Lebo vie Hospodin o ceste spravodlivých, ale cesta bezbožných vedie do záhuby. (Žalm 1,6)

Radujte sa!

smiech-opt.jpegAko je možné žiť radostne v takomto zlom svete? Na túto otázku musíme nájsť odpoveď pokiaľ je čas...

Nová zmluva sa zrodila skrze bolestnú a smutnú udalosť - ukrižovanie Ježiša Krista. Štyri evanjeliá podrobne, takmer až formou protokolu referujú o najväčšej udalosti svetových dejín.

V ranom stredoveku sa symbolom kresťanstva stal kríž. Svet vidí podstatu a duchovno - emotívnu náplň kresťanstva v kríži, ktorý mal v Rímskej ríši funkciu šibenice. Väčšina kresťanských kostolov sa líši od svojho okolia krížom a značná časť členov cirkvi pripisuje krížu nadprirodzenú moc, preto ho nosia ako medailón a umiestňujú ho aj na stenách svojich domácností. V kresťanskej kultúre považujú kríž za kultový predmet, jeho posvätnosť je v mnohých krajinách chránená zákonom.

Používanie kríža ako talizmanu nemá v podstate nič spoločné s ukrižovaním Ježiša Krista. Kult kríža je náboženské uctievanie predmetu, od ktorého ľudia očakávajú to isté, čo domorodci v niektorých kultúrach od talizmanu: nadprirodzenú ochranu pred zlými silami a úspech v pozemskom hľadaní šťastia. Mnohí kresťania sú presvedčení, že kríž má nadprirodzenú moc, ktorá vplýva na prirodzený aj nadprirodzený svet. V tejto domnienke umiestňujú čoraz viac krížov na verejnosti. Toto sa však nedá v žiadnom prípade stotožniť s pôvodným obsahom kresťanstva, ktorého stredobodom neboli predmety, ale osoba, o ktorej evanjelium tvrdí, že je vzkriesený Syn Boží.

znovuzrodenie je najradostnejšou udalosťou
v živote človeka

Rané kresťanstvo podobne ako starozmluvné židovstvo odmietlo modloslužbu a vieru v talizmany. Považovali to za márnosť, ktorá nemôže ani sprostredkovať, ani symbolizovať nadprirodzeno, pochádzajúce od Stvoriteľa. Pavol sa o tom vyjadril v Aténach nasledovne: „Teda, keď sme rodinou Božou, nemáme sa domnievať, že by Božstvo bolo podobné zlatu alebo striebru alebo kameňu, rytine, ktorú vytvorilo remeslo a ľudský výmysel.“ (Sk 17:29) Na základe Písma dokáže Božiu prítomnosť sprostredkovať a predstavovať len to, čo s Ním má podobnú (homoios) podstatu (hypostasis). Keďže človek bol stvorený na podobu Božiu (hypostasis), výlučne on bol schopný sprostredkovania božstva v tomto viditeľnom svete. Po páde do hriechu stratil Adamov rod túto schopnosť a oddelil sa od Božej prítomnosti.

Najhorším dôsledkom odtrhnutia sa od Stvoriteľa bola strata obsahu tejto podoby. Do ľudského ducha sa nasťahoval namiesto Pánovej prítomnosti duch smrti, čo spôsobilo, že človek sa vlastnou silou nemôže vrátiť do Božej prítomnosti. Človek tiež stratil schopnosť byť nositeľom tejto prítomnosti na zemi. Pohanské náboženstvá tento fakt neberú do úvahy, nepočítajú s tým, že človek nie je schopný prijať a uchopiť Božiu prítomnosť. V ich teológii pripisujú ľuďom také schopnosti, ktoré po páde do hriechu stratili, alebo u nich zdegenerovali.

Pohanské kulty sa od židovsko-kresťanského zjavenia líšia aj v tom, že predmetom priraďujú moc sprostredkovať božskú prítomnosť vtedy, ak tieto predmety boli zhotovené s určitou náboženskou náplňou a s náboženským cieľom. V kresťanských kruhoch sa snažia - odvolávajúc sa na Bibliu - pripísať moc sakrálnym predmetom sprostredkujúcim milosť. Často sa odvolávajú na starozmluvný Chrám a na sväté predmety, ktoré obsahoval: napríklad stôl, chleby, oltár, svietnik a najmä na truhlu zmluvy, ktorá bola uložená v Svätyni svätých pravdepodobne po dobu kraľovania kráľa Šalamúna.

O duchovnom význame týchto predmetov sa vyjadruje samotná Biblia. O Chráme Stará zmluva jednoznačne tvrdí nasledovné: „Lebo či vskutku bude Boh bývať na zemi?! Veď hľa, nebesia a nebesia nebies ťa neobsiahnu, a čo potom tento dom, ktorý som vystavil!“ (1Kr 8:27) Biblické zjavenie jasne popiera, že by niekto bol schopný postaviť na zemi taký dom, ktorý by mohol sprostredkovať alebo symbolizovať prítomnosť Stvoriteľa. Budovy postavené s týmto cieľom, napriek tomuto varovaniu, podľa svätého Písma súvisia s cudzími božstvami a modlami. Tí, ktorí si myslia, že tradičné, kresťanské, sakrálne predmety sú adekvátne formy starozmluvného Chrámu a jeho príslušenstva, a sú prispôsobené posolstvu Novej zmluvy sa mýlia. „A hľaď, aby si spravil veci podľa ich podoby, ktorá ti bola ukázaná na vrchu.“ (2Moj 25:40) Starozmluvné predmety, ako napríklad truhla zmluvy, boli zhotovené podľa nebeského vzoru.

Podoba nebeských skutočností a starozmluvných bohoslužobných predmetov spôsobila, že v Stáne svedectva mohol Izrael skutočne prežiť Božiu prítomnosť (šekinu). List Židom nazýva tieto pozemské formy večných skutočností (ideí), obrazmi (hypodeigma) a tieňmi (skia), ktoré nie sú skutočné, sú iba napodobeninami večných pragmat (vecí, záležitostí).

sakrálne predmety tradičného kresťanstva
nie sú biblické

V Ježišovi Kristovi sa stelesnila pravá podstata pozemských vzorov. V Novej zmluve stratili predmety (pragmata) funkciu, sprostredkujúcu Božiu prítomnosť. Pokus kresťanov sprostredkovať nadprirodzeno skrze predmety, patrí k technikám pohanských náboženstiev. Nová zmluva nepokladá kríž za objekt náboženského uctievania. Takéto praktiky boli učeníkom Pána Ježiša úplne cudzie. Vtedajšie náboženské zriadenie ich prenasledovalo preto, lebo v porovnaní so starozmluvnými náboženskými praktikami boli radikálne spirituálni - charizmatickí. Obviňovali ich z toho, že opovrhujú starozmluvným poriadkom, ritualizmom.

