Lebo vie Hospodin o ceste spravodlivých, ale cesta bezbožných vedie do záhuby. (Žalm 1,6)

Svedectvo manželov Zahradníčkovcov

Je veľmi veľa toho, čo Boh urobil pre môj život. Patrí Mu za to chvála a veľká vďaka.

Jozef

V týchto niekoľkých riadkoch sa chcem s vami podeliť s niektorými situáciami a dôležitými okamihmi, ktoré určili smerovanie môjho života.

Narodil som sa v úplne normálnej, bohapustej rodine. Mal som šťastné detstvo aj napriek tomu, že moji rodičia v tom čase ešte nepoznali Boha. S návštevou kostola sa to u nás veľmi nepreháňalo (radili sme sa medzi tzv. vianočných kresťanov), a tak moje morálne hodnoty formovala najmä ulica. Takto tomu bolo asi do ôsmich rokov. I keď to určite vyznie ako klišé, s mojím starším bratom sme vždy inklinovali k problémovým kamarátom (vzorom), čo malo za dôsledok, že sa môj život začal uberať hriešnymi chodníčkami (a nemám tým na mysli tajné fajčiarske pokusy nedohorených cigariet a podobné veci, ktorými prešiel asi každý). Teraz vidím, že sa Boh ku mne prihovoril práve vo chvíli, keď som začal vstupovať do hriechov, o ktorých by som sa aj dnes hanbil hovoriť. Najskôr to bolo skrze nadprirodzené uzdravenie chrbtice môjho otca. To bola prvá skúsenosť, ktorá narušila mozaiku zatuchnutej a studenej predstavy o Bohu, vytvorenej z niekoľkých vianočných návštev kostola. Otvorene musím priznať, že som Boha nehľadal. Niet sa čomu čudovať, veď v tom veku som len začínal objavovať svet ako taký a všetko bolo pre mňa nové a vzrušujúce.

Hriechy ma nejako neťažili, ale niekde v sebe som vedel, že je to správna vec odovzdať svoj život Bohu.

Po otcovom uzdravení začali v príbehoch na dobrú noc dominovať biblické príbehy nad dobrodružstvami „Toma Sawyera“. Oco nám rozprával o Bohu, o Ježišovi a vysvetľoval, prečo musel Ježiš zomrieť. Raz nás (mňa a brata) zobral na jedno stretnutie kresťanov, kde sme jednoduchou modlitbou odovzdali svoj život Bohu – pamätám si tú situáciu úplne presne. V tom veku ma hriechy nejako neťažili, ale niekde v sebe (nie v mysli) som vedel, že je to správna vec odovzdať svoj život Bohu. Preto som súhlasil, keď sa ma spýtali, či chcem odovzdať svoj život Bohu. Aj napriek svojmu nízkemu veku som veľmi dobre rozumel, čo robím, aj keď som si dôsledky toho nevedel vôbec predstaviť. Nepamätám si, že by sa v ten deň niečo zmenilo. Ale o niekoľko dní (ani nie týždeň) som si odrazu všimol zmenu. Ako keby sa vo mne posilnila schopnosť rozpoznávať zlé skutky. Zrazu mi bolo úplne jasné, čo je dobré a čo zlé – čím zarmucujem Boha. Boh ma začal postupne oddeľovať od mojich problémových kamarátstiev tak, že som si to ani nevšimol (len s odstupom času).

