Veď Pán je Duch, a kde Duch Pánov, tam sloboda. (2. Korinťanom 3,17)

Svedectvo Mickeyho Robinsona - Pád do neba

Bola horúca augustová noc. Mňa a ďalších štyroch mužov čakal rutinný zoskok padákom. Poveternostné podmienky neboli veľmi priaznivé. K intenzívnej horúčave sa pridružila vysoká vlhkosť vzduchu. Napriek tomu som sa neznepokojoval, bol som profesionálom v zoskoku voľným pádom (angl. skydiving) a pracoval som v exhibičných tímoch pred tisíckami ľudí. No nie všetci v lietadle boli takí pokojní ako ja. Pre jedného z nich to mal byť prvý zoskok, pre ďalšieho už štvrtý. Skydiving bol môj život. Na ničom inom mi nezáležalo. Tento šport si získal celé moje srdce, odkedy som po prvýkrát sledoval exhibičné vystúpenie parašutistickej školy. Od prvého zoskoku k prvému voľnému pádu som prešiel veľmi rýchlo. Bol som tým pobláznený. Neľutoval som ani peňazí, ani času, keď som ich mohol minúť na skydiving.

Životný zlom

Rozprával som o tom ľuďom po baroch a snažil som sa ich získať pre túto moju vášeň. Mal som dokonca aj nálepky na nárazníkoch auta. Blízkych priateľov trápilo, že to tak preháňam, ale ja som sa o to nestaral. Skydivingu som sa odovzdal na sto percent a vedel som, že svoj život mám pevne vo svojich rukách. V tú noc nás na palube bolo dokopy šesť. Lietadlo prešlo štartovacou dráhou rýchlosťou vyše 160 km/h. Zrazu však bez akéhokoľvek varovania motory úplne zlyhali. Pilot sa ku mne obrátil a zvolal: „Padáme dolu!“ Lietadlo sa rútilo k zemi a narazilo v mieste, kde sa krídlo spája s trupom. Potom sa otočilo a kotúľalo sa po zemi. Ja som spadol na podlahu. Vymrštilo ma dopredu a tvárou som narazil o tvrdú vnútornú stenu lietadla. Traja parašutisti, zranení a v šoku, vybehli z vraku a utekali preč. Aj štvrtý vyšiel. Videl, že pilot a ja sa hýbeme, a predpokladal, že tiež utekáme. Keď sa dostal von, lietadlo sa ocitlo v plameňoch. Palivová nádrž sa poškodila, keď sa lietadlo krútilo a palivo postriekalo všetko okolo. Utekal celý vyľakaný a kričal, až si náhle uvedomil, že my s pilotom sme ešte stále vo vnútri. Rozbehol sa späť k horiacemu vraku. Zbadal ma, ako sa celý od hlavy po päty zmietam v plameňoch a snažím sa uvoľniť si nohu, ktorá sa zachytila v diere, kde sa predtým nachádzalo krídlo. Kričal na pilota, aby sa odopol a zatiaľ sa mi snažil pomôcť uvoľniť nohu. Ale bola zaseknutá!

Skydivingu som sa odovzdal na sto percent a SVOJ život SOM MAL pevne vo svojich rukách

Narodil som sa v roku 1949 v Clevelande, v Ohiu, USA, v ére „šťastných dní“ a vyrastal som s postojmi, ktoré odrážali náladu v spoločnosti. Žil som pre veci, po ktorých som túžil. Život bol pre mňa niečím, čo netreba brať príliš vážne. Každú nedeľu som chodieval do kostola (moja rodina patrila k rímskym katolíkom), mal som teda o Bohu nejaké vedomosti. No nikdy som nestretol človeka, ktorý by Boha poznal osobne.

Ako som dospieval, začal som prijímať názory, ktoré sa od toho biblického líšili, čo sa týka vesmíru, stvorenia a večnosti. Obrátil som sa chrbtom k jednoduchosti evanjelia, ktoré na môj život dovtedy výrazne vplývalo (aj keď som sa nikdy neobrátil). Začal som žiť typickým životným štýlom tínedžera. Chodieval som na rande a venoval sa športu. Keď som na strednej škole zmaturoval, dostal som sa na pracovný pohovor kvôli miestu v jednej maklérskej firme. Vtedy som si myslel, že som frajer. Skutočne sa mi darilo! Ľudia boli prekvapení z toho, čo som dosiahol.

