Lebo vie Hospodin o ceste spravodlivých, ale cesta bezbožných vedie do záhuby. (Žalm 1,6)

Utopení novokrstenci

História prenasledovania kresťanov

14. časť: Utopení novokrstenci

logos-leto2012-krsty.jpg

„Korisť si delia víťazi“ – hovorí staré príslovie, ktorého pravdivosť sa snáď nikde tak nepotvrdila, ako práve na javisku dejín. Ani cirkevné dejiny neboli dlhodobo výnimkou; v Európe boli tvorené buď podľa chuti Ríma, alebo z pohľadu hlavného prúdu protestantizmu. V dobách reformácie obidve skupiny viaceré fungujúce spoločenstvá vykresľovali vo svojich spisoch v negatívnom svetle. A pokiaľ ich vôbec niekedy považovali za „hodné“ spomenutia, vo vedomí čitateľov sa o nich snažili vytvoriť obraz s tým, čo si majú o nich myslieť. V tomto článku predstavujeme útrapy jedného z najvýznamnejších spoločenstiev – raných anabaptistov.

Už niekoľko desaťročí pred tým, ako Luther vyvesil svoje tézy, viacero jeho lojálnych nasledovníkov sa pokúsilo rímsku cirkev reformovať zvnútra. A keďže tieto pokusy zlyhali, k uplatneniu doktrinálnych a morálnych reforiem sa snažili získať podporu miestnych politických vodcov. Popri hlavných prúdoch protestantizmu (luteránoch, zwingliánoch a kalvínoch) hľadajúcich sekulárnu, štátnu oporu – vystúpili na scénu aj také skupiny, ktoré v užšom slova zmysle ani nezastupovali reformáciu. Tieto skupiny sa z hľadiska obnovy viery neporovnávali s katolíckou vieroukou a jej praktizovaním, ale jednoducho vychádzali z novozmluvných koreňov, z Kristovho učenia, pripodobňovali sa vzoru cirkvi prvého storočia.

Tieto skupiny zakladali nezávislé alebo separátne miestne zbory, ktoré sa mnohokrát navzájom od seba líšili, podobne, ako sa líšili aj od hlavného prúdu hnutia. Spoločenstvo anabaptistov bolo najväčším a najznámejším z nich. Niektorí ich považujú za jedinú a najvernejšiu vetvu protestantizmu, pretože dosiahli také ciele, ktoré neboli schopní dosiahnuť ani Luther, Zwingli či Kalvín, respektíve si ich ani nevytýčili. Prezývku anabaptisti – „novokrstenci“ – im dali ich odporcovia, pretože odmietli platnosť krstu novorodencov a krstili sa ako dospelí na základe vlastného rozhodnutia. Pre mnohých však nebol najzásadnejšou otázkou krst, ale vzťah k cirkvi, svetskej moci a spoločnosti, pričom od toho odvodili aj krst dospelých. Všetky moderné protestantské zbory hlásali ako prvé nutnosť odluky cirkvi od štátu. Aj oni, podobne ako reformátori, vyvodzovali svoje presvedčenie z Písma svätého. V novozmluvných Písmach nenašli ani náznak po zväzku cirkvi so štátnou mocou. Porozumeli, že apoštolské cirkvi pozostávali zo zaviazaných veriacich – zakladali ich takí muži a ženy, ktorí sa slobodne rozhodli osobne nasledovať Ježiša. Toto bolo považované za revolúciu 16. storočia.

Anabaptisti v ranej cirkvi krstili mužov a ženy len na základe ich viery a osobnej skúsenosti znovuzrodenia.