Dnešný kresťanský ritualizmus v porovnaní so Starou zmluvou nemá nebeský pôvod ani podstatu, nenesie podobu večných vecí, a preto nie je schopný sprostredkovať ani symbolizovať Božiu prítomnosť. Napríklad aj podstata Večere Pánovej obsiahnutá v evanjeliách sa značne líši od rituálnych spôsobov, ktoré sa vytvorili v priebehu dejín. Pohár s vínom a chlieb, ktorý lámali pri Pánovej večeri, raní kresťania neuctievali, ale verili, že skrze ne sa členovia cirkvi dostávajú do spoločenstva s Ježišovou krvou a telom (koinónia). Toto spoločenstvo vzniklo skrze vieru v Božie slovo, respektíve skrze transferenciu (nie transubstanciáciu). (Transubstanciácia znamená zmenu vnútornej podstaty. Podľa učenia katolíckej cirkvi nastáva pri omši premena podstaty chleba a vína na podstatu tela a krvi Kristovej.)

Náboženstvo, ktorého podstatou je mámenie fetišizmu (viery v moc predmetov), sprevádza namiesto radosti, zachmúrenosť, mrzutosť a strnulosť. O vnútornej duševno-duchovnej náplni náboženského uctievania a klaňania sa rozhoduje uctievaný objekt. Keďže fetiše sú matérie, ktoré neobsahujú život, ich uctievanie je len prázdnym aktom. Iba to náboženstvo je plné radosti, v ktorom sa uctievači dostávajú do prítomnosti nadprirodzenej bytosti, ktorá k nim má pozitívny vzťah. Stretnutie s Bohom Biblie pôsobí veriacim radosť preto, lebo Boh je večný, dobrý a Všemohúci. Človek vo vzťahu s Ním prežíva Jeho živú prítomnosť a dotyk, čo náboženské predmety so svojou podstatou nemôžu poskytnúť. Ľudia sa skrze tento kult oddelia nielen od Božej prítomnosti, ale aj od vlastnej osobnosti. Podľa Dávida sa sami stanú podobnými modlám. Podľa učenia Novej zmluvy je uctievanie Boha nezlučiteľné s úctou k náboženským predmetom. Apoštoli počas hlásania evanjelia pravidelne zdôrazňovali túto otázku v rôznych rímskych mestách. Podľa môjho názoru je kresťanstvo plné smútku a strnulosti preto, lebo v náboženských praktikách dominuje namiesto stretnutia s Ježišom a vzťahu s Ním, kult úcty k predmetom a rituálnym veciam.

Kríž: Viera v predmety svojím obsahom nemá nič spoločné s ukrižovaním Ježiša Krista

Vnútorný prameň

cross-opt.jpegKresťanstvo, v ktorom nie je radosť, spôsobuje ďalšie falošné vnímanie evanjelia. Podľa tohoto vnímania končí príbeh Ježiša tragédiou - smrťou na kríži. Udalosti, ktoré nasledovali potom, už mnoho kresťanov nedokáže prijať za dôveryhodné historické fakty. Preto sa v dejinách objavuje znova a znova otázka zodpovednosti za Ježišovu smrť. Značná časť kresťanov si myslí, že smrťou Ježiša ich postihla nenahraditeľná strata, preto ich náboženstvo sprevádzajú afekty, žiaľ, smútok a samozrejme hľadanie vinníkov.

Pravdou však je, že Ježišovo ukrižovanie znamená pre nás všetkých nepredstaviteľnú výhru. Pre Ježiša znamenala smrť utrpenie a bolesť, no pre nás, ktorí v tom vidíme na základe učenia apoštolov zástupnú obeť zmierenia, znamená radosť, lebo Ježiš prešiel po ulici Via Dolorosa na Golgotu, kde bol ukrižovaný namiesto nás. Pre nás to znamená evanjelium, čiže odpustenie hriechov, oslobodenie od smrti, uzdravenie, atď ...

Podľa Biblie môže byť vzťah Boha a človeka obnovený výhradne skrze obeť zmierenia, ktorou človek zaplatí svoj dlh Bohu. Boh je svätý, večný a spravodlivý, a preto prijme len takú obeť, ktorá je podobná týmto Božím vlastnostiam. Takýmto Božím požiadavkám vyhovela Ježišova krv, v ktorej nebol hriech, ktorá je dokonalá, svätá, nevinná, ľudská, nad ktorou nemá moc ani smrť. V ľudskej krvi je obsiahnutý náš duchovno-morálny stav, hriech, nečistota, zlo, a preto sme sluhami hriechu. Obsah a kvalita Ježišovej krvi je v dejinách jedinečná. Boh ani predtým, ani potom nevidel v nikom inom svätú, bezchybnú, nevinnú krv. Jedine Ježišova krv vyhovela podmienkam zmierenia s Bohom. Preliatie Jeho krvi bolo potrebné z niekoľkých dôvodov:

  1. Aby dal za človeka prijateľné zadosťučinenie Bohu, skrze ktoré potom človek získa od Neho odpustenie hriechov.
  2. Ježišova krv bola potrebná aj ako výkupné, aby bol každý človek vyslobodený z moci Satana a zlých anjelov.
  3. Ježišova krv sa preliala aj preto, aby sme sa s ňou mohli stotožniť, prijať ju, a tak byť oslobodení od starej prirodzenosti v našej krvi, ktorú sme zdedili po predkoch. To, že Ježišovu krv považuje aj Boh za dokonalú a legitímnu krv zmierenia - ako výkupnú cenu - dokazuje vzkriesenie a nanebovstúpenie Ježiša Nazaretského.

