Napokon vyliaty bude na nás Duch z výšin, púšť sa zmení na ovocný sad a ovocný sad budú pokladať za les. (Iz 32,15)

Spirituál & gospel

Piesne nádeje a chvály

Po celom svete sú mnohotisícové stretnutia veriacich ľudí, ktorí hudbou a piesňami vyjadrujú svoj vzťah k Bohu. Spievajú ich ľudia bez rozdielu rasy, veku, či pôvodu – dôležitý je postoj ich srdca. A práve zo srdca sa na základe Božieho slova zrodila duchovná pieseň – spirituál a pieseň evanjelia – gospel.

História spirituálu

Na začiatku 18. storočia boli v amerických kolóniách zavedené zákony, ktoré utláčali otrokov. Títo afroamerickí obyvatelia, ktorí pracovali v kolóniách, boli oddeleným ľudom, izolovaným od zbytku spoločnosti najprv zákonom, potom tradíciou a rasistickou ideológiou. Boli pripravení o nádej a dôstojnosť, odsúdení k nekonečnej práci pre obohatenie tých, ktorí ich vlastnili. Otroctvo nebolo ničím iným, než legalizovanou formou vykorisťovania. Existovalo len preto, lebo bolo výhodné pre tých, ktorí vládli. Koncept rasizmu bol len obyčajnou zámienkou.

Majiteľ otrokov robil všetko pre to, aby vymazal africkú minulosť svojho nešťastného majetku (otrokov). Ľudia z jedného kmeňa a príbuzní boli zámerne oddeľovaní ešte pred tým, ako ich priviezli do Ameriky. Prechádzali akýmsi „vstupným procesom zámernej brutality a teroru, ktoré mali za účel zastrašiť obeť a urobiť ju poddajnou a poslušnou“. Až potom nastala príprava nedobrovoľných afrických imigrantov na život v „novom svete“.

A práve uprostred tejto utlačujúcej, zákonnej a sociálnej situácie títo ľudia žili, pracovali a umierali. Kvôli tejto vynútenej izolácii si vytvorili jedinečnú spoločnosť, kultúru s vlastným jazykom, tradíciami, praktikami a morálkou. Už od počiatku hrala hudba v tomto svete centrálnu rolu. Skrze ňu môžeme sledovať vývoj tejto americkej subkultúry.

Hudba otrokov bola takmer celá odvodená z africkej hudby. Jedným z prvých impulzov pre rozvoj černošskej hudby v Amerike bola túžba otrokov spievať si pri práci, čo bolo znovuprejavením starej, dlhoročnej africkej tradície. V Afrike muži spievali pri práci a nič im nemohlo zabrániť, aby to isté robili v Amerike. Pokiaľ si robili svoju prácu, ani majiteľ plantáže, ani dozorca sa nestarali o to, či otroci spievajú. V skutočnosti boli povzbudzovaní k tomu, aby si spievali, pretože to uľahčovalo ich bremeno a nudnosť práce.

Pracovné piesne boli pre život otrokov tak dôležité, že bola čoskoro rozpoznaná vysoká hodnota dobrého predspeváka. Takí muži mali najvyššiu cenu na trhu s otrokmi a inzeráty často popisovali ich talent ako lákadlo na to, aby si ich ľudia kúpili. Predspevák bol pre pracovnú skupinu rovnako dôležitý ako kazateľ pre cirkev. Rola predspeváka však nebola jednoduchá. Musel mať veľmi zvláštny druh talentu – cit pre prácu, ktorá bola vykonávaná spoločne s porozumením mužov, s ktorými pracoval. Pieseň si získala predstavivosť pracovníkov, povzbudzovala ich a vytvorila určité ovzdušie, ktoré im pomáhalo spoločne pracovať. Dobrý predspevák vedel vycítiť, aký druh a akým spôsobom pieseň zaspievať v danú dobu. Často improvizoval nielen na melódie, ale aj na slová.

Veľké množstvo pracovných piesní bolo prvýkrát spievaných len krátko nato, ako sa stali udalosti, o ktorých sa v nich spievalo. Dôležitý element, ktorý sa nachádza vo väčšine černošskej hudby, je výskyt sociálnej kritiky, posmechu a protestu. Podstata týchto piesní disponuje širokou škálou výrazových prostriedkov od neslušných až po zbožné, od humorných po smutné, od jemných po rytmické.