V osemnástich rokoch som to dotiahol naozaj dosť ďaleko. Pracoval som v centre Clevelandu v modernej, pokrokovej kancelárii obklopený sympatickými ľuďmi. Moja práca bola zábavná, veľmi podnetná a vzrušujúca.

Navonok som bol sebaistý, sympatický mladík. No vo vnútri som bol hnaný strachom, že nebudem dosť dobrý, že zlyhám. Neustále som u ľudí hľadal uznanie. Hoci sa zdalo, že mám všetko, žil som na hranici zúfalstva.

Zachránený z ohňa

Aj teraz som bol zúfalý. Horel som od hlavy po päty. Bol som uväznený vo vraku, neschopný oslobodiť sa! Môj záchranca pri druhom pokuse uspel, takmer nadľudskou silou potiahol a uvoľnil mi nohu. Vytiahol ma z lietadla, hodil ma na zem a kotúľal po nej, aby uhasil plamene. Trvalo to niekoľko sekúnd, keďže oheň sa zakaždým znovu vznietil. Keď sa mu konečne podarilo plamene uhasiť, otočil sa, že pomôže pilotovi, ale už bolo neskoro. Uhorel na smrť. Ležal som na zemi vážne zranený. Pokožka na mojom ramene a ruke zo mňa opadávala ako z opečeného kurčaťa. Mal som vážne poranenú aj tvár. Pýtal som sa, aké vážne sú moje popáleniny a odpovedali mi, že to nevedia určiť presne, lebo som celý popálený. V  skutočnosti si mysleli, že sa z toho poľa už živý nedostanem. Keď lekári poodstrihovali, čo ešte zostalo z môjho oblečenia, zistili, že som utrpel veľmi vážne popáleniny tretieho stupňa na viac ako tretine tela.

Aj keď som bol mladý, mimoriadne zdravý a vyšportovaný, prognózy boli zlé. Nemal som žiadnu šancu na prežitie, najmä keď popáleniny v takom rozsahu, ako som mal ja, vedú zvyčajne k ďalším komplikáciám, a to sa aj stalo. V nasledujúcich dňoch a týždňoch sa celé moje telo infikovalo, zo 75 kíl pevného svalstva klesla moja váha na 40 kíl. Moje telo schudlo a vyziablo, cez otvorené rany sa začali ukazovať kosti. Päty sa mi zapálili a rovnako aj moja ruka, s ktorou to bolo také vážne, že ju chceli amputovať. Trpel som hroznými bolesťami, povrch tela som mal pokrytý bolestivými vredmi. Mal som aj vnútorný vred spôsobený prílišným vylučovaním žalúdočných štiav, ktoré do môjho žalúdka vypálili dieru. To spôsobilo rozsiahle vnútorné krvácanie. Tretina môjho pažeráka bola zničená, a tak sa zjazvila, že som kvôli tomu nemohol piť ani vodu. Moja krv bola zaplavená mikroorganizmami. Počas niektorých dní som strácal takmer 4,7 l krvi, čo je takmer celý objem krvi v ľudskom tele. Utrpel som i zranenie na hlave a pomliaždenie mozgu. Moje telo bojovalo zo všetkých síl, ale v tejto bitke prehrávalo. Každá z komplikácií by sama osebe stačila na to, aby spôsobila smrť človeka. Oslepol som na pravé oko. Moje telo s plynúcim časom meravelo, nervy v nohách mi odumreli. Svaly ochabli a nohy sa mi skrútili a ochabnuto viseli z postele. Lekári robili, čo mohli. Dávali mi lieky, čistili rany a liečili, ako len vedeli. Zavolali dokonca aj odborníka z univerzitnej nemocnice v Clevelande. Neskôr, po pár rokoch, som čítal zhrnutie jeho lekárskeho vyšetrenia. Pri opisovaní môjho veľmi vážneho stavu používal veľa odborných slov a na konci poznamenal: „Pre tohto mladíka neviem nič urobiť.“ Boj o moju záchranu teda nakoniec vzdali!