Takže: ukrižovanie Ježiša neznamená pre svet tragédiu, ale radostnú zvesť - evanjelium. Radostnou zvesťou je pre nás to, že Kristus prišiel na túto zem ako skutočný človek, aby ako Boží pomazaný demonštroval satanovmu kráľovstvu a materiálnemu svetu moc a vládu Nebeského kráľovstva. Je pre nás radosťou, že Ježiš Nazaretský dokonale splnil skrze ukrižovanie všetky podmienky vykúpenia sveta a ľudí: nezomrel za svoje vlastné hriechy, ale za hriechy sveta. Je pre nás radosťou tiež to, že po diele vykúpenia nasledovalo povýšenie Ježiša Krista, skrze ktoré zaujal miesto po pravici Otca.

via-opt.jpegTieto pozitívne udalosti zabezpečili pre každého možnosť prechodu z utrpenia, zo smrti na cestu života a radosti. Skutočná realita Ježiša Krista a Jeho dielo vykúpenia sú schopné nás zmeniť. Svojou smrťou a zmŕtvychvstaním položil skutočný základ nášho znovuzrodenia, ktoré je umožnené skrze vodu a Ducha. Pod znovuzrodením nemyslíme obnovu ľudskej prirodzenosti, ale takú zmenu, ktorá sa týka podstaty človeka. Ľudský duch je oslobodený od duchovnej smrti, skrze prijatie osoby a diela Ježiša Krista, ako aj skrze stotožnenie sa vo vodnom krste s Jeho smrťou, pochovaním a zmŕtvychvstaním. Takto vznikne v človeku nový duch, ktorý má večný život.

Božie slovo nazýva tohto nového ducha vnútorným, novým človekom, ktorý má schopnosť vývinu. Vnútorný človek má skrze Svätého Ducha spoločenstvo s Ježišom Kristom a s Otcom. Biblia zdôrazňuje, že Boh Abraháma je Bohom živých, a preto podmienkou spoločenstva s Ním je znovuzrodenie do večného života. Účasť na znovuzrodení je založená na rozhodnutí zo slobodnej vôle človeka. Toto rozhodnutie je najdôležitejšou, najradostnejšou udalosťou v živote človeka. Bez takéhoto biblického obrátenia nie je človek schopný zbaviť sa smrti, čo mu následne bráni v osobnom spoločenstve s Bohom. Stav srdca (ducha), ktoré je pod nadvládou smrti, charakterizuje pochybnosť a strach preto, lebo človek vo svojom srdci neprestajne vníma prirodzenosť smrti. Smrť je nepriateľom Boha a ľudí, a preto je neviditeľná časť človeka pred jeho znovuzrodením v rukách toho najkrutejšieho nepriateľa. Duchovná smrť je nadprirodzená skutočnosť, ktorá priamo prijíma od satanských mocností také „vírusy“, ktoré pravidelne znečisťujú a popudzujú nezmeniteľné srdce podnetmi, náklonnosťami, žiadosťami, skrze ktoré sa moc smrti stáva masívnejšou a tvrdšou. Z tohto padlého, hriešneho stavu ľudského srdca potom na myseľ, na pocity neprúdi radosť, ale strach a depresia.

Jeruzalemský chrámsosky-opt.jpegĽudský duch nielenže zabezpečuje človeku schopnosť existovať, ale je aj vnútorným prameňom, skrze ktorý sa prirodzený človek stretáva s mocou duchovného sveta, a ktorý aj rozhodujúco ovplyvňuje jeho postoje, identitu, a tiež jeho vzťah k nadprirodzenu. Aj duch ľudí, ktorí sa považujú za materialistov, nezaoberajúcich sa existenciou Boha, slúži ako prameň, v ktorom však dominujú sily popierajúce Božiu existenciu, popudzujú k nevere. Dokonca duchovné sily, špecializujúce sa na zapieranie, často presvedčia ľudí aj o tom, že ani nemajú (ľudského) ducha, o ktorom Biblia hovorí. Na základe tvrdenia Svätého Písma vládnu v ľudskom duchu tie zlé duchovno-morálne sily, ktoré vedú človeka cestou smrti, zatratenia.

Podľa proroka Zachariáša za šírenie bezbožnosti medzi ľuďmi zodpovedá zlý anjel. (Zach 5. kapitola: „žena, ktorá sedí prostred efy“). Skrze falošné náboženstvá alebo okultizmus sa človek dostáva do priameho spojenia so satanskými silami, následkom čoho sa potom silnejšie prejavia zlé duchovné sily. Nezmeniteľné srdce človeka nazýva Biblia „zlým“, pretože z tohoto prameňa vychádza skazená, otrávená voda. Sily zla sa dokážu tešiť iba z nespravodlivosti a hriechu, ich postoj voči Božej pravde a životu je nepriateľský.

Život je radosť

Život, ktorý je prítomný v znovuzrodenom ľudskom duchu, je vyššieho rádu ako pozemský, preto musí byť aj obraz, ktorý si o tomto božskom živote vytvoríme, založený na Slove Božom, a nie na našich pozemských skúsenostiach. Prirodzený život človeka, ktorý je sprostredkovaný telu duchom človeka, je skazený, konečný a smrteľný, absolútne nevyhovujúci pre Božie zmierenie. Na počiatku však Stvoriteľ nedaroval prvému ľudskému páru život s takýmito vlastnosťami. Až po páde nastala symbióza moci smrti a ľudského života, čoho následkom sa stala existencia človeka prázdnou, z ktorej bola odobratá jej podstata. Odvtedy sa stalo najväčším cieľom človeka to, aby dal svojej existencii podstatu a zmysel. Biblia nás v tejto oblasti zbavuje ilúzie, keďže nám skrze príbeh zjavenia ukazuje, že svoje ciele nevieme naplniť pomocou svojich vlastných síl a schopností nielen preto, že sme otrokmi času, ale aj preto, že človek je otrokom smrti a Satana.

Kristovo vtelenie privítali dobrí anjeli radostnými piesňami preto, lebo Ježiš doniesol ľudstvu taký život, ktorý bol predtým u Boha. Tento život je neporušiteľný, večný a nesmrteľný. Ježiš Nazaretský sa viackrát stotožňoval so životom, ktorého večnú skutočnosť dokazovalo zmŕtvychvstanie. Ježišova smrť na kríži je aj náhradou. Odňal od nás a priklincoval náš hriešny a skazený život, nášho starého človeka, aby nám namiesto neho dal večný, svätý život. V liste apoštol Ján tvrdí, že: „Ten, kto má Syna, má život.“ To znamená, že Ježiš Kristus prišiel na svet preto, aby tým, ktorí v ňom spoznajú Vykupiteľa a Syna Božieho, dal božský život.

