Napokon vyliaty bude na nás Duch z výšin, púšť sa zmení na ovocný sad a ovocný sad budú pokladať za les. (Iz 32,15)

Vyvrcholenie dejín ľudstva IV.

Rozhovor so Sándorom Némethom
IV. časť

logos-06-2016-erdogan.jpg

Manipulácia ohováraním

T. Ruff:
Vráťme sa ešte na chvíľu ku kritickému zmýšľaniu. Aj ty vnímaš svet kriticky, keďže k tomu, aby človek dokázal nájsť pravdu, musí informácie, ktoré prijíma, aj filtrovať – čo je pravda a čo nie.

Rozdiel v kritickom zmýšľaní spočíva v tom, aký cieľ má posudzovanie. Cieľom kresťanskej kritiky je sčasti posudzovanie rozdielu medzi pravdou a klamstvom, hriechom a Božím slovom, dobrom a zlom, vládou Boha a diabla atď. Základom správnej kritiky je Boží zákon, Slovo, ku ktorému prirovnávame skutky, procesy, veci, stav osôb, ich situáciu. Iným cieľom kritiky je ničenie, ktoré smeruje voči „práci diabla“ a padlému stavu sveta. Negatívnym cieľom pozemského poslania a životného diela Ježiša Krista bolo ničenie diablových skutkov: (1. List Jána 3,8b). Jednou z hlavných činností Ducha Svätého v nás je tak­isto súdenie. Jedine skrze to vieme presvedčiť svet, že utláčateľ (knieža tohto sveta) je odsúdený Božím súdom (pozri Ján 16,11). Pozitívnym cieľom súdenia (gr. krisis) je okrem iného aj to, aby obnovilo zmluvný vzťah medzi človekom a Bohom a aby pripravilo Božiu pozemskú vládu. Ježiš Nazaretský nás upozorňuje na pokrytecké posudzovanie, no v živote kresťana, v cirkvi i v službe je potrebná kritika na základe pravdy, keďže iba skrze ňu je možné očistenie a posvätenie. Konečným cieľom a výsledkom kritického postoja kresťana je budovanie.

Obrovské rozdiely existujú aj v postojoch sekulárnej kritiky. Napríklad v americkom verejnom živote prebieha kritika iným spôsobom ako u nás doma. Podľa môjho názoru sú dodnes miestne kritické postoje pozostatkami marxisticko-leninskej ideológie a štýlu. Mnohí síce popreli ideo­lógiu, no mentality, ktorá z nej vychádza, sa už zbavujú ťažšie. Nachádza sa v nej len minimum cieľov budovať a jej hlavnou charakteristickou črtou je túžba panovať nad vecami, ľuďmi, respektíve ničenie ľudí, vzťahov, ktoré sa stavajú proti týmto zámerom. Zdrojom týchto deštruktívnych postojov je nadradené intelektuálne vedomie marxizmu, ktorého základy sú v negatívnom ponímaní života, čoho deštruktívny charakter sa ešte väčšmi prejavil po zániku socializmu. Vo verejných debatách dodnes prevládajú predsudky ako napríklad „všetko je hrozné, všetko je zlé“. V očiach marxistov sú všetky procesy riadenia štátu neprijateľné, v tom období, kedy práve oni neriadia štát a veci verejné, a podľa ich mienky tí, ktorí sú práve vo vedúcich pozíciách, sú neschopní a navyše vedú štát do katastrofy. Ich vzťah k náboženstvu, ako aj ku kresťanstvu je negativistický. Prejaví sa to v nich najmä vtedy, keď sa cirkevní vodcovia postavia na stranu vecí, ktoré sú v rozpore s ich predstavami. V postmarxistickej spoločnosti sme všetci držaní v takom duchu a štýle posudzovania vecí, ktorý je založený na triednom boji a odpore voči ľuďom, a od tohto sa musíme oslobodiť.

T. Ruff:
Takže, na základe tohto, ľudia, ktorí študovali na Harvarde či Oxforde, nepristupujú kriticky práve voči tomu, čo sa tam učili, čo znamená, že kritické zmýšľanie samotné sa stalo dogmou.

