Ale ovocie Ducha je: láska, radosť, pokoj, zhovievavosť, nežnosť, dobrotivosť, vernosť, krotkosť, zdržanlivosť. Proti takýmto nie je zákon. (Galaťanom 5,22-23)

Ako sa (ne)modliť

A toto je tá smelá dôvera, ktorú máme k nemu, že keď prosíme niečo podľa jeho vôle, čuje nás. A keď vieme, že nás čuje, za čokoľvek prosíme, vieme, že máme splnené svoje prosby, ktoré sme prosili od neho. (1Jn 5,14-15)

Apoštol Ján písal tento list pravdepodobne v r. 80 po Kristu. Jeho evanjelium a listy obsahujú množstvo jasných definícií, pomocou ktorých môžu kresťania rozpoznať ducha lži. Táto temná duchovná sila sa začala vkrádať do cirkvi koncom prvého storočia, formou rôznych pohanských náboženských filozofií. Bolo čoraz viac zdanlivých kresťanov, bez pokánia a znovuzrodenia, ktorí tvrdili, že milujú Pána, pritom ale nenávideli bratov. Vyhlasovali o sebe, že sú deťmi Božími, pričom svojimi životmi popierali skutočné obrátenie. Iní zase nepovažovali spasenie v Kristu za dostačujúce, a tak ho chceli zdokonaliť pohanskými rituálmi. Títo všetci otvorili dvere dokorán duchu lži a antikrista.

Apoštol Ján mal na mysli kresťanskú cirkev, keď hovorí: „Z nás vyšli, ale neboli z nás, lebo keby boli bývali z nás, boli by zostali s nami. Ale aby sa ukázali, že nie sú všetci z nás...“ (1Jn 2,19)

Týmito slovami upozorňuje, že do životov tých, ktorí sa odtrhli od viery, vchádza duch antikrista. Potom títo ľudia posilňujú vo svete lži namierené proti Kristovi. Preto nie je náhoda, že Ján upresňuje Ježišove slová vzťahujúce sa na modlitbu. „A toho dňa sa ma už nebudete pýtať na nič. Amen, amen vám hovorím, že všetko, za čokoľvek by ste prosili Otca v mojom mene, dá vám.“ (Jn 16,23)

Počas pozemskej služby Božieho Syna nebolo zneužitie Jeho mena bežné. No Ján v neskoršom veku spozoroval niečo iné. Diabol, ako revúci lev vkĺzol do cirkvi. Najprv sa pokúsil pôsobiť cez Ananiáša a Zafiru, no Peter bol triezvy a odhalil v jeruzalemskom zbore skorumpovaný manželský pár.

Počas prenasledovania kresťanov (na spôsob Nera) položili apoštoli Ján, Peter a mnohí iní svoje životy pre vieru. Po „zoťatí“ cirkvi a spustošení Jeruzalema – 70 r. po Kristu – stratilo kresťanstvo svoje centrum a dostalo sa do diaspory, podobne ako židovstvo. Ján na prelome storočí zistil, že ľudia často zneužívali meno Pánovo, a ich modlitby nezodpovedali Božej dokonalej – ba, ani len dovoľujúcej – vôli. Preto upozorňuje, aby ich prosby boli v súlade s Božou vôľou. Pán Ježiš vystúpil do neba aj preto, aby sa u Otca prihováral za nás. Keď sa v Jeho mene obrátime k Otcovi, On to berie tak, akoby Syn osobne prosil od neho vypočutie našich prosieb. V mene Ježiša Krista prebýva plnosť moci. Ján ide ďalej, keď hovorí: modlitby v mene Pánovom musia zodpovedať Božej vôli: „A toto je tá smelá dôvera, ktorú máme k nemu, že keď prosíme niečo podľa jeho vôle, čuje nás. A keď vieme, že nás čuje, za čokoľvek prosíme, vieme, že máme splnené svoje prosby, ktoré sme prosili od neho.“ (1Jn 5,14-15)

Sú ľudia, ktorí sa dlhý čas modlia a postia preto, aby poznali Božiu vôľu. Domnievajú sa, že Boh každému zjaví suverénnym a nadprirodzeným spôsobom svoje zámery. Títo ľudia značnú časť svojho voľného času trávia očakávaním nadprirodzených zážitkov a predsa nedostanú odpoveď. Božia vôľa je totiž to, aby sme poznávali a študovali Jeho pravdy skrze písané Slovo. Božiu vôľu poznávame skrze Ducha Svätého z poznania Písma svätého. Osobné zjavenie je založené na správnom poznaní Slova Božieho. Pokiaľ človek nemá správne poznanie Slova, nemal by prízvukovať prosby o Božie vedenie, pretože ešte nedisponuje patričnou duchovno-informatívnou ochranou voči poblúdeniam!

