
V zozname tých, ktorí získali izraelské štátne vyznamenanie Spravodlivý medzi národmi, pribudli ďalší siedmi Slováci.
Za záchranu židovských spoluobčanov počas holokaustu im ho v stredu večer v historickej budove Národnej rady SR na Župnom námestí v Bratislave udelili predstavitelia štátu Izrael. Na slávnostnom večere sa zúčastnil i prezident SR Andrej Kiska, predseda Národnej rady (NR) SR Andrej Danko, podpredsedovia NR SR, ministerka spravodlivosti SR Lucia Žitňanská, podpredseda vlády SR pre investície a informatizáciu Peter Pellegrini a poslanci NR SR.
Do zoznamu ocenených sú od dnešného dňa zapísané mená Filip Martišek a Anna Martišková, Ondrej Hažer a Helena Hažerová, František Svrbický a Gizela Svrbická a Katarína Pastorková. Ich potomkovia si prevzali ocenenia z rúk veľvyslanca štátu Izrael v SR Zvi Aviner-Vapniho a konzulky štátu Izrael v SR Avital Geršonovej. Mená ocenených budú vytesané do Múru cti v Záhrade Spravodlivých v Jad vašem v Jeruzaleme. Pripoja sa tak k takmer 570 odvážnym mužom a ženám zo Slovenska a takmer 27.000 jednotlivcom z mnohých ďalších krajín.
Veľvyslanec Izraela poukázal na to, že ľudský život počas nacistického režimu nemal cenu a skutky, ktoré vykonali ocenení, sa trestali často veľmi krutou smrťou. "Rozhodnutia zachrániť Židov mali dopad nielen na tých, ktorí ich učinili, ale vo väčšine prípadov zapríčinili aj smrť celej ich rodiny. Čo záchrancov robí 'spravodlivými medzi národmi', je fakt, že aj v najťažších časoch zostali hlboko ľudskými," uviedol Zvi Aviner-Vapni.
Osobnú odvahu záchrancov ocenil aj prezident Andrej Kiska. "Úlohou našej generácie je zabrániť tomu, aby zlo fašizmu a nacizmu spôsobilo ďalšie utrpenie. Iba tak bude naša pocta týmto hrdinom úprimná a ozajstná, ak urobíme všetko pre to, aby sme nepotrebovali nových hrdinov, ako boli Spravodliví medzi národmi. Skláňam sa v úcte pred ich činmi a verím, že ich príbehy môžu byť inšpiráciou pre všetkých našich občanov, ktorí vyznávajú hodnoty slušnosti, ľudskosti, tolerancie a kultúrnosti a ktorí sú pripravení tieto hodnoty brániť," zdôraznil Kiska.
Titul Spravodlivý medzi národmi je každoročným ocenením, ktorým sa vyjadruje úcta a obdiv nad veľkými činmi obyčajných ľudí, ktorí riskovali vlastný život pri záchrane prenasledovaných židovských spoluobčanov. Je prejavom vďaky židovského národa ľuďom nežidovského pôvodu za záchranu Židov. Komisia pre rozpoznávanie spravodlivých bola založená v roku 1963 pri pamätníku Jad vašem a je vedená Izraelským najvyšším súdom. Väčšina ocenených zo Slovenska získala tento titul po roku 1990, keď sa obnovili diplomatické styky medzi Československom a Izraelom.
Záchrancovia: Filip Martišek a jeho manželka Anna
Zachránený: Eugen Kučera
Narodil som sa v dedine Bolešove na Považí v blízkosti rieky Váh. Presťahovali sme sa do susednej dediny Borčice, kde môj otec pracoval v liehovare. Mama pracovala ako domáca pani a moje detstvo, ako si pamätám, bolo veľmi šťastné. V roku 1938, keď som mal 10 rokov, sa narodil môj brat Pavel.