Tradičné americké zmýšľanie je optimistické a ani rozmach kritického zmýšľania na tom nedokázal veľa zmeniť. Vo všeobecnosti, americkú spoločnosť dodnes charakterizuje pozitívne zmýšľanie a hovorenie. Veria v kreativitu a inovácie, čo je možné vnímať vo všetkých sférach života. Hnutia, ktoré pôsobia proti kresťanstvu, majú pozitívny obraz o budúcnosti, majú svoje predstavy, ako každé z nich vytvorí lepšiu budúcnosť. Podľa mňa základom dnešného amerického optimizmu je dôvera v technologické vynálezy, respektíve, potenciál k ďalšiemu rozvoju, ktorý sa v nich nachádza. Preto je súčasťou ich pozitívneho obrazu o budúcnosti napríklad záchrana planéty, predĺženie ľudského života na zemi, porazenie chorôb, zachovanie mladosti tela, hromadné cesty vesmírom, vytvorenie budúcej transhumánnej civilizácie atď. Možnosť cestovať na Mars, spoluprácu s mimozemskými civilizáciami a iné americké sny o budúcnosti považujem za nereálne a hysterické, respektíve naivné. Napríklad, z našej perspektívy len veľmi ťažko dokážeme pochopiť, prečo americkú verejnú mienku zaujíma používanie WC – kto je oprávnený používať dámske a kto mužské priestory. Zvykneme sa vyjadrovať, že Američania žijú na inej planéte. Predošlé roky však potvrdili, že ich zasahovanie do konfliktov v oblastiach mimo ich kultúry bolo neúspešné, ba dokonca škodlivé. Napriek neúspechom hollywoodska kultúra aj naďalej ľuďom vštepuje to, aby sa upokojili, keďže americkí hrdinovia, muži s nadľudskými schopnosťami a ich roztomilé priateľky napokon zachránia svet od zlých, ohavných a tlstých ľudí. Samozrejme, tento optimizmus nemá nič spoločné so židovsko-kresťanskou nádejou, no ľudia radi počúvajú a pozerajú tieto banálne príbehy v temnom svete, ktorý sa zdá byť bez perspektívy.

Avšak, existuje aj iná Amerika, ktorá má obrovskú intelektuálnu a duchovnú moc, ktorá je hnacím motorom celej krajiny, ba dokonca sveta, inšpiruje nás a sprostredkuje požehnanie pre nás osobne, ako aj v spoločenskej sfére.

logos-06-2016-merkel.jpg

Migračná kríza v Európe

G. Gavra:
Ak môžeme, porozprávajme sa trochu o Európe. Pred našimi očami prebieha veľká migračná vlna a zintenzívňujú sa diskusie o európskych národoch. Prečo sa toho v Európe deje naraz toľko, že priebeh histórie sa takto „zahustil“?

Prečo práve teraz prebieha migračná vlna, neviem, ale mám určité predstavy o tom, čím to bolo spôsobené. Na Blízkom východe od povstania islamu nie je mier. Revolúcia nazývaná „Arabskou jarou“ vrhla celú oblasť do chaosu. Veľmoci, ktoré súťažia o energetické zdroje, nesú za to veľkú zodpovednosť. Považujem za veľký omyl aj to, že pri vyvolaní konfliktu nebrali do úvahy, že pre väčšinu Arabov je náboženstvo dôležitejšie ako normy a prostriedky materialistických demokracií. Po spôsobení pádu diktátorov ľud žijúci v tej oblasti nechcel prijať demokraciu, ani západnú kultúru, a aj naďalej rozmýšľa o budúcnosti na základe moslimských tradícií. V západných veľmociach, ktoré teraz odstránili ich diktátorov, nevidia priateľa, ale nepriateľa ich náboženstva a kultúry. Islam je súčasne náboženstvo, ale aj mocenský systém, preto má konkrétne, svojrázne predstavy aj o mocenských štruktúrach: skrze šaríu (islamské právo) nechcú realizovať vládu ľudu, ale vládu Allaha. Mohamed sa po dobytí Mekky stal politickým a aj vojenským vodcom tých, ktorí ho nasledovali, a odvtedy je aj pôvodným nábožensko-mocenským príkladom moslimského sveta. Islamský svet od začiatku svojej existencie sústavne bojuje s vnútornou krízou, no vždy z neho vyrástla menšina, ktorá bola schopná vedenia, a ktorá tento systém udržiavala, a to najmä skrze agresívne obsadzovanie územia. Táto kultúra pozná dobývanie skrze migráciu, keďže Mohamed takýmto spôsobom získal Mekku, no sčasti takýmto spôsobom získali aj Palestínu a Malú Áziu. Teraz vyrastá z chaosu „Arabskej jari“ taká hidžra*(*pozn. prekl. odchod alebo útek proroka Mohameda z Mekky do Medíny) svetového rázu, voči ktorej je Západ bezmocný, ba dokonca západná elita ani nechápe, čo sa to v týchto dňoch deje.