Dôležitý vplyv na rozvoj tejto hudby malo kresťanstvo. V polovici 18. storočia začali mnohé evanjelikálne cirkvi vyvíjať aktivitu v britských kolóniách. Najvýznamnejší z nich boli baptisti a metodisti, ktorí usporiadavali prebudenecké zhromaždenia po celom americkom území. Vo svojej horlivosti neignorovali čiernych otrokov a títo otroci na oplátku veľmi dobre reagovali na vrelosť, slobodu a emotívnosť prebudeneckých hnutí.

Príbeh černošských spirituálov je blízko spojený s tromi medzníkmi:

  • 1865 – zrušenie otroctva
  • 1925 – černošská renesancia
  • 1985 – prvý Deň Dr. Martina Luthera Kinga

Obdobie pred rokom 1865

Otroctvo bolo dôležitou otázkou, ktorú cirkvi museli riešiť. Černošskí obyvatelia sa ako otroci mohli zúčastňovať kresťanských bohoslužieb. Otroci žijúci na vidieku obvykle zostávali po pravidelných bohoslužbách v cirkvi, alebo v „praise houses“ (modlitebné domy) na plantážach a spievali a tancovali. Ich majitelia im však nedovoľovali tanec a hranie na bubny, ako to bolo zvykom v Afrike. Preto mali zhromaždenia na tajných miestach („camp meetings“ – táborové zhromaždenia, „bush meetings“ – zhromaždenia v prírode), pretože sa potrebovali stretnúť a zdieľať svoje radosti, bolesti a nádeje. Na vidieckych zhromaždeniach sa stretávali tisíce otrokov, celé hodiny počúvali putovných kazateľov a spievali spirituály. Na konci 18. storočia spievali piesne, ktoré boli predzvesťou spirituálu a nazývali sa „corn ditties“ (popevky z kukuričného poľa).

Texty černošských spirituálov boli úzko spojené so životmi svojich autorov – otrokov. Zatiaľ čo sa pracovné piesne zaoberali len každodenným životom, spirituály boli inšpirované príbehmi zo Starého zákona (napr. Daniel v jame levovej alebo Dávidovo víťazstvo nad Goliášom, či Božia úloha vo vyvedení svojich detí z otroctva v Egypte), ale aj Ježišom Kristom a jeho dobrou správou, evanjeliom (angl. gospel). Spirituály sa odlišujú od hymien a žalmov, pretože boli akýmsi vyjadrením ich pocitov z ťažkých podmienok otroctva.

Roky 1865 – 1925

Otroctvo bolo zrušené v roku 1865. Niektorým Afroameričanom bolo dovolené navštevovať školu a promovať na Fiskovej univerzite, jednej z prvých univerzít pre Afroameričanov v Nashville (Tennessee).

Krátko po roku 1865 si väčšina Afroameričanov viac nechcela pripomínať piesne, ktoré spievali v ťažkých dňoch otroctva. Spirituály boli spievané v cirkvách za aktívnej spoluúčasti zhromaždenia (ako je to zvykom v letničných cirkvách). Ich texty sú podobné textom prvých černošských spirituálov. Boli často prikrášlené a boli nazývané ako cirkevné spevy („church songs“), oslavné spevy („jubilees“), alebo piesne spievané v svätom kruhu („holy roller songs“), pričom niektoré hymny afroameričania zmenili „Dr. Watts hymns“(pomenované podľa anglického služobníka Dr. Isaaca Wattsa).

Roky 1925 – 1985

V 20. rokoch 20. storočia sa sformovalo umelecké hnutie Black Renaissance (Černošská renesancia), ktoré sa zameriavalo na poéziu a hudbu. Černošská renesancia mala istý vplyv na spôsob spevu a interpretáciu černošských spirituálov. V prvom rade bol zdôraznený historický význam týchto piesní, pričom speváci boli tlačení k tomu, aby boli vzdelanejší.

