Napokon vyliaty bude na nás Duch z výšin, púšť sa zmení na ovocný sad a ovocný sad budú pokladať za les. (Iz 32,15)

Božie dielo na zemi

Ako Pán koná v našom svete

logos-2022-01-9b4a4241.jpg

Mnohí kresťania zažili svoje obrátenie ako intenzívny Boží dotyk. Zasiahlo ich kázanie evanjelia, dotkol sa ich Duch Svätý, Pán ich uzdravil z choroby alebo oslobodil z nejakej závislosti. Jednoducho sa osobne presvedčili o tom, že Pán je živý a koná aj dnes. V tomto článku sa budeme venovať tomu, ako Boh koná a akú úlohu v tom máme my, jeho cirkev, telo Kristovo.

Bežné a mimoriadne

V Písme čítame o mnohých spektakulárnych Božích skutkoch, ktoré boli jeho priamou intervenciou do pozemského diania a ľudských životov. Boh spôsobil celosvetovú potopu, súdil Egypt katastrofickými ranami, zachránil Izrael prechodom cez rozdelené vody Červeného mora, zastavil na nejaký čas slnko na oblohe, spôsobil dramatické obrátenie apoštola Pavla. Tieto a mnohé ďalšie Božie skutky, o ktorých čítame v Písme, vykonal priamo Boh. Absolútna väčšina Božieho diela v biblických časoch aj dnes sa však deje prostredníctvom ľudí. Dá sa povedať, že mimoriadne koná Boh zvrchovane a sám (spasiteľné intervencie a súdy) a vo väčšine bežných prípadov koná skrze svojich služobníkov – ľudí.

Na to, aby sme sa mohli obrátiť, nám musel niekto kázať evanjelium, alebo aspoň darovať evanjelizačný leták, Bibliu, alebo poslať odkaz na nejakú kázeň na internete. Niektoré nadprirodzené uzdravenia prebiehajú celkom spontánne na bohoslužbách v Božej prítomnosti, no spravidla ide o výsledok služby ľudí, ktorí sa modlia za chorých, položia na nich s vierou ruky, prípadne ich pomažú olejom, ako o tom hovorí Jakub (Jk 5,14).

Keď Boh koná, zvyčajne si na to používa ľudí. V období Starej zmluvy si použil Henocha, Noacha, Abraháma a patriarchov, Mojžiša, sudcov, prorokov a niektorých izraelských kráľov, dokonca aj pohanov ako boli Nabuchodonozor alebo Cýrus. Najväčšie a svojím dosahom najmocnejšie dielo vykonal Boh skrze svojho Syna, ktorý sa stal človekom, Mesiášom Ježišom. Na tom, ako Boh koná dnes, sa toho veľa nezmenilo. Stále si používa svojich povolaných a pomazaných ľudí a chce si používať každého veriaceho, ktorý sa mu dá k dispozícii.

Pozemské telo Kristovo

Apoštol Pavol opisuje kresťanskú cirkev ako telo Kristovo a samotného Pána ako hlavu tohto tela: „On je hlavou tela, Cirkvi. On je počiatok, prvorodený z mŕtvych, aby tak mal vo všetkom prvenstvo.“ (Kol 1,18) Hlavou cirkvi teda nie je žiaden ľudský hodnostár, ale výhradne sám vzkriesený a oslávený Ježiš Kristus.

Kristus ako hlava, ktorá je v nebi, je organicky spojený so svojím pozemským telom tvoreným ľuďmi, ktorí sa obrátili zo svojich hriechov a uverili v neho ako vo svojho Pána a Záchrancu. „Nech vás nepripraví o víťaznú cenu nikto, kto sa vyžíva v poníženosti a uctievaní anjelov, kto sa nechá unášať tým, čo videl, bezdôvodne sa nadúva pod vplyvom svojho telesného zmýšľania. Taký človek sa nedrží hlavy, z ktorej celé telo, vyživované a pospájané kĺbmi a šľachami, rastie Božím vzrastom.“ (Kol 2,18–19) Našou úlohou ako cirkvi je „držať sa hlavy“, byť s ňou spojený a vykonávať jej vôľu na zemi.

