Ale ovocie Ducha je: láska, radosť, pokoj, zhovievavosť, nežnosť, dobrotivosť, vernosť, krotkosť, zdržanlivosť. Proti takýmto nie je zákon. (Galaťanom 5,22-23)

Sláva

logos-12-slava1.jpg

Je zaujímavé, ako Boh vidí dôsledok pádu do hriechu. Z hľadiska človeka je tragédiou, že kvôli hriechu končí jeho život smrťou fyzickou a následne večnosť strávi v pekle, eventuálne v ohnivom jazere. To, že sa tam človek dostane, však spôsobuje práve to, že stratil slávu. Opačne povedané, keby človek slávu nestratil, chránila by ho od smrti, chorôb a nekonečného množstva ďalších problémov, s ktorými sa stretáva. Čo to vlastne sláva je a ako ju získať späť?

Čo je sláva (hebr. kávód)?

Slávu nie je jednoduché definovať, a to práve preto, že sme ju stratili. Nemáme o nej dobrú predstavu a často dochádza k tomu, že to, čo Boh považuje za slávne a dobré, človek považuje za zlé. Všetku slávu má Boh – Jemu sú vlastné absolútne hodnoty, je prameňom všetkého dobrého, nemení sa a je večný. Božia sláva je nadprirodzená, spirituálna, ale vie sa prejaviť vo viditeľnom svete a aj v živote človeka (vie sa zmaterializovať, zjaviť, stať sa viditeľnou, ukázať sa v podobe ovocia). Aké hodnoty prináša Božia sláva do viditeľného sveta?

Lebo nieto rozdielu, lebo všetci zhrešili a postrádajú slávy Božej.“ (Rimanom 3,23)

1 So slávou je spojená večnosť, život, neporušiteľnosť, nemennosť. Keď sa sláva stratí, všetko speje k zániku, stráca sa život, prichádza rozpad, smrť.

2 Sláva je spojená s mocou, schopnosťou konať, poraziť nepriateľov. Sláva prináša slobodu. Boh má absolútnu moc. Keby Mu v akejkoľvek oblasti chýbala moc, bol by premožený a už by nebol Bohom. Preto strata slávy pre človeka znamená otroctvo a neschopnosť poraziť satana, keďže človeku chýba moc a sila.

3 Pôsobenie slávy v živote človeka je spojené s takými pojmami ako rešpekt, česť, dobré meno, úcta, dobrá povesť a pod. Keď Boh povolal Abraháma, sľúbil mu pozdvihnutie, ochranu jeho mena a veľkosť.

4 Sláva prináša bohatstvo, majetok. Keď Jozef poslal bratov, aby porozprávali o jeho postavení v Egypte, o majetku a spoločensko-politickom postavení, povedal: „A povedzte môjmu otcovi o všetkej mojej SLÁVE tu v Egypte a o všetkom, čo ste videli.“ (1Mojžišova 45,13)

5 Sláva znamená tiež dobré postavenie v rámci spoločnosti, dobrú rodinu a priateľov.

6 V cirkvi sláva spôsobí lásku k Bohu, horlivosť pre Jeho prácu, rozrastanie cirkvi, uzdravenia a oslobodenia.

Po prečítaní tejto definície slávy sa pravdepodobne v mnohých čitateľoch čosi vzbúri. Pritom každý rozumný čitateľ musí uznať, že všetko, čo sláva donáša a je vyššie uvedené, sú vlastne veci, ktoré chce v živote dosiahnuť a túži po nich. Prečo potom to pobúrenie? Je to preto, lebo náboženstvo urobilo jednu fatálnu chybu, a síce, že stratu slávy zamenilo za pokoru. Netreba sa klamať, porážka nie je pokora. Myslím, že mám oprávnenie takto písať, keďže som pre vieru v meno Pána Ježiša Krista musel podstúpiť slušné prenasledovanie – prišiel som o postavenie v armáde, o možnosť zotrvať vo vrcholovom športe a možnosť študovať. Moja životná úroveň niekoľkonásobne klesla, ale urobil by som to znovu práve preto, aby som získal Božiu slávu. Momentálne však nežijeme v takej dobe, preto by sme nemali trvať na tom, že chudoba, dlžoby, choroba, rozpad vzťahov alebo zmenšujúca sa cirkev sú znakmi pravosti a pokory. Pavol rozlišuje slávu viditeľného a neviditeľného sveta. Špecifikom je človek, v ktorom sú tieto dve oblasti spojené.

