najdôležitejšie zo všetkých nacistických kománd, využívalo spoluprácu POHG, a to nielen na suplovanie policajných úloh, ale príslušníkov POHG priamo zapájali do svojej vraždiacej mašinérie. Komando začalo svoju činnosť hneď po obsadení Topoľčian v prvých dňoch septembra 1944. Výsledkom široko vedenej razie proti židovskému obyvateľstvu bolo 53 zavraždených (24 žien a 11 detí) 11. septembra v Nemčiciach.

logos-2013-05-06-perzekucie2.jpgStrediskom zadržaných rasovo prenasledovaných, účastníkov Povstania a všetkých väznených z mesta a okolia sa stala banskobystrická sedria. Pre mnohých väzňov sa stala len prestupnou stanicou na poslednej ceste. Už 5. novembra 1944 sa z nádvoria tejto väznice pohli prvé nákladné autá smerom do Kremnicky. V tento deň bolo zavraždených okolo 200 obetí. Potom sa vraždilo 20. novembra, 12. a 19. decembra 1944, začiatkom januára a 5. februára 1945. Celkovo bolo v blízkosti Kremnicky zavraždených 747 osôb, z čoho bolo 58 detí. Z nádvoria sedrie smerovali nákladné autá aj do vápenky neďaleko obce Nemecká. V dňoch 4.-11. januára 1945 tu fašisti zlikvidovali okolo 900 ľudí. Strieľali ich do tyla a ich telá potom padali do rozžeravenej pece vápenky. Vraždám v Kremničke a najmä v Nemeckej osobne asistoval a aktívne sa ich zúčastňoval veliteľ banskobystrického oporného bodu Georg Herbert Deffner. Prvých popráv v Kremničke sa zúčastnili aj príslušníci POHG pod velením nadzbrojníka Jozefa Nemsilu-Milku. Aktívnymi účastníkmi popráv v Nemeckej boli príslušníci POHG pod velením nadzbrojníka Vojtecha Horu. Koncom októbra príslušníci komanda zavraždili na Teplom Potoku 22 Židov. Ďalšie masové hroby boli odhalené na samote Kysihýbel a v Banskej Belej. Príslušníci pobočky v Krupine zavraždili 13 rasovo prenasledovaných osôb a mali podiel na zadržaní desiatok osôb, ktoré boli zavraždené v Kremničke. Úzko spolupracovali s príslušníkmi POHG. Spoločne vedené akcie najmä proti Židom a predstaviteľom odboja zasahovali široké okolie mesta. Príslušníci pobočky v Novej Bani vraždili v okolí obcí Veľké Pole a Píla, kde boli odhalené 4 masové hroby a v nich sa našlo 31 obetí. Boli to rasovo prenasledovaní občania a ľudia, ktorí podporovali partizánov.

Počas celej existencie oporného bodu vo Zvolene sa vraždilo na miestnom cintoríne. Popravy vrcholili najmä v decembri 1944 a januári 1945. Spolu tu bolo zavraždených 128 osôb (36 žien a 6 detí). Od januára do marca 1945 príslušníci zvolenskej pobočky zavraždili neďaleko Kováčovej ďalších 105 osôb. Masové hroby boli odhalené v lese Sekier a Pod Strážou. Príslušník oporného bodu vo Zvolene Robert Wich si za svoju krutosť pri popravách a v zaobchádzaní s väzňami vyslúžil prezývku zvolenský kat.

Od polovice februára 1945 prebralo EK-14 oporný bod v Nitre. V tomto priestore sa zamerali najmä na vyčisťovanie tyla svojich ustupujúcich jednotiek.

EK-14 bola skúsená likvidačná jednotka. Už pri akciách proti povstalcom postupovali jej vyčlenené jednotky v bezprostrednom tyle bojovej skupiny SS-Schill a 18. SS divízie Horst Wessel a likvidovali nepohodlné osoby. Jednou z takých jednotiek bola jednotka Waffen SS pod velením SS-hauptsturmführera Schumachera, ktorá sa koncom októbra usadila v Ponikách. Po razii v neďalekom Povrazníku sem privliekla niekoľko desiatok osôb. Vyčlenili z nich 31 Židov a zavraždili ich v priestoroch Podlúh. Je veľmi pravdepodobné, že jednotka bola priamo podriadená 18. SS Panzergrenadierendivision Horst Wessel. Ďalšia SS jednotka pôsobila v okolí Hiadľa. Pri prenasledovaní ustupujúcich povstaleckých vojakov zadržali v priesmyku Prieslop pod Prašivou 44 Židov, ktorých na mieste postrieľali. Masaker prežili len dve deti.

Príslušníci EK-14 nesú priamu zodpovednosť za verejné popravy partizánov, ako napríklad v Slovenskej Ľupči, za vypaľovanie obcí a osád, ako aj vyvražďovanie ich obyvateľstva. Za mnohé treba pripomenúť tragédiu Kališťa 18. marca a Balážov 20. marca 1945, teda tesne pred oslobodením oboch obcí. EK-14 bolo najskúsenejšie a organizačne najlepšie zaistené nacistické komando na Slovensku, ktoré si dôsledne plnilo svoje úlohy – pacifikácia okupovaného územia, represálie voči obyvateľstvu pri najmenšom náznaku odporu a radikálne stíhanie rasovo prenasledovaných osôb.