Práve v tomto princípe sa ukrýva tajomstvo toho, ako Pán vo väčšine prípadov koná na zemi. Skutočnosť, že oslávený Pán Ježiš Kristus je hlavou cirkvi, znamená, že je Pánom, že o všetkom rozhoduje a všetko riadi a úlohou jeho tela je vykonávať jeho vôľu na zemi.

Keď toto veriaci pochopia, uvedomia si, že Božie konanie na zemi je nezlučiteľné s pasivitou a lenivosťou jednotlivých údov jeho tela. Každý z týchto údov ma špecifické obdarovanie a Boh ho povoláva ku konkrétnym úlohám. Niektorí ľudia majú povolanie a obdarovanie pre službu a vedenie cirkvi. Takýchto veriacich Písmo nazýva „služobnými darmi“.

Služobné dary

„A on ustanovil jedných za apoštolov, iných zasa za prorokov a iných za zvestovateľov evanjelia, iných ustanovil za pastierov a učiteľov, aby pripravovali svätých na dielo služby, na budovanie Kristovho tela, až kým všetci nedospejeme k jednote viery a poznania Božieho Syna, v dokonalého človeka, ktorého mierou dospelosti je plnosť Krista. Aby sme už neboli nedospelí, sem-tam hádzaní a zmietaní závanom hocijakého učenia – ľudskou úskočnosťou, chytráctvom a úkladným zvádzaním na blud. Buďme pravdiví v láske, aby sme vo všetkom dorastali v Krista. On je hlava, z neho rastie celé telo, pevne spojené vzájomne sa podporujúcimi kĺbmi a buduje sa v láske podľa toho, ako je dané každej časti.“ (Ef 4,11–16; SEB)

Ľudia, ktorých Boh povolal ako služobné dary, majú veľmi dôležitú úlohu – pripravovať svätých na dielo služby. Toto je cieľ, ku ktorému nás Pán pripravuje. Dielo služby tu predstavuje konkrétnu úlohu a prácu, ktorú majú veriaci vykonať na zemi. Táto práca spočíva v budovaní tela Kristovho, teda cirkvi a predovšetkým miestneho zboru. Výsledkom tejto práce je jednota viery a hlboké poznanie Božieho syna, ďalej zrelosť veriacich, prežívajúcich Kristovu plnosť, a taktiež neustály rast v láske, ktorá je spojivom kresťanskej Cirkvi jednotlivých zborov, skupín aj rodín.

Ľudia, povolaní ako služobné dary, vedú veriacich k napĺňaniu týchto úloh, pomáhajú im pri tom, no na tomto diele musia pracovať spoločne všetci veriaci, lebo každý človek v zbore je povolaný k budovaniu tela Kristovho.

logos-2022-01-9b4a4000.jpg

Ako Pán pracuje cez nás?

Už sme si vysvetlili, že Božie kráľovstvo je prítomné v cirkvi a v nej a skrze ňu sa prejavuje. Pán koná svoju vôľu na zemi skrze nás. Potrebujeme si však odpovedať na otázku, ako to robí.

Možno to bude znieť prekvapivo, ale väčšinu našej práce pre Pána vykonávame svojimi ústami. Biblia nás učí o tom, že to, čo hovoríme, a ako to hovoríme (s vierou alebo naprázdno), má zásadný dopad na naše životy. Ako teda slúžiť Pánovi a dovoliť mu, aby cez nás konal?

Modlitba

Každý kresťan je povolaný k modlitebnému životu. Hovorí sa, že vtáky lietajú, ryby plávajú a kresťania sa modlia. Človeka, ktorý sa nemodlí, je len veľmi ťažké označiť za veriaceho kresťana. Prečo by sme sa však mali modliť, keď Boh všetko vie a nemusíme mu hovoriť, čo má robiť? Toto je zásadná a dôležitá otázka, ktorá si zasluhuje odpoveď.

Keď Boh na počiatku stvoril prvých ľudí, Adama a Evu, odovzdal im autoritu nad celým stvorením. Mali spravovať stvorenie a starať sa oň, inými slovami boli tými, ktorým dal Boh na starosť tento svet.