Realita duchovna

Niekedy som ležal v bezvedomí a navonok som nijako viditeľne nereagoval. Inokedy som bol taký čulý ako teraz. Väčšinou som sa však nachádzal kdesi medzi týmito dvoma stavmi. Najviac si pamätám, že som bol veľmi vážne chorý, a že som skutočne cítil, ako zo mňa život vyprcháva - ako keď niekto v rozvodnej skrini vyhadzuje poistky. Ako som tak po ležiačky umieral, teplota môjho tela dosiahla 41°C. Bolo to také nepríjemné, že keby niekto čo i len ruku položil na posteľ, skrútilo by ma od bolesti. Celé telo sa zmietalo v agónii. Každá bunka bola podráždená. Predsa len, keď som tam tak ležal, cítil som, že moje telo ešte stále bojuje o život.

V tej dobe som prežil skúsenosť, ktorá zmenila môj život. V jednom okamihu fyzický svet zmizol a môj vnútorný človek vyšiel z fyzického tela. Nebol som už v nemocničnej izbe. Vstúpil som do duchovného sveta. Okamžite som si uvedomil dve veci: duchovný svet je skutočný a neexistuje v ňom čas.

Bolo to hrozné! Zistil som, že sa kamsi presúvam, ale vôbec som to nemohol ovládať

Zrazu sa objavil akýsi otvor, ktorý sa zužoval. Obklopila ma hustá tma a vedel som, že prichádza okamih oddelenia. Cez ten zužujúci sa otvor prenikal lúč najčistejšieho svetla, aké som kedy videl. Zužoval sa však stále rýchlejšie. Jasne som si uvedomoval, že keby sa ten otvor úplne zavrel, bol by som na celú večnosť odrezaný od toho svetla.

Zmocnila sa ma hlboká beznádej a hrôza. Oddelenie znamená beznádej! Vonkajšie oddelenie predstavuje neuveriteľné utrpenie. Chcem, aby ste vedeli, že kdesi existuje miesto, ktoré znamená večné odlúčenie. Bolo mi umožnené nielen vidieť, ale aj pocítiť, aké to je byť vo večnom odlúčení. A vtedy som začal kričať k Bohu.

Obrátenie

Ľudia sa ma pýtajú: „Bol si kresťanom, keď sa ti to stalo?“ V tú noc, keď ma previezli do úrazovej ambulancie, aj keď sa na to nepamätám, požiadal som svoju matku, aby poslala po pastora, ktorého som v minulosti poznal. Prišiel ku mne veľmi rýchlo, pomazal ma olejom a modlil sa za mňa.

Vtedy vo mne začal proces pokánia. Ako som tam ležal, vážne zranený, smrteľne chorý, volal som: „Bože, je mi to ľúto! Prosím, daj mi druhú šancu!“ Mnohokrát som prechádzal cez dvere operačnej sály a nevedel som, či sa prebudím, a toto vedomie v mojom vnútri niečo spustilo. Nevedel som, ako sa treba modliť, ale prosil som Boha o odpustenie.

Keď som stál na prahu večnosti, pred zužujúcim sa otvorom a začínala ma obklopovať tma, vedel som, že v sekunde môžem byť oddelený od zdroja všetkého Života! A začal som volať tie isté slová, ktoré som sa modlil, keď som bol pri vedomí: „Bože, chcem žiť! Je mi to tak ľúto! Prosím, daj mi ešte šancu!“

Božia milosť a zľutovanie presahujú naše chápanie! V okamihu som bol prenesený do neba. A aký to bol rozdiel! Večná beznádej v porovnaní s večnou láskou a pokojom. Teraz som už vedel, že nikdy nezomriem. Do hĺbky som si uvedomoval večný život a bol som si úplne istý, že Boh ma bude neustále potešovať a starať sa o mňa. Biblia hovorí: „Radosti do sýtosti je pred Jeho tvárou, rozmanitého blaženstva v Jeho pravici.“ (Ž 16:11) Božia sláva a moc bola všade - nado mnou, podo mnou, okolo mňa, prechádzala mnou.

