Vyjadrenie MOV k bojkotovaniu izraelských športovcov

Neskoro, ale predsa. Hoci výsledok je neistý. Tak by sa dal predbežne zhodnotiť postoj Medzinárodného olympijského výboru (MOV) k hanebnej praxi niektorých moslimských krajín bojkotovať izraelských športovcov. Problém naberá na aktuálnosti pred letnými hrami v Londýne 2012. Najmä po škandále, ktorý sa odohral v Duisburgu.

V tomto nemeckom meste sa v dňoch 25. až 27. mája 2012 konal Svetový pohár v rýchlostnej kanoistike. V rozjazde č. 4 pretekov kajakov K1 na 1000 metrov nastúpil v dráhe 3 izraelský reprezentant Roei Jelling, v piatej Alžírčan Nasredinne Baghdadi. Ten po pár metroch z pretekov odstúpil. Z jediného dôvodu. Odmietol súťažiť v rovnakom rozjazde so športovcom židovského štátu.

Avšak neostalo len pri tom. Alžírsky olympijský výbor naznačil, že niečo podobné by sa mohlo opakovať aj na hrách v Londýne. Tu sa MOV musel ohradiť. Prostredníctvom vyhlásenia svojej hovorkyne Emanuelle Moreauovej uviedol, že na hrách nemožno strpieť žiadnu diskrimináciu medzi športovcami. S dodatkom, že ak nejaký atlét alebo tím nechce prísť na OH v duchu priateľstva a fair play, potom nech radšej zostane doma. Pretože odmietnutie účasti v olympijských pretekoch kvôli národnosti alebo náboženstvu súpera je nielen nešportové, ale ide aj o vážne porušenie etického kódexu MOV, princípov Olympijskej charty aj sľubu olympionikov.

To je jasné slovo. No čo ak tí, ktorých sa to týka, doma nezostanú a bojkotom Izraela na londýnskych hrách etický kódex MOV, Olympijskú chartu a olympijský sľub porušia? Ako sa v takomto prípade zachová MOV? Prejde od vyhlásení k činom? Skúsenosti z minulých hier ukazujú, že treba mierniť veľké očakávania. Na OH v Pekingu 2008 Iránec Alirezaei urobil to, čo Alžírčan Baghdadi v Duisburgu. Odmietol súťažiť v rozplavbe pretekov na 100 metrov prsia s reprezentantom Izraela Tomom Beerim. Bol však zbabelejší: vyhovoril sa na zdravotné problémy. (To, že klamal, sa nepriamo potvrdilo na plaveckých majstrovstvách sveta 2011 v Šanghaji. Tam mal v štvrtej rozplavbe bojovať o postup do semifinále, no neštartoval, pretože by si musel zmerať sily s Galom Neveom z Izraela.) V Aténach 2004 pre zmenu exceloval iránsky džudista Miresmaeli. Než by bojoval s Izraelčanom Ehudom Vaksom, radšej porušil životosprávu – a bol z duelu vyradený pre nadváhu. Po návrate domov ho však najvyššie autority privítali ako národného hrdinu. Aj s patričnou finančnou kompenzáciou.

V oboch prípadoch sa nestalo nič – škandály tých, čo pošliapali olympijského ducha, vyšumeli dostratena. A ak štáty posadnuté nenávisťou voči Izraelu budú v Londýne bojkotovať jeho športovcov aj tento rok? Nájde MOV odvahu k ráznym opatreniam? Odpoveď na túto otázku bude rovnako zaujímavá ako tá, koľko Izrael vybojuje v Británii finálových umiestnení či získa olympijských medailí.

Zdroj: Eretz.cz (Lubomír Stejskal)