A hoci Luther zdôrazňoval dôležitosť osobnej viery, jeho cirkev sa predsa len opierala o svetskú moc, zachovala úrad kléru, ktorý „ťahal“ peniaze od štátu, a ktorá – ako katolícka cirkevná moc – všetkých jej obyvateľov vo svojom okolí pokladala za členov cirkvi. Zdalo sa, akoby sa – z pohľadu cirkevných štruktúr – oficiálny protestantizmus ani tak veľmi neodlišoval od katolicizmu. Anabaptisti chceli toto všetko zmeniť. Ich cieľom bolo obnovenie apoštolského kresťanstva a návrat ku skutočnej novozmluvnej cirkvi. V ranej cirkvi krstili mužov a ženy len na základe ich viery a osobnej skúsenosti znovuzrodenia. Odvolávali sa na to, že prvá apoštolská cirkev nepraktizovala krst novorodencov, čo sa už v neskoršom zdanlivom kresťanstve vyskytovalo ako pohodlný prostriedok k udržaniu obrazu kresťanstva. V očiach radikálov – „pridŕžajúcich sa koreňov viery“ – je pravá cirkev naproti tomu spoločenstvom zaviazaných a svätých učeníkov žijúcich v tomto zlom svete. Anabaptisti chceli pôsobiť svojimi životmi na svoje okolie ako vzor učeníkov prvého storočia – a ak to bolo potrebné, aj svojou smrťou. Rozhodnutie o odlúčení od štátnej moci potvrdili aj tým, že neboli ochotní vziať do rúk zbraň, pôsobiť v štátnych úradoch či prisahať. Za svoj radikalizmus platili obrovskú cenu, pretože hovoriť o týchto veciach znamenalo v 16. storočí vzburu. Ich osud najvernejšie odzrkadľoval tento verš:„Ako je napísané: Pre teba sme usmrcovaní celý deň; považovaní sme za ovce na zabitie.“

Ako Rím, tak aj protestantská cirkevná moc ich považovali za svojich nepriateľov. Najslobodnejšie mohli kázať vo Švajčiarsku, v okolí Rýna a v Dolnom Nemecku. V polovici storočia sa vytvorili v Európe na nemecky hovoriacom území tri veľké skupiny anabaptistov: jedna pod vedením Konrada Grebela a Felixa Mantza – švajčiarski bratia, druhou skupinou boli moravskí hutteriti a v Dolnom Nemecku a na území severnej Európy boli mennoniti.

Radikáli vo švajčiarskych Alpách

logos-leto2012-konrad-grebel.jpgVo Švajčiarsku prebiehala reformácia pod vedením Ulricha Zwingliho (1484-1531) v meste Zurich. Zwingli, ktorý sa ako kňaz Grossmünsterského mestského chrámu oddelil od katolicizmu, nespustil reformáciu vyvesením téz, ale biblickými posolstvami a kázňami. V istých ohľadoch nasledoval Písmo sväté prísnejšie než Luther. Kým Luther dovolil to, čo Biblia nezakazovala, on zavrhol všetko, čo táto Kniha nepredpisovala. „Ak nájdeme niečo, čo je v jednote s evanjeliom, dodržíme to, ak nie, odmietneme,“ hovorieval a tieto slová spolu so svojimi spolupracovníkmi doslova dodržoval. Skúmajúc Bibliu, domnievali sa, že zmeny v mnohých bodoch nie sú dostatočne hlboké. Niektorí radikáli chceli urobiť krok vpred: rozmýšľali už v rovine nezasahovania štátu do cirkvi, resp. o takej spoločnosti, v ktorej by bola cirkev úplne odlúčená od štátu. Títo veriaci sa nesnažili iba o jednoduchú reformáciu cirkvi, ale chceli ju obnoviť a voviesť do pôvodnej biblickej čistoty. Na čele tohto tábora, ktorý súril zmeny, stáli dvaja úctyhodní muži: Konrad Grebel a Felix Mantz. Ako v celej kresťanskej Európe, tak aj v Zurichu každého novorodenca pokrstili, a tak považovali za člena cirkvi. Dôsledkom toho cirkev predstavovala súčasť spoločnosti: cirkev bola cirkvou všetkých. Grebelovci pozerali na cirkev ako na novozmluvné spoločenstvo slobodných veriacich, ktorí boli ochotní pre Pána žiť aj mrieť. Oni chceli cirkvi, ktoré sú slobodné od štátu a pozostávajú z pravých učeníkov.

