Hospodin je môj pastier, nebudem mať nedostatku. (Žalm 23,1)

Týždeň podľa Daniela Šobra

Týždeň podľa Daniela Šobra

vydanie 20.3.2017

Uplynul nám ďalší týždeň, napätie v európsko-tureckých vzťahoch sa stupňuje, voľby v Holandsku nevyhral Geert Wilders a Slovensko žije očakávaním, či bude, alebo nebude prijatý vládny návrh na zrušenie Mečiarových amnestií, ktorý mnohí opoziční predstavitelia považujú za právnickú lesť. Ani jedna z týchto nepochybne dôležitých udalostí nebude nosnou témou dnešného komentára.

Okno do sveta utrpenia Severokórejčanov

Bude ňou svedectvo mladého dievčaťa menom Yeonmi Park, ktoré utieklo zo Severnej Kórey a prehovorilo na summite organizácie One Young World o pomeroch panujúcich v krajine jej pôvodu a o jej strastiplnom úteku z nej. Hoci sa jej vystúpenie odohralo už v roku 2014, tento týždeň sa rozšírilo na Facebooku v okruhu mojich priateľov. Príbeh je taký silný a vypovedajúci o povahe zločinného severokórejského režimu, že si zaslúži priestor v tomto komentári, a to aj preto, že Severokórejský diktátor tento týždeň ohlásil úspešný test nového raketového motora, ktorý zvyšuje mieru ohrozenia susedných aj vzdialenejších krajín atómovými zbraňami Severnej Kórey. Príbeh Yeonmi Park je svedectvom o utrpení obyvateľov jej krajiny. Prinášame vám úryvok z emotívneho prejavu tejto mladej ženy.

„Severná Kórea je nepredstaviteľná krajina, v televízii máme iba jediný kanál, nemáme internet. Nemáme dovolené spievať, hovoriť alebo si obliecť to, čo by sme chceli. Severná Kórea je jediná krajina na svete, ktorá popravuje svojich ľudí iba preto, že bez povolenia zatelefonovali do zahraničia. Občania Severnej Kórey sú dennodenne terorizovaní. Keď som vyrastala, nikdy som nepočula nič o romantických vzťahoch medzi mužmi a ženami. Nemali sme žiadne knihy, žiadne piesne, žiadne filmy s romantickými príbehmi. Nepoznáme Rómea a Júliu. Každý príbeh v médiách i literatúre je propagandou o diktátoroch z rodiny Kimovcov, ktorou nám vymývajú mozgy.

Narodila som sa v roku 1993. Ešte pred tým, ako som spoznala slová sloboda alebo ľudské práva, som, podobne ako mnohí Severokórejčania dnes, aj ja nesmierne túžila po slobode. Keď som mala 9 rokov, videla som, ako verejne popravili matku môjho kamaráta. Aký bol jej zločin? Pozerala sa na hollywoodsky film! Ak niekto verejne prejaví pochybnosť o Kimovom režime, tri generácie jeho rodiny môžu byť uväznené alebo popravené. Keď som mala 4 roky, matka ma varovala, aby som nikdy nešepkala. Nesmeli ma počuť vtáky ani myši. Domnievala som sa, že severokórejský diktátor mi vie čítať myšlienky. Môj otec zomrel v Číne po tom, ako sme utiekli zo Severnej Kórey. Musela som ho potajomky pochovať o tretej ráno, vtedy som mala iba 14 rokov. Nemohla som ani plakať, bála som sa, že ma pošlú naspäť do Severnej Kórey. V deň, kedy som utiekla zo Severnej Kórey, videla som, ako moju matku znásilnili, násilníkom bol čínsky prevádzač. Najskôr chcel znásilniť mňa, ale ja som mala iba 13 rokov. V Severnej Kórei máme príslovie: ženy sú slabé, ale matky sú silné. Aby ma ochránila, nechala sa moja mama znásilniť namiesto mňa. V Číne je asi tristotisíc utečencov zo Severnej Kórey a sú veľmi zraniteľní. 70% severokórejských žien a dievčat v tínedžerskom veku sú obeťami obchodu s ľuďmi a niekedy bývajú predávané iba za 200 dolárov.

Rozhodli sme sa pre útek do Mongolska. Kráčali sme podľa kompasu cez púšť Gobi a keď náš kompas prestal fungovať, na ceste za slobodou sme nasledovali hviezdy. Cítila som, že sú to iba tie hviezdy, kto je s nami. Keď sme sa dostali do Mongolska, boli sme skutočne slobodní. Boli sme rozhodnutí, že buď získame ľudskú dôstojnosť, alebo zomrieme. Mali sme nože a boli sme pripravení sa zabiť, ak by nás mali poslať nazad do Severnej Kórey. Chceli sme žiť ako ľudské bytosti.

Ľudia sa ma často pýtajú: Ako môžeme pomôcť Severokórejčanom? Je mnoho spôsobov, ale ja by som teraz rada zmienila tri. Po prvé: Snažte sa vzdelávať, aby ste mohli zvýšiť verejné povedomie o humanitárnej kríze v Severnej Kórei. Po druhé: Pomáhajte severokórejským utečencom a podporujte ich, keď sa snažia ujsť na slobodu. Po tretie: Požadujte od Číny, aby prestala vracať utečencov naspäť do Severnej Kórey. Musíme šíriť svetlo do najtemnejšieho miesta na tomto svete. Nejde iba o ľudské práva. Sú to naše práva, ktoré nám severokórejskí diktátori upierajú už niekoľko desaťročí. Potrebujeme, aby vlády z celého sveta viacej tlačili na Čínu, aby prestávala vracať utečencov.

Severná Kórea je neopísateľná. Žiadny človek si nezaslúži byť utláčaný iba kvôli miestu svojho narodenia. Potrebujeme sa menej sústrediť na režim a viac na ľudí, ktorí sú celkom zabudnutí.

Keď som išla naprieč púšťou Gobi, bála som sa, že zomriem, a myslela som si, že nikto na tomto svete sa o mňa nezaujíma. Pripadalo mi, že so mnou sú iba tie hviezdy na oblohe. Ale vy ste si vypočuli môj príbeh a prejavili ste svoj záujem. Veľmi pekne vám ďakujem.“

Keď som počúval príbeh tejto mladej ženy, rozmýšľal som nad tým, ako sa v jej krajine majú kresťania. Keď bol v strednej Európe komunizmus, mnohí kresťania v slobodnom svete sa modlili za jeho pád a za slobodu pre komunistické krajiny. Kórea je ďaleko, ale to, čo sa stalo u nás, sa môže stať aj tam. Modlime sa, nech padne Kimov režim a nech sloboda a duchovné prebudenie prídu aj k Severokórejčanom, je ich takmer 25 miliónov!


Späť na správy