V evanjeliách a v Skutkoch apoštolov bolo vždy znovuzrodenie sprevádzané radosťou. Zacheus zišiel s radosťou z figovníka, aby prijal Ježiša do svojho domu. V Samárii obrátenie ľudí sprevádzala takisto radosť. Strážnik vo Filipách sa s radosťou stal skrze svedectvo Pavla Pánovým učeníkom, po tom ako prežil zemetrasenie. Poznanie spásy bolo v ranej cirkvi vždy sprevádzané radosťou. Vnútorný duchovno-duševný stav prvých kresťanov bol úplne iný ako náš. Ich životy sprevádzala radosť oveľa viac ako dnešných kresťanov: prakresťania boli schopní radovať sa aj vtedy, keď ich prenasledovala svetská moc alebo vtedy, keď ich ohovárali a osočovali ich súčasníci. V rôznych životných situáciách, v hojnosti aj v nedostatku sa rovnako radovali v Pánovi, s tým darom milosti, ktorého nositeľom ich učinil Spasiteľ.

Čo bolo pravým dôvodom ich radosti? Večný život, ktorý dostali od Ježiša Krista. Znovuzrodenie v nich spôsobilo skutočné zmeny, boli oslobodení od hriechu, smrti, a ich duch bol naplnený Božou prítomnosťou do takej miery, že bola jasná porážka smrti, moci Satana. Táto skutočnosť, ktorá je nad satanskými a svetskými mocami, ktorou je večný život, v nich vytryskla z vnútorného prameňa. Moc a vláda nového života si vždy udržala svoju víťaznú vnútornú duchovno-duševnú podstatu voči kráľovstvu Satana a prirodzeným okolnostiam.

Najväčším dôvodom radosti človeka je život. Život kresťana začína účasťou na živote pochádzajúcom od Boha, preto človek svojím obrátením vstúpi aj na cestu radosti. Skrze znovuzrodeného ľudského ducha sa v ľudskej prirodzenosti otvorí skutočnosť Božieho kráľovstva. Večný život, Božie kráľovstvo je taký skrytý poklad - perla, ktorú keď niekto nájde, s radosťou predá všetko, aby mohol naplniť podstatu a zmysel svojej existencie. Pre Ježiša to znamenalo utrpenie a neznesiteľnú bolesť. Pre nás tým zabezpečil účasť na večnom živote, živé spoločenstvo s Bohom, ktoré Písmo na viacerých miestach prirovnáva k svadbe.

Svadba v Káne nie je uvedená v Jánovom evanjeliu náhodou ako úvodný príbeh Ježišovej služby. Ježiš prvýkrát zjavil svoju slávu premenou vody na víno. Izrael počas dlhých stáročí nemohol prežiť Božiu slávu, pretože sa z tohto národa, z Chrámu vzdialila (v 6. storočí pred n. l.), čo bol aj začiatok rozptýlenia Izraela medzi iné národy. Manifestácia slávy na tejto svadbe mala aj prorocký význam. Božia prítomnosť sa vrátila na zem, aby mohol byť Izrael prijatý do Novej zmluvy, ktorej Zákony vpíše Duch Svätý do sŕdc synov Izraela. Evanjelium predstavuje Ježiša tiež ako ženícha, ktorý pozval Izrael na svadbu. Jeho zásnubný dar znamenal pre národ odpustenie hriechov, večný život a Božie kráľovstvo. Vnútorný vzťah Mesiáša a Božieho ľudu vyjadruje najvernejšie prirovnanie k svadbe. Po obrátení a znovuzrodení vznikne medzi Pánom a veriacimi taký vnútorný, osobný vzťah, založený na láske, ktorého duchovný a duševný stav sa dá najlepšie vyjadriť prirovnaním k svadbe. Apoštol Ján videl život s Pánom, spolužitie a chodenie s Ježišom ako obojstranný vzťah muža a ženy, ako zmluvu, spoločenstvo a spojenie, založené na láske. Svadbu takéhoto páru sprevádza radosť a šťastie.

Na svadbe v Káne však nastala nečakaná, nepríjemná situácia. Minulo sa víno, čo znamenalo nielen koniec svadby, ale aj to, že svadba, ktorá začala s radosťou, skončí sklamaním. V ľudskom osude nastane raz koniec všetkého dobrého. Radosť a šťastie sa z nedostatku Božej slávy zmení na bolesť a slzy. Človek so svojimi schopnosťami, krásou a šťastím začne po dosiahnutí určitého bodu upadať, až pokiaľ sa všetko, čo bolo v živote pekné a obdivuhodné rozplynie ako sen. Čas pohltí aj spomienky a rozložené telo sa napokon úplne spojí so zložkami zeme. Najbolestivejšie na tom je, že myseľ človeka vie, že musí v čase rozkvetu tieto myšlienky neustále „zmrazovať“, aby neotrávili jeho svadbu a radosť. Každého však navštívi ten neočakávaný a nežiadúci deň, keď priatelia prídu so správou, že víno sa minulo - je koniec, svadba skončila. Podľa proroka Izaiáša „každé telo je tráva a každý jeho pôvab ako poľný kvet: Tráva usychá, kvet vädne...“ (Iz 40:6-7) Pozemské svadby pominú a radosť zo srdca sa vytratí. Skvosty, na ktoré je človek v mladosti, a aj v zrelom veku pyšný, z nás opadajú ako lupienky z kvetu.

Svadobné víno

Radostná správa z príbehu apoštola Jána je to, že existuje človek, ktorý je schopný naplniť naše vyprázdnené nádoby vodou, a potom vínom, aby mohla svadba pokračovať naveky. Ježiš je iný človek ako my. Je síce pravda, že na viac ako tridsať rokov sa stal menším od anjelov pre to, aby navštívil našu pozemskú svadbu, no On nikdy Boží život nestratil. Čaká a pozoruje nás. Vie, že naša strata bude raz taká veľká, že padneme do zúfalstva zo svojej vyprázdnenej, nešťastnej existencii, v ktorej nie je život.