Sláva vo viditeľnom svete

„Nebesia rozprávajú slávu silného Boha, a dielo jeho rúk oznamuje obloha.“ (Žalm 19,2) Viditeľný svet, slnko, hviezdy ako aj príroda so svojou neskutočnou rozmanitosťou vydávajú svedectvo (hovoria) o svojom Autorovi, ktorým je všemohúci Boh. Hovoria o Jeho veľkosti, kreativite, aj o umeleckom cítení. Musíme si však uvedomiť, že skutočná Božia sláva však v prírode nie je, iba o nej svedčí – tak ako obraz, ktorý namaľoval nejaký umelec, nie je samotným umelcom, ale hovorí o ňom, o jeho schopnostiach a kvalitách. Samozrejme, Boh je všadeprítomný, no nie všade zjavuje svoju prítomnosť. V Starom zákone čítame, že bolo veľmi zreteľné, kedy Boh osobne vstúpil do viditeľného sveta. Keď sa priblížil k vrchu Sinaj, všetko sa triaslo, kamene vrchu začali horieť. Ale aj bez toho, že sa Boh v prirodzenom svete osobne zjaví (vtedy hovoríme o epifánii), človek má podľa stvoreného sveta dôjsť k poznaniu Božej suverenity: „… pretože to, čo sa môže vedieť o Bohu, je im zjavné, pretože im to Boh zjavil. Lebo jeho, len zmyslom duše pochopiteľné neviditeľnosti vidieť od stvorenia sveta po učinených veciach, totiž jeho večnú moc a jeho božstvo, aby boli bez výhovorky.“ (Rimanom 1,19-20) Príroda totiž naučí človeka to, čo ho nenaučí žiaden televízny program. Starostlivý pozorovateľ objaví v prírode také javy, ktoré v ňom nutne vyvolajú úžas. Marxovi nasledovníci síce tvrdia, že raz sa všetko vysvetlí, no v skutočnosti sa objavujú stále nové a nové záhady. K človeku tiež veľmi silno hovorí smrť a narodenie. Pri týchto udalostiach prežije niečo metafyzické. Už aj dieťa precíti pri uhynutí milovaného zvieratka, že existujú záhadné sily, ktoré sú za tým, čo nám dovoľujú vidieť naše oči. Je určite lepšie dovoliť dieťaťu domáce zvieratká namiesto počítačových hier, ktoré v nich úplne oslepia intuitívne schopnosti vnímať nadprirodzený svet.

Sláva človeka

„Hospodine, náš Pane, aké slávne je tvoje meno na celej zemi, ktorý si dal svoje veličenstvo na nebesiach! Z úst nemluvniat a tých, ktorí požívajú prsia, pripravil si moc pre svojich protivníkov, aby si umlčal nepriateľa a pomstiaceho sa. Keď vidím tvoje nebesia, dielo tvojich prstov, mesiac a hviezdy, ktoré si postavil, myslím si: Čo je smrteľný človek, že pamätáš na neho, a syn človeka, že ho navštevuješ! Učinil si ho málo menším než je Boh; korunoval si ho slávou a cťou. Učinil si ho vládcom nad dielami svojich rúk; všetko si položil pod jeho nohy: ovce, voly, to všetko, áno, ešte i divú zver poľnú, nebeské vtáctvo a morské ryby – čo chodí stezkami mora. Hospodine, náš Pane, aké slávne je tvoje meno na celej zemi!“ (Žalm 8,2-10)

Nebesia rozprávajú slávu silného Boha, a dielo jeho rúk oznamuje obloha.