Ďalším dôvodom migrácie je, že následkom úpadku starých mocenských arabských štruktúr vypukol boj na život a na smrť medzi šiitským a sunnitským hnutím o vedúcu pozíciu v arabsko-islamskom svete. V tomto boji má strategický význam Sýria, keďže pre obe vzájomne bojujúce strany je nastolenie kalifátu bez Damasku nepredstaviteľné. Hlavným pilierom doterajšej rovnováhy Blízkeho východu bolo to, že Mekka a Medina boli pod nadvládou sunnitského hnutia (vahabiti), pričom Damask bol vedený alavitmi, ktorí sú v úzkom spojeneckom vzťahu so šiitmi. Tretie strategicky dôležité miesto je Jeruzalem, ktorý je len čiastočne pod nadvládou štátu Izrael. V uplynulých desaťročiach sa islamský svet koncentroval na obsadenie Jeruzalema. Vyzerá to tak, že momentálne sa tento cieľ kvôli konfliktu sunnitov a šiitov dostal do úzadia. Bratská a náboženská vojna spôsobila, že masy ľudí stratili domov. Nemám predstavu, ako by bolo možné dosiahnuť mier medzi šiitmi a sunnitmi a medzi islamom a Izraelom, keďže ich nepriateľstvo má veľmi hlboké historické a náboženské korene. Podľa mňa, toto dokáže vyriešiť jedine Mesiáš.

Za migračnú vlnu je zodpovedné aj Turecko, keďže spolupracuje s Islamským štátom (ISIS), podporuje povstalcov voči Asadovi a bojuje aj proti Kurdom, ktorí bojujú proti ISIS. Turci urobili všetko pre to, aby sa kríza na Blízkom východe prehĺbila. Podľa mňa masy utečencov používajú ako geopolitickú zbraň proti Európe, aby si vynútili svoje záujmy, destabilizovali náš kontinent a svoj štát postavili do pozície nenahraditeľnej moci pre Európsku úniu. Už teraz to vnímam tak, že naša budúcnosť je sčasti v rukách tureckého prezidenta Erdogana.