Je veľkým šťastím, keď nás v takejto situácii stretnú ľudia, ktorí vedia, že prázdne nádoby a pokazené svadby treba vziať k Ježišovi Kristovi. Človek nie je schopný spoznať a milovať Ježiša, pokiaľ je plný seba a len sveta. Ježiš k nám neprichádza z tohoto sveta, ani nie z hlbokých, podvedomých častí nášho ega, ale je pred naše srdcia prinesený skrze Slovo svojich pomazaných, skrze Svätého Ducha.

water-1-opt.jpeg

Keď človek správne rozpozná a múdro využije to, že život je jedna úžasná šanca, tak celú svoju pozemskú existenciu môže zmeniť na svadbu. Táto možnosť je aj nádejou na dosiahnutie úplného úspechu. Človek sa snaží celou svojou bytosťou dosiahnuť svoj cieľ, no chýba mu pravá náplň. Písmo na viacerých miestach pripodobňuje človeka k takej nádobe, ktorej pravú hodnotu dáva to, čo ju napĺňa. Takže je to vlastne vec mimo nádoby. Človek sa skladá z ducha, duše a tela, no vo všetkých týchto častiach chýba svadobné víno. Človek na základe vlastnej voľby dáva svojmu životu skutočnú hodnotu, zmysel. Ak to zanedbá, jeho život nebude mať zmysel. Veľa ľudí svojmu životu nedalo hodnotu, snažili sa získať len tie pozemské hodnoty, ktoré potrebovali. Peniaze, materiálne hodnoty, sex atď. Nevedeli dať zmysel a hodnotu ani ľudskému telu. Možnosti a potreby ľudského tela sú však oveľa väčšie. Po vzkriesení Ježiša Krista je možné naplniť náš fyzický život večnými hodnotami, čo znamená aj pre telo nesmrteľnosť a neporušiteľnosť. Smrť je snúbenicou tela, ktoré nie je vykúpené. Tento zúfalý stav môže prekryť materiálny blahobyt alebo sex, no telo počas života prejde takými zmenami, v ktorých schopnosť zaistiť tento „blahobyt“ stratí, a čoraz viac sa v ňom prejaví jeho spätosť so smrťou. K tomu, aby telo dostalo svoj zmysel, musí byť odtrhnuté od smrti. Zmyslom Ježišovej smrti bolo vykúpenie, smrť iných ľudí má zmysel iba ak telo opustia v nádeji zmŕtvychvstania.

S vodou alebo bez vody. Ježiš odvodzoval základy znovuzrodenia od vody a Ducha.

Hodnotu a zmysel pre nášho ducha môžeme dostať taktiež zo skutočnosti pochádzajúcej z druhého sveta, no nie z viditeľnej, ale z neviditeľnej reality Božieho kráľovstva. Ľudský duch sa do tohto kráľovstva dostáva na základe osobného, vedomého rozhodnutia. Spontánne, náhodou osudu sa duch nikoho z nás nemôže dostať do Božej prítomnosti. Ľudský duch je nádobou, nástrojom pre nadprirodzený svet. Duch človeka zostáva prázdny a bez života aj potom, keď ho človek objaví a začne sa oň starať. Zostáva prázdny aj potom, keď svojho ducha učiní hlavným zmyslom svojho života. Základným momentom obrátenia k Ježišovi Kristovi je práve odovzdanie srdca (ducha) Pánovi, čo je vlastne prijatie Pána do srdca. Potom nastane na duchovnej úrovni snúbenecký vzťah s Mesiášom, čo spôsobí zmierenie veriaceho s Bohom.

ring-opt.jpegDuša (psyché) závisí hlavne od duchovného a telesného stavu človeka, no môže mať na oboje pozitívny spätný vplyv, najmä ak Slovo a Duch túto dušu posvätia. Všetky tri časti človeka sú nástrojom nadprirodzenej skutočnosti.

Biblia rozdeľuje neviditeľné nadprirodzeno na dve časti, na dobro a zlo. Jedno nazýva Božím kráľovstvom a druhé kráľovstvom Satana. Na základe Písma Božie kráľovstvo ponúka človeku večný život, svadbu a kráľovstvo Satana zasa činí konečným cieľom človeka smrť a zatratenie. Podľa učenia Božieho slova sa človek musí rozhodnúť medzi Bohom a diablom, medzi životom a smrťou, spasením a zatratením. Aj ten, kto si ešte vedome nevybral, je súčasťou duchovného sveta, ktorý reálne obklopuje vesmír, a aj ľudský život. Na základe tohoto rozdeľuje aj apoštol Pavol ľudí na nádoby na česť a na nečesť. Hodnotu a použitie nádoby určuje jej vnútorná náplň, nádoba na česť obsahuje poklad. „Lebo je to Boh, ktorý povedal, aby sa zo tmy zaskvelo svetlo, ktorý sa zaskvel v našich srdciach na osvietenie známosti slávy Božej v tvári Ježiša Krista. Drahý poklad v hlinených nádobách. Hoci sa vonkajší človek kazí, vnútorný sa obnovuje. No, ten poklad máme v hlinených nádobách, aby zvrchovanosť moci bola Božia a nie z nás.“ (2Kor 4:6-7)

Poklad je teda poznanie Božie, život, ktorý nazýva apoštol Ján svetlom ľudí, ale takisto aj nadprirodzená Božia moc. Tento poklad dáva Pán do sŕdc tých, ktorí v Neho veria. Toto sú zásnubné dary ženícha.

Na svadbe v Káne najprv naplnili šesť nádob vodou, ktorú potom Ježiš zmenil na víno výbornej kvality. Tento nadprirodzený zázrak osvetľuje najdôležitejšiu udalosť toho, ako je možné na základe Novej zmluvy stať sa kresťanom. Pri znovuzrodení dostane veriaci od Pána najprv „vodu“: „...ale kto sa napije z vody, ktorú mu ja dám, ten nebude žízniť naveky, ale voda, ktorú mu dám, obráti sa v ňom na prameň vody, vyvierajúcej do večného života.“ (Ján 4:14) Večný život, ktorý dostaneme od Ježiša sa zjednotí s naším srdcom, v ktorom sa potom vytvorí taký stav a schopnosti, ktoré nás budú motivovať pre hľadanie a naplnenie sa večným životom, pochádzajúcim od Boha. V dobrom osobnom spoločenstve s Pánom je do svätých nádob nepretržite vlievaný život. Toto dáva možnosť duchovným ľuďom pozdvihnúť sa znova a znova nad problémy, a tak pokračovať v duchovnej svadbe.

