Veď Pán je Duch, a kde Duch Pánov, tam sloboda. (2. Korinťanom 3,17)

V láske a k láske

logos-03-2016-k-laske-1.jpg

Ak povieme „láska“, spojí sa nám to pravdepodobne s príjemnými predstavami. Len výnimočne to tak nie je. Možno vtedy, ak je niekto sklamaný z nejakého partnerského vzťahu. Ale hneď na začiatku chcem povedať, že o takejto láske tu reč nebude. Budeme sa tu zaoberať tým, aké druhy lásky potrebujeme dať prostredníctvom výchovy našim deťom. Možno výraz „druh“ nie je dosť vznešený pre slovo láska, ale pre účely tohto článku sa mi zdalo najvhodnejšie.

Tou prvou láskou našich detí sme obyčajne my, rodičia. Milujú nás bez výhrad, veria nám, spoliehajú sa na nás vo všetkom. A my sme pre nich v prvých rokoch ich života skutočne všetkým. Od nás závisí, čo do nich vložíme, po akých cestách ich naučíme chodiť. Vyžaduje to veľa sebazaprenia vychovať z nášho malého človiečika dobrého a múdreho človeka. Prečo sa to vždy nepodarí?

Na výchove detí sa od určitého veku podieľa okrem rodičov aj veľa iných ľudí. Sú to jednotlivci, s ktorými sa denne stretávajú (učitelia, kamaráti, susedia, náhodní známi atď.), alebo ich môžu vidieť v médiách, alebo sa o nich dočítajú v rôznej literatúre. Všetci títo sú určitým vzorom pre naše deti. Ovplyvňujú ich svojimi názormi, postojmi, spôsobom života. Napriek tomu rozhodujúci vplyv na výchovu detí by mali mať rodičia. Základ, ktorý dostane dieťa vo svojej rodine, je veľmi dôležitý. Pomôže mu aj v tom, či sa bude vedieť neskôr správne rozhodovať. Pomôžu mu v tom aj nasledovné druhy lásky, ku ktorým by sme ich mali vo výchove viesť. Sú to: láska k Bohu, láska k ľuďom, láska k pravde, láska k múdrosti, láska k poriadku. Postupne si ich rozoberieme.

Láska k Bohu

Táto láska by mala byť na prvom mieste v našich životoch. Buďme v nej príkladom aj pre naše deti. Učme ich tejto láske podľa Božieho slova: „Milovať budeš Pána svojho Boha z celého srdca a z celej duše a z celej mysle a z celej sily.“ (Mk 12,30) Milovať Boha celým svojím srdcom neznamená, že v celom našom srdci je Boh a už tam nič iné nemá miesto. To by súviselo s fanatizmom. Znamená to, že nie je pre nás nič drahšie ako On, že nemáme pred Ním nič skryté, že s Ním rátame na sto percent. Vyjadruje to tiež, že nie je pre náš život len jedna z možností, ale vždy tá prvá a najdôležitejšia. Niektorí ľudia si Boha nechávajú v zálohe, ak by im nevyšli vlastné riešenia pre ich problémy. Rátajme s Ním aj vtedy, ak sme v niečom naozaj dobrí, aby nás nezradila naša vlastná pýcha. Ak celé naše srdce patrí Bohu, potom aj naše ďalšie priority majú to správne poradie. Náš Boh obetoval z lásky k nám svojho Syna na kríži. Vďaka krížu sme získali riešenie všetkých našich problémov a starostí. Pre Boha nie je žiadny problém kedykoľvek nás uzdraviť alebo urobiť iný zázrak. No, žiaľ, nie je pre Neho jednoduché zmeniť naše srdce. „Lež ľud môj neposlúchal hlas môj a Izrael mi nebol povoľný. Preto som ich vydal zatvrdilosti ich srdca, aby chodili podľa vlastných rád.“ (Ž 81,12-13) Lásku k Bohu dokazujeme aj poslušnosťou voči Jeho Slovu. Ak Ho nerešpektujeme, potom si musíme vystačiť s vlastnými schopnosťami. Na inom mieste sa píše: „Lebo to je láska k Bohu, aby sme zachovávali Jeho prikázania; a Jeho prikázania nie sú ťažké, pretože všetko, čo sa narodilo z Boha, víťazí nad svetom; a víťazstvo, ktoré premohlo svet, je naša viera.“ (1Jn 5,3-4) Božie prikázania nám Boh nedal na to, aby nás obmedzovali (ako sa možno niektorí domnievajú), ale aby sme ich dodržiavaním získali nádherný plnohodnotný život. Je náš Stvoriteľ a práve preto vie, čo je pre nás najlepšie. Právom mu to patrí, že Ho máme milovať aj z celej svojej duše, z celej mysle a z celej sily. Našu lásku bude vždy opätovať a nikdy nás nezradí.