Potom mi Pán začal odhaľovať budúce veci. Pred zrakom sa mi súvislo premietali sekundy, dni, týždne, mesiace i roky. Nebol to len jeden deň tu a ďalší inde, nepreskakovalo to takto. Videl som čas, neviem, ako to Boh robí, ale je to Jeho schopnosť. Sledoval som sám seba, ako stretávam ľudí, ktorých som nikdy predtým nevidel, akoby som ich poznal. Bolo to, akoby som sledoval niečo v televízii. Niektoré udalosti boli v mojej vízii zvýraznené, potom mi bolo ukázané niečo iné. Niekedy som sa videl, ako robím hlúposti a chcel som sám na seba zakričať: „Nerob to!“ ale mohol som sa iba prizerať a potom scéna prešla znova na niečo iné.

Pán mi povedal, že sa vrátim späť na zem. Nepoužíval jazyk, ako to robím teraz ja, jednoducho som si iba uvedomil, že sa vraciam na zem. Okamžite, akoby ma niekto ťahal motúzom ako šarkana, vracal som sa späť do života tak, ako som z neho vyšiel. Keď som sa ocitol vo svojom tele, mohol som cítiť, ako sa môj duch pretláča telom. Viete si predstaviť, aký je to asi pocit, keď vietor fúka cez listy stromu? Toto, ako si to ja predstavujem, sa asi najviac podobá tomu, čo som pocítil, keď sa môj duch zmiesil s mojím telom. Zrazu som bol schopný vidieť svojimi fyzickými očami a počuť ušami.

robinson-opt.jpegKeď sa mi vrátilo vedomie, zistil som, že hovorím nádherným jazykom a čudoval som sa, čo sa to deje. Akonáhle som si to pomyslel, prestal som tým jazykom hovoriť a uvedomil som si, že som nažive. Štyridsaťstupňová horúčka ustúpila a zaspal som prirodzeným spánkom po prvýkrát od nehody. Keď som sa po niekoľkých hodinách prebudil, bolestivo sa na mňa lepili plachty premočené krvou a potom, ale kúpal som sa v mori pokoja! Prvý raz v živote som vedel, čo je to skutočný pokoj.


Lekári o mojej skúsenosti nič netušili a tak čakali, kedy zomriem, ale ja som nezomrel! Ešte stále som bol veľmi chorý a podľa nich som mal zomrieť. Ako plynuli dni, môj stav sa zlepšoval. Nervy v nohách však boli ešte stále mŕtve a lekári boli pevne presvedčení, že už nikdy nebudem chodiť.

Postupné uzdravenie

Nasledujúci rok som strávil nepretržite v nemocnici, ďalšie štyri roky v rôznych liečebných ústavoch. Ťahalo sa to veľmi dlho. Podstúpil som 75 až 100 operácií a prešiel niekoľkými čudnými úkonmi. Kým som si uvedomil, že mám právo odmietnuť lekárske zásahy, niektorí plastickí chirurgovia na mne vykonali pár experimentálnych procedúr. Väčšinou však ľudia robili, čo vedeli, aby mi pomohli. Nerozumel som, čo sa so mnou stalo po duchovnej stránke. Bol som spasený, znovuzrodený a naplnený Duchom Svätým bez toho, aby som vôbec chápal, čo to znamená. Nič z mojich predchádzajúcich skúseností, ani vedomostí mi nepomohlo objasniť, čo sa mi v duchovnej oblasti stalo. Začal som sa uzdravovať, spočiatku len pomaly. Jedna noha mi začala znova fungovať, druhá naďalej nereagovala. Nervy, ktoré prechádzali jej prednou časťou boli úplne mŕtve, nereagovali pri testoch na elektrické impulzy. Sval bol celkom ochabnutý a noha mi len tak visela, nevedel som ňou hýbať. Lekári mi nasadili protézu, lebo sa nazdávali, že takto to zostane už navždy.

Takmer po roku bola aj táto noha uzdravená. Bolo to zázračné! Začal som k svojim nohám prehovárať každý deň: „Nohy, choďte!“ A hoci pravá noha bola poslušná, ľavá sa ešte vzpierala. Nechcela sa môjmu príkazu podvoliť. Jedného dňa, keď som k nim tak prehováral, ľavá noha poskočila a ja som kráčal - to bolo teda niečo! Zložil som si z nohy protézu a zahodil som ju, nikdy viac som sa jej už nedotkol.