Nádoba sa však musí najprv naplniť vodou, aby sa mohla naplniť vínom. K naplneniu sa životom je nevyhnutné naplnenie sa Duchom Svätým, o ktorom Ježiš zjavuje nasledovné: „Kto verí vo mňa, ako hovorí Písmo, rieky živej vody potečú z jeho vnútra.“ (Ján 7:38) V živom spoločenstve s Pánom sa ľudia Ducha zameriavajú na veci neviditeľné, svoju pozornosť venujú objektom viery. Keď svoju pozornosť upriamia na vonkajšie veci, problémy (zborové či svetské), ktoré sú spojené s bežným životom alebo službou, stane sa im to, čo sa stalo už mnohým kresťanom: ich nádoby sa vyprázdnili, vyschli, a ich služba Bohu sa nezakladala na radosti, ale na pocitoch, povinnosti a strachu. Počas našich činností nemôžeme zanedbať poklady našej nádoby a mali by sme si byť vedomí toho, v akom postavení je v nás Duch Svätý. Optimálny stav Ducha v nás je stav preplnenia. Božia vôľa je, aby sa každý kresťan naplnil Svätým Duchom, čo znamená neustále žiť v takom stave, v ktorom Svätý Duch úplne naplní a ovláda telo, dušu a ducha, úplne ich obklopí, obalí z každej strany, od hlavy až po päty.

Písmo prirovnáva Svätého Ducha aj k živej vode a k vínu. Jedno z podobenstiev poukazuje na to, že Duch neustále dáva život ľuďom, ktorí žijú s ním v spoločenstve. Vonkajšou manifestáciou naplnenia sa Svätým Duchom je to, že z vnútra človeka tečú „rieky živej vody“. Z Ježišovho tela a odevu vychádzala Božia moc. Jeho vždy obklopovala aj zvonka Božia nadprirodzená sila a moc. Toto videli chorí, démonizovaní aj žena s krvotokom, v ktorých sa vytvorila viera, že keď sa dotknú Ježišovho odevu, tak budú uzdravení alebo oslobodení. Zázraky sa potom naozaj aj stali.

Hodnotu nádoby určuje vždy to, čo ju napĺňa

Ježiš aj svojim učeníkom sľúbil naplnenie Duchom Svätým. Po svojom zmŕtvychvstaní sa viackrát zjavil apoštolom a „prikazoval im, aby neodchádzali z Jeruzalema, ale aby čakali zasľúbenie Otcovo...“ (Sk 1:4) Zasľúbenie sa naplnilo na Letnice, keď Duch Svätý zostúpil na stodvadsať učeníkov, ktorí boli zhromaždení vo vrchnej dvorane a „zrazu boli všetci naplnení Svätým Duchom.“ (Sk 2:4) Takže z apoštolov teraz nielenže vychádzali prúdy živej vody, ale z ich podstaty (vnútra) sa valili prúdy Božej prítomnosti, života a moci. Ich nádoby sa naplnili nadprirodzenými pokladmi. Obklopila ich mocná prítomnosť Svätého Ducha a tisícky ľudí sa skrze nich obrátili k Bohu. Najmä z Petra prúdili viditeľné prúdy pomazania „... i na ulice vynášali nemocných a kládli na posteliach a na nosidlách, aby, keď tade pôjde Peter, aspoň jeho tieň zatienil niektorého z nich. A schádzalo sa i množstvo z okolitých miest do Jeruzalema, ktorí niesli nemocných a takých, ktorých trápili nečistí duchovia, a boli všetci uzdravení.“ (Sk 5:15-16)

Toto bola naozajstná svadba. Ľuďom bolo jasné, že učeníci sú zmluvnými partnermi Krista, ktorí dostali Boží život a moc od Ženícha. Jedno z dôležitých tajomstiev úspechu ranej cirkvi bolo to, že ich nádoby pripravené na česť boli plné Božej sily, moci, čo im umožňovalo potlačiť kráľovstvo Satana a oslobodiť ľudí z jeho moci. Apoštoli pomazali do služby iba takých veriacich, ktorí mali dobré svedectvo a boli plní Ducha Svätého a múdrosti (viď. Sk 6:3). Diakon Štefan bol tiež človek pomazaný Svätým Duchom, ktorý predstavoval Božie kráľovstvo s mocou prielomu: „...nemohli odolať múdrosti a duchu, ktorým hovoril.“ (Sk 6:10)

K rastu a šíreniu ranej cirkvi v Rímskej ríši dopomohli takí veriaci, ktorých nádoby boli plné života a Svätého Ducha. Aj apoštol Pavol bol kresťanom takéhoto typu, filozofia jeho služby bola založená na demonštrácii Ducha a moci, preto ho aj na jeho misijných cestách sprevádzali výnimočné zázraky. V Efeze napríklad „...i na nemocných odnášali z jeho tela znojníky alebo zástery, a odchádzali od nich neduhy a vychádzali z nich zlí duchovia.“ (Sk 19:12)

Život a službu prvej generácie kresťanov sprevádzala radosť. Nikdy sa neodtrhli od Božej prítomnosti, nevzdialili sa od pomazania, žili v čoraz lepšom a užšom vzťahu s Pánom. Kontinuitu svadby zabezpečovali aj víťazstvá nad mocou a silou Satana. Za žiadnych okolností nedopustili, aby sa z ich nádob minulo víno. Pavol vyzýva v liste Efežanom všetkých kresťanov: „Neopíjajte sa vínom, v ktorom je prostopaš, ale buďte plnení Duchom, hovoriac si navzájom žalmami a hymnami a duchovnými piesňami spievajúc a hudúc vo svojom srdci Pánovi.“ (Ef 5:18-19)

Na základe tohoto zjavenia môže byť kresťanský život svätou svadbou len vtedy, keď budú veriaci naplnení Duchom Svätým. Po ceste radosti budú môcť napredovať len v takomto stave. V takýchto pomazaných, radujúcich sa muzikálnych ľuďoch je obnovená ich podobnosť Bohu, ktorá im potom umožní byť v cirkvi a vo svete nositeľmi Božieho života a moci. Žiaľ, dnes veľmi veľa kresťanov nedbá na inštrukcie apoštola, a preto je aj v cirkvi tak veľa členov, ktorí majú prázdne životy. Nemali by sme sa čudovať, že následkom odmietnutia naplnenia Duchom Svätým sa bude väčšia časť denominácie skladať z frustrovaných, pochmúrnych, mudrujúcich a nemilosrdných členov. Čas na obnovu sa skracuje, pretože návrat Pánov sa onedlho uskutoční. Je mimoriadne dôležité, aby si každý kresťan skontroloval svoj stav, aby si ešte stihol naplniť svoju nádobu, pretože to bude v posledných časoch podmienkou pokračovania svadby.