V roku 1942, keď sa začala deportácia židov do koncentračných táborov, prišli príslušníci Hlinkovej gardy pre mojich rodičov a mladšieho brata a odviedli ich do zberného tábora v Žiline. Ja som bol zhodou okolností v tom čase na návšteve u mojej tety a tak som sa vyhol deportácii. Židia boli zo zberného tábora vypravovaní do Osvienčimu. Otec dostal osvedčenie žiadaného zamestnania vďaka matkinmu bratovi, čo znamenalo, že bol chránený voči deportácii ako „hospodársky žid“. Hlinkova garda aj napriek tomu robila všetko preto, aby nás opäť dostali do zberného tábora a tak sme sa radšej presťahovali do Bratislavy, kde môj otec pracoval ako stavebný robotník.
Pán Artur Stacha bol láskavý a ubytoval nás vo svojom dome na Zelenej ulici v Bratislave. V roku 1944, keď osvedčenie prestalo platiť, nás pán Artur Stacha aj naďalej ukrýval až do času, kým nás určitá osoba neprezradila. Rodičov spolu s bratom a s pánom Stachom (zato, že ukrýval židov) zobrali Hlinkove gardy do táborov. Môj brat a mama boli umiestnení v Bergen-Belzene a tam prežili. Môj otec bol prevezený do Buchenwaldu a tam zahynul. Ja som zostal sám s mojím ujom a Hlinkovi gardisti pre nás neprišli. Nemohol som ale riskovať život môjho uja a preto som sa rozhodol odísť z jeho domu do dediny Borčice a vyhľadať tam pomoc.
Rodina Martiškovcov ma ukryla vo svojom dome. Bola to katolícka rodina a poznali ma od malička. Vyrozprával som im čo sa stalo a povedali mi: „Bubinko, zostaneš u nás, my si ťa skryjeme“. Ukryli ma v zadnej izbe, odkiaľ som celé dni nevychádzal von. Nosili mi jedlo a všetko čo som potreboval. Starali sa o mňa ako o vlastného. Neskôr sa situácia zhoršila a k Martiškovcom sa prisťahovali nemeckí vojaci. Martiškovci sa tak museli presťahovať do zadnej miestnosti, kde som býval aj ja. Nikdy ma nevideli, ale jeden z vojakov o mne vedel! Raz povedal pani Martiškovej: „Viem, že tu niekoho skrývate, ale kde nie je žalobca tam nemôže byť ani sudca“ a viac sa k tomu už nevrátil.
Zostal som s Martiškovcami až do skončenia vojny. Keď sa vojna k nám priblížila, poslali ma do hôr za pastierom, a tak mi zachránili život. Nikdy nič za moju záchranu nepožadovali. Urobili to, lebo mali láskavé srdce. Mal som vtedy 16 rokov. Na pamiatku mi dali lavicu, na ktorej som spával, keď som sa u nich ukrýval. Tú lavicu mám dodnes vo svojom byte. Som nekonečne vďačný rodine Martiškovcov za ich záchranu. Za to, že riskovali svoj život, aby ma zachránili. Dlžím im svoj život.
Záchrancovia: Ondrej Hažer a jeho manželka Helena
Zachránení: Immanuel Jozef Schönfeld jeho manželka Johanna Schönfeldová, MUDr. Jakub Grosswirth, jeho manželka MUDr. Alžbeta Grosswirthová ich dcéry Viera a Ilma Grosswirthové
Ondrej Hažer a Imanuel Jozef Schönfeld boli priateľmi dlhé roky, poznali sa dávno pred začiatkom vojny. Dňa 4. mája 1942 hrozila Schönfeldovcom, ktorí bývali v Prešove, deportácia. Pán Hažer - riskujúc svoj život, ako aj život svojej rodiny - sa rozhodol ponúknuť im útočisko vo svojom dome v Buclovanoch.
Celý článok si môžete prečítať na delet.sk
Zdroj: delet.sk, Michael Szatmary (25.1.2017)