Začal som k svojim nohám prehovárať každý deň: „Nohy, choďte!“

Prežil som mnoho zázračných uzdravení. Približne päť rokov po nehode sa mi do slepého oka vrátil zrak. I keď som sa podrobil operácii, lekári si to aj tak nevedeli vysvetliť. Boli presvedčení, že tá operácia sa nepodarí a nejaký čas ju aj odmietali urobiť, pretože si mysleli, že je zbytočné takto minúť rohovku, ktorá by niekomu inému mohla skutočne pomôcť. Len vďaka môjmu neustálemu naliehaniu operáciu vykonali a výsledkom bol návrat zraku! Jedna udalosť bola celkom zábavná. Môj pažerák bol zničený, a preto jedlo nemohlo prichádzať do môjho žalúdka. K tomu sa pripojili ďalšie okolnosti a moje telo umieralo hladom. Umiestnili mi teda do žalúdka gumovú hadičku a cez ňu ma kŕmili mixovanou výživou. Zlepšiť tento môj stav mala liečebná procedúra, pri ktorej mi mali natiahnuť pažerák. Dvakrát týždenne prepojili chrómovaný predmet podobný náboju s dlhou trubičkou na konci naplnenou ortuťou, priviazaný na nitke, a vsunuli to do môjho hrdla a cez pažerák. Z  nosa mi potom kvôli tomu trčala zelená nitka.

V deň, keď Pán uzdravil moju nohu, som bol v rehabilitačnom centre, kde ma každý poznal ako chlapíka s mnohými problémami. Môj lekár ma vzal ku všetkým kolegom, na všetky oddelenia a povedal: „Vykonali sme dnes novú operáciu,“ potom potiahol nitkou a ja som vykopol nohou. Bolo to smiešne!

Nový život

Dnes sa už teším zo života! Hrám sa so svojimi deťmi, behám, lyžujem a jazdím na koni. Je to zázrak, keď vezmeme do úvahy, že som nikdy nemal chodiť. Je neuveriteľné žiť teraz takýmto životným štýlom, keď som predtým o toľko prišiel.

Kvôli popáleninám vyzerám teraz dosť čudne, ale vďaka Božej milosti som pomerne nesebecký, čo je celkom prekvapujúce v prípade niekoho, kto býval taký pyšný. Chcel by som využiť túto príležitosť a poznamenať, že ľudia, dokonca aj kresťania, majú prirodzený sklon konať vo svojej vlastnej sile. Viem, aké to je, takto som zvykol žiť pred nehodou. No teraz viem, aké to je byť slabý, úplne na konci so silami, neschopný akokoľvek si pomôcť. Na tomto svete pre mňa nebolo pomoci. Nebol lekár, ktorý by ma vedel vyliečiť, ani moji milovaní pre mňa nemohli nič urobiť. No boli tu príbuzní, ktorých som nikdy nestretol, a ktorí boli nadprirodzene vedení k tomu, aby sa za mňa modlili. Božia sila pretekala ich prímluvajúcimi sa srdciami a skrze Božiu silu bola smrť porazená.

Nikomu by som neodporúčal prežiť moju skúsenosť, no naučila ma, ako veľmi dôležité je žiť z Božej sily. Všetci potrebujeme urobiť vedomé rozhodnutie, že sa prestaneme spoliehať na svoje vlastné schopnosti a začneme žiť z Božej sily. Každý z nás potrebuje prijať do svojho života Pána Ježiša Krista, aby bol spasený a zachránený. Len Ježiš Kristus je cesta k Bohu Otcovi!

Zdroj: internet



Súvisiace články

Svedectvo manželov Pančíkovcov|Logos 6 / 2010 | Redakcia |Skutočný príbeh
Dotyk z neba|Logos 11 / 2011 | Peter Gammons|Vyučovanie
Svedectvo o uzdravení|Logos 9 / 2007 | Ján Zsolnai|Skutočný príbeh
Svedectvo Andreja hájovského|Logos 3 / 2009 | Redakcia |Aktuálne
Svedectvo manželov Zacharovcov|Logos 10 / 2010 | Redakcia |Aktuálne