Lebo kráľovstvo Božie nie je v reči, ale v moci. (1. Korinťanom 4,20)

Teror rozumu

História prenasledovania kresťanov

17.časť: Teror rozumu

logos-10-2012-voltair.jpgFrancúzske povstanie vyhlásilo vojnu proti náboženstvu. „Revolúcia je skutočným vykúpením“ – vyhlásili myslitelia tvoriaci mienku spoločnosti. Jeden z najvplyvnejších filozofov doby, Voltaire, vyhlásil cirkev – a náboženstvo vo všeobecnosti – za prekážku v pokroku. Medzi predstaviteľmi nového prúdu, antiklerikalizmu, boli takí, čo by pre každý prípad ľudstvo od kresťanstva najradšej úplne „oslobodili“, zatiaľ čo iní boli pre svoj vlastný spoločenský prospech veľkodušne ochotní tolerovať jednotlivé cirkvi pod podmienkou, že dajú prvenstvo štátu pred Bohom.

„Veľkňazi osvietenstva“ – ako nazýva najvýznamnejších mysliteľov v duchu deiz­mu a ateizmu katolícky historik Nigel Aston – bojovali proti kresťanstvu perom a ich horliví nasledovníci v období Veľkej francúzskej revolúcie masovo vraždili s obzvlášť veľkou nemilosrdnosťou kňazov, duchovných, mníšky, mníchov a následne všetkých veriacich, ktorí neboli ochotní doslova sa pokloniť pred oltárom kultu rozumu.

 „Cnosť, pravda! Toto budem rozkrikovať čoraz hlasnejšie: cnosť, pravda! Keď som si to uvedomil, celú moju bytosť zaplavilo oduševnenie. (…) Vesta, ktorú som mal na sebe, bola celá premočená, pretože bez toho, že by som si to všimol, sa mi len tak liali slzy z očí,“ písal vo svojich memoá­roch Jean Jacques Russeau o extatickej chvíli, keď ako tridsaťdeväťročný prišiel na najdôležitejšiu myšlienku svojej existencie, a to, že človek je vo svojej podstate dobrý, len spoločnosť ho deformuje.

„Hoci búranie oltárov a pozdvihnutie rozumu na trón spustila staršia generácia filozofov na čele s Voltairom, Rousseau bol prvý, kto s presvedčením moderného Prometea hlásal, že má právo na odmietnutie spoločenského poriadku. (…) Predstavoval si, že nik nemiluje ľudstvo tak ako on a že disponuje takými schopnosťami urobiť ľudstvo šťastnejším, ktorým niet páru,“ vyjadruje sa britský historik Paul Johnson o mužovi, pochádzajúcom zo Ženevy, ktorého nazývajú tiež iniciátorom neskorších povstaní.

„Človek sa narodil slobodný, ale všade je spútaný reťazami,“ tvrdil Rousseau, a preto sa potrebuje navrátiť do prírody. Keďže sám seba považoval za dar ľudstvu, bolo logické, že vo svojich veľdielach ochudobnil Krista o Božskú prirodzenosť a pripodobnil Ježiša k sebe ako k dobou nepochopenému cnostnému prorokovi.

Veľkňazi osvietenstva

logos-10-2012-jean.jpgJean-Jacques Rousseau (1712–1778) sa narodil v Ženeve. Vyrastal v zámožnej kalvínskej rodine, jeho otec bol hodinárom a matka dcérou farára. Otec raz vycestoval ako dobrodruh až do Konštantinopolu, aby na rozprávkovom Východe nadobudol bohatstvo, no tento hodinár sa domov vrátil chudobný a pri pôrode Jean-Jacquesa stratil aj manželku. Ovdovený muž vychovával syna svojským spôsobom: Rousseau vo svojich Vyznaniach spomína, ako spolu po nociach čítavali – sčasti romány po matke a sčasti klasické grécko-rímske eposy a kroniky.

