Ale ovocie Ducha je: láska, radosť, pokoj, zhovievavosť, nežnosť, dobrotivosť, vernosť, krotkosť, zdržanlivosť. Proti takýmto nie je zákon. (Galaťanom 5,22-23)
Ako chlapec som doma našiel knihy o koncentračných táboroch za 2. svetovej vojny. Opisované hrôzy a čiernobiele fotografie zobrazujúce hromady mŕtvych tiel v zúboženom stave v mojej detskej duši vyvolávali des, nechápal som, že niečo také vôbec prebehlo. Potom som sa ako mladý športovec dostal do západného Nemecka a prvý raz som videl reportáže dokumentujúce oslobodenie koncentračných táborov. Tento krát sa obrázky hýbali a boli vo farbe. Znova som nechápal, ako niečo také mohli robiť ľudia ľuďom (a to som bol dosť veľký darebák). Podobné som zažil pri prvej návšteve múzea Yad Vashem, kde som videl obyčajné predmety, ktoré predtým patrili konkrétnym ľuďom ... topánky, bríle, hodinky, atď.
Na modeli plynovej pece v koncetračnom tábore Osvienčim mi došlo, aký rozmer mali tieto hrôzy. V Osvienčime "spracovali" až do 50 000 ľudských bytostí mesačne. Premyslene, plánovane, po nemecky. Nejednalo sa o obete vojny, ale o plánovaný úmysel. V koncentračných táboroch zahynulo 6 000 000 Židov, z toho 1 500 000 detí. (Predpokladám, že väčšina z vás má deti a skúste sa na celú vec pozerať osobne, že sa jedná o ne.) Vtedajší zvolení vládcovia najprv schválili zákony na obmedzenie osobných slobôd Židov, potom vydali zákony, kde im odobrali majetok. (Nezabúdajte, že arizátori a ich potomkovia ešte žijú, preto celú túto tému nenávidia.) Pokračovali ďalej a obrali Židov o dôstojnosť, zdroj obživy, pozatvárali ich do gét a plánovanými transportami ich vyvážali v dobytčích vagónoch na popravu. Slováci dokonca radi zaplatili Hitlerovi za dopravu, pridali aj navyše. V továrňach smrti museli sami Židia pracovať na likvidácii svojich príbuzných. To, čo sa dialo bolo neľudské, zverské, démonské.
Po vojne som sa pozeral na súdených nacistov ako na ľudí z inej planéty. Nechápal som a dodnes nechápem, či mali srdce a čo urobili so svedomím. Veď sa jednalo o slušných, kultivovaných, inteligentných, vzdelaných ľudí. Neviem ako vy, ale ja by som nechcel mať s takými ľuďmi vôbec nič. Nechcel by som sa rozprávať ani o umení, ani o autách, a to ani keby boli špičkoví odborníci a vyznali sa. Ešte menej ma zaujímajú ich názory na rodinu, na hodnoty, alebo o Bohu, aj keď sa vyhlasujú za kresťanov. A už vôbec by som nechcel, aby mi takíto ľudia vládli.
Popieranie holokaustu je trestné a na základe tohto článku vidíte, že takéto zákony sú nutné. Ale rovnako desivý je postoj, ktorý holokaust spochybňuje alebo sa ho snaží zľahčiť. Ľudia, ktorí to robia, priznávajú, že sú takí istí a boli by schopní toho istého, ako tí, ktorí sa podieľali na vyvražďovaní Židov. Nešiel by som s nimi na kávu, do kina, ani na dovolenku. Rozhodne im nedám hlas vo voľbách.
Holokaust treba pripomínať, aj keď je to niekomu nepríjemné. Práve na ňom sa skryté postoje, ciele, zámery a myšlienky niektorých ľudí dajú pomerne ľahko odhaliť. Táto tragédia bola príliš veľká na to, aby sme o nej nehovorili a príliš veľká na to, aby sme k nej boli ľahostajní a ostali v sobotu doma.
