Napokon vyliaty bude na nás Duch z výšin, púšť sa zmení na ovocný sad a ovocný sad budú pokladať za les. (Iz 32,15)

Prvýkrát som uvidel, že život má zmysel

Svedectvo manželov Kolekovcov

logos-04-2015-svedectvo-1.jpg

Zoli

Prvýkrát som uvidel, že život má zmysel

V prvom rade by som sa chcel poďakovať nášmu Bohu za jeho úžasnú milosť a lásku k nám a hlavne za to, že držal ochrannú ruku nad mojím životom až do dnešného dňa. „Ďakujem Ti, drahý Otče.“

Narodil som sa do „klasickej“ rodiny osemdesiatych rokov. Moji rodičia pracovali vtedy ako každý a snažili sa nám s bratom zabezpečiť všetko potrebné pre bezproblémové detstvo. Pokiaľ si dobre pamätám, nikdy sa doma neriešila otázka viery v Boha. Preto som to aj tak vnímal, že kresťanstvo je len občasné chodenie do kostola a ešte zopár rituálov, ktoré mi nedávali zmysel. S babkou sme sa dlhé hodiny rozprávali o starej Galante a o živote za jej mladosti. V každom príbehu sa nejakým spôsobom objavovali Židia, s ktorými mali ako rodina vždy veľmi dobré vzťahy. Opisovala mi, ako slávili oni svoje sviatky a ako vyvyšovali Boha a to bol asi prvý moment, keď som začal uvažovať o tom, že nejaký Boh existuje.

Čas letel a kedykoľvek som sa zamýšľal nad svojím životom, nič mi nedávalo zmysel. Prišiel rok 1992, kedy mi môj bratranec, a dnes i brat v Kristovi, svedčil o nejakom Bohu, ktorý ma miluje a zachránil ma skrze svojho Syna. V jeho slovách bola zvláštna sila a odrazu mi začali veci do seba zapadať a dokonca som po prvýkrát uvidel, že život má zmysel. Teraz, už s odstupom času, dokážem oceniť dôležitosť tohto rozhovoru a som mu zaň nesmierne vďačný. Nasledovali krásne časy plné evanjelizácií a práce pre Pána. Kam sme sa pohli, tam sme svedčili o Pánovi. Ľudia doslova „hltali“ naše svedectvo. Vďaka Bohu, aj dnes som obklopený ľuďmi, ktorí v tom období uverili a odovzdali svoj život Pánovi.