Láska k ľuďom

Láska k Bohu a k blížnym patrí medzi najdôležitejšie prikázania zákona. Vyjadril to Ježiš, keď sa Ho na to pýtali zákonníci. (Mk 12,28-31) Aj keď slušné spôsoby a morálka spoločnosti upadajú a lásky medzi ľuďmi ubúda, musíme sa napriek tomu snažiť naučiť naše deti milovať ľudí, s ktorými žijú. A to nielen tých najbližších, ale v rozsahu celej spoločnosti. Dieťa neuchránime pred stretnutím so zlom v tomto svete, ale môžeme ho na to pripraviť a naučiť správne reagovať.

Zlo sa nevyhýba ani detským kolektívom, práve tu býva veľa zlomyseľnosti, povyšovania sa, aj rôzne formy šikanovania. Malé deti ešte nevedia správne korigovať (usmerňovať, ovládať) svoje negatívne emócie, a preto často nevhodným spôsobom reagujú na svojho rovesníka. Niektoré deti zle znášajú detské kolektívy, môže sa stať pre nich traumou chodenie do materskej školy alebo iného kolektívu. Dôsledkom toho môže dôjsť u nich k rôznym problémom, ako sú časté ochorenia, pomočovanie, psychické problémy. Nenúťme ich tam chodiť, počkajme, kým dozrú v bezpečí vlastného domova. Žiadny náš plat za tie problémy nestojí.

Starším deťom už dokážeme vysvetliť, ako reagovať na zlo. Napriek tomu, že sa môžu stretnúť u niektorých spolužiakov alebo kamarátov s rôznym neprijateľným správaním, musíme ich viesť k tomu, aby voči takýmto jednotlivcom nezaujali nepriateľský postoj. Milovať musíme aj tých, ktorí nás nenávidia. Neznamená to však, že im dovolíme, aby zneužívali našu dobrotu alebo nás nejakým spôsobom využívali. „Lebo ak milujete tých, ktorí vás milujú, aká vám za to odmena? Či nerobia to isté aj colníci?“ (Mt 5,46)

O láske k ľuďom je napísané v liste Korinťanom. „Láska je trpezlivá, láska je dobrotivá, nezávidí, láska sa nevypína, nenadýma sa; nie je neslušná, nie je sebecká, nerozčuľuje sa, nezmýšľa zle, neraduje sa z neprávosti, ale teší sa s pravdou; všetko znáša, všetkému verí, všetkého sa nádeje, všetko pretrpí.“ (1Kor 13,4-7) Takýto opis lásky ani nepotrebuje ďalší komentár, treba si ho len dovtedy každý deň čítať a rozmýšľať o ňom, kým to nebudeme žiť. Je to dokonalý návod, aký postoj máme zaujať voči všetkým ľuďom.

Ešte by som tu chcela pripomenúť, aby sme nezabúdali na ľudí, ktorí sú v rôznych funkciách a môžu ovplyvniť, v akom stave bude naša krajina. Aj keď nás to môže hnevať, ako sa správajú a ako konajú, nehovorme o nich neslušne, nerozčuľujme sa nad ich správaním, nezmýšľajme o nich zle, ale znášajme ich s láskou a majme nádej, že keď im v modlitbe budeme žehnať, môže ich to zmeniť a budú robiť také rozhodnutia, ktoré nasmerujú naše Slovensko dobrým smerom.