Otázka, čo je človek, je na mieste. Dávid ho jasne oddeľuje od zvyšku stvoreného sveta. Konštatuje, že Boh učinil človeka pánom nad dielom Jeho rúk. A ako sme spomenuli, on je spojnicou medzi viditeľným a neviditeľným svetom. Jeho telo bolo sformované z prachu a do jeho nozdier Boh vdýchol dych života. Človek bol stvorený pre Božiu slávu. Vplyvom hriechu o ňu však prišiel – prišiel o tú časť slávy, ktorá umožňuje víťazstvo a nesmrteľnosť, prišiel o úzke spoločenstvo s Bohom. To ale neznamená, že človek spoločenstvo s Bohom a slávu nemá hľadať a že pádom do hriechu prišiel o svoju výnimočnosť, vyplývajúcu z podstaty a dôvodu jeho stvorenia. Už v 9. kapitole 1. knihy Mojžišovej dal Boh Noachovi príkazy (platia dodnes), v ktorých jasne oddeľuje človeka od zvieraťa. Prikazuje ľuďom, aby zvieratá zabíjali a jedli. Zviera nie je s človekov na rovnakej úrovni, preto volania po náprave ľudskej spoločnosti prostredníctvom návratu k prírode sú úplne pomýlené. Človek nemá hľadať zmysel svojej existencie v prírode, ale v Bohu. Treba sa navrátiť k Bohu a vtedy budeme vedieť rozumne panovať aj nad prírodou.

V 9. kapitole tiež nájdeme, že Boh dal ochranu na ľudský život a v tomto kontexte môžeme potom pochopiť, prečo jedno zo základných vyučovaní Ježiša Krista hovorí o požiadavke milovať svojho blížneho. Je to preto, že človek je špecifická, úžasná bytosť a cieľom jeho stvorenia je odrážať Božiu prirodzenosť a nosiť Jeho slávu. Preto podľa Biblie musia byť dolapení všetci vrahovia a potrestaní tí, ktorí ubližujú druhým ľuďom.

Keďže je človek dôstojná bytosť, mal by o sebe tak aj uvažovať – mal by to odrážať jeho vzhľad, správanie, držanie tela, hygiena a pod. Volanie po prírodnej kráse znamená pre človeka premenu na Gadaréna. Zviera zostane krásne aj bez ľudskej opatery, v prírode sa dožije dlhšieho veku a celkovo sa mu darí lepšie. Človek nie. Na to, aby zostal dôstojnou bytosťou, musí vynakladať námahu. Biblia je toho plná. Skôr než sa Izraelci postavili pred Boha, museli zo svojho tela odstrániť znaky ľudského pádu a oprať šaty. Preto každý, kto chce prijať Božiu slávu pre svoj život, musí rozmýšľať rovnako, má obľubovať čistotu a dbať na príjemný vzhľad. Niektoré kresťanské kruhy považujú príjemný vzhľad za prejav svetáckosti a nesúhlasia s tým, aby sa ženy maľovali alebo obliekali v súlade s módnymi trendmi. Po niekoľkých desaťročiach však vidno, že nezískali viacej Božej slávy, naopak, zdá sa, že nezadržateľne padajú do undergroundu. Nebojme sa pekných vecí, kvalitné veci nás od Boha neodtrhnú.

Mali by sme konať také skutky, ktoré sú hodné Pána, ktoré sú slávne.

Dôležité je zachovať svoju dôstojnosť aj v tlaku. V 6. kapitole 2. knihy Kráľov je popísaný príbeh, ako dve ženy v dobe hladu začali jesť vlastné deti. Nie nadarmo sa Písmo zmieňuje, že išlo o prostitútky. Človek, ktorý sa nesnaží dodržiavať Božie slovo a zachovať ľudskú dôstojnosť v bežnom živote, sa v tlaku zmení na zviera, podobne ako spomínané ženy. Nech nám dá Boh milosť nezmeniť sa ani tvárou v tvár prenasledovaniu alebo smrti. Zoberme si za príklad nášho Pána Ježiša Krista, ktorý zachoval ľudskú dôstojnosť až do konca. Nežobronil o milosť, ale statočne znášal utrpenie a zostal verný Otcovi. Takéto postoje sú skutočne hodné slávy (slávne).

