Ale ovocie Ducha je: láska, radosť, pokoj, zhovievavosť, nežnosť, dobrotivosť, vernosť, krotkosť, zdržanlivosť. Proti takýmto nie je zákon. (Galaťanom 5,22-23)
vydanie 24.10. 2016
Politika v reálnom svete dnes už často nie je o vznešených ideáloch a ich uplatňovaní. Zdá sa, že čoraz viac je iba o uplatňovaní moci a sily. Počas uplynulého týždňa sme mohli vidieť dva príklady takéhoto použitia sily vplyvu proti politickým odporcom. Jeden v zahraničí a jeden u nás.
Americkej diplomacii sa podarilo umlčať Juliana Assangea, využívajúceho azyl na ekvádorskej ambasáde v Londýne. Dosiahli to jednoducho tak, že mu odopreli prístup k internetu. Assangeova organizácia Wikileaks v poslednej dobe zverejňovala hackermi získané emaily, ktoré ukazovali kandidátku na post amerického prezidenta Hillary Clintonovú v pomerne nelichotivom svetle. Pravdepodobne stačil jeden telefonát ministra zahraničia USA a vec bola vybavená. Minimálne do konca prezidentských volieb v USA bude Assange bez prístupu k internetu.
Z podobného súdka je obvinenie exministra vnútra a vplyvného opozičného politika Daniela Lipšica, ktorý sa nedávno vzdal poslaneckého mandátu kvôli tragickej autonehode. Daniel Lipšic bol spolu s Gáborom Grendelom, bývalým riaditeľom tlačového odboru ministerstva vnútra, obvinený Národnou kriminálnou agentúrou z trestného činu. Toho sa mali dopustiť, keď novinárom v roku 2012 sprístupnili informácie o bankových operáciách kontroverzného podnikateľa Mariána Kočnera, nachádzajúceho sa na tzv. mafiánskych zoznamoch. Je možné, že tento krok bývalého ministra bol pochybením, no len veľmi ťažko by sme mu mohli pripísať akýkoľvek zlý úmysel. Lipšicovi ako ministrovi vnútra nemôžme uprieť zásluhy o očistu Slovenska od vplyvu mafiánskych štruktúr. Preto je v období, kedy je problém vyšetriť kauzy Bašternák či Gorila, zarážajúce, s akou rýchlosťou postupujú orgány činné v trestnom konaní proti predstaviteľom opozície. Krátko pred parlamentnými voľbami to postihlo Igora Matoviča, teraz je na rade Daniel Lipšic.
Áno, politika je o moci a jej uplatňovaní. Skutočnosť, že je stále menej spojená s ušľachtilými ideálmi, nie je dôvodom na to, aby kresťania na politiku rezignovali. Treba sa modliť a treba ísť do politiky. Nech aj z našich kruhov povstane nová generácia silných, schopných, aktívnych, ale predovšetkým bohabojných politikov.
Jedna veľmi dobrá správa prišla z Českej republiky. Poslanecká snemovňa Parlamentu ČR schválila uznesenie, v ktorom vyjadrila zásadný nesúhlas s rezolúciou UNESCO, o ktorej sme písali minulý týždeň a ktorá popiera historické spojenie Židov s Chrámovou horou a Múrom nárekov. Poslanci českého parlamentu jednoznačne odmietli ducha nenávisti, v ktorom sa táto rezolúcia nesie. Tento medzi európskymi národmi ojedinelý počin vyvolal v Izraeli vlnu vďačnosti. Jeden z ministrov izraelskej vlády Ofir Akunis sa osobne poďakoval parlamentu ČR za spomínané gesto a uviedol, že je „úžasné vidieť toto svetlo pochopenia uprostred temnoty nenávisti“. Prisľúbil tiež maximálnu podporu všetkým spoločným izraelsko-českým aktivitám. Na základe biblických textov vieme, že postoj k Izraelu je jedným z kritérií, podľa ktorých Pán súdi národy, a preto môžeme očakávať, že Českej republike sa okrem izraelskej vďačnosti dostane aj požehnania z nebies.
Priebeh kampane pred blížiacimi sa voľbami prezidenta USA nerobí vrásky na čele iba kresťanom a ostatným rozumne zmýšľajúcim ľuďom, ale vyjadrujú sa k nemu aj v Iráne. Konkrétne iránsky prezident Hasan Rúhání, ktorý býva označovaný ako umiernený klerik a akási občianska protiváha mocenskému centru ajatolláha Chameneího, vyjadril ostrú kritiku na adresu oboch kandidátov. Povedal: „Videli ste debatu a spôsob, akým hovorili, ako sa navzájom obviňovali a zosmiešňovali? Chceme v našej krajine takúto demokraciu a voľby?“ Rúhání tiež prezradil, že mu v septembri na Valnom zhromaždení OSN v New Yorku položili otázku, ktorého z amerických prezidentských kandidátov by uprednostnil. „Odvetil som, že čože? Mal by som uprednostniť zlého pred horším alebo horšieho pred zlým?“
Politické zriadenie v Iráne nemôžeme označiť za demokraciu. Hoci tam pravidelne prebiehajú voľby, Irán stále zostáva islamskou republikou, kde hlavné slovo nemajú zvolení politici, ale vysokí šíitskí duchovní, tzv. ajatolláhovia. V porovnaní s politickým usporiadaním Iránu je systém západnej demokracie jednoznačne spravodlivejší a lepší. Problém je inde. Spoločnosť stratila hodnoty. Pod rúškom demokracie je už niekoľko desaťročí systematicky vytláčaný zo súdnictva, školstva a politiky kresťanský svetonázor a étos. Vedie to k tomu, že nám vyrastajú bezhodnotové generácie v systéme, ktorý je síce dobrý, no môže svojím odvrátením sa od Biblie a kresťanskej etiky veľmi úspešne zničiť sám seba. Zvnútra to až tak zreteľne nevidíme a hlásime sa k svojej slávnej minulosti, ako je to však vnímané zvonka, nám potvrdzujú slová prezidenta Rúháního.
Ešte jedna zaujímavosť spoza „veľkej mláky“. Nedávny ekonomický prieskum zistil, že kresťanské cirkvi prospievajú americkej ekonomike viac ako Facebook, Google, Apple a Amazon dohromady. Ekonomické subjekty spojené s vierou, ako sú napríklad miestne kresťanské zbory, charity či gospeloví umelci, zarábajú ročne viac ako 378 miliárd amerických dolárov a pritom väčšinu ich príjmov tvoria desiatky a dary. Ďalšími miliardami prispievajú firmy vlastnené kresťanmi, ako sú napríklad Hobby-Lobby a Chick-fil-A. Pre porovnanie: keby americkí kresťania tvorili štát, mali by 15. najväčšiu ekonomiku na svete. Aj keď sa dnes Amerika, rovnako ako americké kresťanstvo, nachádza v kríze, stále platí, že evanjelikálni a letnično-charizmatickí kresťania v USA predstavujú pre svoju krajinu, spoločnosť aj svet obrovský prínos. Pracujme na tom, aby takúto silu a vplyv získalo tiež európske kresťanstvo.