Písmo je merným lanom, ktorým je možné overiť pôvod zjavenia. Zjavenie môže pochádzať z troch zdrojov: od Pána, z ľudského srdca a od diabla. Poznanie pravdy nás ochráni pred poblúdeniami. Dar rozpoznania duchov pôsobí v kresťanoch bezpečne, keď je založené na čistom Božom slove. Po znovuzrodení je prvým krokom sýtenie sa „mliekom“, čo znamená poznávanie a chápanie základných učení Písma. Až po tomto nás Pán vovedie do duchovnej zrelosti. Nadprirodzené zážitky musíme vždy podriadiť Božiemu slovu. Keď sa obsah osobného zjavenia a jeho ovocie dostanú do rozporu s Božím slovom a Kristovým charakterom, potom je nutné takéto zjavenie odmietnuť, pretože nepochádza od Pána. Boh sa nikdy nedostane do rozporu so sebou samým! „... a všetko, čokoľvek prosíme, berieme od neho, lebo zachovávame jeho prikázania a činíme to, čo je ľúbe pred ním.“ (1Jn 3,22) Všimnite si, že v tomto odseku Písma spomenul apoštol Ján ako podmienku k vypočutiu modlitieb zachovávanie prikázania a činenie toho, čo je ľúbe pred Ním.

„… lebo skrze neho máme prístup oboji v jednom Duchu k Otcovi.“ (Ef 2,18) „Oboji“ znamená kresťania z pohanov a Židia, ktorí sa stanú v Otcovi jedno. Podmienkou vstupu do Božej prítomnosti je teda jednak to, aby to bolo skrze Ježiša Krista, Ján 14,6 a jednak, aby Duch Svätý vstúpil do spoločenstva s tým človekom, ktorý hľadá Pána, aby bol On nositeľom modlitby. Duch Svätý prebývajúci v nás, naplní naše modlitby duchovnou silou a mocou, vďaka čomu - a menu Pána Ježiša Krista - prídu naše modlitby pred Pána nebies, a tak dôjde k ich vypočutiu.

Duchovné a psychické modlitby je možné rozoznať. Keď sa modlíme s porozumením – a to zodpovedá Božej vôli – tak sa prítomnosť Ducha Svätého zosilní v nás už počas modlitby. Na takúto modlitbu väčšina prítomných odpovie oduševnene AMEN! V opačnom prípade modlitba pôsobí na modlitebníka samotného, ako aj na poslucháčov, utlačujúcim a veľmi „podivným“ bremenom.

Duch Svätý sa so psychickými modlitbami nestotožní, práve naopak, takéto modlitby zabraňujú ich vypočutiu a Duch Svätý sa k nim nepridá ako Prímluvca. Príčiny psychických modlitieb môžeme nájsť v Desatore a v Kázni na vrchu. Tie prosby totiž, ktoré sú zaťažené emocionálnymi hriechmi (hnev, žalovanie, sťažovanie sa, pomstychtivosť, nenávisť, závisť, žiarlivosť, horkosť, urážka, precitlivelosť) sa nedostanú pred nebeského Otca. Takýto typ modlitby pôsobí negatívne aj na poslucháčov. Pred modlitbami je bezpodmienečne dôležité očistiť našu pocitovú oblasť od hriechov a previnení.

