Príbehy preživších: Edita Grosmanová

Prežili holokaust a dnes rozprávajú svoje príbehy. DELET.SK prináša rozhovory s ľudmi, ktorí útrapy holokaustu zažili. Aj preto, aby sa nezabudlo.

Život so žltou páskou

Zmenu postoja k Židom na Slovensku Edita pocítila už v roku 1938 v škole. Židovské deti začali oddeľovať od ostatných a usádzať do zadných lavíc. Spomína, ako sa vrátila domov sestra Lea, ktorá začala študovať na obchodnej akadémii. Rozprávala im, ako pred školou stál chlap, ktorý im povedal: „Táto škola nie je pre Židov!“ Lea odmietla takúto segregáciu a zo školy odišla.

Nariadení a zákazov postupne pribúdalo. Medzi tie, na ktoré si Edita spomína najviac, patrilo, že nesmeli mať dom s oknami do hlavnej ulice, vlastniť domáce zviera alebo kožuch. Jedným z najväčších obmedzení však bolo, že nemohla chodiť slobodne po uliciach a vždy musela mať na rukách žltú pásku. „Nikdy som nesmela zabudnúť žltú  pásku. Žltú hviezdu som už nezažila, to bolo neskoršie, to už som bola v koncentráku.“

Veľmi ťažko aj spomína na to, ako si v novinách prečítali, že naše slovenské protižidovské zákony boli prísnejšie ako tie nemecké. Zároveň si pamätá na zmenu postojov susedov a ľudí z okolia: „Susedka, ktorá večer prišla: ,Pani Friedmannová, zabudla som kúpiť vajíčka.´Mama jej dala vajíčka, cukor. Po vydaní týchto novín nám ani neodzdravila na ulici.“

V Humennom vtedy podľa pani Edity žilo približne 60% Židov, avšak väčšina z nich bola chudobná. Nechápala preto, čo môžu týmto ľuďom nasľubovať. Ako sama hovorí, dodnes tejto nenávisti voči iným nerozumie. Sama totiž vie, čo je to prežiť peklo, a bojí sa, aby to iní ľudia nemuseli zažiť znovu: „Ja neviem, čo v tých ľuďoch je. Ja neviem, prečo sa nepoučili. Neviem, prečo nechápu, že neexistuje vo vojne víťaz... Lebo i ten víťaz stratí svoje deti a stratí prácu mozgov a rúk, a potom ekonómia ako vyzerá, koľko rokov to trvá, dať to dohromady. A než sa to dá dohromady, už to zase vybuchne. Takže to je také nezmyselné. A prečo vlastne? Pre náboženstvo?“

Nerozumie, ako mohli ľudia poslať svojich vlastných priateľov, susedov a známych na smrť. Zároveň dodáva, ako ľudia, ktorí sa z vojny a z táborov už nikdy nevrátili, mohli slovenskému národu pomôcť: „Čo vy viete, koľko mladých, detí odišlo zo Slovenska, ktorí keby vyrástli, by boli veľkí umelci a vyzdvihli ten národ do výšky. Alebo lekári, ktorí by vynašli lieky proti rakovine, alebo proti Alzheimeru. Tí Slováci si vlastných lekárov a umelcov poslali do plynu. Svoju vlastnú budúcnosť, krásnu budúcnosť si poslali do plynu. Tak čo z toho? Čo z toho vzniklo?“

Edita už potom študovať nemohla, pretože mala viac ako 14 rokov. Židia starší ako 14 rokov totiž nemohli chodiť do žiadnej školy. Mladšie deti vraj aj niekoľkokrát vychodili piatu triedu, pretože do 14 rokov bola školská dochádzka povinná, ale zároveň nemohli navštevovať vyššiu triedu ako piatu. Edita sa tak snažila aj so staršími súrodencami pomáhať rodičom zarábať, ako sa dalo. Ich najväčšou starosťou bolo, ako prežiť. Otec, keďže pracoval ako sklenár, dostal potom prezidentskú výnimku, platiacu pre celú rodinu.

Prvý slovenský transport

V roku 1942 sa začal chystať prvý transport Židov z územia Slovenskej republiky. Papiere na otcovu výnimku stále nechodili a do transportu tak zobrali aj Editu spolu so sestrou Leou. Mysleli si, že idú len na prácu do Poľska, o otcovej udelenej výnimke vtedy ani jedna z nich nevedela. Edita sa po vojne dozvedela, že otec po získaní papierov aj požiadal jedného známeho, arizátora, aby ich šiel zobrať z Osvienčimu, ktorý považovali za pracovný tábor. To sa však už nikdy neudialo.