Gospelová hudba, ktorú bolo predtým skromne počuť na bohoslužobných stretnutiach Afroameričanov, teraz zasahuje milióny poslucháčov.

Toto neustále zlepšovanie černošských spirituálov priviedlo na svet iný druh kresťanskej piesne. Zatiaľ čo spirituály boli kolektívnym hlasom, vyjadrujúcim afroamerické utrpenie a túžby, nový druh piesne bol individualistický a inšpirovaný Bibliou (najmä evanjeliom) a vzťahoval sa na každodenný život. T. A. Dorsey bol prvým skladateľom takýchto nových piesní. Nazval ich Gospel songs (Piesne evanjelia), ale niektorí ľudia ich nazývajú „Dorseyovky“. Tradičné černošské spirituály sa spievali aj naďalej, no boli skladané nové gospelové piesne. Tieto nové piesne sa zaoberali chválením Pána, osobným rastom a životom v bratskom spoločenstve. Mnohé z nich boli inšpirované sociálnymi problémami: segregáciou, nedostatkom lásky, drogami, atď. Je potrebné si uvedomiť, že v priebehu tohto obdobia začali Afroameričania opúšťať juh a sťahovali sa na sever. Tak sa gospelové piesne stávali stále viac a viac populárnymi v severských mestách ako Chicago.

Obdobie po roku 1985

Prvý Deň Dr. Martina Luthera Kinga bol slávený v roku 1985. Stal sa štátnym sviatkom v roku 1992. Táto udalosť je míľnikom v histórii Afroameričanov. Ukazuje, že afroamerická komunita je súčasťou amerického národa. Tento deň sa nachádza v mesiaci, kedy je pri mnohých príležitostiach oslavovaná černošská história (tretí pondelok v januári). Od tohto prvého Kingovho dňa sú černošské spirituály považované za súčasť amerického dedičstva. A tak sa často nachádzajú v programoch udalosti, ktoré pripomínajú černošskú históriu.

Po roku 1985 sa černošské spirituály spievajú zhromaždeniami v cirkvách a pozvanými spevákmi, ale mnoho sólistov a zborov spieva černošské spirituály aj na koncertoch a pri zvláštnych udalostiach.

História gospelu

Gospelová hudba je jednou zo štyroch najdôležitejších oblastí hudobnej tvorby, ktoré povstali z afroamerickej kultúry v priebehu 20. storočia. Venuje sa jej však ďaleko menej pozornosti ako džezu, bluesu alebo rapovej hudbe a ostatným černošským hudobným inováciám. Džez, blues a rap získali väčšie uznanie sčasti preto, lebo ponúkajú sekulárnu hudbu v stále silnejúcom sekulárnom veku. Boli tiež častokrát vnímané ako kontroverzné a rozporuplné.

Od porovnania s hladkou muzikou Sama Cookea, po tanečné akrobatické vokály Kirka Franklina, gospel znamená viac ako len sladký zvuk. Doslova svojimi poslucháčmi „hýbe“. Či už ide o pohupávanie so speváckymi zbormi, podupávanie si s kvartetami alebo jednoduché dvíhania rúk, či potlesk. Gospel je hudobný žáner, ktorý potrebuje mať hudobnú aj vizuálnu skúsenosť. Spočiatku bol úzko definovaný ako náboženský. Gospel však prekročil tieto hranice a stal sa svetskou silou v americkej hudbe a populárnej kultúre.

Gospelová hudba (ako je uvedené vyššie) sa zrodila v severských mestských oblastiach predovšetkým v Chicagu, v Illinois, kde hral klavirista a skladateľ Thomas A. Dorsey kľúčovú rolu pri sformovaní tohto štýlu. Rozšírenie gospelovej hudby predstavovalo návrat k afroamerickým náboženským hodnotám, v ktorých mnohí zo severských černošských obyvateľov chceli napodobniť religiozitu bielej strednej triedy. Gospelová hudba sa sformovala ako výsledok zmeny rovnováhy medzi černochmi narodenými na severe a tými, ktorí sa narodili na juhu. Ich náboženské skúsenosti a kultúrne hodnoty sa veľmi odlišovali.

