Veď Pán je Duch, a kde Duch Pánov, tam sloboda. (2. Korinťanom 3,17)

Týždeň podľa Daniela Šobra

Týždeň podľa Daniela Šobra

Vydanie 23.10.2017

Kresťania a demokracia

Víkendové parlamentné voľby v Česku a blížiace sa župné voľby na Slovensku ma vedú k úvahám, ako k nim pristupovať z kresťanského pohľadu. Cirkev je plná mnohých rôznych názorov od odmietania politickej angažovanosti (s odôvodnením, že ide o kolaboráciu so svetom) po zakladanie kresťanských politických strán (ktoré sú, žiaľ, niekedy kresťanskými len podľa názvu). Ako sa teda pozerať na politiku a politický systém, v ktorom žijeme?

Náš politický systém sa volá zastupiteľská demokracia. Jeho podstatou je to, že ľudia si v pravidelných intervaloch (na Slovensku 4 roky) volia poslancov, ktorí ich zastupujú pri tvorbe zákonov, z politických strán úspešných vo voľbách sa sformuje vláda, ktorá musí mať podporu parlamentu a samozrejme je tu aj priamo volený prezident krajiny. Parlament, vláda aj prezident majú svoje ústavou definované úlohy a kompetencie a sú tu na to, aby slúžili ľuďom, ktorí ich zvolili. To, ako to robia, posúdia ľudia v nasledujúcich voľbách.

To, čo nás niekedy mätie, je skutočnosť, že sa o demokracii nepíše v Písme. V biblických časoch totiž vládol celkom iný politický systém. Starý Izrael bol teokratickou monarchiou, ktorej vládol Bohom vyvolený a veľkňazom pomazaný panovník, a v Novej zmluve sa stretávame s autoritatívnym systémom Rímskej ríše, ktorá vymenúva správcov a vládcov ňou ovládaných provincií.

V takejto situácii je cirkev povolaná ovplyvňovať vládu v krajine predovšetkým svojimi modlitbami, ktorých cieľom je, „aby sme mohli žiť nerušene a pokojne vo všetkej pobožnosti a dôstojnosti“ (1Tm 2,1-2). Už prorok Daniel, mimochodom žijúci v babylonskom zajatí pod vládou babylonských, perzských a médskych panovníkov, hovoril o tom, že Boh „mení obdobia a časy, zosadzuje a ustanovuje kráľov, dáva múdrosť múdrym a poznanie tým, čo chápu…“ (Da 2,21). Vedel, že Boh má moc nad tým, kto bude vládnuť Jeho ľudu, a akákoľvek vláda je z tohto pohľadu Božím dopustením, inými slovami, každý národ má v danom čase takú vládu, akú si zaslúži.

V dnešnej dobe máme situáciu pomerne odlišnú. Nevládnu nám príslušníci dedičných kráľovských rodov ani diktátori, pri moci sa pravidelne striedajú lepší aj horší politici, ktorým na čas zverujeme moc - moc, ktorá nie je absolútna a je kontrolovaná mnohými demokratickými mechanizmami, ako sú nezávislé súdy a rôzne navzájom sa kontrolujúce inštitúcie, ktoré sú súčasťou politického systému našej krajiny –  systému, žiaľ, do veľkej miery skorumpovanému a pokrivenému, no stále ešte demokratickému a pomerne stabilne fungujúcemu. Dedičstvom ešte iba nedávno zvrhnutého komunistického systému, kde sa ľudia do ničoho nemohli starať a ani sa nestarali, bolo a stále do istej miery je presvedčenie, že obyčajný človek aj tak nič nezmení a neostáva mu nič iné, len večne nadávať a frflať na vládu, nech už v nej sedí ktokoľvek. S potešením sledujem, že tento jav sa pomaly mení. Ľudia sa neboja vyjsť do ulíc a vyjadriť nesúhlas, ako to napríklad urobili študenti na nedávnych protikorupčných pochodoch. Problémom však stále zostáva ľahostajná väčšina, ktorá okrem spomenutého frflania nerobí nič. Nielen že nepodporí protesty či demonštrácie za dobrú vec, ale – a to je oveľa vážnejšie – nechodí ani k voľbám. Zúfalo nízka volebná účasť (v župných voľbách na Slovensku napr. okolo 20%) potom vedie k javu, že k moci sa dostanú ľudia, ktorých reálne podporuje pomerne malá, no dobre organizovaná skupina ľudí. A tu sa dostávame k podstate veci. Ako občania tejto krajiny máme pomerne veľkú moc, môžeme voliť. Keď túto moc nevyužijeme, nemôžeme si myslieť, že sa nič nestane. Sú iní, ktorí pôjdu voliť a rozhodnú za nás. Dokonca je pravdepodobné, že rozhodnú tak, že sa nám to vôbec nebude páčiť. Hnevať sa potom môžeme iba sami na seba.

Som zo srdca presvedčený o tom, že kresťania by sa okrem modlitebného zápasu za vládu krajiny, v ktorej žijú, mali tiež uvedomelo zúčastňovať politického života, a to predovšetkým ako voliči, no mali by tiež kandidovať a snažiť sa dostať do verejných funkcií. Pre niektorých z nás dokonca môže ísť o povolanie. Nedomnievam sa, že je nutné hneď zakladať vlastné politické strany, na to je nás primálo. Mali by sme sa zapájať do politického života v stávajúcich alebo novovznikajúcich stranách a politických hnutiach, ktoré majú blízko k nášmu presvedčeniu. Dokonca si myslím, že znovuzrodení kresťania vedia nájsť uplatnenie vo viacerých stranách politického spektra okolo stredu. Viem si predstaviť aj kresťana sociálneho demokrata (nie každý sociálny demokrat je totiž protagonistom liberálnej pro-LGBTI loby, sú tam aj konzervatívnejšie zmýšľajúci ľudia), mojou politickou preferenciou je však rozumný pravicový konzervatívny smer politiky. Jednoznačne neprijateľné sú extrémne smery fašizmus, ultranacionalizmus, komunizmus či anarchizmus. Tie totiž priamo vedú k vzniku totalitných systémov a neštítia sa používať násilie na dosiahnutie svojich politických cieľov.

V politike od komunálnej po celonárodnú sú nepochybne potrební čestní, neúplatní a slušní ľudia. Kto iný ako ľudia poznajúci Božiu pravdu a spravodlivosť by mali byť svetlom pri správe vecí verejných?

P.S. Na okraj českých parlamentných volieb by som sa rád zmienil, že výsledok je jednoznačný a zaväzujúci politické strany vytvoriť funkčnú vládu. Týka sa to predovšetkým dvoch víťazných strán ANO a ODS. Nezmyselné vymedzovanie sa voči niekomu môže viesť k patovej situácii a k predčasným voľbám, ktoré sa môžu skončiť zdrvujúcim víťazstvom strany Andreja Babiša, a tí, pre ktorých je teraz neprijateľný ako koaličný partner, mu tak môžu dať do rúk takmer absolútnu moc. Voliči rozhodli a strany by to mali rešpektovať. Čo z toho nakoniec bude, nám ukážu nadchádzajúce dni.


Späť na správy