Prv ako sa budeme venovať ďalším druhom lásky, chcela by som poukázať na určitý rozdiel medzi láskou voči Bohu a ľuďom a medzi láskou k pravde, k múdrosti a k poriadku. Prvé dve sú dôležité pre budovanie vzťahu k živým bytostiam. Pre tieto vzťahy je dôležité, aby sme sa navzájom milovali a rešpektovali. Tiež by mali byť sprevádzané emóciami. Emócie má aj náš Boh, často sa o nich píše v Božom slove. Čím sú naše vzťahy úprimnejšie a otvorenejšie, tým sú kvalitnejšie. Pravda, múdrosť a poriadok s nami však nemajú vzťah, vyjadrujú len naše postoje k určitým hodnotám. Následne ale môžu kvalitatívne ovplyvniť aj naše vzťahy s ľuďmi a s naším Bohom.

Láska k pravde

V dnešnej dobe nie je jednoduché vyjadriť sa otvorene k pravde a nebude to jednoduché ani pre naše deti. Ľudia sú stále viac klamaní temnotou, za pravdu často označujú úplne nelogické tvrdenia. Láska k pravde zahŕňa aj lásku k Božiemu slovu. Odtiaľ vychádzajú všetky pravdy a konfrontujú nás v realite života. „Nech sa táto kniha zákona nevzdiali od tvojich úst, ale rozjímaj o nej vo dne i v noci, aby si sa snažil robiť všetko, čo je v nej napísané; lebo vtedy sa vydarí Tvoja cesta a budeš mať úspech.“ (Joz 1,8) Neveďme však svoje deti k Božiemu slovu len ako k pravidlám, ktoré treba rešpektovať. Nech je to pre nich živé slovo, ktoré budú čítať s láskou. Nech sú z neho nadšené a nech vedia, že je to zároveň aj zbraň proti zlu.

Žiť podľa pravdy je náročné, pretože ľudia o nej často nechcú ani počuť. Je pre nich nepríjemná, sú z nej podráždení. Aj ľudová múdrosť hovorí: „Pravda oči kole.“ Aj každý z nás má občas problém prijať ju. Nie je to vôbec jednoduché hovoriť ľuďom pravdu takým spôsobom, aby ju vedeli prijať a zmeniť to, čo nie je v poriadku v ich živote. Bez pravdy sa však nedokážeme zbaviť zlých vecí v našom živote. „A poznáte pravdu a pravda vás vyslobodí.“ (Jn 8,32)

Žiť pravdu znamená aj to, že žijeme život bez pretvárky, na nič sa nehráme, že sme úprimní voči sebe aj voči iným. Toto by malo byť zrejmé aj z našej komunikácie. Nehovorme ľuďom len také veci, o ktorých vieme, že s nimi budú súhlasiť. Veďme otvorenú komunikáciu, naučme sa argumentovať (zdôvodňovať, obhajovať) pravdu v láske a nebojme sa povedať ani pravdu o sebe. Udržujme si vzťahy s tými ľuďmi, ktorí nás berú takých, akí sme. Na­priek tomu, že tento svet často ovláda klamstvo, ľudia podvedome vnímajú, čo je prirodzené a bez pretvárky a páči sa im to. Každý má kdesi hlboko v srdci túžbu po skutočných a pravdivých veciach, lebo tak nás náš Boh stvoril.

Láska k múdrosti

Múdrosť je nerozlučne spojená s pravdou. Kto hľadá pravdu, nájde aj múdrosť a kto je múdry, dokáže lepšie argumentovať pravdu.

Každý rodič sa teší, keď sa mu deti dobre učia. Je to dobrý predpoklad k tomu, že sa dieťa uplatní v praktickom živote. (Toto však nemusí byť pravidlom.) Nie každé dieťa dosahuje v škole dobré výsledky. No vo väčšine prípadov nie sú na vine jeho rozumové schopnosti. Každé zdravé a priemerne inteligentné dieťa je schopné zvládať školské povinnosti na jednotky až dvojky. Ak to tak nie je, chyba je niekde inde, nie v rozumových schopnostiach. Príčina môže byť v podstate dvojaká. Buď má dieťa problémy, za ktoré nemôže (poruchy učenia, rôzne zdravotné problémy), alebo nie je dostatočne motivované k učeniu a k plneniu si školských povinností. V prvom prípade môže pomôcť prekonať rôzne znevýhodnenia špeciálny pedagóg. Nedostatočná motivácia znamená, že dieťa nemá dosť dôvodov na to, aby uprednostnilo získavanie vedomostí pred činnosťami, ktoré považuje za príjemnejšie a zábavnejšie. Samozrejme, že aj iné činnosti ako povinnosti sú potrebné. Dieťa potrebuje aj relaxovať, dokonca aj leňošiť. Ide tu však o to, aby všetky tieto činnosti mali správne poradie a bolo im pridelené správne množstvo času. Ak sú priority dieťaťa ovplyvnené aj láskou k múdrosti, určite nebude preň problém zoradiť si ich správne.

