Veď Pán je Duch, a kde Duch Pánov, tam sloboda. (2. Korinťanom 3,17)
vydanie 19.6.2017
Odhliadnuc od politiky, tou najemotívnejšou udalosťou uplynulého týždňa bolo pre mňa obrovské množstvo obetí požiarov vo Veľkej Británii a v Portugalsku. Veľký požiar, vďaka Bohu bez obetí, vypukol taktiež v Chorvátsku neďaľeko letoviska Makarska.
Bilancia vyčíňania ohnivého živlu je hrozivá. Pri požiari obytného vežiaku v Londýne, ktorý vzbĺkol ako fakľa, zahynulo 79 ľudí. Bilancia obetí veľkého lesného požiaru v Portugalsku je rovnako hrozivých 61 obetí, a to sa ich rátanie ešte neskončilo. Ľudia, ktorí našli hrozivú smrť v horiacich automobiloch, keď sa snažili ujsť z plameňmi obkľúčených dedín, boli celkom obyčajní ľudia, takí, ako ktokoľvek iný. V mysli sa mi okamžite vynorili slová Pána Ježiša, keď reagoval na správu o jednej tragédii, ku ktorej došlo v Izraeli počas jeho dní. Evanjelista Lukáš o tom píše takto: „V tom čase prišli za ním nejakí ľudia a rozprávali mu o Galilejčanoch, ktorých krv zmiešal Pilát s ich obeťami. On im odpovedal: Myslíte si, že spomínaní Galilejčania, ktorí tak trpeli, boli väčší hriešnici ako ostatní Galilejčania? Nie, hovorím vám, ale ak nebudete robiť pokánie, všetci podobne zahyniete. Alebo si myslíte, že tí osemnásti, na ktorých padla veža v Siloe a zabila ich, boli väčší vinníci ako ostatní Jeruzalemčania? Nie, hovorím vám, ale ak nebudete robiť pokánie, všetci zahyniete takisto.“ (Lk 13,1-5)
Plameňmi zmárnené životy v nás vyvolávajú smútok a množstvo otázok. Ježiš však veľmi trefne poukázal na to, akým spôsobom sa na takéto tragédie máme pozerať a ako sa s nimi vyrovnať. Ľudia, ktorí zahynuli, neboli väčší hriešnici ako ostatní, ich smrť nebola Božím trestom. Ľudia sú krehké stvorenia žijúce vo svete, ktorý „leží v zlom“ (1Jn 5,19) a často ohrozuje život človeka. Dôležité je vziať si z toho ponaučenie a byť zmierený s Bohom. Človek, ktorý urobil pokánie, zmieril sa s Bohom a žije večný život, sa nemusí báť ohrozenia svojho pozemského života. Na druhej strane, spasenie potrebujú všetci ľudia a práve tu leží silný apel na cirkev. Hlavným dôvodom existencie cirkvi je kázanie evanjelia. Iba keď ľudia uveria evanjeliu, zachráni ich to pred pekelnými plameňmi ohnivého jazera a vtedy sa už nebudú musieť obávať plameňov pozemských požiarov.
Modlime sa, nech sa Pán dotkne sŕdc pozostalých po obetiach tragédie minulého týždňa a nech tieto pohnuté udalosti privedú ľudí k hľadaniu Boha.
Ešte nepoznáme pozadie útočníka, ktorý v nedeľu vo večerných hodinách vošiel s dodávkou do skupiny moslimov vychádzajúcich z jednej z londýnskych mešít. Teroristi z Islamského štátu dosiahli jeden zo svojich cieľov, a síce nenávistnú agresiu extrémistického nemoslima. Doposiaľ síce nepoznáme identitu a pozadie útočníka, z jeho výkrikov o tom, že chce zabíjať moslimov však môžeme vydedukovať, že v tomto prípade o moslima nešlo. To, že islamský teror vyvolá reakciu, sa dalo čakať. Zástancovia tézy, že islam je mierumilovné náboženstvo, sa teraz budú hlasito ozývať a hovoriť, že aj „kresťania“ sú teroristi. Treba však zopakovať pravdu, o ktorej sme sa už pred nedávnom zmienili. Radikálny kresťan kladie dušu za druhých, lebo ich miluje, radikálny moslim kladie dušu, aby zabil čo najviac nenávidených neveriacich. Toto je rozdiel medzi náboženstvom prikazujúcim milovať aj nepriateľov a vierou, ktorá má byť šírená ohňom a mečom. Nech sa Kristova láska dotkne sŕdc mnohých moslimov a nech sa oheň prebudenia rozhorí v islamských krajinách a tiež v európskych moslimských komunitách.
