Týždeň podľa Daniela Šobra

vydanie 30.10.2017

500-ročné výročie reformácie je dôvodom na hrdosť a vďačnosť

Tentoraz svoj komentár výnimočne nebudem venovať udalostiam uplynulého týždňa, ale výročiu, ktoré si pripomíname zajtra. Pred 500 rokmi, 31. októbra 1517, nechal Dr. Martin Luther vyvesiť na dvere kostola vo Wittenbergu svojich 95 téz kritizujúcich katolícku cirkev za predaj odpustkov a odštartoval tak proces obnovy kresťanstva a návratu k pravde Božieho slova, ktorý sa stal v dejinách známy pod názvom reformácia a viedol k vzniku protestantského kresťanstva.

Lutherove myšlienky a činy inšpirovali masívne hnutie, ktoré sa postavilo proti stredovekým poverám katolicizmu. Toto hnutie sa nikdy nepodarilo potlačiť, ale pevne sa uchytilo v kresťanstve a stalo sa základom pre mnohé prebudenecké prúdy a hnutia, ktoré sa ním v cirkevných dejinách inšpirovali a pokračovali v šľapajach reformácie.

Dominantnou motiváciou, ktorá viedla Luthera aj ostatných reformátorov ku kritickému vystúpeniu voči katolíckej cirkvi, bol očividný rozpor medzi cirkevnou praxou, morálkou vtedajšieho duchovenstva a učením Biblie. Z tejto príčiny pramení aj hlavný prínos reformácie, ktorým bol návrat k Písmu ako jedinému zdroju pravdy a norme kresťanského učenia a praxe. Mnohé rímskokatolícke dogmy a tradičná duchovná prax sú s Písmom v takom zreteľnom rozpore, že reformačný princíp sola scriptura (jedine Písmo) viedol k odmietnutiu systému siedmich sviatostí, uctievania obrazov, sôch a zosnulých svätcov vrátane Kristovej matky Márie. Mnísi a mníšky opúšťali nútený celibát, ženili sa a vydávali, ako to urobil aj sám Martin Luther. V očiach reformátorov úlohou cirkvi a kňazstva už viac nie sú obrady a ceremónie, ale kázanie a vyučovanie Božieho slova.

Ďalšie dva reformačné princípy sa týkajú toho, ako môže byť človek spasený. Sola gratia (jedine milosť) a sola fide (jedine viera) hovoria o tom, že spasenie si človek nedokáže žiadnym skutkom zaslúžiť. Spasení sme milosťou Božou a toto spasenie prijímame vierou v Krista a Jeho vykupiteľskú obeť na kríži. Katolícke ceremónie, púte na sväté miesta či klaňanie sa sochám tak pre spasenie nemajú žiaden význam, práve naopak, vo svetle Božieho slova mnohokrát predstavujú učebnicový príklad modlárstva.  

Pôsobenie Martina Luthera, ale tiež ďalších reformátorov, ako boli Ján Kalvín či Ulrich Zwingli, vytvorilo teologický základ reformácie a naštartovalo jej proces. V žiadnom prípade však nemôžeme hovoriť o tom, že ich pôsobením došlo k obnoveniu kresťanstva do stavu, v akom sa nachádzala prvá cirkev. Reformácia nie je niečím, čo prebehlo v 16. storočí a skončilo sa, reformácia pokračovala ďalej. Išlo a stále ide o prúd rôznych hnutí a spoločenstiev, ktoré pod vplyvom Božieho slova menia kresťanskú teológiu a prax tak, že odstraňujú nánosy cirkevnej tradície a formujú vieru a zbožnosť výhradne pod vplyvom Písma a pôsobenia Ducha Svätého. Paralelne s luteránskou reformáciou, napríklad, pôsobili anabaptisti, ktorí so svojím pochopením krstu predstavovali oveľa biblickejší model, no boli prenasledovaní tak katolíkmi, ako aj luteránmi. Dnes je toto odmietanie krstu nemluvniat a výhradné praktizovanie krstu obrátených ľudí na základe vyznania ich viery v Krista klasickým znakom evanjelikálneho prúdu kresťanstva, ktorý vyrastá z reformácie. Evanjelikáli tak zdôrazňujú osobné obrátenie človeka ku Kristovi a živý vzťah s Bohom. V posledných asi 100 rokoch na tento prúd nadväzuje letnično-charizmatické hnutie, ktoré v súčasnosti predstavuje najdynamickejšie rastúci prúd kresťanstva. Letniční a charizmatici znovu objavili niečo, čo bolo v prvej cirkvi celkom bežné, a síce letničnú skúsenosť, počas ktorej sa veriaci naplní Duchom Svätým, hovorí novými jazykmi a v jeho živote sa prejavujú rozličné dary Ducha.

V poslednej dobe sa, žiaľ, ozývajú hlasy, ktoré hovoria, že sa reformácia skončila, že boli reformované všetky cirkvi, vrátane rímskokatolíckej. Súčasný pápež sa vyjadruje veľmi ústretovo voči protestantom a niektorí vedúci predstavitelia evanjelikálov aj charizmatikov mu otvorene prejavujú náklonnosť. Jedna z popredných európskych charizmatických osobností, Ulf Ekman, sa „na staré kolená“ dokonca stal katolíkom a dnes obhajuje, napríklad, aj mariánske modlitby. Volanie po obnove jednoty kresťanstva pod pápežskou autoritou nikdy od čias reformácie nebolo také silné, ako je tomu teraz. Dovolím si však o tomto trende takto verejne zapochybovať.

Keď si uvedomíme, čo bolo impulzom, ktorý viedol k reformácii, teda prázdne obradníctvo rímskeho katolicizmu, predaj odpustkov a rozpor cirkevnej náuky a praxe s Písmom, musíme skonštatovať, že stav, ktorý Luther aj ostatní reformátori kritizovali, aj naďalej, hoci v mierne modifikovanej podobe, trvá.

V týchto dňoch mi jeden z mojich priateľov poslal fotografiu textu, ktorý bol vyvesený na jednom kostole. V súvislosti s nastávajúcimi cirkevnými sviatkami tam stojí napísané: „Na sviatok Všetkých svätých (1.11.) popoludní a 2.11. po celý deň je možné získať plnomocné odpustky privlastniteľné dušiam v očistci.“ Nasleduje detailný opis toho, čo je potrebné vykonať. Okrem iného sa požaduje návšteva cintorína a modlitba za zomrelých. Pre biblických kresťanov je iba samotný tento oznam svedectvom o tom, že reformácia je aj v dnešnej dobe viac než aktuálna. Buďme vďační Bohu za to, čo nám skrze reformátorov dal. Mohli sme sa navrátiť k jednoduchej biblickej viere, môžeme pristupovať k Bohu bez akéhokoľvek ľudského prostredníka, stačí nám viera v Krista. Môžeme sa slobodne modliť, chváliť Pána a hľadať jeho kráľovstvo, a to v biblickom modeli cirkvi, ktorá je živým spoločenstvom veriacich a nie strach naháňajúcou inštitúciou snažiacou sa vládnuť svetu. Buďme hrdí na reformáciu a buďme za ňu vďační!