Ak chceme u dieťaťa dosiahnuť, aby zúročilo svoje schopnosti a svoj talent, musíme ho správne motivovať, to znamená nájsť dôvody, na základe ktorých získa lásku k múdrosti. Byť múdry a schopný kvôli tomu, aby bol človek dôležitý a bohatý, nie je ten najvhodnejší dôvod. Mať múdrosť a schopnosti potrebujeme pre iné ciele v našom živote. Odpoveď dáva Božie slovo: „...aby dosiahol poučenie o múdrom konaní, spravodlivosti, práve a statočnosti ...“ (Pr 1,3) Inými slovami povedané, aby sme vedeli múdro konať v každej situácii, aby sme dokázali presadiť spravodlivosť a právo a aby sme vedeli byť statoční. A čím viac poznania nadobudneme, tým lepšie dokážeme obhájiť Božie slovo. Veda a Božie slovo sa totiž nevylučujú, ale zhodujú.

Občas počujeme takéto výhovorky: „Toto sa mám kvôli čomu učiť, veď mi to na nič nebude,“ alebo „veď aj nevzdelaných miluje Boh.“ Nedajme im za pravdu. Vzdelanie prináša celkom inú kvalitu života. „Potom pochopíš spravodlivosť a právo, statočnosť a každú dobrú cestu, lebo múdrosť vojde ti do srdca a poznanie ti bude milé, rozvaha bude bdieť nad tebou a rozumnosť ťa bude strážiť.“ (Pr 2,9-10) Nechcem tu však vyjadriť, že vzdelaní a múdri môžu byť len tí, ktorí majú vysokú školu. Sú to všetci tí, ktorí si zamilujú múdrosť a poznanie a neustále ich hľadajú. Všetky hodnoty v uvedenom verši sú veľmi dôležité, preto veďme svoje deti trpezlivo k láske k poznaniu a múdrosti.

Nech nám však naša múdrosť neslúži k tomu, aby sme sa povyšovali. To by sa nezhodovalo s láskou k našim blížnym. Múdrosť prináša osoh hlavne vtedy, ak je spojená s láskou. Ak múdry človek používa svoje schopnosti a poznanie na zlé ciele, môže to mať za následok katastrofy. Buďme múdri preto, aby sme mohli zmeniť tento svet k lepšiemu.

Možno sa nás raz náš Boh opýta: „Čo si urobil s talentom, ktorý som ti dal? Bol si zaň vďačný? Rozvíjal si ho naozaj usilovne? Alebo si si len hľadal výhovorky, aby si obhájil svoje ničnerobenie?“

Lebo aj to je láska k Bohu, že rozvíjame svoje schopnosti, ktorými nás vybavil a robíme to na Jeho slávu.

Láska k poriadku

Myslím, že väčšina z nás rodičov má takú skúsenosť, že naše deti majú radšej neporiadok ako poriadok. V tomto s nimi často nedokážeme pohnúť. No nevzdávajme to.

S výchovou k poriadku treba začať už u bábätka a to tým, že dieťatko má počas dňa určitý režim. (Pravidelnosť a poriadok spolu súvisia, režim je časový poriadok.) Táto pravidelnosť by sa mala týkať spánku, podávania jedla, vychádzok, telesnej hygieny, hrových aktivít. Dieťa sa rodí do sveta, ktorý je preň ešte úplne neznámy. Potrebuje v ňom nájsť určité istoty. Činnosti, ktoré sa u neho pravidelne opakujú, sú u neho zárukou určitého pokoja a určitej istoty. U detí, u ktorých rodičia nedbajú na režim počas dňa, sa môže vyskytovať neurotický nepokoj, z ktorého sa môže neskôr vyvinúť až agresivita. Samozrejme, že najväčšou istotou pre dieťatko je rodičovská náruč. Táto sa môže používať bez ohľadu na akýkoľvek režim, je dokonca nevyhnutná pre zdravý psychický vývin dieťaťa.

