V druhej časti nášho cyklu (ne)efektívnej komunikácie sa pozrieme na faktor, ktorý najčastejšie spôsobuje konflikty, nedorozumenia, prípadne predčasne ukončuje trebárs aj sľubný vzťah. Kým žijeme tu na zemi, je naivné priať si taký život a vzťahy, ktoré budú len príjemné, dokonalé, a myslieť si, že len vzťahy bez konfliktov sú tie, v ktorých máme zotrvať. Práve konflikty nám totiž v živote poskytujú príležitosť rásť a napredovať v oblasti komunikácie. Nebyť konfliktov a stretov názorov, len ťažko by sme pochopili, že niečo v našom slovníku, prípadne v postojoch, nie je úplne to „pravé orechové“.
Ako sme spomínali v predchádzajúcom článku, základom efektívnej komunikácie sú naše postoje k sebe samému a druhým ľuďom. Dôležitým aspektom je schopnosť počúvať bez toho, aby sme druhého už po pár sekundách rozhovoru začali hodnotiť a posudzovať. Empatické počúvanie nie je zamerané na súdenie a hodnotenie, ale na porozumenie potrebám človeka, s ktorým rozhovor vedieme. Slová totiž nie vždy vyjadrujú to, čo chce alebo skryte túži vyjadriť. A práve naše empatické počúvanie mu v tom môže značne pomôcť. Keď sme porozumeli týmto základom, môžeme sa posunúť ďalej.
Položme si spoločne otázku: Čo alebo kto najčastejšie spôsobuje konflikty a nedorozumenia v našich vzťahoch? Skúste nad tým, prosím, chvíľku uvažovať.
Ak vám napadlo niečo ako „Keby nebol taký, aký je, život by bol ľahší…“, „Keby ma neustále niekto neponižoval, i ja by som sa bola šťastnejšia…“, „Tento človek ma neustále rozčuľuje…“, „Keď ho vidím, nožík sa mi vo vrecku otvára…“ Ak ste sa náhodou našli v niektorej z týchto citácií (alebo v podobných spôsoboch uvažovania a vyjadrovania), čítajte ďalej, prosím. Ak nie, aj tak čítajte ďalej, možno budete vedieť poradiť niekomu, kto práve týmto spôsobom uvažuje.
„To on…, ona…, ono…, oni…“
Vedeli ste, že tento postoj vyjadruje v skutočnosti neschopnosť zobrať zodpovednosť za vlastné emócie a správanie? Ak neustále poukazujeme na iných, smerom od seba, nech už je to akokoľvek objektívne, odďaľujeme si tým možnosť vidieť danú situáciu alebo človeka s nadhľadom. Myslíme si, že príčinou našich konfliktov a nedorozumení je druhý človek a jeho správanie. Avšak v skutočnosti daná osoba alebo situácia sú len podnetom k našim pocitom, nie ich príčinou. Príčina našich pocitov, myslenia a následného správania je naša vlastná interpretácia pohľadu na toho človeka či situáciu.
Čo to v praxi znamená? Ak nás aj niekto urazí alebo zraní, stále máme možnosť tento PODNET nepremeniť na PRÍČINU našich negatívnych pocitov. Navyše, často sa stáva, že vplyvom nepozorného počúvania pochopíme veci zle a naša interpretácia podnetu je chybná. Ak správne definujeme príčinu, ktorou je v podstate náš pohľad na vec, máme možnosť s ním efektívne a okamžite pracovať. Jediný, koho môžeme zmeniť už dnes, v tejto chvíli, sme len my sami. Ak ľudí nebudeme brať ako príčinu našich pocitov, ale prevezmeme zodpovednosť za svoje myšlienky a pocity, máme oveľa vyššiu pravdepodobnosť získať zručnosť „byť nad vecou“, nazývanú aj „mentálny balkón“. J
Pozrime sa na modelovú situáciu: „Ten Karol, ten ma tak vytočil, že až!“ V tomto prípade sme Karola definovali ako príčinu našich pocitov rozčúlenia. Čiže, podľa nás je Karol na vine, že sa cítime, ako sa cítime. Čo sa však v skutočnosti bežne deje? Karol o ničom ani netuší a jediný, kto sa štve, sme my sami. Ako túto situáciu zmeniť, aby sme následne zmenili aj náš postoj a životný pocit? Môžeme, napríklad, povedať: „Riadne som sa naštval…“ Áno, to JA som sa naštval, to bola príčina mojich negatívnych pocitov, Karol bol len podnet.
Verím, že ak si tento spôsob uvažovania o druhých ľuďoch a situáciách osvojíme, bude sa nám ľahšie žiť a hlavne odpúšťať. Pamätajme na to, že je to naša zodpovednosť a naše rozhodnutie, ako sa cítime – vtedy uvidíme šancu na zmenu. Ak si uznáme, že v niečom robíme chybu, máme možnosť to napraviť. Ak obviňujeme niekoho druhého, je malá pravdepodobnosť, že dôjde k zmene. Samozrejme, existujú situácie vo vzťahoch, ktoré sú mimoriadne náročné, avšak i v takej situácii je prospešnejšie získať kontrolu nad svojím myslením a pocitmi než čakať, kým sa zmení ten druhý. Iba svoj život máme vo svojich rukách a jeho kvalita je výsledkom našich každodenných rozhodnutí aj v tejto oblasti.
„Prečo vidíš smietku v oku svojho brata, a vo vlastnom oku brvno nezbadáš? Ako môžeš povedať svojmu bratovi: ‚Brat môj, dovoľ, vyberiem ti smietku, čo máš v oku,‘ keď vo svojom vlastnom oku brvno nevidíš?“ (Lukáš 6:41-42)
Veľkou nádejou je nám živý Boh, ktorý nás posilňuje v každej situácii a pomáha nám vidieť ľudí a situácie z Jeho perspektívy.
-pb-