Gospel zdôrazňuje individuálny výraz cez improvizáciu a spontánnu tvorivosť.

V priebehu povojnových rokov, kedy bola v platnosti rasová segregácia Jima Crowa, bol posilnený rozdiel medzi černošským a belošským kresťanstvom na juhu. To spôsobilo, že južné černošské kresťanstvo si uchovalo svoju odlišnosť. Na severe však mala slobodná černošská komunita úplne iný prístup. Slobodní severania prevzali iniciatívu vo formálnom organizovaní černošského náboženského života a založili prvé černošské zhromaždenia na konci 18. storočia. V roku 1816 založili The African Methodist Episcopal Church (AME – Afrikánska metodistická episkopálna cirkev) vo Philadelphii, v Pennsylvánii.

Nasledovala veľká migrácia, ktorá priviedla obrovské množstvo afroameričanov z juhu do mestských oblastí na severe a západe. Počas 10. a 20. rokov 20. storočia stovky tisícov chudobných černochov opustili poľnohospodársky juh a odsťahovali sa do severných mestských oblastí. Stalo sa dokonca to, že prisťahovalci z juhu prečíslili černošskú populáciu, ktorá sa narodila na severe. Prisťahovalci prichádzali, pretože hľadali príležitosti na to, ako si ekonomicky polepšiť. Čo si ľudia menej uvedomujú je to, akým spôsobom táto veľká migrácia ovplyvnila černošský náboženský život.

Prisťahovalci z juhu si so sebou prinášali svoje vlastné náboženské hodnoty a to spustilo proces hlbokej premeny v inštitucionálnej forme černošského kresťanstva. Južanská černošská spiritualita bola ovplyvnená vierou a praktikami letničnej cirkvi, hnutia svätosti a posvätenia, t. j. cirkvami, ktoré začali vznikať na juhu v priebehu 80. a 90. rokov 19. storočia. Niektorí južanskí prisťahovalci začali zakladať letničné cirkvi a cirkvi posvätenia v severných mestách, ale na začiatku sa väčšina prisťahovalcov obracala k už zavedeným cirkvám AME alebo baptistom. Títo južania chceli počuť vášnivé emotívne kázanie. Chceli, aby uctievanie bolo spontánne a za účasti publika, kde bude priestor pre vsuvky verných ako sú napríklad výkriky „Praise Jesus!“ (Chvála Ježišovi!). Očakávali „moaning“ (vzdychanie), alebo akési mumlanie bez slov a vokalizáciu, ktorú černošskí kresťania z juhu používali pri doprovode široko spievaných hymnických piesní 18. storočia od Dr. Isaaca Wattsa. Tí, ktorí pochádzali z letničnej tradície, tiež očakávali, že verní budú môcť hovoriť v jazykoch, alebo budú pomazaní Duchom Svätým. V reakcii na toto sa za severskými kazateľmi objavila nová skupina černošských služobníkov, ktorí kázali mocné a emotívne kázne, kričali, gestikulovali a vyvolávali aktívne odpovede od veriacich. Gospeloví speváci zapájajú široké spektrum vokálnych techník a farieb, aby urobili svoju hudbu emocionálne podmanivou a vtiahli do nej svojich poslucháčov. Prerušujú svoj spev pobrumkávaním, poklesmi hlasu, sklzmi (glissando), bluesovými notami, vzdychmi a falzetovými efektami – technikami, ktoré by nepripadali muzikálne nikomu, kto je vyškolený v konvenciách európskej klasickej hudby. Gospelová hudba zdôrazňuje individuálny výraz cez improvizáciu a spontánnu tvorivosť. Niektorí sa voľne pohybujú v hľadisku a povzbudzujú poslucháčov, aby sa pripojili k spevu a prijali Boha do svojich sŕdc.

Obdobie od polovice 40. rokov do konca 60. rokov 20. storočia bolo zlatým vekom gospelovej hudby. Mnoho z popredných gospelových sólistov získalo svoju povesť v povojnových rokoch. Najvýznamnejšia z nich bola Mahalia Jackson, ktorá kombinovala mocný hlas s jedinečnou kontrolou hlasu. Jackson bola citlivou interpretkou, ktorá dokázala vytiahnuť emócie z piesne skrze používanie dynamiky, vibráta a džezom ovplyvneného zmyslu pre rytmus.