Avšak divoké deväťdesiate roky a ťah tohto sveta spôsobili, že som upadol. Diablove klamstvá ma dokonale dostali. Vrátil som sa do sveta a plne som sa ponoril do zla. Žiaľ, vyskúšal som takmer všetko, čo ponúka tento zvrátený svet. Nechcem to podrobne rozoberať, ale bolo to skutočne to najhlbšie bahno tohto sveta. Po čase som sa oženil a myslel som si, že môj život naberá ten správny smer, ale bol to opäť iba sebaklam. Vzťah bez Krista je odsúdený na krach. Moje manželstvo sa rozpadlo ako domček z karát. V rovnakom období zomrel môj brat, tiež na následky životného štýlu tohto sveta. Dostával som rany z každej strany. Zvláštne bolo, že napriek tomu, že som vnímal, že vzťah a život bez Krista nemá budúcnosť, nemal som dosť síl vrátiť sa plnohodnotne k Bohu. Potácal som sa životom, až som prišiel do štádia, keď som sa jedného rána zobudil sám, premrznutý a v úplne zúboženom stave. Pýtal som sa sám seba, čo je toto za život a či je to naozaj to, čo chcem žiť. Niekde v mojom vnútri rezonovala jasná odpoveď. Ľutoval som každý deň, ktorý som prežil bez Krista. Na druhý deň hneď ráno som začal volať na Pána a prosil som Ho o odpustenie hriechov a vyslobodenie zo zajatia, v ktorom sa ocitol môj život. Dnes sa mi zdá až neuveriteľné, s akou ľahkosťou mi Pán pomohol zbaviť sa všetkých zlých návykov. Začalo najkrajšie obdobie môjho života. Po dvoch týždňoch modlitieb a pôstov, dňa 8.2.2012, som sa vrátil do zboru v Galante. Ako inak, prijali ma s veľkou láskou. Mnoho ľudí som tam poznal, bolo to ako vrátiť sa domov. I keď som v tom čase nemal prácu a ani dostatok financií, bol som nesmierne šťastný. Modlitba, Slovo a chodenie s Bohom ma dokonale napĺňalo. Vlastne, jedna vec mi chýbala. Túžil som po milujúcej manželke. Avšak, vedel som, že to musí byť žena, ktorá žije bohabojný život a Kristus je centrom jej života. Aj v tejto oblasti ma môj Pán vypočul. Hneď po mojom návrate do zboru som zazrel pohľadné dievča, ktoré, ako sa následne ukázalo, slúžilo aj vo chválach. Moje srdce poskočilo. Prosil som Pána, aby mi dal do života takúto ženu, ktorá úprimne miluje Boha. A najlepšie ju. Nebolo to vôbec jednoduché, uvedomoval som si, že je medzi nami dosť veľký vekový rozdiel, ale ja som sa aj tak nevzdával. Ďakoval som Bohu za svoju budúcu manželku, pričom som mal v mysli práve Janku. A vďaka nášmu úžasnému Pánovi aj tento sen sa stal skutočnosťou. Dňa 12.7.2014 sme sa zosobášili. Zakaždým, keď sa na mňa ráno moja manželka usmeje, hneď mi napadne, aký dobrý je náš Pán a ako veľmi nás miluje. Ona je pre mňa úžasným darom, za ktorý som nesmierne vďačný Bohu. Môj život má opäť zmysel. Náš Pán má moc obrátiť všetko zlé na dobré a nahradiť nám dni, ktoré nám požrali kobylky, húsenice a chrústy (Joel 2,25). Jemu patrí všetka chvála až naveky.

Na záver by som sa chcel tiež poďakovať celému zboru za prácu, ktorú vykonáva, obzvlášť som vďačný pastorovi Jocovi, ktorý, žiaľ, už nie je medzi nami, ale viem, že nás čaká u Pána. Taktiež chcem poďakovať pastorovi Romanovi za prácu, ktorú vykonáva s odovzdaním, ale aj všetkým bratom aj sestrám. Ďakujem vám. A hlavne ďakujem Tebe, Ježiš.

Buďte všetci mocne požehnaní!

logos-04-2015-svedectvo-2.jpg

Janka

Aj ja potrebujem Krista

Prababka, babka, mama a nakoniec ja, dieťa, ktoré sa narodilo do znovuzrodenej rodiny niekoľkých generácií. Od narodenia ma rodičia vychovávali v kresťanských hodnotách, ktoré do mňa a môjho brata vštepovali každý deň. Keďže moja babka bývala hneď vedľa nás, ako malá som nikdy nechodila do škôlky a všetok čas, kedy boli rodičia v robote, som trávila spolu s mojimi bratrancami a sesternicami u babky. Moja babka bola príkladnou kresťanskou ženou, ktorá sa v každej situácii obracala na Pána a ďakovala Mu za všetko a aj za nás, svoje vnúčence. Veľa času som strávila u mojich starých rodičov. Pamätám sa, že vždy, keď som u nich spala, čo bývalo dosť často, dedko, ako veľký milovník hudby, vybral husle alebo mandolínu a spolu s babkou sme si robili takú malú domácu bohoslužbu a spievali sme chvály a modlili sa. Boli to úžasné časy, ktoré by som chcela zažiť vo svojej starobe i ja so svojimi vnúčatami.