Radovať sa, tu a teraz?

water-opt-1.jpegAko je možné žiť v radosti v takomto ťažkom svete, ktorý je v kritickom stave? Na túto otázku musíme nájsť včas odpoveď, pretože svet sa k tomu najhoršiemu ešte len blíži. Udalosti sa v budúcnosti budú vyvíjať horšie, ako sa vyvíjajú teraz. Apokalypsa zatrasie základmi každej civilizácie. Niektoré kultúry už aj zasiahol ničivý „vietor“, ktorý spôsobí rozuzlenie celej histórie. Západná civilizácia padne ako posledná vplyvom tohto vetra, ktorý sa onedlho chystá prejsť cez Blízky východ.

Kresťania musia prijať to, čo hovorí Biblia o tomto svete, pretože len tak sa budú môcť ochrániť od zla, ktoré zaberá jeho čoraz väčšiu časť. Tento svet v skutočnosti neovládajú politici, ale padlí, zlí anjeli, ktorých síce Ježiš svojou smrťou a zmŕtvychvstaním odzbrojil, no svoju moc nad národmi a štátmi si aj napriek tomu udržali. Koniec dejín je k nám čoraz bližšie.

Čas pre národy sa odmeriava v Jeruzaleme. Aj Izrael smeruje k vytvoreniu novej civilizácie. Onedlho vypukne v nebi vojna medzi dobrými a zlými anjelmi o získanie vlády nad svetom. Pre tento svet bude táto hviezdna vojna veľkou porážkou. Svet doslova zajmú satanské bytosti, aby z neho vytvorili posledné nepriateľské centrum, pevnosť voči Božiemu kráľovstvu. Potom vznikne na zemi svetový systém a civilizácia, ktorá bude pod bezprostrednou nadvládou Satana a ktorú už skoro dvetisíc rokov nazývajú kresťania ríšou Antikrista. O stave sveta pod vládou Satana hovorí Ježiš nasledovné: „Lebo vtedy bude veliké súženie, akého nebolo od počiatku sveta až doteraz, ani už nikdy viac nebude. A keby neboli skrátené tie dni, nebolo by zachránené niktoré telo; ale pre vyvolených budú skrátené tie dni.“ (Mt 24:21-22)

Ježiš dopredu oznámil, že kvôli rozmáhaniu sa týchto hrôz bude nad ľudskými pocitmi panovať čoraz väčší strach: „...takže zmŕtvejú ľudia od strachu a od očakávania toho, čo všetko príde na svet.“ (Lk 21:26) Tieto verše spolu s inými dávajú taký temný obraz o prichádzajúcom svete, z ktorého nemôže mať normálny človek radosť.

Nemali by sme to zanedbať, pretože najčastejším dôvodom radosti väčšiny dnešných veriacich sú materiálne, ľudské a spoločenské záležitosti. Ich duševný stav závisí od vonkajších okolností. V tomto musí nastať zmena. Po znovuzrodení sa v nás narodil nový človek, vďaka ktorému je pre nás neustále dosiahnuteľná radosť z Božej skutočnosti a Božích vecí. Táto radosť má duchovnú podstatu, ktorú - na rozdiel od telesnej, psychickej radosti - nespôsobuje pre nás vyhovujúci sled udalostí viditeľného sveta, ale v nás prebývajúci večný život a Duch Svätý.

worldclock-opt.jpegNie všetky formy telesnej, psychickej radosti sú zlé, alebo súvisiace s hriechom. Aj Boží pomazaní ľudia majú „vonkajšieho človeka“, skrze ktorého sa dostávajú do styku so spoločnosťou, s prirodzeným svetom. Napríklad aj Ježiš rád obedoval v spoločnosti ľudí, ktorých miloval, rád s nimi cestoval, rozprával sa s nimi, mal obľúbené miesta na odpočinok, medzi učeníkmi a tými, ktorí ho podporovali, mal svojich obľúbených. Skutočne najväčšiu radosť mu však spôsobovalo spoločenstvo s Otcom. Vonkajší človek je závislý od viditeľného sveta, času, ľudských vzťahov a komunikácie, vnútorný človek zasa žije z neviditeľného, z Božieho kráľovstva. Stav týchto dvoch nie je vždy rovnaký. Týmto sa zaoberá aj apoštol Pavol: „Preto neustávame, ale ak sa aj náš vonkajší človek ruší, vnútorný sa obnovuje deň čo deň.“ (2Kor 4:16) Nášho vnútorného človeka, znovuzrodeného ducha nemôže okradnúť o radosť ani skazenosť a zlo tohoto sveta, ktorý je často územím „služby“ Satana.

Božia prítomnosť a Duch Svätý zabezpečujú nášmu srdcu milosť - charis, (v gréčtine slová radosť - chara - a milosť - charis - pochádzajú z rovnakého kmeňa) potrebnú k obnove radosti. K obnove radosti máme u Pána k dispozícii nevyčerpateľný prameň. Porozumeniu spojitosti medzi milosťou a radosťou môže brániť aj to, že v našom jazyku je milosť skôr právnicky pojem, ktorý je veľmi vzdialený radosti. Oveľa bližšie k nemu sú výrazy ako vážnosť, autorita a súd.

Čím viac bude ovplyvňovať vedomie veriacich ich vnútorný človek, tým viac radosti bude uvoľnenej v ich prirodzenosti a postojoch. Podľa proroka Izaiáša chodia „Pánovi vykúpení“ po takej ceste, o ktorej platí: „Nebude tam lev ani nijaká zver dravá nevyjde na ňu, nenájde sa tam.“ (Iz 35:9) Táto cesta je vnútornej, duchovnej podstaty. Je to neviditeľná cesta Pánova, po ktorej vnútorný, duchovný človek napreduje pod Božou ochranou k dosiahnutiu konečného cieľa. Toto si nesmieme mýliť s „vonkajším“ osudom veriacich, na ktorý môže zaútočiť lev, dravá zver, inak povedané: diabol. Náš vnútorný život nie je vystavený verejnosti - je skrytý v Pánovi.