Nemôžeme z toho vynechať ani zodpovednosť Obamu a jeho administratívy. Jeho zahraničná politika z veľkej časti prispievala k tomu, že svet sa stal nebezpečnejším miestom pre všetkých a USA sú zodpovedné za to, že Európa sa blíži k jednej z najväčších kríz od svojho založenia. Najväčšiu zodpovednosť za svetový poriadok nesú práve Spojené štáty. Ich zásahy do mnohých krajín sa nevydarili a sú jedni z hlavných zodpovedných za spôsobenie chaosu na Blízkom východe. Namiesto demokracie, síce proti ich vôli, sa im podarilo dosiahnuť posilnenie militantného islamu, pričom jedinú demokraciu na Blízkom východe, Izrael, neustále vydierali a držali pod obrovským tlakom. To, že si židovský štát dokázal posilniť stabilitu aj v uplynulom období, nie je vďaka Spojeným štátom. Nechápem ani ich konfrontačnú a diskriminačnú politiku voči Rusku. Poznáme charakter putinovského systému, no keď berieme do úvahy historické útvary, dnešné Rusko nie je tou najhoršou mocenskou formáciou. Nepovažujem za správne, že Amerika chce zasiahnuť do tradične ruských sfér vplyvu, aby ich obrátila proti Moskve. Podľa mňa sa tieto dve superveľmoci mali namiesto boja v Ukrajine spojiť proti militantnému islamu, ktorý ohrozuje celý svet. Takýmto spoločným úsilím by možno vedeli konsolidovať krajiny v tejto oblasti a napomôcť k moci prijateľným vládam. Predošlé udalosti ukázali, že oblasť Blízkeho východu je potrebné mať pod kontrolou veľmocí a Bezpečnostnej rady. Bez toho nebude ani tzv. „zlý mier“, oblasť sa stane krvavým mlynčekom na mäso, a následky toho bude znášať v budúcnosti celý svet, no najmä Európa – ak vôbec v tomto prehlbujúcom sa chaose dokáže obstáť. Je pre mňa nepochopiteľné a zarážajúce, že Obamova administratíva nerieši hlavné dôvody vzniku migračnej krízy, no snaží sa dosiahnuť to, aby v krajinách EÚ prijali jednotné a obsažné riešenie pre prijatie a usídlenie migrantov. Keďže dôvody, ktoré spôsobili migračnú vlnu, zostávajú nevyriešené, táto politika spôsobí v budúcnosti ešte väčšiu krízu, lebo európske krajiny nedokážu zabezpečiť finančné, materiálne a ani kultúrne podmienky ich integrácie.

Súčasťou problému sú aj bohaté sunnitské krajiny, ako napríklad Saudská Arábia, Katar a Spojené arabské emiráty, ktoré pred emigrantmi nielenže uzavreli svoje krajiny, ale, podľa určitých zdrojov, napomáhali migrantom smerom do Európy, ba dokonca hradili ich cestovné náklady.

logos-06-2016-soros.jpgHlavný hovorca globálnej kapitalistickej elity George Soros zasa spôsobuje škody tým, že k migračnej kríze pristupuje v prvom rade z obchodného aspektu, a v médiách to komunikuje ako otázku ľudských práv. Jeho nadácie a aktivisti podporujú migráciu smerujúcu do Európy bez akýchkoľvek podmienok. V synkretizme EÚ a Blízkeho východu vidia obchod, profit a hospodársky rast, rozšírenie globálneho trhu. Nová politická ľavica v rozpore s tou pôvodnou tieto zámery podporuje, stala sa ich hovorcom. Vôbec nepovažujem za náhodu, že súbežne s migračnou krízou prebieha v Európe zánik základnej bunky tradičnej štruktúry spoločnosti, ktorou je práve rodina.

Považujem za dôležité spomenúť aj zodpovednosť Bruselu a nemeckého vedenia, ktorí sa do dnešného dňa nevedeli rozhodnúť, na ktorú stranu patria, a za pol roka neboli schopní pripraviť jediný reálny plán riešenia. Jednoducho, je nepochopiteľné, prečo nemá vedenie EÚ záujem chrániť svoje vonkajšie hranice, respektíve podporovať riešenia migračnej krízy mimo svojich hraníc. Väčšina európskej populácie má záujem zastaviť migračnú krízu. Neriešenie tejto situácie podporuje myšlienku, že existujú záujmové a mocenské štruktúry nad vládou ľudu, ktoré sa snažia riadiť udalosti v rozpore s vôľou väčšiny. Možno práve to je dôvodom neistoty pani Merkelovej a aj toho, prečo sa degradovala imigračná a migračná zahraničná politika EÚ na úroveň tragikomédie. Koordinátori migračných vĺn maximálne využívajú túto neschopnosť, a vyzerá to tak, že čas teraz nehrá v náš prospech, ale práveže v neprospech.