Moja detská viera v živého Krista sa prejavila aj pri vstupnom pohovore do prvej triedy, kedy na výzvu riaditeľky, aby som niečo zaspievala alebo zarecitovala, som bez akejkoľvek hanby začala spievať jednu chválu, ktorú som mala najradšej. Detstvo som mala bezproblémové. Chodenie do zboru, na mládež boli pre mňa samozrejmosťou a neoddeliteľnou súčasťou môjho života. Jeden večer na mládeži, keď som mala jedenásť rokov, utvorili sme skupinky, kde sme sa modlili za potreby svojich bratov a sestier, vedúci mládeže sa ma opýtal, či by som nechcela prijať Pána Ježiša do svojho srdca ako svojho osobného Spasiteľa. Na výzvu som, samozrejme, s veľkou túžbou odpovedala áno. Pri modlitbe spasenia na mňa zostúpil Duch Svätý a hneď som začala rozprávať novými jazykmi. Aj keď som sa narodila do kresťanskej rodiny, musela som prísť do štádia, kedy som si uvedomila, že aj ja potrebujem Krista. Nestačí sa narodiť do nejakej viery, viera sa nedá zdediť po svojich predkoch, ale treba sa jej odovzdať celým srdcom.

O pár rokov na to som bola začlenená do chváliaceho tímu, a mohla som začať slúžiť Bohu naplno. Nastal čas, kedy som sa dostala do veku puberty a išla na strednú školu. Nikdy som sa za to, že som Božie dieťa, nehanbila. Keď začali otázky od mojich rovesníkov, prečo som „iná“, prečo nechodím na diskotéky, prečo sa nesprávam tak ako oni, mohla som s hrdosťou povedať, že verím v živého Boha a ja také veci nepotrebujem. Teraz, keď sa tak spätne pozerám, vždy sa ku mne správali inak a nikdy ma nebrali tak do partie, lebo som s nimi nechodila von a ako oni hovorili, radšej som išla do tej „sekty“. Nikdy ma tieto slová neboleli, lebo som sa nehanbila za Krista. Všetci, vrátane učiteľov, susedov, známych o mne a o celej mojej rodine vedeli, že veríme v živého Boha.

Aj keď boli do mňa odmalička vštepované kresťanské hodnoty, za čo mojim rodičom ďakujem, aj ja som došla do veku, kedy som nie vždy stála na pevnom základe. Hoc som nikdy neprestala chodiť do zboru, môj život nebol stopercentný a okúsila som nástrahy tohto sveta, ktoré lákajú mladých v tomto svete. Stála som jednou nohou na úzkej a druhou nohou na širokej ceste. Verš z Biblie, ktorý mi dali rodičia, keď som bola menšia, zarámovať do izby, hovorí jednoznačne: „Nikto nemôže slúžiť dvom pánom, lebo buď jedného bude nenávidieť a druhého milovať, buď jedného sa bude pridŕžať a druhým pohŕdať – nemôžete slúžiť Bohu i mamonu“ (Matúš 6/24).

Jedného dňa som sa ja a moja rodina ocitli v zbore v Galante, do ktorého sme sa začlenili a začali pravidelne chodiť. V tom období sme prechádzali ťažším obdobím a nechápala som, prečo sme sa ocitli práve v Galante. Bratia a sestry nás s láskou prijali a hneď som začala slúžiť vo chválach. Po nejakom čase, asi po polroku, priamo v zbore som spoznala úžasného človeka, vďaka ktorému som mohla prehodnotiť svoj život a opäť sa oboma nohami postaviť na úzku cestu, ktorou je Ježiš Kristus. Dlhé hodiny sme sa vedeli rozprávať o Božích veciach, o Jeho milosti. A dnes, napriek všetkým prekážkam, ktorými sme museli prejsť, môžem tohto človeka nazývať svojím milovaným manželom, s ktorým môžem pevne stáť na Božej ceste a privádzať ľudí k Bohu. Nie je nad to, keď dvoch spája ten pevný povraz, Ježiš. Dnes už chápem, prečo ma Boh postavil práve do zboru v Galante a ďakujem Mu z celého srdca.



Súvisiace články

Život mi začal dávať zmysel|Logos 4 / 2017 | Redakcia |Skutočný príbeh
Cirkev má budúcnosť|Logos 8 / 2009 | Jaroslav Kříž |Téma
Zrazil ma vlak|Logos 12 / 2013 | Redakcia |Skutočný príbeh
Uveril som, že Boh existuje, že je Všemohúci a Všadeprítomný|Logos 9 / 2015 | Redakcia |Skutočný príbeh
Milosť má 20 rokov|Logos 9 / 2011 | Redakcia |Téma