
My, ako veriaci, túžime po osobnom, vnímateľnom obecenstve so Všemohúcim. V Biblii vidíme, ako sa Boh ľuďom zjavil (epifánia) a robí to stále po celej tvári zeme. Robí to však hlavne tam, kde ešte nemajú známosti Božieho Slova. V Biblii máme „protokol“ ako vojsť do väčšej prítomnosti Všemohúceho. V tom, ako bol usporiadaný svätostánok sú veľké tajomstvá. Heslovite si o tom niečo povieme:
Problém je v tom, že veriaci nevedia alebo nechcú rešpektovať tento poriadok (samozrejme, že viem, že opona bola roztrhnutá). Zastavme sa dnes v prvej časti na nádvorí. Keď kňaz vošiel do priestoru nádvoria, uvidel najprv medený oltár a potom umývadlo. Väčšina veriaciach a cirkví beží hneď k umývadlu. Je to preto, že nás ťažia hriechy a túžime byť čistí – je to správne. Ak však zanedbáme oltár, potom pri pohľade do umývadla sa naša pozornosť sústredí na zlyhania a nie na Pána.
Preto ideme najprv k oltáru. Na oltári sa obetovalo. Po prvé, všetky obete sú predobrazom dokonalej obeti Pána Ježiša Krista a celý náš prístup do svätyne svätých je skrze Jeho meno. Avšak, určité obete musíme priniesť aj my. Máme priniesť svoje telo (Rimanom 12, 2), čas, financie a našu lásku k Pánovi. Dôležité je prinášať chválu, ktorá je odpoveďou na obeť Pána Ježiša Krista. Pozrite si žalm 103, 149 a 150.
Námietka, že sa cítime zle alebo sa necítime na to, aby sme chválili Pána, je zlá. Kňaz musel slúžiť Pánovi bez ohľadu na náladu. A potom môžeme pristúpiť k umývadlu a urobiť korekcie vo svojom živote. Nerobme to naopak.