Zásah Ruska do občianskej vojny v Sýrii ešte väčšmi skomplikoval situáciu. Rovnováhu v oblasti zmenili v prospech šiitov, čím sa vytvoril nový front medzi Rusmi a sunnitskými teroristickými organizáciami. Toto nevytvorí nič dobré, skôr to pre všetkých znamená väčšie nebezpečenstvo, nehovoriac o tom, že rozšírenie konfliktu spôsobuje nárast utečeneckých vĺn. Do Európy prichádza čoraz viac ľudí s islamskou vierou, bez zámeru integrácie, skôr v záujme zmeniť náš kontinent na základe svojho moslimského presvedčenia.

T. Ruff:
Môže z toho vzniknúť aj Eurábia?

Náš kontinent prechádza elementárnymi zmenami, keďže neotvoril dvere len voči imigrantom, ale aj voči militantnému islamu a teroristom, bojujúcim s celým svetom, a to bez toho, aby fungoval bezpečnostný kontrolný systém, ktorý by garantoval uprednostnenie bezpečnosti prijímajúcich krajín pred záujmami migrantov. Pritom tento protokol je prijatý aj v súvislosti s turizmom. Napríklad, na letiskách, kde ku každému cestujúcemu pristupujú ako k potenciálnemu teroristovi, a z tohto predpokladu ho oslobodí len prechod cez zariadenia, ktoré ho presvietia až do špiku kostí. Následne nás napríklad po príchode do Spojených štátov znovu podrobia tvrdej skúške spojenej s odňatím odtlačkov prstov. Systém týchto pravidiel migranti prelomili a štátne orgány, ktoré tvrdo požadujú dodržiavanie zákona od svojich občanov, spolupracujú na prestúpení týchto zákonov spolu so vstupujúcimi. Podľa mňa to oslabuje štátnosť a bezpečnosť občanov.

Veľká časť migrantov zanecháva svoju rodinu, keďže sú si vedomí toho, že európsky právny poriadok im zabezpečuje zjednotenie rodiny. Väčšina utečencov sú mladí muži, ktorých počty môžeme znásobiť štyrmi – piatimi. Takto sa môže stať z päťdesiattisíc utečencov niekoľko sto tisíc, z jedného milióna po pomerne krátkom čase aj päť – šesť miliónov migrantov, a to aj v prípade, ak by bola migračná vlna zastavená.

Keďže väčšina z nich zostáva dlhé roky bez práce, podľa medzinárodných dohôd sú im štáty povinné zabezpečiť bydlisko, a, samozrejme, z peňazí daňových poplatníkov aj rodinné príspevky pre maloletých, dôchodky pre dôchodcov a pre práceschopných mužov a ženy podporu. Túto ťarchu by náš rozpočet neuniesol, bolo by nutné radikálne zvýšiť dane, čo by viedlo k ešte väčšej chudobe domáceho obyvateľstva. Počítať s vonkajšou podporou je zase naivitou.

Zmeny demografického zloženia v európskych krajinách by taktiež neposlúžili zámerom pôvodného obyvateľstva. Nebolo by viac možné odďaľovať program stavania mešít ako aj inštitučných zriadení potrebných k praktizovaniu islamu, čiže zakladanie základných, stredných a vysokých škôl, kde by sa v prvom rade vyučoval Korán. Je isté, že na tento cieľ by bohaté moslimské krajiny poskytli peniaze. Moslimovia nie sú, na rozdiel od európskych občanov, apolitickí. Najmä pre tých zaviazaných je základným poslaním politická aktivita založená na islamskom náboženstve. Aj doteraz už v značnej miere narástol ich politický vplyv v krajinách, ktoré ich prijali, a je zjavné, s ktorými tradičnými európskymi stranami vytvorili dohodu, respektíve ich v značnej miere finančne podporujú. Poučenia z minulosti poukazujú na to, že islam sa snaží v pozícii menšiny vybudovať tolerantne a mierumilovne vplyv vo všetkých oblastiach, aby následkom tohto neviditeľného vniknutia odstránili agresívny odpor spoločnosti voči dobývaniu. Následkom politiky vniknutia sa snažia investovať veľké čiastky do médií, ktoré majú vplyv na široké masy ľudí. Kupujú napríklad športové kluby, obchodné siete s módou, nákupné strediská, ako aj reštauračné zariadenia a najmä luxusné hotely. Cieľom týchto úspešných investícií je snaha o prijatie islamského kapitálu ako pre spoločnosť prospešnej hospodárskej veľmoci, ktoré napomáha priateľstvu národov a vzájomnej spolupráci, no hospodárske a finančné investície islamu sú vždy spojené s prikázaním šírenia islamu. V tomto systéme nielenže nie je oddelený od náboženstva štát, ale ani hospodárstvo.