... chcem tedy, aby sa muži modlili nakaždom mieste a pozdvihovali sväté rukybez hnevu a bez pochybovania. (1Tim 2,8)

Na modlitbu pochádzajúcu z hnevu a iných zlých motívov Boh neodpovedá! Preto Pán upozorňuje kresťanov, že prv, než mu vzdajú chválu a vďaku, musia odpustiť svojim vinníkom, pretože pomazanie Ducha Svätého sa môže stotožniť jedine s očistenou dušou človeka a pomocou nebeskej podpory sa potom modlitba stretne s vypočutím. My sa musíme prihovárať s takými duchovno-duševnými postojmi, ako sa Pán Ježiš prihováral za nás u Otca. Boh vypočuje iba tie modlitby, ktoré pramenia z čistých motívov, lásky a milosrdenstva. Obviňujúce a zatracujúce modlitby tiež nie sú príjemné pred Pánom a nezodpovedajú Jeho vôli. V Lukášovom evanjeliu 18. kapitole dostávame obraz o samospravodlivej modlitbe: „Dvaja muži išli hore do chrámu modliť sa. Jeden bol farizeus a druhý publikán. Farizeus si zastal a takto sa modlil u seba: Bože, ďakujem ti, že nie som ako ostatní ľudia, dráči, nespravodliví, cudzoložníci alebo aj ako tento publikán. Postím sa dva razy do týždňa a dávam desiatky zo všetkých príjmov. A publikán stojac zďaleka nechcel ani len oči pozdvihnúť k nebu, ale sa bil do pŕs a hovoril: Ó, Bože, buď milostivý mne hriešnemu! Hovorím vám, že tento odišiel ospravedlnený dolu do svojho domu a nie tamten. Lebo každý, kto sa povyšuje, bude ponížený; a kto sa ponižuje, bude povýšený. (Lk 18,10-14)

Farizej si bol istý, že nemá vo svojom živote žiadny hriech, a má čisté svedomie, a je možné, že tomu tak aj bolo. A ak dovtedy aj nezhrešil, je isté, že svojou modlitbou áno. Každého obviňoval a tvrdil, že ostatní sú dráči, nespravodliví či smilníci. Publikán stojac zďaleka sa neodvážil ani len oči pozdvihnúť k nebu, bil sa do pŕs a modlil sa. Farizeja to ešte viac posilnilo v jeho sebaistote, a obvinil aj publikána činiaceho pokánie. No z modlitebného stretnutia odchádza ospravedlnený práve publikán!

Takže pozor! Zhrešiť možno aj počas modlitieb! Nesprávnymi modlitbami je možné vypadnúť z Božej prítomnosti. Obviňujúca a zatracujúca modlitba je taký istý hriech ako krivé svedectvo. Modlitba musí obsahovať lásku k blížnemu. Boh nechce zničiť osobnosť človeka, ale hriech, démonov a satanské sily.

Sú ľudia, ktorí sa nesprávne domnievajú, že úprimné pokánie je možné učiniť jedine skrze Boží súd, no nevedia, že takýmito modlitbami aktivujú a posielajú na iných satanské sily. Za ľudí sa musíme prihovárať v súlade s Božou vôľou. Pokiaľ odhalíme pri niekom negatívnu vec, mali by sme sa modliť za pozitívnu zmenu v jeho živote. Týmto mu môžeme pomôcť – no naše súdenie v modlitbe je hriech. Boh miluje a ctí človeka – no nie jeho skazenosť. Miluje stvorenie, ktoré stvoril na svoj obraz a na svoju podobu, no nie jeho od Boha odtrhnutý hriešny stav, ktorý je pod vládou smrti.

Z Otcovej prirodzenosti vyplýva, že neodsudzuje človeka, ale ho hľadá skrze evanjelium Ježiša Krista, aby sa stal novým stvorením.

Keď boli apoštoli a kresťania pokarhaní v Jeruzaleme a zakázali im zvestovať evanjelium, tak raná cirkev nekričala k Hospodinovi, aby si Annáš a Kaifáš „dolámali krky“, ale aby na Pánových učeníkov prišlo pomazanie a sila Ducha Svätého, a aby tak smelo hlásali Božie slovo a evanjelium Ježiša Krista.

Boh nie je masový vrah! Nemá záľubu v smrti bezbožníka. Našou úlohou je oznámiť ľudstvu radostnú správu a modliť sa, aby do ich životov prišlo Božie kráľovstvo v sile a moci, aby bola vytlačená satanova vláda z ich životov.

Súd patrí Bohu. Keď sa ukončí doba evanjelizovania, Ježiš príde na zem ako Sudca. Dovtedy musíme dbať o to, aby sme konali svoju službu z lásky k Bohu a k ľuďom.