Po tom, keď ako desaťročný prišiel aj o otca, najprv sa dostal do opatery svojho staršieho brata, puritánskeho kazateľa, a ako pätnásťročný ušiel zo Ženevy do Turína, kde pre pohár vody a krajec chleba konvertoval na katolícku vieru. V neskorších dielach popisuje skúsenosť, ako sa na katolíckom internáte stal obeťou homosexuálneho násilia. Z internátu sa dostal do domu oproti nemu o dosť staršej vdovy, ktorá sa rada ujímala mladých mužov. Rousseau bol až do veku 28 rokov milencom a spoločníkom Madam Warens, hoci z času na čas sa osamostatnil a vydal sa na púť. Z jednej prehry šiel do druhej, skúšal sa uplatniť v rôznych povolaniach ako rytec, lokaj, muzikant, domáci učiteľ, pokladník, ale zväčša ho živili iní – a to hlavne ženy. Už vtedy bol však z neho šikovný pisateľ. Mal široký okruh priateľov, s ktorými si písal, a takmer všetkých dokázal presvedčiť o tom, že sa im oplatí udržiavať s ním vzťah.

Z Turína sa presťahoval do Paríža, kde zažil dve stretnutia, ktoré mu zmenili život. Tu spoznal Denisa Diderota, neskoršie známeho ako encyklopedistu, ktorý v tom období písal takpovediac ako autodidaktický autor. Vo svojich románoch a štúdiách zosmiešňujúcich katolícke kňazstvo miestami spracovával aj pornografickú tematiku. V jeho dielach, z ktorých najznámejším sa stal román Mníška, opisuje predstaviteľov kresťanstva ako násilníkov, poverčivých ľudí a zvrhlíkov. Zveličovanie skutočného zneužívania moci a zovšeobecnené škandály opísané v jeho knihách sa stali bestsellermi svojej doby. Tento žáner vo veľkej miere ovplyvňoval aj samotného Rousseaua, ktorý neskôr v predslove k svojmu románu s názvom Nová Heloisa napísal, že „dievča, ktoré prečíta čo i len jednu stranu z románu, stratí svoje spasenie“.

Popri tom sa zoznámil s mladou chyžnou Theresou Levasseur, s ktorou žil tridsať rokov. Vedec, ktorého si po ňom nasledujúce generácie ctia ako otca výchovy a vzdelávania, sa k Therese správal veľmi nevľúdne. Nikdy sa s ňou neoženil, dokonca ju donútil, aby všetky spoločné deti, bolo ich minimálne päť, hneď po narodení dali do detského domova. (V týchto zariadeniach 80 % detí umrelo do jedného roka a tie, čo to prežili, takmer všetky skončili ako žobráci alebo tuláci.) Podľa slov jeho známych však nadovšetko miloval svoje zvieratá, predovšetkým psa Sultána.

Zlomovým bodom v Rousseauovom živote bolo, keď navštívil svojho priateľa Diderota vo väzení, kam sa dostal kvôli vydaniu knihy, v ktorej obhajoval ateizmus. Tu sa dopočul o istom literárnom projekte, do ktorého sa dalo zapojiť zaslaním štúdie o vzťahu medzi vedou, umením a morálkou. Vtedy zažil takpovediac nadprirodzenú skúsenosť, na základe ktorej takmer na jedno posedenie napísal štúdiu Rozprava o vede a umení, vďaka ktorej sa stal v priebehu krátkeho obdobia veľmi slávnym.

Človek sa narodil slobodný, ale všade je spútaný reťazami, tvrdil Rousseau.

V tejto štúdii tvrdil, že civilizácia a rozvoj vedy a umenia niežeby pozitívne ovplyvnili, ale dokonca úplne zničili morálne hodnoty človeka a spoločenské cnosti. Vo svojom ďalšom utopistickom diele Spoločenská zmluva zašiel ešte ďalej a tvrdil, že Ježišovi nasledovníci podľa jeho predstáv nemôžu byť dobrými občanmi dokonalej spoločnosti. Rousseau odmietal myšlienku, že človek je povinný zodpovedať sa pred Bohom, a spolu s inými vyznával, že práve filozofi sú tí, čo ľudstvo privádzajú k poznaniu zá­kladných právd skutočného náboženstva. Jeden jeho súčasník, moderný racionalistický katolícky mysliteľ Claude Fauchet bol presvedčený, že Rousseau je „schopný ukončiť obdobie úpadku a dokáže otvoriť cestu pre obnovu ľudstva“.