Považujem za možné, že sa z Európy stane Eurábia. Otvorenosť voči tomu sa nachádza u vedúcich politikov EÚ, ba dokonca aj rímsky pápež sa snaží viesť svojich nasledovníkov týmto smerom, čo považujem za neprijateľné. Voči tejto politike vidím odpor zo strany krajín stredovýchodnej Európy. Keby sa západnej Európe vedenej Nemeckom podarilo nanútiť vzdorujúcim krajinám systém kvót, demokracia by aj formálne padla a namiesto nej by sme sa zo dňa na deň ocitli v takom novom medzinárodnom diktátorskom systéme alebo ríši, v ktorej vôľa ľudu nebude znamenať ani toľko ako za čias Sovietskeho zväzu. Dúfam, že nás pani Merkelová neoberie o svojprávnosť a relatívnu štátnu suverenitu a slobodu, a neprivedie našu krajinu a národ do situácie, v ktorej sa bude musieť naša vláda „sama od seba“ zrieknuť týchto kompetencií kvôli hospodárskemu a finančnému úpadku. Podľa mňa už teraz prebieha politický a kultúrny boj o vytváranie nášho národného osudu.

Konflikt v chápaní Boha

T. Ruff:
V akokoľvek zlom stave sa Európa momentálne nachádza, nikdy by nevznikla bez myšlienky práva na slobodu a židovsko-kresťanskej kultúry. Pre islam je to úplne neznáme, keďže tam Alah nedáva slobodnú vôľu, všetko je vopred určené, preto u nich neexistuje ani pojem sloboda. Môže tento proces v Európe viesť k zmene obrazu o Bohu? Zároveň by som sa chcel spýtať, aké sú podľa teba charakteristické črty správneho ponímania Boha?

logos-06-2016-dome-of-the-rock.jpgZmeny nastali už aj v tejto oblasti: rastie antisemitizmus, postoje proti kresťanstvu, nenávisť a strach. V Európe sa voči židom a kresťanom šíri aj tradičná moslimská ohovárka, ktorá tvrdí, že sfalšovali Bibliu. Európske predstavy o Bohu sú tiež degradované, dôkazom čoho je to, že na čele s pápežom nevidia rozdiel medzi Bohom Biblie a Koránu, ba dokonca stále častejšie počuť, že kresťania, židia a moslimovia uctievajú toho istého Boha. Samozrejme, boli by sme radi, keby to tak bolo, no medzi obrazom Boha týchto dvoch náboženstiev je protiklad, čo nie je bez apostázie ani možné preklenúť. Základným tvrdením Biblie o Bohu je to, že Ho nikto nevidel. Je možné spoznať Ho skrze stvorený svet, zjavenie, skutky a najmä skrze jednorodeného Syna. Božím prvým zjavením o sebe je Jeho stvorenstvo, čo by mohlo byť spoločným východiskom s bohom Koránu. Druhou dôležitou charakteristikou Boha je, že On je Bohom Abraháma, Izáka a Jákoba. Adresáti, zástupcovia a dediči zmluvy učinenej s človekom sú práve títo traja patriarchovia. Cesty Koránu a Biblie sa od seba vzďaľujú už od Izáka. Ďalšou križovatkou je Jahve, ktorý oslobodil Izrael z egyptského zajatia a skrze Mojžiša dal ľudu zákon. Skutky Boha Biblie už ďalej nenasledujú cestu Koránu. Rozdiel medzi týmito dvoma knihami prehlbuje najmä Nová zmluva, ktorá tvrdí, že Boh Otec a Jeho jednorodený Syn (monogenés), Mesiáš sa stal človekom v Ježišovi Nazaretskom. Ukrižovaného Nazaretského vzkriesil Otec z mŕtvych, učinil ho Kristom, aby skrze vieru v Jeho meno získali ľudia odpustenie hriechov a spasenie. Korán popiera, že Boh je otcom, podľa nich Boh nemá syna, ba dokonca to ani nebol Ježiš Kristus, koho ukrižovali, nevstal zmŕtvych, čím vlastne Korán popiera fakty a vyučovania Biblie o vykúpení. Apoštol Ján v súvislosti s touto otázkou píše: „To je ten antikrist, kto zapiera Otca i Syna. Nikto, kto zapiera Syna, nemá ani Otca; kto vyznáva Syna, má aj Otca.“ (1Jn 2,22b-23)