Nielen režim je však dôležitý, ale aj poriadok všetkých vecí okolo nás. Nie je tým myslený taký poriadok, že stále utierame prach, vysávame, umývame, kosíme už malú trávu a podobne. Aj takéto činnosti treba robiť, ale robme ich až vtedy, keď už naozaj treba. Čas je vzácna devíza. Skutočný poriadok by mal byť o tom, že naše veci sú tam, kde patria a že sú zoradené podľa určitého systému. Tomuto je potrebné začať učiť deti už odmalička, keď si treba po hraní upratať hračky. Neurobme to za ne, ani sa neuspokojme s tým, že si hračky nahádžu na jednu kopu alebo do jednej debničky. Robme to s nimi dovtedy, pokiaľ sami nepochopia, ako triediť a odkladať hračky. Poskytnime im na to dostatok krabíc, plastových nádob, poličiek a iné. Potom už len treba vhodným spôsobom trvať na tom, aby si hračky pravidelne upratovali. Keď naše deti vyrastú a stanú sa z nich školáci a neskôr študenti a hračky vymenia za iné potrebné predmety, aj potom trvajme na tom, aby v nich mali poriadok. Týka sa to aj oblečenia, hygienických a iných potrieb.

Poriadok je dôležitý, lepšie sa v ňom dá sústrediť na prácu. Neporiadok pôsobí rušivo. Deti si radi hľadajú výhovorky, aby nemuseli upratovať. Radšej by robili niečo iné, čo ich baví viac, ale neustúpme. Je to dôležité aj pre budovanie vôľových vlastností našich detí. Aj my dospelí vieme dobre, že musíme občas bojovať s tým, aby sme uprednostnili povinnosť pred niečím príjemnejším. Každý máme niečo, čo radi robíme a láka nás to viac než naše povinnosti. Ale ako by to dopadlo, keby sme sa nechali zlákať? Dôsledky si určite vieme domyslieť. Nech nám je motiváciou k láske k poriadku aj nasledujúci verš: „Ruka usilovných bude vládnuť, ale lenivá bude konať nútenú prácu.“ (Pr 12,24) Usilovnosť vyžaduje určité sebazaprenie, čo potrebujeme aj k tomu, aby sme uprednostnili naše povinnosti a tie správne hodnoty pred tými druhoradými a pred zábavou.

logos-03-2016-k-laske-2.jpg

Na záver by som ešte chcela uviesť niekoľko rád, ako používať výchovné metódy trestanie a odmeňovanie, aby spĺňali požadované kritériá a aby dosiahli požadovaný účinok.

Najdôležitejšou zásadou pri trestaní by malo byť, že ako trest nikdy nepoužijeme odopretie rodičovskej lásky. Toto by mohlo veľmi negatívne ovplyvniť celý nasledujúci život dieťaťa. Pri trestaní nesmieme zraniť city dieťaťa. Musí stále vnímať, že ho máme radi a že trest dostáva pre svoje dobro. Dobre si zvážme, aký trest udeliť, nech je primeraný skutku, za ktorý ho dostáva. Dajme ho radšej až potom, keď už doznie náš hnev, aby sme dali adekvátny (primeraný) trest a nemuseli sme hľadať kompromisy, ako ho neskôr zmeniť. Nech deti vedia, že naše slovo platí. Nedávajme tresty len formálne, aby sme si „akože“ splnili rodičovskú povinnosť. Minie sa to cieľa. Nech by dieťa vykonalo akýkoľvek zlý skutok, nikdy neútočme na jeho dôstojnosť, vždy s ním jednajme s úctou a v pokoji. Dôstojnosť dieťaťa môže byť ohrozená aj nevhodným fyzickým trestom. Preto používajme fyzické tresty veľmi opatrne a to len u malých detí, ktorým to niekedy ináč nevieme vysvetliť, že urobili niečo nedobré. Snažme sa, aby dieťa trestu rozumelo, aby presne vedelo, za čo je trestané a že je nutné niesť za svoje činy dôsledky. Vysvetľovať to treba v pokojnej a priateľskej atmosfére. Na konci rozhovoru môžeme pridať modlitbu. Nikdy nepristupujme k dieťaťu z pozície sily, nedávajme mu pocítiť, že my sme tí väčší, múdrejší a silnejší a preto nás musí rešpektovať. Toto by nemuselo priniesť dobré ovocie, keď bude od nás väčšie, múdrejšie a silnejšie naše dieťa.