Keď Rousseaua pozvali predstavitelia jeho rodného mesta na návštevu už ako osobnosť známu v celej krajine, pri príchode do mesta ako dobrý občan Ženevy opäť prijal kalvínske vierovyznanie. Presne v tom roku sa do Ženevy presťahoval aj Voltaire. Títo dvaja slávni filozofi sa však navzájom nenávideli. Rok predtým, v roku 1755, v dôsledku ničivého lisabonského zemetrasenia totiž medzi nimi došlo k ostrej výmene názorov.

Po veľkom počte obetí katastrofy Voltaire napísal báseň, v ktorej spochybnil Božiu starostlivosť. Rousseauova odozva bola: „Voltaire navonok vždy veril v Boha, ale v skutočnosti nikdy neveril v nič iné než v zlo, pretože Boha predstavuje ako zlú silu, ktorá sa podľa neho kochá v podlých skutkoch.“ Rousseauom zemetrasenie nejako výrazne neotriaslo. Písal, že nevadí, ak občas ľudia masovo umierajú; medzi Lisabončanmi bolo v podstate toľko mŕtvych preto, lebo žili v poschodových domoch – keby žili roztrúsene v lese, ako to podľa neho po správnosti má byť, nič by sa im nebolo stalo. K vyvrcholeniu ich sporu Voltaire nazval Rousseaua škodlivým bláznom a Rousseau zase Voltaira označil za „hlásateľa nepriateľstva voči Bohu“ a „v duchu sa vznášajúceho, no v duši skazeného“.

Boh filozofov

logos-10-2012-descartes.jpgRadikálni myslitelia osvietenstva – ako Voltaire – hlásali, že k dosiahnutiu pradávneho poriadku (fr. ancien régime) musia naraz padnúť „tróny a oltáre“. Preto hlavným bodom ich politickej aktivity bola „dekristianizácia“ spoločnosti. Vedci vynárajúci sa v 17. storočí (Kepler, Galilei, Newton, Bacon, Lock a ďalší) svojimi novými objavmi nemali za cieľ postaviť vedu do protikladu s Bohom. Vyznávali však, že Stvoriteľ dal o sebe zjavenie predovšetkým v prírode, a preto k prijatiu jeho existencie nie je viera nenahraditeľná, pretože Boh je uchopiteľný aj ľudským rozumom. V mene slobodnej vôle človeka zavrhovali inkvizíciu a rôzne povery, súrili reformáciu vzdelávania, odmietali však nadprirodzené, spirituálne poznanie a skúsenosti ako také, ktoré sa stavajú proti zdravému ľudskému rozumu. Otec modernej racionalistickej filozofie René Descartes (1596-1649) prehlasoval, že mysliace bytosti nesmú nič prijať len z ohľadu na druhých alebo zo zvyku, ale každú vedomosť musí človek vedieť posúdiť svojím vlastným zdravým rozumom. A to, čo zdravý rozum nedokáže jasne a rozhodne uchopiť, musí zavrhnúť ako hmlisté alebo mätúce poznanie. Vedec, ktorý mal účasť na jezuitskej výchove, sa aj Božiu existenciu pokúšal dokazovať racionálno-logickými argumentmi. 

Blaise Pascal (1623-1662), Descartesov najväčší nepriateľ, sa ako matematik a náboženský filozof staval proti racionalistickému obrazu o Bohu a prehlasoval, že logické argumenty o Bohu „nezasahujú srdce“, iba rozum. „Srdce má schopnosť porozumenia, akú rozum vôbec nepozná,“ písal v jednej krátkej rozprave, ktorá vyšla po jeho smrti ako zbierka pod názvom Myšlienky. Táto slávna zbierka pôvodne niesla názov Apologetika kresťanského vierovyznania.