„Boh povedal: Utvorme človeka na svoj obraz, na svoju podobu. Nech ľudia vládnu nad morskými rybami, nebeským vtáctvom, dobytkom, nad celou zemou a nad všetkými plazmi, čo sa hýbu po zemi! Boh stvoril človeka na svoj obraz; na Boží obraz ho stvoril. Stvoril ich ako muža a ženu. Boh ich požehnal a povedal im: Ploďte sa a množte sa, naplňte zem a podmaňte si ju! Panujte nad morskými rybami, nad nebeským vtáctvom a nad všetkou zverou, čo sa pohybuje na zemi!“ (Gn 1,26–28; SEB)

Túto autoritu nad svetom však prví ľudia svojím pádom do hriechu stratili a odovzdali ju Pokušiteľovi, ktorým nebol nikto iný ako Boží nepriateľ, ten pradávny had Satan. A keď sa ten istý Pokušiteľ o niekoľkotisíc rokov neskôr pokúšal zviezť na hriech Božieho Syna, túto skutočnosť priznal: „A diabol ho vyviedol na vysoký vrch a ukázal mu všetky kráľovstvá sveta v okamihu. A diabol mu povedal: Tebe dám všetku túto moc aj ich slávu, lebo je mne daná, a komu chcem, tomu ju dám.“ (Lk 4,5–6; ROH) Grécke sloveso, ktoré je použité v Pokušiteľovom výroku, že mu bola „daná moc“ nad kráľovstvami sveta, je možné preložiť tiež ako „odovzdaná“, alebo „vydaná“ či „zradená“. Po páde našich predkov do hriechu sa tak stal Satan „bohom tohto veku“, ako sa o ňom hovorí v 2Kor 4,4.

Práve tu sa dostávame k tomu, prečo sú modlitby kresťanov také dôležité. Keď sa ako veriaci v Ježiša Krista modlíme a prihovárame sa pred Bohom za tento svet a za rôznych ľudí, dávame mu tým právo intervenovať a zasiahnuť do sféry vplyvu, ktorú prví ľudia odovzdali Satanovi. Naše modlitby sú teda pre Božie dielo v tomto svete veľmi dôležité. Niektorí židovskí rabíni dokonca tvrdia, že modlitby spravodlivých držia tento svet pohromade a bránia tomu, aby celkom prepadol skaze. Svojimi modlitbami vieme vykonať veľmi veľa dobrého, a preto sa neúnavne modlime a bojujme boje Hospodinove.

Vyznávanie

Písmo učí, že slová vyslovené s vierou majú veľkú moc. V Mk 11,23 Pán Ježiš hovorí: „Amen, hovorím vám, keby niekto prikázal tomuto vrchu: Zdvihni sa a zrúť sa do mora!, a nezapochyboval by v srdci, ale veril by, že čo vyslovil, sa stane, splní sa mu to.“ (SEB)

Vyznávanie je tiež súčasťou našej služby Bohu. Musíme si byť vedomí toho, že naše slová majú veľkú moc a taktiež sa túto moc musíme naučiť efektívne a správne používať. Keď si budeme plniť srdcia Božím slovom a porastieme vo viere, v ťažkých situáciách sa ubránime pokušeniu vysloviť zlé a negatívne výroky, ale použijeme svoju vieru a vyznáme dobré veci, budeme žehnať a rovnako ako Abrahám veriť, že Boh „povoláva veci, ktoré nie sú, ako keby boli“ (Rim 4,17). Všemohúci Boh stvoril svet svojím slovom, a aj nás vedie k tomu, aby sme svojimi slovami plnými viery vytvárali realitu nášho života. Tento dar, ktorý nám Boh dal, si mnohí ľudia na vlastnú škodu neuvedomujú a nepoužívajú ho. Boli sme povolaní žehnať, vyznávať Božie slovo v tomto svete a byť tak požehnaním pre celé naše okolie. To, že ľudské slová majú moc, potvrdzujú aj neveriaci ľudia. Vedia totiž, že dobré slovo vie pomôcť a zlé uškodiť. Používajme teda moc viery a vyznania. Aj týmto spôsobom koná Boh v tomto svete skrze nás.