Zwingli však takú revolúciu nechcel, lebo potreboval podporu mestských autorít. V roku 1524 sa Grebelovi narodil syn, čo zároveň znamenalo skúšku jeho viery, pretože práve v čerstvo objavenom obraze biblickej cirkvi členstvo znamenalo vedomé rozhodnutie sa pre krst, čo bolo zároveň najpodozrivejším charakteristickým znakom. Grebel teda odmietol pokrstiť novorodenca a jeho príklad nasledovali aj iní rodičia. V záujme urovnania krízy postúpila mestská rada túto otázku 17. januára 1525 na verejnú diskusiu. Tu bol za víťaza vyhlásený zástanca krstu novorodencov Zwingli a rada usmernila ostatných, ktorí omeškali krst svojich detí, aby ich pokrstili do ôsmich dní, v opačnom prípade budú vyhostení z mesta. Zástancovia krstu novorodencov totiž zdôrazňovali zmluvu obriezky prikázanej Abrahámovi, čo je nemožné zopakovať „vierou“, v dospelosti. Grebel a Mantz mali zákaz od 21. januára viesť biblické hodiny. V ten večer sa v byte Felixa Mantza stretlo niekoľko mužov. Úpenlivo sa modlili k Bohu, aby im dal silu vykonať to, čo im diktovalo svedomie. Georg Blaurock, ktorý bol predtým kňazom, prosil Grebela, aby ho pokrstil podľa spôsobu apoštolov po tom, ako vyznal svoju osobnú vieru v Ježiša Krista. Keď Grebel vyhovel jeho žiadosti, ostatných prítomných už pokrstil Blaurock. Koncom toho istého mesiaca založili v blízkosti Zurichu prvý anabaptistický zbor. Mestskí dôstojní páni nenechali túto „vzburu“ dlho bez odpovede. Pokrstených disidentov zatkli a uväznili, no tí po prepustení okamžite pokračovali v šírení svojej viery v okolitých mestách. Zurichšská rada už teraz s konečnou platnosťou stratila trpezlivosť. 7. marca 1526 rozhodli takto: koho prichytia pri „novokrstení“, bude odsúdený utopením vo vode. Odtiaľto pochádza cynické heslo prenasledovateľov hnutia: „Najúčinnejší spôsob proti herézii anabaptistov je tretí krst.“ 5. januára 1527 vykonali tento rozsudok po prvýkrát na Felixovi Mantzovi v ľadovo studenej rieke Limmat, ktorá preteká mestom. Hnutie anabaptistov v Zurichu a jeho okolí bolo v priebehu štyroch rokov ukončené. Istý anabaptistický autor komentuje tieto udalosti mučeníkov v monumentálnej kronike Zrkadlo martýrov takto: „Veru, je smutné, že tí, ktorí sa prednedávnom v mnohých ohľadoch očistili od kvasu pápežstva a postavili sa na odpor pápežovej tyranii, teraz sa predsa len zjednotili s pápežstvom v tom, že prenasledovali iných, ktorí neverili v to isté, čo oni.“

Ak nájdeme niečo, čo je v jednote s evanjeliom, dodržíme to, ak nie, odmietneme, hovorieval Zwingli.

Zo Švajčiarska sa mnohí prenasledovaní presťahovali do Nemecka a Rakúska, no ani tam nemali ružové vyhliadky do budúcna. V roku 1529 bol na speyerskej ríšskej schôdzi anabaptizmus oficiálne vyhlásený za kacírstvo hodné trestu smrti. Luther spočiatku nesúhlasil so Zwingliho prenasledovaním anabaptistov, no plynutím času – neboli jedinou takouto skupinou – bol aj on voči nim čoraz nepriateľskejší. Speyerské rozhodnutie prešiel Luther bez slova. V roku 1531 už podporil tresty smrti za blasfémiu a „bludné učenie“, ktoré vnímal podobne. V roku 1536 Melanchton napísal memorandum o tom, ako treba zaobchádzať s anabaptistami. A hoci urobil rozdiel medzi revolučnými a pokojamilovnými anabaptistami, aj tak žiadal trest smrti pre obidve skupiny – a Luther to podpísal. V období reformácie usmrcovali stúpencov hnutia na tisíce. Vo výsostne katolíckych územiach to bola smrť upálením na hranici (aj osud Blaurocka bol takto ukončený v Tirolsku, ešte v roku ríšskej schôdze), na protestantských územiach smrť mečom či utopením vo vode. V prvých dvoch rokoch podzemné hnutie stratilo všetkých svojich vodcov, no v dôsledku veľmi silnej misie sa predsa len rozmáhalo do okolia niekoľkých stoviek kilometrov od základne. Mnohokrát museli použiť spôsob „únikovej evanjelizácie“, ako to nazval istý ich duchovný potomok z 20. storočia, čo znamenalo, že len čo na jednom mieste kázali evanjelium, okamžite museli utekať na iné miesto pred tými, ktorí ich prenasledovali.