Keďže som už vedel rozlíšiť medzi dobrým a zlým, v snahe zlegalizovať plánované, hriešne skutky som ako 12–ročný položil otcovi otázku: „Do akého veku bude Boh posudzovať dieťa za nevinné?“ Odpoveď ma vôbec nepotešila: „Ak si uvedomuješ rozdiel medzi dobrými a zlými skutkami, tak už si zodpovedný pred Bohom.“ Ako by to bolo dnes, tak konkrétne si spomínam na ten okamih, v ktorom sa odohrával boj medzi jemne sladkou túžbou zhrešiť a vnútorným hlasom usvedčujúcim ma Božím slovom. Pamätám si, ako som vo svojej mysli chcel nájsť ospravedlnenie pre hriešne skutky, ktoré som mal v pláne zrealizovať. Dnes som veľmi vďačný svojmu pozemskému otcovi najmä za jeho modlitby, ktoré posilňovali moju vôľu odolať hriechu, vzďaľovali pokušenie a umožnili mi sa v tejto situácii (a v jej podobných) správne rozhodnúť a byť poslušný Božiemu slovu. Samozrejme, že som odvtedy veľakrát zhrešil – či už voči Bohu alebo ľuďom, ale „keď vyznávame svoje hriechy, verný je a spravodlivý, aby nám odpustil hriechy a očistil nás od každej neprávosti“ (1. list Jánov 1,9) – aj toto zažívam vždy, keď prosím Boha o odpustenie. Cítim, ako zo mňa razom odpadne ťažoba hriechu a prichádza radosť z odpustenia.

Boh je úžasný, lebo nás pozná lepšie ako my sami, naplní naše potreby a dá nám žiadosti našich sŕdc.

Som Bohu vďačný aj za Svätého Ducha, ktorým ma naplnil za trošku kurióznych okolností. Celé sa to začalo na jednom mládežníckom stretnutí, ktoré som po odovzdaní svojho života Bohu navštevoval. Mal som veľkú túžbu hovoriť v jazykoch, a tak sa za mňa moji spolu-mládežníci jednoduchou, krátkou modlitbou pomodlili, aby som prijal Svätého Ducha. Celé to trvalo asi 30 sekúnd. Po modlitbe mi len povedali, že Svätý Duch ma naplní (nepovedali kedy) a začnem hovoriť jazykmi – to bolo celé. Nič konkrétne som vtedy nepocítil. Po tomto stretnutí som mal basketbalový tréning. Ako som tak počas tréningu behal od jedného koša k druhému, zrazu ma naplnil Svätý Duch a ja som začal hovoriť v jazykoch. Bola to taká sila, že jediné slovo, ktoré to presne vystihuje, je: „... prúdy živých vôd potečú z jeho vnútra“ (Jn 7,38). A presne tento prúd z môjho vnútra mi dával na jazyk slová – najskôr jedno, potom dve a ďalšie a ďalšie. Bolo to také konkrétne a zároveň nadprirodzené. Chvála Bohu, lebo Jeho slovo je verné a pravdivé.

Boh je proste úžasný! Nielenže vďaka Ježišovi vytrhol môj život z pekelnej budúcnosti, za čo Mu patrí najväčšia chvála a vďaka, ale žehná môj život aj tu na zemi. Vďačím Mu aj za mnohé uzdravenia, z ktorých v krátkosti spomeniem to posledné. Pred pár mesiacmi som dostal ovčie kiahne (ako malý som si tým neprešiel). Bola to streda, keď som celý deň nevedel vydržať v práci. Cítil som sa, akoby na mňa šla chrípka. Ja nebývam dlho chorý, a tak som večer „hodil“ do seba jeden acylpyrín a išiel sa vypotiť. Mal som teplotu vyše 39°C. Na druhý deň mi nebolo o nič lepšie (čo bolo nezvyklé), a tak som si dal dovolenku (myslel som, že to za deň prejde). No večer bolo zhromaždenie a mne bolo úplne nanič. Je naozaj nadprirodzené to, že vždy, keď mi bolo takto zle a začali sme hrať chvály, za chvíľu prišlo posilnenie a akoby zmiernenie choroby. Po večernej sprche som si všimol na tele podivné vyrážky. Až príliš nápadne sa podobali na vyrážky ovčích kiahní, ktorých obrázky som si vyhľadal na internete. Na druhý deň ráno bolo vyrážok ešte viac, preto som navštívil doktorku, ktorá diagnózu potvrdila. S dvoj-, až trojtýždennou liečbou som sa akosi nevedel vnútorne stotožniť, na čo som patrične zareagoval slovami: „Tak to hádam nie!?“ S detským mentolovým púdrom a ešte nejakými liekmi som dorazil do bytu mojich rodičov, kde som sa mal liečiť (manželka už bola tehotná a nechceli sme riskovať, že sa odo mňa nakazí). Len čo som zavrel dvere na byte, hneď som sa išiel pomodliť. Asi v dvoch-troch minútach som zaviazal chorobu a na základe Božieho slova prehlásil uzdravenie nad mojím telom. Verte alebo nie, ale na základe mojich pozorovaní mi odvtedy nepribudla žiadna ďalšia vyrážka (tvár, nohy a ruky som nemal skoro vôbec vyhádzané). Ak si dobre spomínam, tak hneď na nasledujúci deň mi ustúpila teplota a cítil som sa ako zdravý. Aby som niekoho ďalšieho nenakazil (údajne vyrážky prenášajú ochorenie), zostal som pre istotu doma asi týždeň, ale okrem ustupujúcich vyrážok mi nič nebolo. V piatok som išiel na predčasnú kontrolu k doktorke s tým, aby ma vypísala z PN a mohol som ísť do roboty. Pani doktorka bola prekvapená z toho, ako rýchlo som vyzdravel a hovorila o veľkom „šťastí“ (je naozaj šťastie, že máme Boha zázrakov!!!). Chvála Bohu za to!

