Federalizácia Európy na pochode

Stretnutie lídrov členských krajín Európskej únie spred týždňa si plne zaslúži prívlastok historické. Padli na ňom základy postupného prechodu väčšej časti EÚ smerom k fiškálnej únii. Pre sedemnásť krajín eurozóny a šesť ďalších členov Únie by to malo znamenať, že medzi sebou uzavrú novú zmluvu, na základe ktorej sa zaviažu nemať väčší deficit štátneho rozpočtu ako 3% a zaviesť uvedené pravidlo dokonca do svojich ústav. Ak ho nedodržia, mali by za to nasledovať automatické sankcie. Mechanizmus tak má zaviazať štáty k vyrovnaným rozpočtom.

Potvrdzujú sa tým už prvotné kritiky projektu eura, teda že zavedenie spoločnej meny je nebezpečným dobrodružstvom ohrozujúcim národnú suverenitu, pretože na jeho konci stojí nevyhnutnosť vzniku centralizovaného superštátu. Spoločná mena totiž nemôže efektívne fungovať bez fiškálnej integrácie, teda spolupráce pri tvorení štátnych rozpočtov. Aj grécky príklad ukázal, že pre stabilitu eura nestačí iba presunúť emitovanie peňazí na Európsku centrálnu banku, ale je zároveň nutné chrániť spoločnú menu pred nezodpovednou rozpočtovou politikou jednotlivých vlád. Vzniknutá dlhová kríza dnes vytvorila hrozbu možného kolapsu eura a kvôli nej sa dnes pristupuje k ďalšiemu obmedzeniu suverenity členských štátov, tentoraz v oblasti zostavovania a spravovania štátnych rozpočtov.

Už teraz však možno tušiť, že ani toto nebude konečnou stanicou európskej integrácie. S ohľadom na súčasné skúsenosti s niektorými vládami z juhu Európy je totiž pravdepodobné, že veľa vedúcich politikov bude mať pokušenie čo najviac sa vymaniť z práve dohodnutých prísnych rozpočtových pravidiel, resp. zopár štátov je už dnes natoľko zadlžených, že dodržanie týchto reštriktívnych predpisov by bolo z ich strany jednoducho ekonomicky likvidačné. V budúcnosti sa preto iste nevyhneme volaniu po tom, aby sa čo najviac právomocí presunulo z úrovne národných štátov na jedno politické centrum, ktoré by mohlo donútiť členské krajiny dodržiavať finančné pravidlá a malo by väčšie kompetencie ako národné parlamenty. V podstate by to znamenalo vytvorenie federalizovanej Európy, v ktorej by súčasné členské štáty stratili svoju suverenitu a tým boli degradované na postavenie kvázigubernií pod vládou Bruselu. Znie to fantasticky? Určite áno, ale na druhej strane už teraz môžeme vidieť, ako strach z ekonomickej krízy ženie politických predstaviteľov do bezprecedentných dohôd, ktoré by kedysi boli nepredstaviteľné. Veď už len súhlas so splácaním dlhov, ktoré narobila iná krajina, ide proti peňaženkám vlastného obyvateľstva. Kvôli alarmujúcim prognózam o vývoji hospodárstva sú zase niektoré štáty pripravené vzdať sa práva veta pri rozhodovaní v eurozóne. A tak je pravdepodobné, že k politickej centralizácii EÚ nakoniec nepovedú vznešené ideály hlásajúce európsku vzájomnosť, ale strach o ekonomické prežitie vo svete hrozivých finančných turbulencií. Kvôli strachu o svoj blahobyt budú zrejme občania členských štátov a ich vlády ochotní akceptovať ďalšie vzdávanie sa svojej suverenity v prospech orgánov Únie. V takomto superštáte však už o vlastných osudoch nebudeme rozhodovať my, ale najsilnejšie štáty kontinentu. Už súčasný vývoj jasne ukazuje, kto má v EÚ rozhodujúce slovo. A myslí si snáď niekto, že Nemci, Francúzi či Briti už viac nebudú tvrdo presadzovať svoje záujmy, ale budú hľadieť na tie naše?