logos-leto2012-matthys.jpgHans Denck, charizmatický kazateľ, vyhostený z luteránskeho Norimbergu, založil zbor v Augsburgu. Štrasburgský reformátor Martin Bucer mu dal titul „pápež anabaptisov“. Denck preložil do nemčiny hebrejské prorocké knihy, konzultujúc to so židovskými učiteľmi a s Ludwigom Hatzerrelom. Toto dielo vyšlo v priebehu siedmich rokov po jeho smrti v 21 vydaniach. Zwingli aj Luther ho použili ako podklad pre preklady Starej zmluvy. Denck pokrstil v roku 1526 Hansa Huta, ktorý sa stal po týchto udalostiach najznámejším apoštolom hnutia a v Rakúsku založil niekoľko zborov. Uplatňoval jednoduchú metódu: po kázni a krste obrátených vymenoval misionárov a vyslal ich. A hoci mnohých usmrtili, hnutie sa rýchlo šírilo. Samotný Hut zomrel v roku 1527 vo väzenskej cele. Verejný súdny proces proti kacírom si už „vypočulo“ len jeho mŕtve telo (priviazané k stoličke) a následne ho upálili na hranici. Vplyv Huta je viditeľný aj v prípade Jakoba Huttera, ktorý pokračoval v práci prvého krstenca Georga Blaurocka v Tirolsku. Tu bolo prenasledovanie obzvlášť kruté: cestu hnutia sprevádzali horiace hranice, preplnené väznice či osamotené, hladujúce siroty. Hutter na sedem rokov zachránil anabaptistov pred habsburgským terorom prevezením z Tirolska do bezpečnejšej Moravy, kde v tom čase panovalo niekoľko tolerantných vladárov. V roku 1536 ale aj jeho zatkli, mučili, následne ponorili do liehu a podpálili. Stalo sa to v Innsbrucku na podnet protestu dôstojných pánov a osobný príkaz Ferdinanda I. Hutterovi moravskí nasledovníci vyslali v niekoľkých vlnách misionárov do rôznych častí Európy.

Najschopnejším teológom hnutia bol Balthazar Hubmajer, ktorého meno bolo spomenuté na Tridentskom koncile spolu s menami Luther, Zwingli, Kalvín a Schwenkfeld. Študoval na freibergskej univerzite u Johanna Ecka. Teologický doktorát získal v tom istom roku ako Luther. Prednášal na univerzite, neskôr sa stal jej rektorom a tiež hlavným kňazom regensburgskej katedrály. V roku 1520 sa presťahoval do Walshutu, kde začal študovať – popri Pavlových listoch – aj spisy Erasma, Melanchtona a Luthera. „Čoraz viac vo mne rastie Kristus,“ píše o tomto období. Spriatelil sa so Zwinglim a v roku 1523 sa spolu zúčastnili na diskusnom fóre o omši a modlárskych obrazoch. Potom sa vrátil do Walshutu, aby tam previedol reformy. Aj on začal slúžiť omše v nemčine a mest­ská rada ho podporovala v záležitosti vyhostenia katolíckych kňazov. Ako odpoveď na vyhrážanie princa Ferdinanda zostavil najranejšie argumenty o náboženskej znášanlivosti. Dva roky pred Lutherom, v roku 1524, ženbou spečatil svoje rozhodnutie oddeliť sa od katolicizmu. Na veľkonočnú nedeľu nasledujúceho roku sa dal pokrstiť a v ďalších dňoch už on pokrstil stovky veriacich. Hubmajer napísal jedno z najlepších raných učení o biblickom vodnom krste. Uväznili ho v Zurichu, kde ho – aj keď len prechodne – prinútili odvolať svoje vierouky. Habsburgská vojenská sila totiž medzičasom rekatolizovala mesto Walshut. V roku 1526 sa Hubmajerovi podarilo získať tolerantného vodcu Nikolsburgu, Leonarda von Lichstensteina, ktorého aj pokrstil. Ako šťastný úsmev sa na kratučký čas v histórii cirkvi objavila skutočnosť, že anabaptizmus sa na Morave stal „štátnym náboženstvom“ pokojnou cestou! Hubmajer pokrstil aj množstvo vedúcich lutherských spoločenstiev. Jeho ovečky sa množili – už ich bolo dvanásťtisíc – a preto pre nich napísal aj knihy o kresťanskom živote a disciplíne v zbore. Už sa zdalo, že takmer všetci obyvatelia Moravy sú znovuzrodení, ako ovocie Hubmajerovej služby, žiaľ, ani on sa nevyhol údelu mučeníka. Na rozkaz Ferdinanda Habsburgského ho v roku 1528 vo Viedni upálili, jeho manželku spolu s inými veriacimi utopili v Dunaji.