Za dobré správanie, dobré výsledky alebo nadštandardný výkon dávame deťom odmeny. Niekedy sa na odmenách dohodneme aj dopredu, aby sme dieťa pozitívne motivovali k dosiahnutiu vytýčeného cieľa. Aj pri odmeňovaní sa držme určitých zásad. Odmena by mala byť primeraná úsiliu dieťaťa, no nemali by sme dávať za všetko len materiálne odmeny. Aj pochvala alebo vyjadrenie uznania má svoj nezanedbateľný význam. Chváľme naše deti za všetko, čo sa im podarí, zvýšime tým ich sebahodnotenie a motiváciu k ďalšej práci. Ak sa im niečo nepodarí, povzbudzujme ich, že sa im to podarí nabudúce. Buďme opatrní pri dávaní materiálnych odmien, aby sme nimi nevhodne neovplyvnili postoje ku skutočným hodnotám. Učme deti, že v živote nie je nič zadarmo, že všetko vyžaduje určitú námahu. Len spasenie sme dostali zadarmo, možno preto si ho mnohí nevážia a nestoja oň. Ak si dieťa neváži svoje veci, nemá v nich poriadok a stále chce niečo nové, treba sa nad tým vážne zamyslieť. Plytvanie materiálnymi hodnotami nie je výsadou bohatých, ale skôr hlúpych. Ak si deti zvyknú na to, že dostávajú veci zadarmo, nebudú mať dôvod sa pre niečo aj namáhať. Nepodarí sa nám u nich vypestovať kladný postoj k práci. Pre budovanie tohto postoja dávajme deťom pravidelne nejakú zmysluplnú prácu. S pribúdajúcim vekom klaďme na ne stále viac zodpovednosti za určitú prácu, rozšírme to podľa možností o pomoc iným ľuďom, dobročinným organizáciám a pod. Nedávajme našim deťom nič zadarmo a už vôbec nie preto, aby sme sa im zapáčili alebo preto, aby nám dali pokoj alebo len preto, že na to máme.

Výchova novej generácie nie je jednoduchá záležitosť. Naše deti potrebujú aj lásku, aj disciplínu. Práve preto, že ich milujeme, musíme ich nechať niesť dôsledky svojho správania. Aj náš Boh tak koná s nami. Keď rešpektujeme Jeho slovo, príde požehnanie, keď si chceme chodiť po svojich cestách, dostane sa všeličo nedobré do nášho života. „Nepohŕdaj, syn môj, výchovou Pánovou, a neklesaj, keď ťa trestá; lebo koho miluje Pán, toho prísne vychováva, a šľahá každého, koho prijíma za syna.“ (Žid 12,5-6) V žiadnej dobrej výchove nesmie chýbať ani láska, ani prísnosť. Snažme sa vždy o to, aby oboch bolo primerane. Nemusíme všetci prečítať množstvo kníh o výchove, aby sa z nás stali dobrí rodičia. Stačí poznať niekoľko dobrých výchovných princípov a mať bázeň pred Bohom. On nás povedie.



Súvisiace články

ISIS pokračuje v rabovaní, zabíjaní a ničení. Ježiš pokračuje v láske a obnove skrze tvoje dary.|Logos 6 / 2015 | Jaroslava Marcienková |Aktuálne
Pokračujeme|Logos 1 / 2014 | Jaroslav Kříž |Pokračujeme
Pokračujme|Logos 5 / 2016 | Jaroslav Kříž |Pokračujeme
Ako mať harmonické manželstvo|Logos 4 / 2010 | Gloria Copeland|Rodina
Neboj sa, len ver|Logos 12 / 2016 | Jaroslav Kříž |Téma