Stručný prehľad biblických pojmov

III. časť: C

Cesta

Pojem „cesta“ má v Biblii často metaforický význam, predstavuje život a skutky človeka, jeho správanie, postoje a ciele; moderne povedané životný štýl. V prvom žalme sa dočítame, že „Hospodin pozná cestu spravodlivých, ale cesta bezbožníkov vedie do záhuby“. (Ž 1,10) Táto definícia slova cesta nám pomáha pochopiť aj ďalšie biblické pojmy ako napr. „chodenie s Bohom“, ktoré znamená život v úzkom spoločenstve s Bohom, ktorým sa vyznačovali všetci veľkí hrdinovia viery, o ktorých nám rozprávajú biblické texty.

Pán Ježiš vo svojej kázni na vrchu hovorí o dvoch cestách, širokej a úzkej. Široká vedie do zahynutia, ale úzka cesta - životný štýl nasledovania Pána, vedie do večného života. (Mt 7,13-14)

Pojem cesta používa Ježiš tiež pri popise seba samého a svojej jedinečnej úlohy v dejinách spásy. Hovorí o sebe ako o jedinej ceste k Bohu Otcovi a dodáva, že nikto nemôže prísť k Bohu inak ako cez neho. (J 14,6) Toto na prvý pohľad trúfalé prehlásenie má svoje opodstatnenie v skutočnosti, že Kristova obeť na kríži bola jediným prostriedkom, ktorý dokázal zmieriť padlé ľudstvo s Bohom. Naším obrátením ku Kristovi sa začína cesta nasledovania Baránka, ktorá vedie do Božieho kráľovstva.

Cirkev

Slovo cirkev je v našom jazyku umelo vytvorený výraz, ktorý má svoj etymologický pôvod v gréckom výraze kyriaké oikia, Pánov dom. V Biblii je však cirkev prekladom gréckeho slova ekklésia, ktoré nemá nič spoločné s budovou, ale predstavuje zhromaždenie kresťanov. V Novej zmluve označuje zhromaždenie kresťanov v konkrétnom meste, ktoré sa schádza k spoločnej bohoslužbe a počúvaniu zvestovania Božieho slova. Napríklad v knihe Zjavenie káže Pán Jánovi, aby v jeho mene napísal listy predstaveným jednotlivých cirkví v niekoľkých mestách Malej Ázie. (Zj 2 a 3)

V gréckej kultúre bol výraz ekklésia politickým termínom, išlo o zhromaždenie slobodných občanov, ktorí boli zvolaní (slovo ekklésia je odvodené z gréckeho slovesa ekkaleó – zvolať alebo vyvolať) a mali právo prijímať zákony a rozhodovať v politických otázkach. Podobne bola na základe zvestovania evanjelia zvolaná aj cirkev ako Boží ľud, prostredníctvom ktorého sa prejavuje moc Božieho kráľovstva na tomto svete.

V Starej zmluve bolo ekvivalentom výrazu ekklésia hebrejské slovo káhál, ktoré označovalo zhromaždenie Božieho ľudu Izraela. Káhál sa stretával počas hlavných biblických sviatkov, aby Izraelci spoločne prinášali obete, uctievali Boha a počúvali jeho Slovo. Vykupiteľským dielom Mesiáša vznikla cirkev z obrátených pohanov a duchovne sa stala súčasťou Božieho ľudu.

Cudzoložstvo

Týmto pojmom Biblia nazýva hriech porušenia manželskej zmluvy, ktorý je naplnený aktom manželskej nevery. Hriechu cudzoložstva sa dopúšťa ženatý muž alebo vydatá žena s niekým, kto nie je ich manželským partnerom. Ide o jeden z tzv. smrteľných hriechov, ktoré boli podľa Mojžišovho zákona trestané smrťou. V prípade preukázaného cudzoložstva mali byť obaja vinníci takéhoto hriechu ukameňovaní; (Lv 20,10) vzťahovalo sa to aj na zasnúbené ženy a na vydaté, ktoré predstierali, že sú slobodné. (Dt 22,22-25) Ak sa dala dokázať alebo aspoň predpokladať ženina nevinna (v prípade znásilnenia), potrestaný bol iba muž. V prípade podozrenia z cudzoložstva, ktoré sa nedalo preukázať, rozhodovalo sa zvláštnou formou „Božieho súdu“, ktorá na ženu v prípade jej viny uvaľovala kliatbu s následkom vážnych gynekologických komplikácií a neplodnosti. (Nu 5,1-29)

Cudzoložstvo je z biblického hľadiska považované za závažnejší hriech v porovnaní so smilstvom, za ktoré je považovaný sexuálny styk mimo manželstva, ktorý však nie je porušením manželskej zmluvy. Biblický zákaz cudzoložstva sa dostal aj do Desatora. Príkaz „Nescudzoložíš!“, (Ex 20,14) ktorý je v starších slovenských a českých Bibliách nepresne preložený ako „Nezosmilníš!“, vyjadruje jednoznačný Boží postoj voči tomuto hriechu. To, čo je dnes v spoločnosti relatívne bežné, je v biblickej kultúre ťažkým hriechom.