Jedna osudová chyba

Nepriatelia hnutia dávali do súvisu ľudové povstanie vedené Thomasom Munzerom v roku 1525 s anabaptistami. Aj keď Munzer nebol členom ani jedného evanjelikálneho spoločenstva, predsa ho dlho považovali za radikálneho teológa reformácie (z pohľadu komunistickej histórie bol považovaný za priekopníka beztriednej spoločnosti). O niekoľko rokov neskôr sa ale skutočne stali také udalosti, ktoré akoby potvrdzovali strach katolíkov a luteránov pred radikálmi a dali tým základ k ich prenasledovaniu. V roku 1532 sa reformácia rýchlo rozšírila aj vo vestfálskom meste Münster. Silu k zmenám dodávali spočiatku konzervatívne luteránske kruhy, no potom sa mesto obrátilo smerom k anabaptizmu. Neskôr sa však uplatnil vplyv extrémistickej skupiny pod vedením istého Jana Matthysa. Mysleli si, že mesiášske kráľovstvo príde do Münsternu a oni ho uskutočnia. Keď sa im miestny biskup postavil na odpor, chopili sa zbraní, čo pre anabaptistov nebolo vôbec typické. Matthysov nástupca, pôvodne hostinský, sa v roku 1534 – odvolajúc na starozmluvné pasáže – dal korunovať za kráľa a zaviedol mnohoženstvo. V júni roku 1535 zjednotené katolícke a lutherské skupiny obľahli mesto Münster a jeho obyvateľov usmrtili. A hoci prvými predstaviteľmi pacifizmu novoveku boli práve anabaptisti, ešte po dlhé stáročia sa pod slovom „anabaptista“ v mysliach mnohých Európanov vybaví münsterské násilie.

Ako šťastný úsmev sa objavila skutočnosť, že anabaptizmus sa na Morave stal „štátnym náboženstvom“!

 

V okolí dolného toku Rýnu „naliala“ silu do skleslých „bratov“ služba Menna Simonsa. Bol katolíckym farárom z radov sedliakov, keď ho popadli pochybnosti súvisiace s učením transsubstanciácie (tzn. premeny podstaty chleba a vína pri večeri Pánovej). Neskôr sa dopočul o niekom, koho usmrtili kvôli krsteniu dospelých a začal skúmať Bibliu ohľadom krstu novorodencov. Prieskum ho doviedol k odmietnutiu krstu malých detí a o opaku ho nedokázali presvedčiť ani spisy Luthera a iných reformátorov, ktorí sa v tomto bode zasekli. V roku 1535 intenzívne hľadal Boha, potom sa pripojil k táboru anabaptistov, rozlúčil sa s reverendou a oženil sa. Bol to práve on, kto hnutie posilnil. Dvadsaťpäť rokov neúnavne pracoval v rozptýlených zboroch medzi Amsterdamom a Danzigom; po nociach kázal a krstil. Jeho služba bola ukončená v roku 1561 prirodzenou smrťou a o sedemnásť rokov neskôr na severe Dolného Nemecka jeho stúpencov vyhlásili za „trpenú“ náboženskú skupinu. Na iných miestach však náboženská tolerancia dala na seba ešte dlho čakať. Z Južného Nemecka hnutie prakticky vymizlo, v Rakúsku bolo celkom zničené, vo Švajčiarsku bolo zatlačené do drobných enkláv. Moravských hutteritov čakalo od roku 1590 trpké prenasledovanie. V záujme prežitia mnohí emigrovali do Maďarska a na Ukrajinu a následne sa odtiaľ niektorí odsťahovali do Ameriky.