Komando po celý čas svojej pôsobnosti vykonávalo množstvo protipartizánskych akcií, a s tým bolo, samozrejme, spojené aj zatýkanie a vraždenie rasovo prenasledovaných osôb. Okrem toho EK 14 vynikalo v surovosti postupu proti povstalcom a rasovo prenasledovaným. V Banskej Bystrici a blízkom okolí sú najväčšie masové hroby na Slovensku. Vápenná pec v obci Nemecká s neznámym počtom obetí a s odhadom okolo 900 zavraždených, Kremnička, židovský cintorín vo Zvolene, Kováčová, vraždenie v okolí Krupiny. Na všetkých týchto exekúciách sa podieľali aktívne aj príslušníci POHG. Nízkotatranské doliny a kopce sú posiate hrobmi odbojárov, rasovo prenasledovaných aj náhodne zavraždených ľudí, ktorí mali vo vojnovom čase jednoducho smolu, že sa ocitli na nesprávnom mieste.

logos-2013-05-06-perzekucie3.jpgPri výskume týkajúcom sa Partizánskej republiky a s ňou súvisiacich nacistických represálií v priestore do Starých Hôr cez Španiu Dolinu, Donovaly, Kalište, Baláže, Podkonice, Slovenskú Ľupču a ďalšie obce, ktoré poskytovali neoceniteľnú pomoc ľuďom bojujúcim alebo skrývajúcim sa v tomto priestore, sme natrafili na množstvo osudov ľudí, ktoré čakajú na zverejnenie. Pôvodne sme predpokladali, že obyvatelia týchto podhorských obcí a osád pomáhali hlavne partizánom v ich heroickej obrane kúska slobodnej zeme. Výsledok bol však trochu iný. Nesmierna obetavosť skromných ľudí pomáhala prežiť v ťažkej zime stovkám ťažko skúšaných ľudí. Rasovo prenasledovaní našli v tejto oblasti nezištnú pomoc. Bola to podobná oblasť ako okolie Kšinnej a okolitých obcí a osád. Chorí a ranení našli starostlivé ošetrovateľky z radov miestnych žien, ktoré to neraz stálo život. Nedostatok potravín, liekov a iných potrebností pre tisíce ľudí v horách nahrádzali miestni obyvatelia neuveriteľnou obetavosťou. Pomoc blížnemu sa stala pre nich najvyššou hodnotou, za ktorú mnohí zaplatili životom, stratou najbližších a nakoniec stratou aj toho najskromnejšieho majetku. Napriek tomu sa aj tu našli zradcovia tak, ako to už vo vojne býva, ktorí dokázali prstom ukázať na svojich krajanov. Mnoho obetí nemuselo byt, ale nacistické jednotky a gardisti chodili často až priveľmi adresne. Už v novembri 1944 pri prečesávacej akcii v priestore Kališťa a Balážov zadržali 32 Židov, ktorých popravili v katastri obce Slovenská Ľupča v časti Hôrka.

Podobne tomu bolo aj na druhej strane Hrona v horách okolo obce Poniky. Ako spomínajú pamätníci tragických udalostí, obce Povrazník a Ponická Huta sa stali útočiskom niekoľko sto prenasledovaných ľudí. Takáto koncentrácia, samozrejme, nemohla ujsť pozornosti konfidentov gestapa a domácim udavačom. Už koncom októbra vykonali nacisti v Povrazníku raziu, pri ktorej selektovali ľudí, ktorí neboli obyvateľmi obce. Bolo medzi nimi aj mnoho rasovo prenasledovaných. V obci napokon zadržali okolo 50 ľudí, ktorých odvliekli do obce Poniky. Už na ceste zastrelili jedného Žida, ktorý jednoducho nevládal držať s jednotkou pochodové tempo. Nemecká jednotka pod velením SS – Hauptsturmführera Schumachera zo zatknutých vybrala len Židov a ostatných prepustili. Celkom 32 rasovo prenasledovaných sústredili v miestnej škole, kde ich podľa svedectiev obyvateľov Poník týrali a okradli ich o všetok majetok. Okolo 23. hodiny ich naložili na nákladné auto a v časti Podluhy ich postrieľali. U koho sa ukrývali zavraždení Židia, či už v priestore Partizánskej republiky alebo v Povrazníku, dokumenty nehovoria. Bohužiaľ, nepodarilo sa ich zachrániť. Napriek tomu je potrebné oceniť všetkých tých, ktorí im pomáhali hľadať aspoň na chvíľu ostrovček istoty. Pomoc napriek hrozbe zo strany nacistov a domácich kolaborantov nachádzali a stovkám z nich sa napriek nacistickému teroru podarilo zachrániť. Boli tu však aj stovky dosial neznámych, ktorí dennodenne riskovali život svoj aj svojich najbližších, aby pomohli tým, ktorých neľudský politický systém postavil mimo spoločnosti a ktorí bojovali o svoju holú existenciu. Viem si predstaviť ten frustrujúci pocit ľudí, ktorí im pomáhali, keď sa stali bezmocnými svedkami ich nezmyselnej smrti. V takejto situácii nenájdete žiadnu logiku. Určite by však bolo potrebné všetkým tým pomocníkom nešťastných a prenasledovaných vzdať hold, či už za svoju pomoc zaplatili vlastným životom, väzením, alebo každodenným strachom o vlastný život.

 

PhDr. Stanislav Mičev, PhD.,
generálny riaditeľ Múzea SNP Banská Bystrica



Súvisiace články

Perzekúcie voči rasovo prenasledovaným|Logos 1 / 2013 | Stanislav Mičev|Z histórie
Perzekúcie voči rasovo prenasledovaným|Logos 4 / 2013 | Stanislav Mičev|Z histórie
Odveká nenávisť voči židom|Logos 1 / 2010 | Bohuslav Šlichtík |Téma
Náš dlh voči Izraelu: kniha „Najväčší biznis môjho života“|Logos 12 / 2009 | Miroslav Iliaš |Reportáž
Ako kresťanstvo zmenilo svet|Logos 10 / 2017 | András Kánai|Vyučovanie