Pascal, ktorý v roku 1654 po jednom zážitku nadobudol osobnú vieru, povedal, že „Boh Abraháma, Izáka a Jákoba nie je Bohom filozofov a vedcov“. A takto upozorňoval svojich rovesníkov, ktorí koketovali s ateizmom: „Ak veríš v Boha a Boh neexistuje, nič si nestratil. Ale ak Boh existuje a ty v Neho neveríš, stratil si všetko.“ Tým, ktorí hlásali prvenstvo prírody, zase odkazoval: „Človek je ako trstina, nič viac, najslabší článok prírody, no predsa len je zmýšľajúcou trstinou. Nemusí sa proti nej spojiť celý svet, aby ju dolámal; stačí k tomu len trochu pary, jediná kvapka vody je dostačujúca na to, aby ju zabila. Ale aj keby ju celé stvorenie pošliapalo, stále by zostala cnostnejšou ako jej vrah, pretože ona vie, že zomrie; stvorenie však ani netuší, o koľko je od neho silnejšia.“

Deistickí filozofi zavrhli základné tvrdenia tradičnej kresťanskej teológie, obzvlášť učenie o Božskej prirodzenosti Ježiša Krista. Namiesto toho vyznávali takú vieru, na základe ktorej bolo možné nájsť dôkazy o existencii Boha výlučne v prírode. O tomto stvoriteľovi tvrdili, že nezasahuje do chodu sveta a ľudstvo nie je zaviazané k tomu, aby sa pred ním zodpovedalo. Deisti zamietli všetky historické a nadprirodzené zjavenia a do stredobodu náboženstva sa snažili v plnej miere postaviť človeka, aby v ňom nezostal priestor pre žiadne duchovné skúsenosti. Deizmus stotožňoval ozajstné kresťanstvo s „prírodným náboženstvom“, ktoré bolo v skutočnosti ochudobnené o vieru a etiku vyššieho rádu. Cieľom tohto kultúrneho, resp. nominálneho kresťanstva nebol Boh, ale oddanosť šľachetným myšlienkam a náboženstvo uznávali len do takej miery, do akej bolo možné dokázať jeho spoločenský úžitok a len pokiaľ prispievalo k osobnému blahu človeka.

„Rozdrvte ohavnosť“

Do ešte radikálnejšej konfrontácie s kresťanstvom vstúpil François-Marie Arouet (1694–1778), ktorý sa stal slávnym pod autorským menom Voltaire. Bol dokonca plodnejším autorom než Rousseau, počas svojho života napísal viac ako dvadsaťtisíc listov a viac ako dvesto kníh, resp. pamfletov.

Voltaire neveril, že by akákoľvek tradícia či náboženský text nesúci v sebe isté posolstvo boli potrebné k tomu, aby človek veril v Boha. Známym sa stal vďaka svojej skeptickej výpovedi: „Keby Boh neexistoval, bolo by ho potrebné vynájsť.“ Hoci dobre poznal Bibliu, snažil sa tieto vedomosti využiť na to, aby v Písme svätom hľadal „vedecké“ dôkazy proti jeho historickej podstate a etike, a to hlavne v Starom zákone. Jeho diela vo veľkej miere prispeli k podloženiu neskoršej kritiky Biblie. Voči teológii bol ešte skeptickejší: „Teológia vo vierovyznaniach je ako jed v potravinách,“ písal. Podľa Voltaira sú všeobecné zákony, ktoré sú ukryté vo fyzickom svete a čakajú na svoje odhalenie, oveľa dôležitejšie než akýkoľvek náboženský systém.

Aj Voltaire považoval sám seba za deistu; v súvislosti s vierou zastával názor, že viera nie je dôležitá na to, aby človek došiel k poznaniu Boha, pretože „pre moju myseľ je prirodzené, že existuje nevyhnutná, večná, najvyššia a inteligentná bytosť. Toto nie je otázkou viery, ale mysle“. Na základe jedného príbehu sa Voltaira raz spýtali, či je zmierený s Bohom. „Zdraviť sa navzájom zdravíme,“ odpovedal filozof, „ale nebavíme sa spolu.“

O kresťanstve sa pohŕdavo vyjadroval aj pruský kráľ Fridrich II.: „Naša viera je nepochybne najsmiešnejšia, najabsurdnejšia a najkrvavejšia viera, aká kedy poškvrnila svet.“ Nenávidel inštitucionálnu cirkev a v jednom zo svojich listov napísal: „Rozdrvte ohavnosť!“

