A toto je svedectvo, že Boh nám dal večný život, a tento život je v Jeho Synovi. (1. Ján 5,11)

Stručný prehľad biblických pojmov

VI. časť: F

logos-04-05-biblicke-pojmy-5.jpg

Faraón

Titul egyptských kráľov odvodený od egyptského slova označujúceho veľký dom. S faraónmi prišli do kontaktu patriarchovia Abrahám (Gn 12,15-20), Jozef (Gn 37-50) a predovšetkým Mojžiš, ktorý bol dokonca vychovávaný vo faraónovom paláci a neskoršie sa stal nástrojom záchrany izraelského ľudu z otroctva a súdu nad Egyptom (Gn 1-12). Faraónom Exodu a utláčateľom Izraelcov bol najpravdepodobnejšie Ramses II., ktorý vládol v 1. polovici 13. stor. pr. Kr.

Farizeji

Náboženská skupina v židovstve v období Novej zmluvy. Ich pôvod sa tradične hľadá v hnutí chasidov (hebrejsky chasidim – zbožní). Títo ľudia sa stavali proti helenizačným tendenciám v židovstve pod nadvládou Seleukovcov v období medzi Starou a Novou zmluvou (tzv. intertestamentálna doba). Ich korene siahajú až do obdobia Makabejského povstania. Chceli zostať verní zachovávaniu Mojžišovho zákona, a preto bojovali proti všetkým prejavom pogréčťovania židovskej spoločnosti. Išlo teda o akúsi duchovnú sebaobranu. Z chasidského hnutia sa neskôr vyčlenili dva prúdy, resp. dve skupiny – farizeji a essejci. Farizeji sa však na rozdiel od essejcov nezdržiavali politického života v hasmoneovskej dobe, ale snažili sa doň zasahovať a presadzovať svoj vplyv.

Názov farizeji je odvodený buď zo slova perušim, t. j. hanlivo „rozkolníci“, inak „oddelení“, alebo parošim, t. j. tí, ktorí dobre rozlišujú, lebo ich charakteristikou bola práve schopnosť presne rozlišovať, diferencovať pri výklade Zákona. Ich snahou bolo učiniť nariadenia a predpisy Zákona realizovateľnými v každodennom živote. Kládli dôraz na tri základné veci v živote: Tóru (Zákon), bohoslužbu, skutky lásky. Medzi ľuďmi sa farizeji tešili pomerne veľkej úcte predovšetkým vďaka svojmu morálnemu kreditu. Išlo im o zachovanie tradícií otcov (Gal 1,14; Mk 7,1nn). Pokiaľ ide o predpisy Zákona, sústredili sa predovšetkým na rituálne predpisy (o čistote pozri napr. Mk 7,1nn), platenie desiatkov (Mt 23,23n; Lk 18,12) a zachovávanie šabatu (Mk 2,23-3,6). Na rozdiel od druhej významnej židovskej skupiny svojej doby – sadukajov – farizeji verili v duchovný svet, anjelov a vzkriesenie z mŕtvych. Farizeji očakávali príchod Mesiáša a nastolenie jeho kráľovstva. Niektorí z nich prijali ako Mesiáša Ježiša z Nazareta, no väčšina nie. Farizejské hnutie sa neskôr po zničení chrámu Rimanmi stalo hlavným prúdom v židovstve a položilo základy rabínskeho judaizmu tak, ako ho poznáme dnes. Horlivým farizejom bol do svojho obrátenia tiež apoštol Pavol (Fp 3,5).

Filemonovi

List Filemonovi je špecifický tým, že nie je vyučovacím listom pre kresťanský zbor, ale osobnou korešpondenciou apoštola Pavla, ktorý píše bohatému kresťanovi Filemonovi, ktorý býval v Kolosách a bol súčasťou miestneho zboru. V tomto liste sa Pavol prihovára za ušlého otroka Onezima. Jeho meno, ktoré znamená „užitočný“, je v priamom rozpore s tým, čo urobil svojmu pánovi Filemonovi, od ktorého ušiel a pravdepodobne ho tiež okradol (Flm 18). Onezim sa neskôr dostal do kontaktu s uväzneným apoštolom Pavlom, ktorý ho priviedol ku Kristovi, a preto ho nazýva „svojím dieťaťom, ktoré splodil v putách“ (Flm 10). Za útek z otroctva bol podľa rímskeho práva prísny trest, jeho majiteľ s ním mohol urobiť prakticky čokoľvek. Pavol Filemona prosí, aby Onezimovi odpustil a prijal ho už nie ako otroka, ale ako brata. Epištola Filemonovi je autentickým svedectvom o príbehoch, ktoré sa diali v prvej cirkvi, keď sa ľudia obrátili a menili sa ich životy, hodnoty a priority. Z Pavlových slov vidíme, že tých, ktorým slúžil k obráteniu, považoval za svojich dlžníkov, a Filemonovi sa to nebál taktným spôsobom pripomenúť.