Svedectvo

„Teraz však na vás zostúpi Svätý Duch, vy dostanete jeho moc a budete mi svedkami v Jeruzaleme, v celom Judsku i Samárii, až po kraj zeme.“ (Sk 1,8, SEB) Tieto slová povedal Pán Ježiš svojim učeníkom krátko predtým, ako bol vzatý do neba. Byť jeho svedkami v tomto svete je naším najväčším poslaním. Nie každý kresťan bol povolaný ako evanjelista, pastor alebo kazateľ, no všetci máme osobnú skúsenosť s Bohom, poznali sme dotyk jeho lásky a zakúsili sme ten úžasný pocit, keď nám boli odpustené hriechy a boli sme zmierení s Bohom. Mnohí z nás tiež zažili uzdravenie Božou mocou, radikálnu zmenu života a Božiu pomoc pri riešení takmer neriešiteľných situácií. O všetkých týchto veciach sme povolaní vydávať svedectvo. Ak je Pán Ježiš Kristus reálny v našich životoch, stal sa naším spasením, potom môžeme o ňom a o tom, čo pre nás vykonal, svedčiť ľuďom. Osobný a overiteľný príbeh, ktorý sme sami prežili, je častokrát silnejší ako rôzne teologické argumenty. Ak máme živý vzťah s Bohom, je pre nás jednoduché do tohto vzťahu pozvať aj ostatných ľudí. Presne takýmto spôsobom sa šíri evanjelium, Dobrá správa o Ježišovi Kristovi, a rastie cirkev. Naše svedectvo je tiež mocnou zbraňou, ktorou porážame diabla v našom živote: „Ale oni nad ním zvíťazili pre Baránkovu krv a pre slovo svojho svedectva…“ (Zj 12,11; SEB)

Kázanie evanjelia

„A povedal im: Iďte po celom svete a kážte evanjelium každému stvoreniu!“ (Mk 16,15; ROH)

V Skutkoch apoštolských vidíme mnohé príklady Božích služobníkov, ktorí kázali evanjelium a snažili sa zvesťou o Ježišovi Kristovi zasiahnuť jednotlivcov aj zástupy. Kázať evanjelium „v malom“ môže každý veriaci, a to vždy, keď k tomu dostane príležitosť. Existujú tiež ľudia, ktorí sú k tomuto povolaní a špeciálne obdarovaní. Úlohou ostatných veriacich je pomáhať im v tom napríklad praktickou pomocou pri organizácii evanjelizácii, pozývaním ľudí a modlitebnou podporou. Kázanie evanjelia je hlavnou úlohou a službou cirkví v tomto svete. Všetky aktivity miestnych zborov by mali byť prispôsobené a mali by slúžiť potrebe kázania evanjelia.

Spoločná služba cirkvi (miestneho zboru)

Zmyslom existencie každého miestneho spoločenstva cirkvi je slúžiť Bohu a slúžiť ľuďom. Prakticky sa v ňom tak napĺňa Kristovo dvojprikázanie lásky, ktoré nás zaväzuje milovať Boha a milovať blížnych. (Mt 22,34–40)

V miestnom zbore prebiehajú pravidelné bohoslužby a úlohou každého zboru je vytvoriť pri nich takú atmosféru uctievania a viery, pri ktorej sa prejaví Božia prítomnosť. Sú to práve prejavy Božej prítomnosti a to, že sa počas bohoslužieb Boh dotýka ľudí, čo odlišuje živú cirkev od formálneho spoločenstva veriacich.