Revolučné krsty

logos-10-2012-gilotina.jpgObaja zaprisahaní nepriatelia zomreli priam jeden za druhým, len mesiac po sebe, v lete roku 1778. Takto ani jeden z nich nemal možnosť zažiť, že len o niečo viac ako desaťročie sa z ich diel stala krvavá skutočnosť. Dekristianizácia a roztrieštenie cirkvi vo Francúzsku získavali čoraz väčší priestor počas revolúcie za zvrhnutie starého režimu. Tróny a oltáre museli na základe programu filozofov padnúť naraz, a tak bolo nevyhnutné, aby sa po popravení Márie Antoinety a Ľudovíta XVI. spustila aj likvidácia náboženstva a cirkvi. V roku 1790 zoštátnili cirkevný majetok, následne zaviedli povinné voľby kňazov a biskupov. Ešte v tom istom roku národné zhromaždenie predpísalo kňazom, že musia skladať prísahu na občiansku ústavu. Tí, čo neboli ochotní zaviazať sa vernosťou voči štátu, boli popravení na gilotíne alebo deportovaní do zámorskej Francúzskej Guiney.

Jeden kňaz sa obrátil na miestne direktórium s prosbou, aby boli platné len tie časti prísahy, ktoré nie sú v rozpore s ich vierou a svedomím: „Zaviažeme sa len k napĺňaniu tých častí ústavy, ktoré sa dajú stotožniť s Božím zákonom a naše občianske cítenie bude vždy skutočné kresťanské cítenie a budeme dávať Bohu to, čo je Božie a cisárovi to, čo je cisárovo.“ Namiesto odpovede z vikariátu sa dočkal národnej gardy, ktorá ho deportovala z krajiny.

Revolučná atmosféra sa tu nezastavila. Predstavitelia „nového poriadku“ obviňovali cirkvi z toho, že sú zodpovedné za povstanie, ktoré vypuklo. Zatiaľ čo zákonodarný orgán vzal do rúk štátu evidenciu rodných listov, na uliciach Paríža sa rozzúrený dav vrhal na kňazov a cirkev. Počas udalosti známej ako Septembrové krviprelievanie za 48 hodín zlynčovali viac ako 200 kňazov a dvoch biskupov. K ešte brutálnejším zverstvám došlo v meste Nantes, kde istý jezuitský chovanec Jean Baptiste Carrier nechal zlapaných mníchov, kňazov a mníšky povyzliekať donaha a v pároch ich k sebe popriväzoval. Potom zahlásil, že revolučná súdna stolica odsúdila protipovstaleckých klerikov na „podvodné manželstvo“. Tento rozsudok vykonávali za obzvlášť krutých podmienok: poviazané dvojice posadili do drevených člnov a odrazili ich doprostred rieky, pričom časť národnej gardy (známym revolučným pisateľom s krvavým perom nazvaná „Marat-gardisti“) sekerami vyrúbala spodné časti člnov. Počas týchto nanteských „republikánskych krstov“ sa utopilo viac ako 6000 ľudí. Carriera dostihol trest o dva roky neskôr, aj on umieral pod krutým terorom gilotíny.

Po popravení Márie Antoinety a Ľudovíta XVI. sa spustila aj likvidácia náboženstva a cirkvi.

Priam masové vyvražďovanie kňazov a mníšok sa dostalo aj do mesta Lyon, kde na rozkaz podvodníka Josepha Foucheta postrieľali 1900 kresťanov. „Lyonský mäsiar“ bol za čias Napoleona povýšený na post ministra obrany a po období reštaurácie bez problémov slúžil aj po boku Ľudovíta XVIII.

Francúzsko počas ustanovovania zákonov nariadilo vypratanie sôch, obrazov a zvonov z kostolov. V roku 1793 zaviedli francúzsky revolučný kalendár, z ktorého boli vyškrtnuté všetky sviatky svätých i židovský sabat. V Paríži usporadúvali pochody proti cirkvi, na čelo ktorých stavali parížskeho arcibiskupa, ktorému namiesto biskupskej čiapočky dali na hlavu jeden zo symbolov revolúcie – červenú frýgickú čiapku. Z názvov miest a dedín vytreli slovo „svätý“, dokonca boli obce, ktoré boli úplne premenované. Takto, napríklad, klerikálne znejúca dovolenková destinácia St. Tropez bola premenovaná po gréckom božstve na Heraclee.