Sláva Ježiša Krista

Musíme si uvedomiť, že Boží Syn mal pred svojím vtelením u Otca plnú slávu, nepotreboval nič – nepotreboval si ani nič dokazovať. To pre nás nepochopiteľná láska Ho viedla k tomu, aby svoj majestát odložil a prijal podobu človeka. Prečo? „Lebo mu svedčalo, pre ktorého všetko a skrze ktorého všetko, ktorý doviedol mnoho synov do slávy, veľvodcu ich spasenia dokonalým učiniť utrpením.“ (Židom 2,10) Úžasné. Všetko, čo Ježiš vykonal, vykonal kvôli nám – aby sme slávu, ktorú stratil Adam, mohli znovu dostať. Keď sa Ježiš vracal k Otcovi, modlil sa: „A teraz ma osláv ty, Otče, sám u seba slávou, ktorú som mal u teba, prv ako bol svet.“ (Ján 17,5) Je dôležité mať správnu predstavu o oslávenom Ježišovi Kristovi. Tradícia neustále oslavuje udalosti, ktoré už prebehli, ako je narodenie, ukrižovanie a zmŕtvychvstanie. Cieľom týchto udalostí je však sláva, preto máme upierať zrak na Ježiša Krista, dokonalého Božieho Syna a dokonalého človeka, ktorý je oslávený. Návrat do slávy spôsobil s Ježišom takú zmenu, že jeho najlepší priateľ Ján bol zhrozený, keď Ho videl. „A obrátil som sa, aby som videl hlas, ktorý hovoril so mnou. A keď som sa obrátil, videl som sedem zlatých svietnikov a v prostredku medzi siedmimi svietnikmi som videl podobného Synovi človeka, oblečeného v dlhom rúchu až po nohy a prepásaného na prsiach zlatým pásom. A jeho hlava a jeho vlasy boli biele ako biela vlna, ako sneh, a jeho oči boli ako plameň ohňa, a jeho nohy boli podobné mosadzi, ako rozžeravenej v peci, a jeho hlas bol ako hlas mnohých vôd. A vo svojej pravej ruke mal sedem hviezd, a z jeho úst vychádzal ostrý dvojsečný meč, a jeho tvár bola ako slnko, keď svieti vo svojej moci. A keď som ho uvidel, padol som k jeho nohám ako mŕtvy, a položil na mňa svoju pravú ruku a povedal mi: Neboj sa! Ja som prvý a posledný a ten Živý. A bol som mŕtvy, ale hľa, som živý na veky vekov. Amen. A mám kľúče pekla i smrti.“ (Zj. Jána 1,12-18)

Návrat človeka (cirkvi) do slávy

Najdôležitejším predpokladom pre oslávenie človeka je oslávenie Ježiša Krista, ktoré nastalo po tom, čo Boží Syn zanechal slávu v nebi, prijal podobu človeka, zomrel za hriech ľudstva, bol vzkriesený, vystúpil do neba a bol oslávený – teraz už nie iba ako Syn Boží, ale aj ako Syn človeka. Preto opätovné získanie slávy, ktorú človek stratil, je bez Mesiáša úplne vylúčené. A keď nie je sláva, potom je vylúčený vstup do Božieho kráľovstva a zostáva iba trest a zahynutie.

Druhým konštatovaním je, že to, čo Nazaretský Ježiš pre človeka vykonal, realizuje v životoch ľudí Duch Svätý. Preto všetky podozrievania a predsudky voči Duchu Svätému, alebo presnejšie voči práci Svätého Ducha – proti naplneniu, manifestácii Jeho moci – sú vlastne snahy odrezať človeka od Božej slávy.

logos-12-slava2.jpgPrvým a najdôležitejším krokom, ktorý by mal urobiť každý človek bez výnimky, je znovuzrodenie. Toto prebehne tak, že srdce človeka je dotknuté slovami kázaného evanjelia a človek na tento dotyk (klopanie) reaguje tým, že vieru, ktorá sa vytvorila v jeho srdci, vyjadrí svojimi ústami a prehlási, že Ježiš Kristus sa stáva jeho Pánom a Spasiteľom. Svoje rozhodnutie potom potvrdí tým, že sa dá pokrstiť na meno Pána Ježiša.