Som Bohu vďačný, že mi pomohol vyštudovať vysokú školu. Po škole mi dal perfektnú prácu s perfektným platom, „náhodou“ som dostal plat určený pre niekoho úplne iného. Ani sám som po škole nevedel, v akej oblasti IT chcem pracovať, ale Boh vedel, čo je pre mňa najlepšie. V tomto je Boh proste úžasný, lebo nás pozná lepšie ako my sami, naplní naše potreby a dá nám žiadosti našich sŕdc. Boh ma učinil byť hodným služby vo chválach. Som veľmi vďačný, že ma obdaril hudobným talentom a že Ho môžem chváliť hrou na bicie, aj keď som nezačínal práve s bicími. Len „nepodareným experimentom“ by sa dala nazvať trojročná snaha výučby na husle, na ktorú ma prihlásili moji rodičia (a babka). Veľkým darom od Boha je moja manželka, ktorá mi je veľkým požehnaním. Verím, že hovorím za oboch, keď poviem, že prežívame rozprávkové manželstvo. Momentálne očakávame prvý prírastok do rodiny, a tak sa s veľkou radosťou a očakávaním pripravujeme na rodičovstvo. Nech vás Boh požehná.

Lucka

Narodila som sa do veľmi zaujímavej rodiny. Mama znovuzrodená kresťanka a otec ateista. Keďže život malého dieťaťa sa odvíja od rozhodnutí jeho rodičov, ďakujem Bohu za to, že moja mama sa aj napriek nepriaznivým podmienkam rozhodla zobrať ma so sebou na každú bohoslužbu. Otec bol veľmi proti, neveril v Boha a nechcel, aby tomu verili jeho deti. Preňho to bola jednoducho sekta. Život nám však zjednodušil fakt, že pracoval v zahraničí a my sme tak mohli v tomto období v pokoji chodiť do cirkvi. Pamätám si na to, ako som chodila do besiedky, kde sme mali chvály, modlitby, trochu kázaného slova na zaujímavú tému a rôzne hry. Doma sme mávali s mamou, sestrou a bratom domáce bohoslužby, kde sme si sami zahrali chvály, pomodlili sa a prečítali si z Biblie. Toto mi dalo pevné základy a som za to veľmi vďačná. Boha som brala ako súčasť môjho života, nikdy som nepochybovala, či je to všetko pravda. Všetkému som verila a dokonca aj chápala. Vedela som, že nestačí len chodiť do cirkvi a túžila som Ježiša prijať do svojho srdca. Potrebovala som mať istotu spasenia, už som pochopila, že sa nemôžem schovávať za svoju mamu. Lenže každú nedeľu, keď bola výzva na modlitbu za spasenie, som sa veľmi hanbila a v duchu som si vravela, že som aj tak ešte malá a spravím to, keď trochu vyrastiem. Vždy ma to však potom veľmi mrzelo. Keď som mala asi sedem rokov a vedela som už dobre čítať, dostala som prvú „dospelácku“ Bibliu. Bola to modrá gedeonka a na poslednej strane bola modlitba hriešnika. Rozhodla som sa urobiť to hneď, ale vedela som, že potrebujem svedka. A tak som prišla za mamou a opakovala som slová modlitby po nej. Bola som šťastná, že mám odpustené hriechy a že môj život ide správnym smerom. Nasledujúcu nedeľu som išla na bohoslužbu hrdo a v pokoji, pretože som už bola znovuzrodená. Zakrátko som začala hovoriť v jazykoch a dala som sa pokrstiť vo vode.