Orgie na sviatok Rozumu

Antiklerikálne povstanie dosiahlo svoj vrchol 10. novembra roku 1793, keď Jacquez Herbert na radu radikálneho ateistického novinára a politika Anacharsisa Clootsa vyhlásil Kult Rozumu za národné a komúnové náboženstvo. Cloots tvrdil, že Pravdou, Rozumom a Slobodou je možné sformovať ľudstvo do dokonalosti, preto nestačí iba zavrhnúť Boha kresťanstva, ale je potrebné namiesto neho vytvoriť nový kult.

Oficiálny sviatok Kultu Rozumu bol svätený v chráme Notre Dame, ktorý bol zároveň vysvätený za Chrám Rozumu. Vyniesli z neho kresťanský oltár a na jeho miesto postavili Oltár Slobody s nápisom „Filozofii“.

Počas niekoľkohodinovej mystickej omše, na ktorej boli podľa niektorých kritikov prítomné blasfemické symboly čiernych obradov, sa klaňali pred oltárom „Bohyne Rozumu“, ktorú stelesňovala manželka ateistického tlačiara Antoine-Francois Momora. Na základe súdobých záznamov vyústil tento kostolný obrad do orgií, ktoré prekvapili ešte aj radikálneho vodcu revolúcie Maximiliána Robespierra, keď sa o nich dozvedel.

Kult Rozumu trval sedem mesiacov. Spisovateľ Louis Sebastien Mercier vo svojej knihe s názvom Nový Paríž opisuje atmosféru týchto dní takto: „Usporiadali bláznivú slávnosť, na čele s Parížom. Zúčastnení sa opili páleným z oltárneho kalicha a zo stojanov na oblátky si brali mišpuľu. Na somároch oblečených do kňazského rúcha s držiakom na oltárnu sviatosť v ruke sa postavili pred vchody do krčiem a krčmári im aj po tri razy naplnili kalich. Na konci pochodujúceho zástupu boli osly obložené krížami, nádobami na svätenú vodu a kadidlami… Na dvoroch sa pálili drevení svätí a z dreva vyrezávané kríže. Dym z ohnísk šľahal až po druhé poschodie a z okien vyhadzovali na oheň jakobínmi odsúdené knihy. Ľud sa nadšene zapájal do nových orgií a pýšil sa tým, že konečne zo seba striasol jarmo náboženstva. Rehotali sa a vykrikovali oplzlé slová… Pobehlica veselo ukazovala svojmu chlapcovi napolo zuhoľnatený obraz svätej Zuzany – panny. Organizátor parády, ateistický prokurátor Komúny, Chaumette, unášaný radostným opojením, veril, že sa mu podarilo vyhnať Boha zo sveta. … Gobel, parížsky arcibiskup pred očami konventu nazval sám seba podvodníkom a zaslepovateľom, zaprel a stratil náboženstvo, ktorému bol arcipastierom. Jeho príklad nasledovalo mnoho ďalších kňazov, ktorí medzi sebou súťažili, ktorý z nich si ako prvý vyzlečie kňazské rúcho… 20. novembra 1793 hanobiace hulákanie dosiahlo svoj vrchol. Pred Národný konvent sa v dvojrade postavil zástup v kňazských rúchach, v zborových košeliach, s fúrikmi… Niektorí z členov konventu zostúpili z úradných stolíc, chopili za driek dievčatá v kňazských rúchach a tancovali spolu s davom.“

 

Zdroj: Hetek 2011
Preklad: Lýdia Takácsová



Súvisiace články

Útěk před Islámským státem|Logos 9 / 2015 | Redakcia |Zo sveta
Ariel Šaron 1928-2014|Logos 1 / 2014 | Miroslav Iliaš |Izrael
Dospelosť|Logos 6 / 2013 | Ferenz Makkal|Vyučovanie
Manželstvo|Logos 12 / 2011 | Rastislav Bravčok |Vyučovanie
Výzva do boja za vieru|Logos 3 / 2013 | Peter Morvay |Z histórie