T. Ruff:
Povedal si, že jedným zo základných problémov islamu je, že popiera Otca a Syna, avšak tento problém je aj s judaizmom. Prečo na­priek tomu vidíme judaizmus pozitívnejšie ako islam?

To je komplikovaná záležitosť. Aj v Starej zmluve nachádzame také časti Písma, ktoré potvrdzujú, že živý Boh má Syna. Napríklad: „Rozprávať budem o ustanovení zákona. Hospodin mi povedal: Ty si môj syn; ja som ťa dnes splodil (po hebrejsky jalad). (Ž 2,7) Takisto je v Starej zmluve obsiahnutých viacero príkladov kristofánie (zjavenia sa Božieho Syna). Spomeňme aspoň niekoľko z nich: Mesiáš sa zjavil Abrahámovi pri dube v Mamre, Jakobovi pri potoku Jabbok, Mojžišovi sa zjavil na púšti. Títo hrdinovia viery, ktorí mali charizmatický zážitok, ctili a uctievali Mesiáša ako Boha a Pána.

Tieto príbehy boli napísané ešte pred vznikom kresťanstva. Vedecké a historické dôkazy svedčia o tom, že manipulácia textov nepripadá do úvahy. Nie je možné tvrdiť, že by judaizmus biblickej doby popieral Boha ako Otca a Mesiáša ako Jeho Syna. Je to smerodajné aj v dnešnom judaizme. V starozmluvných prorokoch bol tiež obsiahnutý duch Krista, od Neho prišlo Pánovo zjavenie, o Zákone zasa Nová zmluva tvrdí, že jeho naplnením je samotný Mesiáš, čiže Zákon zjavil synom Izraelovým Mesiáš. Takýmto spôsobom má pravdu aj samotný Zákon, ktorý keď niekto naplní, bude skrze neho žiť. V Liste Židom v 12. kapitole Pavol rozlišuje dve kategórie svätých, ktorí boli vzatí do nebies: Vojsko prvorodených – cirkev a duchov dokonalých spravodlivých, čo je kategória pre spravodlivé duše žijúce v období Zákona. Ježiš zasa o Jánovi Krstiteľovi tvrdil, že spomedzi tých, ktorí sa narodili zo žien, je najväčším prorokom Ján, no aj najmenší z tých, ktorí sa znovuzrodili, je väčší v Božom kráľovstve. Tieto príklady nie sú odstrašujúcou diskrimináciou, ale poukazujú na postupný rast a napredovanie Božieho spásonosného plánu. Takže, v Novej zmluve ľudia po znovuzrodení získavajú osobné spoločenstvo s Ježišom Kristom, no aj v Starej zmluve je skrze záchranu v Zákone priamy a skrytý vzťah s Mesiášom. Chcel by som zdôrazniť, že Zákon nie je proti Kristovi. Nepopiera vzťah Otca a Syna, preto nie je možné dať židov nasledujúcich Zákon na spoločnú platformu s negatívnou moslimskou teológiou. Vzťah Ježiša Krista a Zákona sa počas histórie skomplikoval skrze „spohanštenie Ježiša“, ktorého cieľom bolo dať kresťanstvo do rozporu so židovstvom a vytvoriť medzi nimi nepreklenuteľnú priepasť. Stalo sa tak niečo podobné ako s Jozefom v Egypte, ktorého bratia nespoznali, lebo mal na sebe oblečený egyptský odev; poznali len osobu egyptského vladára. Mnoho bohabojných židov sa vyhýba vyjadreniam v súvislosti s osobou Ježiša, lebo berú do úvahy, že Ježiš Nazaretský je najdôležitejším duchovným vodcom národov, a majú ho v úcte ako aj Mesiáša, a je stále viac tých, ktorí sa tešia z toho, že Ježiš miluje židov a je voči nim priaznivo naklonený. No myslím si, že sa voči Nemu neotvárajú hlbšie preto, lebo si myslia, že patrí k národom a nie k nim. Tento príbeh sa však ešte ani zďaleka neskončil.