Kto odvracia svoje ucho, aby nepočul zákona,toho i modlitba je ohavnosťou. (Pr 28,9)

Najnebezpečnejšou formou modlitby je modlitba zlorečenstva a zatracovania iných kresťanov. Ten, kto toto činí, zlorečí samotnému Kristovi! On pritom zomrel aj za takého človeka, ktorého niekto iný drží pod vládou zlorečení a zatratenia. A keď už máš nutkanie niekoho obviňovať a zatracovať, nech je to diabol – on je príčinou každého problému.

To neznamená, že sa o skutočných problémoch a chybách nemôže hovoriť – lenže sa nemá odsúdiť človek, ako taký, ale skutky tela, vo svetle Božieho slova.

Modlitby sa môžu degenerovať aj vtedy, keď žije dotyčný v sexuálnych hriechoch, alebo je presiaknutý smilnými túžbami a nečistými žiadosťami, a v takomto stave formuluje svoje prosby k Bohu. Pavol píše Timoteovi nasledovné: „Ale mladšie vdovy odbi, lebo keď zbujneli proti Kristovi, chcú sa vydávať a majú svoje odsúdenie, lebo zrušili prvú vieru a zároveň sú aj zaháľčivé a učia sa chodiť po domoch, ale nie len zaháľčivé, ale aj klebetné a všetečné, ktoré hovoria to, čo sa nesluší. Preto tedy chcem, aby sa mladšie vydávali, rodili deti, spravovali domy a nedávali protivníkovi nijakej príčiny hovoriť zle. Lebo niektoré sa už obrátili späť po satanovi.“ (1Tim 5,11-15)

Modlitby a prosby v stave sexuálneho vzrušenia určite neprídu k Bohu. Pokiaľ sa niekto s takýmto nábojom modlí k Pánovi za manželského partnera, potom sa jeho modlitba môže stať prostriedkom čarovania. K Pánovi sa takéto modlitby určite nedostanú, no osoba, ku ktorej je nasmerovaná chorobná túžba, sa dostáva pod sexuálny tlak. Neškoďte jeden druhému! Nepoviažte svojho blížneho! Ak túžiš po manželskom partnerovi predkladaj svoje prosby s vierou a s vďakou pred Pána. Ľudskú túžbu nie je možné nanútiť Bohu ani formou modlitby. Naše predstavy musíme prispôsobiť Božiemu slovu, potom sa určite dostaví aj odpoveď od Pána. Modlitby panovania a útlaku sú vlastne zneužitím modlitebnej autority. Žiaľ, sú takí, ktorí ju zneužívajú k útlaku a ovládaniu svojich bratov.

Uzavretá spoločnosť je priam ideálnym prostredím k vzniku a fungovaniu modlitieb takéhoto typu, a po čase - čo si jej členovia ani nevšimnú - modlitby a vkladanie rúk ich odtrhnú od Božej vôle aj od cirkvi. Skutočným cieľom takýchto modlitieb je vybudovanie a uplatňovanie zlej duchovnej autority nad danou skupinou. Modlitba nemôže byť prenosom myšlienok a vôle človeka, ani prostriedkom k získaniu pozície. Takéto modlitby majú veľmi vážne zhubné vplyvy na osobnosť človeka. Spôsobujú rozpad osobnosti. Zdržujú veriacich od nasledovania a poznávania Pána a deformujú ich.

Ďalším typom modlitby je duchovný boj, ktorý je namierený voči prekážkam zlých duchovných bytostí. Z Knihy Daniel sa dozvedáme, že takýto duchovný múr môže istý čas zdržiavať odpoveď Božiu na správne modlitby. Duchovný boj má agresívnu silu, ktorou Božími mocnými zbraňami (Ježišovo meno, Baránkova krv, Božie slovo a sila Ducha Svätého) boríme temné sily. „Lebo nie je nám zápasiť s krvou a s telom, ale s kniežatstvami, mocnosťami, so svetovládcami temnosti tohoto veku, s duchovnými mocami zlosti v ponebeských oblastiach.“ (Ef 6,12)

Cieľom agresívnej modlitby je vyslobodenie určitého prostredia, spoločenstva, situácie a postojov spod vlády a vplyvu temných síl. Čiže: nie je to boj proti ľuďom, ale proti zlým satanským bytostiam, v prospech človeka. Božie slovo hovorí, že diabol a nie človek je naším nepriateľom.