Hutteriti a iní anabaptisti našli svoje domovy už v roku 1547 v Bratislave, Nitre a v Trenčíne. Prijali ich takí bohatí veľkostatkári a známi ľudia ako Peter Bálint a František Nyári. V Bihari ich prijal Štefan Bočkaj. Za nimi nasledovali ďalšie vlny utečencov, zvlášť od roku 1601, kedy ich Rudolf II. dal vyhostiť z Rakúska. Niektoré skupiny sa usadili za Dunajom a v Sedmohradsku. Sebastián L. Tinódi spomína v jednej zo svojich piesní istého baptistu – Ondreja Bátora a jeho spoločníkov – čo je prvá písomná zmienka o tom, že anabaptisti mali aj u nás svojich nasledovníkov. Gabriel Bethlen, mimoriadne zbožný a trpezlivý sedmohradský vojvoda, sa počas svojich vojnových ťažení proti Habsburgovcom viackrát stretol s anabaptistami z Moravy. Prijal ich službu: anabaptistické spoločenstvá prispievali potravinami jeho niekoľkodesaťtisícovej armáde, tiež pomáhali s opravami vojenskej techniky a ošetrovali ranených vojakov. Vedel o ich skúškach, o tom, ako sú zneužívaní zo strany katolíkov a protestantov, a zaručil im bezpečné a slobodné usídlenie v Sedmohradsku.

Priekopníci moderného kresťanstva

logos-leto2012-upalenie.jpgZatiaľ čo z učení katolíckych a protestantských teológov 16. storočia už mnohé nemá význam, to, čo učili anabaptisti o náboženskej slobode, učeníctve či kresťanskom svedeckom živote, zostáva aj pre dnešných evanjelikálnych veriacich čerstvým a dôležitým odkazom. Pre očistenie doktríny a ako odpoveď na prvú veľkú vlnu prenasledovania bratia už v roku 1527 zverejnili aj Schleitheimské vierovyznanie. Istý bývalý benediktínsky mních Michael Sattler zostavil dokument, ktorý ovplyvnil svojou zjednocujúcou silou hnutie v celej Európe. No, neprinieslo to zmeny v myslení moci, samotného Sattlera o štyri mesiace neskôr v Rottenburgu upálili a jeho manželku utopili vo vode. Kalvín si v roku 1544 prečítal túto zverejnenú doktrínu a – nevediac o tom, kedy bola napísaná – takto ju okomentoval: „Tí odporní nešťastníci od nás prebrali túto doktrínu, s niekoľkými opravami.“ V skutočnosti mal však Kalvín v roku 1527 len osemnásť rokov – a bol katolíkom.

V doktríne je zvýraznená otázka učeníctva. „Nikto nemôže Krista skutočne poznať, len keď ho nasleduje svojím životom,“ – hovorili. Toto podmieňuje rozhodnutie poslušnosti „voči čistým a jasným slovám Božieho Syna, ktorého reč je pravda a ktorého prikázania sú večným životom“. V oblasti morálky nasadili latku vysoko a kto tomuto nevyhovel, toho spomedzi seba vylúčili. Neverili tomu, že človek môže získať spasenie zo skutkov, aj pre toto ich Luther obviňoval. Zdôrazňovali, že skutky človeka len potvrdzujú vierohodné obrátenie. Ešte aj v radoch ich nepriateľov sa našli takí, ktorí uznávali ich čestnosť, úprimnosť, usilovnosť, pokojnú a mierumilovnú povahu. Dôraz na kristovský charakter nám pripomenú také príbehy ako ten o Dirkovi Willemsovi. Unikal po zamrznutom jazere pred svojím prenasledovateľom, pod ktorým sa prelomil ľad. Willems sa vrátil a zachránil ho – takto ho bolo možné uväzniť a v roku 1569 upáliť na hranici.

K tomu, aby bol niekto v 16. storočí podozrivý z anabaptizmu a bol preto prenasledovaný, postačovalo slušne sa vyjadrovať, nenadávať, neopíjať sa, nezneužívať spolupracovníkov či členov svojej rodiny.

 

Preklad: Zlatka Radnotyová
Zdroj: Hetek 2011



Súvisiace články

Andrej Fisher|Logos 2 / 2008 | Peter Minárik |Z histórie
Andrej Fisher II.|Logos 3 / 2008 | Peter Minárik |Z histórie
Svedčili svojimi životmi|Logos 4 / 2012 | Árpád Kulcsár|Z histórie
Anabaptismus - Hnutí křtěnců|Logos 10 / 2007 | Daniel Šobr |Z histórie