Ostatné úlohy cirkvi ako charitatívna činnosť, osvetová činnosť či služba komunite sú tiež dôležité a mnohí ľudia sú do nich povolaní. Nesmieme však zabúdať, že tieto činnosti sú iba podpornými aktivitami, ktorých hlavným cieľom je priniesť evanjelium strateným dušiam.

logos-2022-01-9b4a4608.jpg

Problém egoizmu a individualizmu

Pri našej osobnej službe Bohu sa potrebujeme vysporiadať s problémom, ktorý je typický pre dnešnú dobu a spoločnosť, v ktorej žijeme. Týmto problémom je silný dôraz na individualizmus a ego jednotlivca. Ľudia v dnešnej dobe majú silnú potrebu absolútne uprednostňovať osobné blaho pred blahom komunity. Naše spasenie a obrátenie je, samozrejme, čisto individualistická záležitosť, rovnako ako náš osobný vzťah s Bohom, toto sa však už netýka našej služby Bohu. Sám Pán Ježiš Kristus nám ukázal príklad tým, že ako jednotlivec zomrel za mnohých a hovoril o tom, že niet väčšej lásky ako položiť svoju dušu za druhých (Jn 15,13).

Pri službe Bohu je to podobné. Sme povolaní slúžiť jemu samému a slúžiť druhým. Nie je tu žiadne miesto pre hľadanie osobného prospechu alebo zisku. Keď slúžime Bohu v kontexte miestneho zboru, rozhodujeme sa obetovať svoj čas, pohodlie, sily aj financie pre nejaký vyšší, absolútne nesebecký cieľ. Chápať kresťanský život ako službu je pre súčasných, najmä mladých ľudí, veľmi ťažko pochopiteľné, keďže cirkev častokrát chápu ako komunitu, kde je im dobre, kde sa nejakým spôsobom realizujú a prijímajú požehnanie. Časom však každý kresťan, ktorý chce slúžiť Bohu, pochopí, že služba je predovšetkým obeta a záväzok.

Ako cirkev, presnejšie miestny zbor, si môžeme stanoviť a dosahovať ciele, ktoré by sme ako jednotlivci len veľmi ťažko dosiahli, či už ide o stavbu zborovej budovy, usporadúvanie veľkých evanjelizácií alebo o iné projekty.

Správne vyvážiť individualistický a kolektivistický dôraz v našom živote nám pomáha kráľ Dávid vo svojom známom žalme č. 23: „Hospodin je môj pastier, nič mi nechýba.“ (Ž 23,1; SEB) Tento žalm zdôrazňuje rôzne benefity a požehnania, ktoré vyplývajú z toho, že Hospodin je naším pastierom. Na príklade vzťahu pastiera a ovečky môžeme pozorovať dve roviny nášho vzťahu s Bohom. Prvou rovinou je náš osobný vzťah s Bohom, pričom každý z nás môže vyznať spoločne s Davidom: „Pán je mojím osobným pastierom!“ Druhá rovina vychádza zo skutočnosti, že každá ovca prežíva svoj vzťah s pastierom v kontexte stáda a tu vidíme dôraz na komunitu, spoločné potreby i ciele.

Každý veriaci si teda potrebuje zosúladiť svoju osobnú víziu s víziou Božieho kráľovstva, Božieho ľudu resp. miestneho zboru, ktorý navštevuje. Všetci si potrebujeme odpovedať na otázku, či s nami Boh môže počítať pri napĺňaní jeho vízie, alebo len chceme, aby požehnal našu vlastnú osobnú víziu.

Cieľom tohto článku bolo povzbudiť nás, aby sme vnímali svoje životy a našu službu tu na zemi ako dôležitú. Sme to práve my, skrze ktorých Boh tu na zemi koná. Je veľmi dôležité, aby sme sa mu dali k dispozícii a dovolili mu používať si nás pri napĺňaní svojho veľkého poslania. Každý z nás potrebuje objaviť svoje povolanie a budovať komunitu veriacich. Spolu s Kristom ako miestny zbor dosiahneme viac.

Použité preklady Biblie
SEB – Slovenský ekumenický preklad Biblie
ROH – Preklad prof. Roháčka



Súvisiace články

O Bohu|Logos 10 / 2009 | Jaroslav Kříž |Téma
Neobviňuj Boha|Logos 8 / 2009 | E. Hagin Kenneth |Vyučovanie
Dielo kríža|Logos 6 / 2010 | Daniel Šobr |Vyučovanie
Božia vôľa|Logos 11 / 2014 | Jaroslav Kříž |Téma
Boh je Bohom rastu|Logos 12 / 2015 | Jaroslav Kříž |Téma