Lebo vie Hospodin o ceste spravodlivých, ale cesta bezbožných vedie do záhuby. (Žalm 1,6)

Slovensko má nových Spravodlivých medzi národmi

Slovensko má nových Spravodlivých medzi národmi

Titul Spravodlivý medzi národmi je každoročným ocenením, ktorým sa vyjadruje úcta a obdiv nad veľkými činmi obyčajných ľudí, ktorí riskovali vlastný život pri záchrane prenasledovaných židovských spoluobčanov. Je prejavom vďaky židovského národa ľuďom nežidovského pôvodu za záchranu Židov. Komisia pre rozpoznávanie spravodlivých bola založená v roku 1963 pri pamätníku Jad Vašem a je vedená Izraelským najvyšším súdom.

Slovensko má v záznamoch izraelského pamätníka Jad Vašem už 590 ľudí ocenených titulom Spravodliví medzi národmi. Pozrime sa na jednotlivé príbehy podrobne.

 

Záchranca: Ondrej Čanecký
Zachránení: Alfred Wetzler, Walter Rosenberg

Walter Rosenberg a Alfréd Wetzler utiekli z Osvienčimu 10. apríla 1944 a pešo utekali až na územie Slovenska. Takmer bez jedla a vody sa túlali celých 10 dní. Krátko po prekročení slovensko-poľskej hranice zdolaní nesmiernou únavou a vyčerpaním sa zvalili na pole roľníka Ondreja Čaneckého. Keď pán Čanecký utečencov našiel, dal im najesť a prichýlil ich v svojom dome čím podstupoval obrovské riziko, pretože skrývať utečencov z koncentračného tábora bolo vážnym zločinom.

Po štyroch dňoch, počas ktorých sa Rosenberg a Wetzler trochu zotavili, ich pán Čanecký obliekol do roľníckeho odevu a vzal ich na miestny trh v Čadci, kde predával ošípané. Tam im predstavil židovského doktora Poláka, ktorý ich skontaktoval s predstaviteľmi židovskej náboženskej obce v Žiline. Tí im zabezpečili falošné doklady na mená Rudolf Vrba (Walter Rosenberg) a Jozef Lánik (Alfréd Wetzler) a spísali ich svedectvo o mašinérii vyvražďovania ľudí v nacistickom koncentračnom tábore Osvienčim.

Vďaka tejto správe sa západné mocnosti a cirkev dozvedeli o hrôzach, ktoré sa diali v koncentračných táboroch. Správa Vrbu (Rosenberga) a Wetzlera má 32 strán a nazýva sa aj Protokol z Osvienčimu. Je jedným z najvýznamnejších dokumentov tragédie holokaustu. Svoje životné osudy Vrba a Wetzler vydali neskôr knižne (Rudolf Vrba, Alan Bestie: Utiekol som z Osvienčimu, Alfréd Wetzler: Čo Dante nevidel).

Ondrej Čanecký bol hrdinom, ktorý prispel nielen k záchrane dvoch vysilených utečencov z tábora smrti, ale nepriamo i tisícov maďarských Židov, potom čo sa svet dozvedel o krutom zabíjaní v Osvienčime.

 

Záchrankyňa: Zlatica Vojtková
Zachránení: Hermína Engelová, jej synovia Andrej (Moše) Pavel (Baruch), Herminin švagor Július Engel, jeho manželka Klára, ich synovia Pavel Tibor, švagriná Jozefa a Júliusa Elena Engelová, manželia Kautnikovci

Jozef Engel žil so svojou manželkou Hermínou a ich dvomi synmi, Andrejom (nar. 1931) a Pavlom (nar. 1934) v Bratislave. Rodina prežila deportácie v roku 1942 vďaka Jozefovej výnimke. V júni 1944 orgány nariadili ženám a deťom opustiť hlavné mesto. Hermína sa presťahovala so svojimi dvomi synmi do domu svojho švagra Júliusa Engela, ktorý žil so svojou štvorčlennou rodinou v obci Utekáč na strednom Slovensku. Tam ich zastihlo aj vypuknutie Slovenského národného povstania koncom augusta 1944.

Utekáč bol pod kontrolou partizánov. Potlačenie povstania malo za následok masové úteky povstalcov a Židov do hôr. Júliusovi sa podarilo získať koňa s vozom a jeho rozšírená rodina utiekla z dediny. Spomenul si na svojho známeho Jozefa Vojtka, ktorý bol v tom čase hlavným lesníkom miestnych lesov v oblasti Dobroča pri Čiernom Balogu.

Július zaklopal na dvere u pána Vojtka, ten ale nebol doma. Napriek tomu, manželka pána Vojtka, Zlatica, ukázala utečencom útulňu v lese a povedala im, že za nimi pošle manžela hneď, ako sa vráti domov. O niekoľko hodín neskôr pán Vojtko našiel dve skryté rodiny, ku ktorým pribudli ďalší traja ľudia. Pán Vojtko priniesol so sebou nejaké jedlo a dočasne ukryl utečencov v drevorubačskej kolibe. Keď sa o niekoľko dní neskôr vrátil, odviedol svojich zverencov do vyhĺbeného úkrytu, ktorý pre nich pripravil. Jeho steny obložil drevenými doskami a vstup zamaskoval.

Skôr než napadol prvý sneh, pán Vojtko znovu dopravil svojich zverencov na iné miesto, do podobného, ale priestrannejšieho bunkru vyššie v horách. Počas celej doby ukrývania svojich chránencov pán Vojtko ich pravidelne navštevoval, aby im priniesol jedlo, lieky a všetko, čo potrebovali. Pani Zlatica pre nich piekla chlieb, pretože manželia Vojtkovci nechceli vzbudiť podozrenie tým, že by kupovali nadmerné množstvo chleba. Pani Vojtková im ušila aj kapce, lebo zima v roku 1944 - 45 bola veľmi silná a napadlo množstvo snehu. Manželia Vojtkovci podstupovali veľké riziko, ukrývaným Židom hrozila smrť rovnako ako aj im za ochranu Židov. Preto musel pán Vojtko pri každej návšteve úkrytu starostlivo maskovať svoje šľapaje v snehu, vďaka ktorým by ho bolo možné stopovať.

Všetkých desať ukrývaných ľudí prežilo a dočkalo sa oslobodenia...

Celý článok si môžete prečítať na delet.sk

Zdroj: delet.sk, 17.1.2019 (Michael Szatmary)


Späť na správy