Rozhodla som sa, že nech to bude stáť čokoľvek, Boha nikdy neopustím.

Všetko sa začalo komplikovať, keď otec začal pracovať doma. Samozrejme, že som sa naňho aj veľmi tešila, veď ako dieťaťu mi chýbal, keď bol dlho preč. V mojom živote nastalo obdobie, keď som sa ocitla ako medzi dvoma mlynskými kameňmi. Na jednej strane mama, ktorá ma k Bohu priviedla, na druhej strane otec, ktorý mi Boha zakázal. Obidvoch rodičov som mala rada, a preto to bolo veľmi ťažké. Rozhodla som sa, že nech to bude stáť čokoľvek, Boha nikdy neopustím. Ani som si už nevedela predstaviť život bez Neho. Nasledovali trochu ťažké roky, no čím viac mi bolo zakazované chodiť do cirkvi, tým viac som si bola istá, že som sa rozhodla správne. Doma to už bolo veľmi zlé a stalo sa to, čoho som sa obávala – rodičia sa rozviedli. Mala som vtedy asi 16 rokov a veľmi ma to zasiahlo. Nejaký čas trvalo, kým som sa s tým vyrovnala, no medzitým som prekonala obdobie vzdoru. Vďaka Bohu som nakoniec v čase puberty obstála a zostala som Bohu verná. Samozrejme, že som v živote spravila aj veľa zlého, na čo nie som hrdá, ale Boh mi odpustil a ochránil ma od mnohých ďalších hriechov. Napriek tomu, že som si neužila „radosti“ tohto sveta, nikdy ma to nemrzelo. Po čase sa zmenil môj vzťah s otcom k lepšiemu. To ma veľmi potešilo, lebo som chcela mať dobré vzťahy s oboma rodičmi. Bývala som s mamou, a tak sme sa už stretávali málokedy, väčšinou na sviatky alebo na nedeľný obed. Keď videl, že sa mám dobre a že sa mi darí, bol spokojný a už mu nevadilo, že chodím do „sekty“.

V tom čase som si začala uvedomovať, aká je rodina dôležitá. Odmalička som sa chcela vydať mladá a mať veľa detí. Túžila som mať rodinu, kde všetci budú slúžiť Bohu, kde bude láska, radosť a pokoj. Žiaľ, ako dieťa som niečo také nezažila, a preto som o to viac chcela takú rodinu založiť. Boh naplnil moje túžby a dal mi oveľa viac, než som prosila a očakávala. Nahradil mi všetky tie ťažké roky. Dal mi úžasného manžela, ktorý slúži Bohu, a naša domácnosť je radostná a harmonická. Onedlho k nám pribudne naše prvé dieťa a spolu s manželom sa tešíme na život, ktorý je pred nami. Nechcem ani myslieť na to, kde by som teraz bola bez Boha. Nikdy som neoľutovala, že som sa rozhodla žiť pre Neho a som si istá, že to bolo najlepšie rozhodnutie v mojom živote. Nezostáva mi nič iné, len za všetko, čo mám, ďakovať Bohu.



Súvisiace články

Svedectvo manželov Kadíkovcov|Logos 1 / 2010 | Redakcia |Aktuálne
Svedectvo manželov Pančíkovcov|Logos 6 / 2010 | Redakcia |Skutočný príbeh
Svedectvo manželov Capekovcov|Logos 4 / 2010 | Redakcia |Skutočný príbeh
Svedectvo manželov Schifferovcov|Logos 5 / 2010 | Rod. Schifferova |Skutočný príbeh
Svedectvo manželov Bečkovcov|Logos 8 / 2010 | Redakcia |Skutočný príbeh