List Filemonovi bol napísaný okolo rokov 60-62 po Kr. a odoslaný po Onezimovi a Tychikovi do Kolos spolu s listami Kolosanom a Efezanom.

Filipanom

List apoštola Pavla do zboru vo východomacedónskom meste Filipy patrí medzi jeho najosobnejšie a najláskavejšie listy. Filipy boli opevneným mestom, pomenovaným po kráľovi Filipovi Macedónskom, otcovi slávneho Alexandra Veľkého. V časoch Novej zmluvy končila vo Filipách vojenská cesta, spájajúca Rím s východom ríše. Pretože z Filíp je to asi 14 km do prístavu Neapolis na pobreží Egejského mora, bolo toto mesto dôležitou komunikačnou a obchodnou križovatkou. Lukáš píše, že Filipy boli „najvýznamnejším mestom tej časti Macedónska a rímskou kolóniou“ (Sk 16,12). Pavol založil tento zbor počas svojej druhej misijnej cesty spolu so svojimi spolupracovníkmi Silasom, Timotejom a Lukášom. Do Filíp išiel na základe nadprirodzeného Božieho pokynu, naznačujúcemu, že má ísť do Macedónska (Sk 16,9).

Medzi kresťanmi vo Filipách a Pavlom sa rozvinul veľmi blízky vzťah. Pavol tento zbor opakovane navštívil, v priebehu svojej tretej misijnej cesty dokonca dvakrát (Sk 20,1-6). Filipský zbor opakovane poslal Pavlovi finančný dar (2Kor 11,9; Fp č,15-16) a štedro prispel na Pavlovu zbierku pre núdznych v Jeruzaleme (2Kor 8-9).

Pavel napísal tento list zo svojho rímskeho väzenia, aby sa veriacim vo Filipách poďakoval za ich štedrý dar, ktorý mu priniesol Epafroditus (Fp 4,18), informoval ich o svojej situácii a povzbudil ich. List Filipanom je silno kristocentrický a vo svojej 2. kapitole vyzdvihuje Kristovo zmýšľanie pokory, ktoré uvádza ako príklad pre kresťanský prístup k životu a službe. Vyzdvihuje tiež dôležitosť poslušnosti a čistého kresťanského života. Osobné poznanie Krista považuje za najvyššiu hodnotu v živote. V porovnaní s ním je akýkoľvek iný zisk stratou (Fp 3,7-8). Pavol napomína dve členky filipského zboru kvôli vzájomným konfliktom a vyzýva ich k rovnakému zmýšľaniu. V záverečnej časti listu Pavol opakovane vyzýva cirkev k radosti v Pánovi, ktorá je charakteristickou črtou kresťanského života a prirodzene vyžaruje z celého tohto Pavlovho listu, a to napriek skutočnosti, že bol napísaný vo väzení. List Filipanom bol napísaný okolo rokov 62-63 po Kr.

Filištínci

Staroveký národ obývajúci prímorské oblasti Kanaánu, ktorý bol dlhoročným nepriateľom Izraela v období sudcov aj kráľovstiev. Filištínci obývali oblasť tzv. Päťmestia, ktoré tvorili mestá Gaza, Gát, Ašdód, Aškalón a Ekrón. Podľa Písma je etnický pôvod Filištíncov odvodený od Kasluchov, potomkov Micrajima, Chámovho syna (Gn 10,14; 1Pa 1,12). Do Kanaánu sa prisťahovali z Kaftoru (Am 9,7), ktorým bola s najväčšou pravdepodobnosťou dnešná Kréta. Od Filištíncov (dosl. Pelištejcov) pochádza latinské označení oblasti Svätej zeme ako Palestína. Dnešní Palestínčania nemajú s Filištíncami okrem mena nič spoločné, ide o arabské obyvateľstvo Judska, Samárie a Gazy.

Filaktériá

Malé škatuľky obsahujúce verše z Písma, ktoré používali farizeji pri modlitbách tak, že si ich priväzovali koženými remienkami na čelo a ľavú pažu. Čím väčšie boli filaktériá, tým bol ich nositeľ považovaný za zbožnejšieho a vernejšieho Zákonu (Mt 23,5). Farizeji v tejto praxi vychádzali z textu v Dt 6,8. Biblické citáty vkladané do schránok filaktérií boli nasledujúce: Ex 13,1.10.11-16, potom Dt 6,4-9 a Dt 11,13-21. Na schránkach bolo napísané hebrejské písmeno šín, ako počiatočné písmeno Božieho mena Šaddaj, Všemohúci.



Súvisiace články

Stručný prehľad biblických pojmov|Logos 5 / 2014 | Daniel Šobr |Biblický slovník
Stručný prehľad biblických pojmov|Logos 7 / 2014 | Daniel Šobr |Biblický slovník
Stručný prehľad biblických pojmov|Logos 6 / 2014 | Daniel Šobr |Biblický slovník
Stručný prehľad biblických pojmov|Logos 3 / 2014 | Daniel Šobr |Biblický slovník
Stručný prehľad biblických pojmov - IX. časť|Logos 11 / 2014 | Daniel Šobr |Biblický slovník