V roku 1969 Edwin Hawkins natočil spracovanie piesne „Oh Happy Day“ (Ó, šťastný deň), ktorá sa stala hlavným popovým hitom a naznačila nový smer pre gospelovú hudbu. Hawkinsova nahrávka priviedla na svet mäkší a ľahší štýl, ktorý hudobný priemysel označil ako Contemporary Gospel (súčasný gospel).

Gospelové texty odrážajú vplyv bieleho evanjelikalizmu z konca 19. storočia. Hlavným zdrojom je Biblia, či túžba osláviť a vyvýšiť Boha.

Vplyv rapovej hudby začal byť citeľný v gospelovej hudbe v priebehu 90. rokov, i keď gospeloví hudobníci dávali prednosť označeniu štýlu svojich vystúpení ako „street poetry“ (pouličná poézia). Dávali prednosť tomuto označeniu pred označením rap.

Gospelová hudba, ktorú bolo predtým skromne počuť na bohoslužobných stretnutiach Afroameričanov, teraz zasahuje milióny poslucháčov, bez ohľadu na rasu. Povstala zo zborov, ktoré sa schádzali v ošumelých skladových priestoroch a z prebudeneckých stanových zhromaždení a prišla, aby zmenila americkú populárnu hudbu. Dnes je uznávaná ako životne dôležitý prvok amerického kultúrneho dedičstva.

Gospelové texty odrážajú vplyv bieleho evanjelikalizmu z konca 19. storočia. Hlavným zdrojom je Biblia, či túžba osláviť a vyvýšiť Boha.

Súčasná gospelová hudba zahŕňa širokú škálu štýlov a súborov, z ktorých komerčne nahrávaný gospel predstavuje len malý zlomok. Väčšina tejto hudby je stále spievaná na kresťanských zhromaždeniach, a tak zostáva hudbou aktívnej spoluúčasti a duchovného pozdvihnutia. Gospeloví speváci, či už sú to amatéri, alebo sezónni profesionáli, vidia sami seba ako svedkov Pána, rozširujúci svetlo Božej spasiteľnej milosti a ponúkajúci inšpiráciu verným, či povzbudenie tým, ktorí potrebujú potešiť.

Thomas Andrew Dorsey (1899 – 1993), „otec gospelovej hudby“

T. A. Dorsey sa narodil v poľnohospodárskej Georgii. Často cestoval so svojím otcom, cestujúcim baptistickým kazateľom. Jeho matka hrala na zborových varhanoch. Usadil sa v Chicagu, kde hral na rôznych miestach. Stal sa známy svojím bluesom, ale písal aj kresťanskú hudbu. Bol nazývaný „otcom gospelovej hudby“.

Ako syn kazateľa bol Dorsey dokonalý hudobník a už ako mladý muž sa pripojil k niektorým najznámejším bluesovým spevákom všetkých dôb. Takou je Bessie Smith alebo Ma Rainey. Sám tiež aranžoval a komponoval bluesové melódie. Bolo to na jednom zo zhromaždení vo Philadelphii, kedy Dorsey po prvýkrát počul skladby Charlesa A. Tindleyho. Práve vtedy začal Dorsey písať kresťanskú hudbu. Vtedy opustil drzé texty, ale nie džezové rytmy, bluesovú príchuť a rytmický štýl. Konzervatívci nemohli zniesť toto miešanie posvätného (spirituály a hymny) a sekulárneho (blues a džez) a vyhýbali sa tomu. Cirkev vyhlásila Dorseyho druh gospelovej hudby za nevhodný na počúvanie vo vnútri zborových budov.