V spisoch prorokov čítame o cudzoložstve tiež v duchovnom slova zmysle. Označujú tak modloslužbu a uctievanie cudzích bohov, ktoré je spreneverou voči zmluve Izraela s Hospodinom. (Jr 3,8-9; Ez 23,37.43; Hoz 2.2-13)

Čas

Biblické vnímanie času je veľmi zaujímavé. Písmo nechápe čas cyklicky ako nekonečné opakovanie sa rôznych období, ale lineárne. Veci nepokračujú donekonečna, ani sa nevracajú do počiatočného bodu, ale smerujú od počiatku dejín až do ich vyvrcholenia a konca.

Čas je stvorený Bohom ako súčasť stvoreného sveta – časopriestoru. Boh sám je večný a prebýva vo večnosti tzn. mimo čas, ktorý vnímajú a ktorému rozumejú ľudia. Do nášho sveta (časopriestoru) však Boh zasahuje, komunikuje a koná s ľudstvom. Ľudia konanie večného Boha, samozrejme, vnímajú v kontextu času.

Keď Biblia hovorí o čase, používa niekoľko pojmov, ktoré nám pomôžu objasniť čas z biblickej perspektívy. Grécky výraz chronos jednoducho predstavuje „plynutie času“, lineárny čas tak, ako sme ho opísali vyššie. (Lk 20,9; Sk 14,28) Slovo kairos označuje špeciálny čas, v ktorom Boh niečo koná, alebo čas vhodný na niečo, pravý čas alebo príležitosť. (Lk 19,44; Sk 17,26; Tt 1,3; 1Pt 1,11) Slovo aión, ktoré bežne prekladáme ako vek, označuje obdobie. Týmto slovom môžeme nazvať dobu trvania ľudského života, alebo vzdialené obdobie v minulosti alebo budúcnosti. Nová zmluva hovorí o „tomto veku“ a o „prichádzajúcom veku“ a poukazuje tak na rozdiel medzi týmto svetom a prichádzajúcim kráľovstvom Mesiáša. (Mk 10,30; Ef 1,21; Tt 2,12-13)

Okrem týchto troch označení času hovorí Písmo tiež o večnosti, nikdy nekončiacom čase, „čase mimo čas“, ktorý je pre myseľ človeka žijúceho v čase iba veľmi ťažko predstaviteľný. Vtedy písmo používa frázu „na veky vekov“, gr. eis tús aiónas tón aiónón. (Ga 1,5) V súvislosti s Bohom a jeho kráľovstvom sa používa prídavné meno aiónios, večný. Tento výraz nemá iba kvantitatívny význam (nekonečný), ale predstavuje kvalitu niečoho, čo je nesmrteľné, spojené s Bohom. Keď Pán Ježíš hovorí o večnom živote, gr. zoé aiónios, zdôrazňuje, že jeho podstatou je poznanie Boha Otca a Syna. Tento osobný vzťah s Bohom prenáša smrteľného človeka do večnosti.

Bibické meranie času (kalendár) je založené striktne na priebehu mesačných fáz. Má dvanásť rovnako dlhých mesiacov, čo spôsobuje jeho neustále posúvanie voči nášmu kalendáru, pretože hebrejský rok je o 11 dní kratší od nášho. Pre Židov v Starej zmluve bolo dôležité, aby korigovali posun svojho kalendára voči opakujúcim sa obdobiam poľnohospodárkeho roka, preto do svojho kalendára periodicky vsúvali 13. mesiac, ktorý tento posun po niekoľkých rokoch vyrovnával.

Čisté a nečisté

Kultická čistota a nečistota boli nesmierne dôležité pre bohoslužobnú prax Starej zmluvy. Účasť na bohoslužbe a v spoločenstve veriacich mohol mať iba čistý človek. K znečisteniu človeka dochádzalo niekoľkými spôsobmi:

1. Dotykom mŕtveho tela. (Nu 19,11-22)

2. Ochorením na malomocenstvo. (Lv 13-14)

3. Pohlavným stykom, rôznymi výtokmi a menštruačným krvácaním žien. ( Lv 12 a 15)

4. Konzumáciou mäsa nečistých zvierat (Lv 11 a Dt 14) alebo zvierat, ktoré neboli usmrtené podľa rituálnych predpisov, (Ex 22,31 Lv 17,15) a konzumáciou krvi. (Gn 9,4)

5. Nečistou (nevhodnou k službe pri oltári) bola tiež osoba telesne postihnutá. (Lv 21,16-24)

Okrem ľudí mohla byť znečistená (poškvrnená) aj zem. Zem poškvrňovala nepotrestaná vražda (Dt 21,1-9) a špeciálne modlárstvo. (Hoz 6,10)

Mojžišov zákon obsahuje množstvo rituálov, slúžiacich na očistenie človeka. Rituálne očistovanie sa uskutočňovalo vodou, ohňom alebo v špeciálnych prípadoch popolom z červenej jalovice.

V Novej zmluve Kristus mení pohľad na čisté a nečisté. To, čo znečisťuje človeka, je hriech, a to, čo ho očisťuje, je Kristova krv preliata na kríži. Ježiš vo svojom učení zdôrazňoval skôr morálnu ako rituálnu nečistotu. Farizejov, ktorí dbali na rituálnu čistotu, často upozorňoval na zlý stav ich vnútra. To, čo je potrebné očistiť, sú ľudské srdcia a svedomie. (Žd 9,13-14)

Keď Boh zjavil apoštolovi Petrovi svoj plán za­chrániť aj pohanské národy, Židmi považované za nečisté, povedal mu, že nemá považovať za poškvrnené to, čo Boh očistil. (Sk 10,15)