Keby kresťanstvo zostalo tým, čím bolo v čase svojho vzniku, čiže naplnením Zákona a Božích sľubov a nedefinovalo by sa voči judaizmu ako nové náboženstvo, odpoveď na túto otázku by vyzerala ináč. Dlhé stáročia robili cirkvi všetko pre to, aby kresťanstvo definovali voči židovstvu ako nový náboženský systém, ba dokonca, vystupovali ako nový Jeruzalem, ktorý zaujal miesto starozmluvného Izraela, a takto zdedili duchovné bohatstvo židovského národa, jeho požehnania a Božie zasľúbenia. Potom bola cesta synov Izraelových k Bohu daná do takého svetla, ako keby viedla jedine cez cirkev. Podľa mňa židovstvo to počas histórie kategoricky odmietlo. Vo všeobecnosti považujeme v súvislosti so spasením za smerodajné verše z Markovho evanjelia: „Ten, kto uverí a pokrstí sa, bude spasený; a kto neuverí, bude odsúdený.“ (Mk 16,16) Hovorí sa tu o základnej pravde Novej zmluvy v súvislosti so spasením, no v Evanjeliách nachádzame ešte jeden verš v súvislosti s týmto, keď jeden bohatý mládenec, ktorý žil podľa Zákona, navštívil Ježiša, a keď potom v smútku opustil Pána, Peter sa spýtal, kto vôbec môže byť spasený. Ježišova odpoveď znela takto: „U ľudí je to nemožné, ale u Boha je všetko možné.“ (Mt 19,6) Odpoveď na otázku ohľadom spasenia bohabojných židov žijúcich podľa Zákona je plne v kompetencii Božej suverenity.

Samozrejme, môžeme sa spýtať, čo znamená, že „... a nieto v inom nikom spasenia, lebo ani nieto iného mena pod nebom, ktoré by bolo bývalo dané niekomu medzi ľuďmi, v ktorom by sme mali byť spasení“ (Skutky 4,12). Musíme si byť vedomí toho, že už aj počas Starej zmluvy mnohí, ako napríklad kráľ Dávid alebo proroci, kňazi, volali meno Pánovo na pomoc, čím získali spasenie, čiže Meno už aj počas Starej zmluvy prinášalo spásu. Okrem iného, aj Ježiš Nazaretský viackrát vzťahoval meno Jahve na seba, keď povedal: „Nebojte sa, ja som!“ Čiže Ježiš Kristus je večný Som. Je iná otázka, keď niekto kategoricky popiera, že Ježiš je Mesiáš. Títo popierači však odmietajú aj ostatné pravdy Zákona.

Zdroj: Új Exodus, december 2015
Preklad: Martin Meliško



Súvisiace články

Vyvrcholenie dejín ľudstva II.|Logos 4 / 2016 | Martin Meliško |Rozhovor
Vyvrcholenie dejín ľudstva V.|Logos 7 / 2016 | Németh Sándor |Rozhovor
Vyvrcholenie dejín ľudstva|Logos 3 / 2016 | Martin Meliško |Rozhovor
Vyvrcholenie dejín ľudstva III.|Logos 5 / 2016 | Martin Meliško |Rozhovor
Izrael|Logos 5 / 2017 | Martin Mazúch |Z histórie