Najvýraznejšou charakteristikou obrátených, vykúpených ľudí je radosť, pochádzajúca z ich vnútorného stavu, ktorá sa prejaví aj navonok. Podľa videnia proroka: „Vyslobodení Hospodinovi sa navrátia a prídu na Sion s radostným prespevovaním a večná radosť bude na ich hlave, veselosti a radosti dôjdu a zármutok a vzdychanie utečie.“ (Iz 35:10)

Nebeský Sion, Boží vrch je umiestnený vo večnosti. Je to miesto prameňa života, tam kde býva Všemohúci. Sion je konečná stanica nášho pozemského putovania. Tam vedie cesta Pánova. Čím bližšie sa dostávame k Sionu, tým viac rastie v našom vnútornom človeku plesanie, šťastie a večná radosť, ktorá raz úplne zaplaví aj našu hlavu. V napredovaní po ceste radosti mizne bolesť a vzdychanie. Tých, ktorí chodia po tejto ceste, povzbudzuje mnoho dôvodov k radosti, plesaniu, k zanechaniu skleslosti a strachu, pretože „...uvidia slávu Hospodinovu, nádheru nášho Boha“ (Iz 35:2b).

Jedzte a pite!

Mnoho kresťanov robí tú istú chybu ako Židia, ktorí sa vrátili z babylonského zajatia, ktorým čítali a vysvetľovali slová Zákona služobníci Pánovi. Poznanie a pochopenie Božieho slova preto zachmúrilo synov Izraelových, lebo skrze to spoznali svoje hriechy a omyly minulosti. Čítanie a vysvetľovanie Slova spôsobilo, že poslucháči začali až natoľko plakať, že „kázanie“ bolo treba pozastaviť. Nehemiáš potom poradil národu nasledovné: „Iďte a jedzte tučné a pite sladké a posielajte čiastky tomu, kto nemá nachystaného; lebo tento deň je svätý nášmu Pánovi, a nermúťte sa, lebo radosť Hospodinova je vašou silou.“ (Neh 8:10)

Keď si prijal Pána a zanechal svoje hriechy, keď si sa úprimne obrátil k Pánovi, nesmúť, netráp sa kvôli hriechom a životu, ktorý si si v minulosti pokazil, pretože Pán ti odpustil! Staré pominulo, si nové stvorenie, ktorému nesprostredkúva nadprirodzenú silu a milosť plač, ale radosť Pánova. Smútok ťa učiní slabým a chorým, skrze radosť však budeš obnovený, uzdravený.

Je rozdiel medzi obyčajným počúvaním a sýtením sa Slovom. Predpokladom sýtenia je počúvanie, no nasýtiť sa budeme môcť vtedy, keď Slovo prevezmeme do svojho osobného vlastníctva, keď radostnú zvesť vztiahneme na seba a ústami vyznáme, že v ňu veríme: „Lebo srdcom sa verí na spravodlivosť, a ústami sa vyznáva na spasenie.“ (Rim 10:10) Ježiš hovoril o sýtení sa Slovom, keď vyhlásil, že: „Človek nebude žiť na samom chlebe, ale na každom slove, ktoré vychádza skrze ústa Božie.“ (Mt 4:4) Takže, Boží život v nás pochádza zo sýtenia sa Slovom, čoho ovocím je radosť. Jedenie sa teda vzťahuje na Slovo, čo je pre nášho vnútorného človeka bohatým vitamínovým pokrmom. Nehemiáš však upozornil svojich plačúcich bratov aj na dôležitosť pitia. K pitiu povzbudzoval svojich učeníkov aj Ježiš, keď v posledný deň Sviatku stánov zakričal: „Ak niekto žízní, nech príde ku mne a pije!“ (Jn 7:37)

Učitelia Biblie sa zhodujú v tom, že toto zjavenie sa vzťahuje na naplnenie sa Svätým Duchom. Ježiš svojim učeníkom dáva piť Ducha Svätého. Pitie Ducha vyzerá pre niektorých kresťanov, ako niečo neprijateľné, no Písmo viackrát používa tento výraz, čo sa týka tejto charizmatickej udalosti. Napríklad: „...všetci sme napojení v jedného Ducha.“ (1Kor 12:13b) Veľa „sviatočných“ kresťanov sa bráni sýtemu pokrmu a pitiu Ducha, opojenia sa ním. Podobne ako Jánovi učeníci i učeníci farizejov, tí, ktorí sa vzdali jedenia a pitia, (vtedy bol totiž pôst sprevádzaný aj rôznymi vonkajšími prejavmi ako napr. plač, nárek, roztrhanie šiat) sa pohoršujú aj na dnešných Pánových učeníkoch, ktorí sa napĺňajú Duchom Svätým, a ktorí sú radostní. Keďže je ženích so svadobčanmi, tak radosť Pánova môže byť v učeníkoch uvoľnená a môže len rásť. Nádoby budú takýmto spôsobom naplnené vínom, čím sa stane život s Pánom svadbou. Pokora znamená podriadenie sa Božiemu slovu. Pokorný kresťan sa vzdá teológií, ktoré sú v rozpore so Slovom, aby získal od Pána milosť. Apoštol Peter nepokarhal, ale pochválil tých, ktorým adresoval list, pretože: „...plesáte radosťou nevysloviteľnou a oslávenou.“ (1Pt 1:8)

Čo môžeme teda povedať na záver? Len to, čo povedal aj Pavol: „Radujte sa v Pánovi vždycky, a zase len poviem: Radujte sa!“ (Fil 4:4)

Preklad: Martin Meliško

Korektúra prekladu: Zlatka Radnotyová

Zdroj: Új Exodus október 2001



Súvisiace články

Oslávená radosť|Logos 3 / 2010 | Tibor Ruff |Vyučovanie
Neboj sa, len ver|Logos 12 / 2016 | Jaroslav Kříž |Téma
Prečo dobrý pastier hľadá stratenú ovečku|Logos 3 / 2015 | Daniel Šobr |Zamyslenie
O Bohu|Logos 10 / 2009 | Jaroslav Kříž |Téma
Premeň svoje zranenie na žatvu|Logos 6 / 2010 | Copeland Kenneth |Vyučovanie