Transport do Osvienčimu odišiel z Popradu 25. marca 1942. Edita s Leou sa stále držali spolu a boli zaradené do tej istej pracovnej skupiny. Po krátkom čase sa však medzi väzenkyňami v dôsledku slabej stravy, vyčerpanosti a neexistujúcej hygieny začali vyskytovať rôzne choroby. Ochoreli aj obe sestry.

Spomienka na sestru je pre Editu najhorší zážitok z celej vojny. Lea dostala škvrnitý týfus: „Neviete si predstaviť, nie sú slová si predstaviť, čo sa vo mne robilo, ako tam tie potkany behajú vedľa nej. Ona ležala na spodnej kóji, na podlahe. Ja som tam pri nej stála. Z práce som sa vracala, nezostalo z nej nič, tam bola taká kôpka, ako tam ležala... A ja som jej povedala: ,Nehnevaj sa na mňa, že žijem.´ Ja som si robila výčitky, že ja som prežila.“ Leu poslali do plynovej komory v noci zo 4. na 5. decembra 1942. Patrila medzi posledné dievčatá z prvých transportov, ktoré Nemci poslali na smrť.

Edita potom tiež ochorela, dostala kostnú tuberkulózu, v tom čase smrteľnú chorobu. Nemci všetkých chorých posielali do plynu. Jej však život zachránila slovenská doktorka Mancy Schvalbová, slúžiaca na ošetrovni. Vždy, keď bol chvíľu pokoj a Nemci ľudí do plynu neposielali, ju zobrala do ošetrovne, aby jej chorobu preliečila. V ošetrovni tak bola niekoľkokrát, vždy len na pár dní. Medzitým musela chodiť normálne do práce s veľkými bolesťami a dávať si pozor, aby nekrívala, inak by jej na chorobu Nemci prišli a zabili by ju. Proces choroby sa tak podarilo zastaviť a bolesť ustúpila.

V roku 1944 sa jej podarilo spolu s priateľkou Elzou získať funkciu upratovačky jednej štvrtiny bloku. Na starosti mali udržiavanie poriadku, výdaj jedla: „To nebola ľahká robota, lebo jedlo prichádzalo v sudoch, ktoré vážili 75 kíl, ale tá práca mi prišla ľudskejšia a lepšia.“ Tábor bol rozdelený na tri samostatné časti: mužskú, ženskú a rodinnú. Z rodín však podľa Editiných spomienok takmer nikto neprežil, pretože ich veľmi rýchlo posielali na smrť.

S mužmi v tábore mali minimum kontaktu. Výnimkami boli iba muži, ktorí pracovali ako elektrikári alebo odnášali mŕtvoly do spaľovacích komôr. Edita spomína prípad, keď istá žena prišla do tábora už tehotná, ale Nemci o tom nevedeli. Potajme porodila, no Elza ju presvedčila, aby dieťa zabila a zachránila aspoň seba, lebo keby sa o tom Nemci dozvedeli, popravili by ich oboch. Elze sa podarilo presvedčiť mužov, čo odnášali mŕtvoly, aby dieťa zobrali s ostatnými telami do spaľovacích komôr.

Podobných hrôzostrašných príhod má Edita z koncentračného tábora veľa. Hovorí, že takú hrôzu si dnes ľudia nedokážu predstaviť. Na konci vojny sa Edita ocitla v pochode smrti z Osvienčimu. Mnoho dievčat z prvého transportu, ktorým sa podarilo prežiť celé trvanie koncentračného tábora, našlo svoju smrť práve tu. Nacisti na mieste popravovali každého, kto nevládal ísť. 

Návrat domov a život po vojne

Do rodného Humenného šla Edita cez Michalovce, kde sa v tom čase nachádzal aj jej otec. Ten prišiel k vlaku, ale nevedel, ako sa má svojej dcére prihovoriť: „On sa hanbil, hanbil sa. Nevedel, ako má so mnou hovoriť.“ Spolu potom prišli do Humenného za mamou, ktorá ich čakala na stanici.

Práve tu sa Edita zoznámila so svojim budúcim manželom Ladislavom Grosmanom, autorom scenára jediného slovenského oscarového filmu Obchod na Korze. Ladislav bol pre svoj židovský pôvod počas vojny tiež prenasledovaný. Zaradili ho do vojenskej pracovnej služby bez zbrane a neskôr presunuli do tábora nútených prác pri Banskej Bystrici. Po vypuknutí Slovenského národného povstania prešiel do ilegality. Jeho rodičia a traja súrodenci zomreli pri bombardovaní Ružomberka Nemcami v roku 1944.

Celý článok si môžete prečítať na delet.sk

Zdroj: delet.sk, 13.8.2017 (Sandra Polovková, Rebeka Mehlyová)