Druhým krokom je naplnenie Svätým Duchom. Znovuzrodený človek sa stal vhodnou nádobou na to, aby v ňom prebýval Svätý Duch. On človeka premieňa, oslobodzuje a uschopňuje a takto ho uvádza do slávy.

Tretím krokom je pôsobenie Božieho slova, „aby ju [Ježiš] posvätil očistiac ju kúpeľom vody, slovom, aby si ju postavil pred seba slávnu, cirkev, nemajúcu škvrny alebo vrásky alebo niečoho takého, ale aby bola svätá a bezvadná.“ (Efežanom 5,26-27) Pravidelné štúdium Božieho slova spolu s pravidelným počúvaním kázaného slova človeka obmýva, očisťuje, a výsledkom tohto procesu je slávna cirkev, slávni ľudia.

Ďalším krokom sú skutky. Niektoré kresťanské kruhy kladú na znovuzrodenie taký dôraz, až sa potom zdá, že skutky nie sú dôležité. Nie. Skutky dôležité sú – a mali by sme konať také skutky, ktoré sú hodné Pána, ktoré sú slávne. To, aké sú skutky človeka, nakoniec samozrejme zhodnotí Pán, ale už tu na zemi môže dôjsť k posúdeniu činov jednotlivca. Už aj ľudia vidia, či sú skutky mrzké, hodné pohŕdania, alebo či sú také, že nevzbudia u nikoho pozornosť. Môžu byť však aj skutky slávne, veľké. V minulých dobách ľudia takúto túžbu mali. Chceli urobiť niečo mimoriadne, významné, áno, slávne. Nemali by sme sa uspokojiť s priemerným životom ako šedé myši. Nech sa po mestách hovorí, že tu je Boží ľud, a nech sa hovorí, čo dobré koná. Nech sa hovorí o tom, že Boh zmenil životy mnohých ľudí, nech sa hovorí o vyslobodení z narkománie, poviazaností, z chorôb, áno, nech sa hovorí aj o tom, že niekto vstal z mŕtvych. Nech je cirkev preslávená tým, že vie podať pomocnú ruku núdznym, nech sú naše deti dobre vychované a vôbec nech je slávny spôsob, akým žijeme. To všetko sú skutky, ktorými ozdobujeme svoj život a ktoré prispievajú k sláve našej osobnosti.

Definitívne víťazstvo a oslávenie však nastane až vtedy, keď bude vymenené naše telo. Pokiaľ sme v ňom, tak je pôsobenie slávy obmedzené. „Tak aj vzkriesenie mŕtvych. Seje sa v porušenosti, vstane v neporušiteľnosti; seje sa v nečesti, vstane v sláve; seje sa v slabosti, vstane v moci; seje sa duševné telo zmyselné, vstane duchovné telo. (Ak) je duševné telo, je i duchovné telo. Tak je aj napísané: Prvý človek, Adam, stal sa živou dušou, posledný Adam oživujúcim duchom. Ale nie prv duchovné, ale duševné, potom duchovné. Prvý človek zo zeme zemský, z hliny, druhý človek – Pán z neba. Aký bol ten zemský, takí aj všetci zemskí, a aký ten nebeský, takí aj všetci nebeskí. A ako sme niesli obraz zemského, tak ponesieme aj obraz nebeského.“ (1Korinťanom 15,42-49) Niektorí zažijú premenu tela zo zemského na slávne nebeské až po smrti, no posledná generácia smrť neokúsi a razom bude telo človeka premenené pri vytrhnutí.

Je to úžasné, je to slávne. Je dobré, že Boh po tom, ako človek slávu stratil, dal mu možnosť sa do nej vrátiť. Vďaka Bohu.



Súvisiace články

Sláva chrámovej bohoslužby|Logos 1 / 2007 | Martin Mazúch |Téma
Boží sláva v životě křesťana|Logos 4 / 2009 | Daniel Šobr |Vyučovanie
Decembrová konferencia|Logos 12 / 2011 | Alena Filipková |Zo života cirkvi
Evanjelizácie s Tomášom Pajorom|Logos 2 / 2008 | Redakcia |Zo života cirkvi
Svedectvo manželov Kánovcov|Logos 8 / 2010 | Redakcia |Skutočný príbeh