Zneužitie duchovného boja spočíva v tom, že veriaci zamení pozíciu nepriateľa (démonov, zlé anjelské bytosti) a na ich miesto dosadí ľudí. Takýto človek potom bojuje Božími zbraňami proti iným tak, akoby oni boli stelesnením satana. Tento typ modlitby už patrí do kategórie mágie, ktorá môže prerásť do hriechu vraždy skrze čarovanie.

Ježiš vážne upozorňuje svojich nasledovníkov na to, aby pred modlitbou odpustili svojim vinníkom. Odpustenie činí duchovný boj účinným aj v uvoľňovaní duchovných pút.

Démonické modlitby obsahujú prosby, ktoré sa odosielajú zlým anjelským bytostiam, modlám, mŕtvym ľuďom, predmetom, sochám či obrazom. Sem patria aj modlitby k Márii, Budhovi, Mohamedovi, katolíckym svätcom a podobne. Tiež sem patria zlorečenstvá šamanov, prehlásenia preklínania, zlorečenstiev a exkomunikácie skrze pápežov.

Démonické modlitby sú založené na démonickej vede (poznaní, múdrosti), hovorí o tom aj apoštol Jakub vo svojom liste. O démonických modlitbách je reč už v Starej zmluve v súvislosti s falošnými prorokmi. „A ty, synu človeka, obráť svoju tvár k dcéram svojho ľudu, ktoré prorokujú zo svojho srdca, a prorokuj proti nim. A povieš: Takto hovorí Pán Hospodin: Beda tým, ktoré zošívajú obväzky na všetky kĺby rúk a robia čapice na hlavu každej postavy, aby lovili duše. Či budete loviť duše môjho ľudu a živiť svoje duše? A znesväcujete mňa u môjho ľudu za nejakú hrsť jačmeňa a za nejaký kus chleba usmrcujúc duše, ktoré by nemali zomrieť, a zachovávajúc pri živote duše, ktoré nemajú žiť, svojím luhaním môjmu ľudu, ktorý počúva lož.“ (Ez 13,17-19)

Skrze démonické modlitby chcú voviesť ľudské srdcia pod satanské vplyvy, aby ich tak odtrhli od Božej lásky, alebo im zabránili v službe, a usmerňovali tým ich životy. Všetky démonické modlitby sú ohavnosťou pred Hospodinom. „Kto odvracia svoje ucho, aby nepočul zákona, toho i modlitba je ohavnosťou.“ (Pr 28,9)

Je dobré vedieť, aké sú diablove plány a ciele v súvislosti s modlitbou, no nezabudnime, že Duch Svätý prebývajúci v nás je väčší než duch falošného proroka, falošného učiteľa, mága, šamana či čarodejníka!

Preto sa nebojme démonických modlitieb, aj proti nim máme k dispozícii duchovné zbrane. Všemocný Boží Duch nás bude neustále posilňovať: „Ale teraz takto hovorí Hospodin, ktorý ťa stvoril, Jakobe, a ten, ktorý ťa utvoril, Izraelu: Neboj sa, lebo som ťa vykúpil: povolal som ťa tvojím menom; môj si ty! Keď pôjdeš cez vodu, budem s tebou, a keď cez rieky, nezatopia ťa; keď pôjdeš cez oheň nepopáliš sa, a plameň sa ťa nechytí. Lebo ja Hospodin, tvoj Boh, Svätý Izraelov, som tvoj Spasiteľ. Dal som na výplatu za teba Egypt, Ethiopiu a Sebu miesto teba.“ (Iz 43,1-3)

Preklad: Zlatka Radnotyová



Súvisiace články

Nadprirodzená modlitba v jazykoch|Logos 12 / 2010 | Tibor Ruff |Vyučovanie
Ako som prežila|Logos 10 / 2015 | Jaroslava Marcienková |Osobnosť
Si taký, ako rozmýšľaš|Logos 11 / 2017 | Daniel Šobr |Vyučovanie
Ako sa rodia modly?|Logos 8 / 2009 | Németh Sándor |Aktuálne
Ako tvorí Boh|Logos 3 / 2016 | Jaroslav Kříž |Téma