Dorseyho tvorbu však poznačila osobná tragédia. Z hlbín svojho zármutku stvoril niečo, čo je zrejme najväčšie zo všetkých gospelových piesní – obľúbenú pieseň Rev. Martina Luthera Kinga jr. a pieseň, ktorú speváčka Mahalia Jackson spievala na Kingovom pohrebe „Take My Hand, Precious Lord“ (Vezmi moju ruku, vzácny Pane):

Táto pieseň vyriešila Dorseyho vnútorný konflikt medzi jeho kariérou bluesového klaviristu a jeho povolaním písať duchovnú hudbu. Bola to tiež prvá všeobecne úspešná gospelová bluesová pieseň. Tým, že zmiešal improvizované bluesové harmónie s kresťanskými témami, položil základy pre modernú gospelovú hudbu. Napísal 800 piesní a konečne mohol počuť svoju hudbu, ako je spievaná v cirkevných zboroch, kde bola predtým zakázaná.

V roku 1931 zorganizoval ako prvý na svete gospelový súbor v Ebenezer Baptist Church v Atlante, v Georgii. V roku 1932 založil prvú spoločnosť, ktorá ponúkala hudbu černošských gospelových skladateľov. V tom istom roku založil „National Convention Of Gospel Choirs and Choruses“ (Národná konvencia gospelových zborov a súborov), ktorá existuje dodnes.

Mahalia Jackson (1911 – 1972), „kráľovná gospel – songu“

Narodila sa ako mnohí americkí hudobníci v New Orleans. Rodičia a neskôr aj jej teta ju vychovávali v duchu baptistickej cirkvi. Okrem baptistických piesní mali na Mahaliu vplyv aj gospelové piesne z hnutia svätosti. Ich spev bol viac strhujúci ako piesne baptistov. Tu spoznávala a začala milovať hudbu, ktorá ovplyvnila celý jej život. Školské vzdelanie ukončila z finančných dôvodov ôsmou triedou. Na živobytie si musela sama privyrábať opatrovaním detí a neskôr v čistiarni, či ako pomocná sila v hoteli. Ako šestnásťročná opustila New Orleans a odišla ku svojej tete Hannah do Chicaga. Na tomto mieste navštevovala Greater Salem Baptist Church a po čase bola aktívnou členkou speváckeho zboru. Svojimi gospelovými piesňami bojovala proti zlu, nenávisti, no najmä proti rasovej diskriminácii. Jackson bola blízkou priateľkou Dr. Martina Luthera Kinga, a preto vystupovala aj na jeho demonštráciách.

Svoje gospelové piesne neskôr spievala sólovo za potlesku, podupávania, zapájania celého tela, a tak vyjadrovala slobodu. To sa ale niektorým nepáčilo a mnohokrát bola za to kritizovaná. No na adresu kritikov len poznamenala, že nie je možné spievať zdržanlivo a dôstojne o úžasnej Božej milosti.

Mahalia Jackson cítila čoraz viac, že spievanie gospelu je jej úloha určená Bohom. Nemohla spievať blues, pretože to boli piesne zúfalstva. Gospel považovala za piesne nádeje, povzbudenia a výrazu radosti.

Jackson pozývali do rôznych štátov, kde mala veľký úspech. Jej popularita rástla, no až do smrti si zachovala skromnosť a nikdy sa nedala zviesť na cestu sekulárnej hudby. Po veľkých koncertoch a nahrávaniach v Columbia Records sa nakoniec vrátila do rodného New Orleans, kde s pocitom pokoja, že splnila poslanie šíriť evanjelium prostredníctvom piesne, umrela.

Zdroj:

AUTOR NEZNÁMY: Black music in America.
MATZNER, A. -POLEDŇÁK, I. -WASSERBERGER, I. a i.: Encyklopedie jazzu a moderní populární hudby. 2. vyd. Praha: 1983
T. LEHMANN: Mahalia Jackson – spievala piesne nádeje. 1. vyd. Praha 2: 1980
www.afgen.com
www.africana.com
www.negrospirituals.com



Súvisiace články

Summer Gospel Tour 2016|Logos 7 / 2016 | Daniel Šobr |Reportáž
Reportáž z Yoido Full Gospel Church|Logos 1 / 2012 | |Reportáž
Mládežnícky tábor v Nitrianskom Rudne|Logos 7 / 2008 | Alena Filipková |Zo života cirkvi
Pokračujme|Logos 7 / 2016 | Jaroslav Kříž |Aktuálne
Darlene Zschech |Logos 12 / 2012 | Veronika Vozárová|Rozhovor