Hľadanie Božieho zámeru a pravdy pre život

Svedectvo manželov Bobekovcov

Adriana

Vďaka Bohu som vyrastala v úplnej rodine – mama, otec a dve mladšie sestry. Rodičia ma dali pokrstiť v katolíckom kostole. Mám za sebou 1. sv. prijímanie a birmovku. Napriek tomu sme však do kostola chodili len raz za rok na Vianoce.

Na strednej škole som sa zapáčila jednému spolužiakovi, s ktorým som nakoniec chodila takmer päť rokov od mojich 17. narodenín. Zo začiatku som ale žiadny vzťah nechcela, lenže kamošky ma povzbudzovali, že som ešte nemala žiadneho chlapca, tak nech si to vyskúšam. Zlá rada. Nebola som pripravená. Vo vzťahu prevládala nedôvera a žiarlivosť, čo vyústilo do každodenných hádok. Keď som sa cítila najhoršie, zobrala som papier, pero a písala. Tu je zopár viet vybraných z môjho listu, ktorý som napísala 23.1.2010 – až neskôr si uvedomujúc, že bol adresovaný Bohu:

Každý človek túži po láske… po láske plnohodnotnej. Lenže, čo je to láska? Láska je prekrásny cit, keď si schopná obetovať sa. Ja ľúbim, milujem, ale svojím spôsobom. Ja nechcem zostať sama, samota je zlá vec.

Bože, pomôž mi! Prosím, chcem šťastný život s osobou, ktorú milujem a s ozajstnými priateľmi. Daj mi silu zmeniť sa, byť inou, lepšou. Ja chcem byť ako predtým. Tým malým nevinným dievčatkom, ktoré bolo vždy poslušné, rozdávalo radosť a mali ma všetci radi. Prečo som, aká som? Tá doba ma zmenila? Asi prebýva vo mne zlo, ktorého sa neviem zbaviť. Asi sa v mojom živote musí niečo zmeniť, aby som našla samú seba a zmysel života. Verím v posmrtný život, ale aký bude? Už sa nebojím smrti, len straty a samoty. To sú dve veci, ktoré ma trápia a trápiť budú, kým mi niekto nepomôže to zmeniť…

Až o pár rokov neskôr som si uvedomila, aké mali tieto slová veľký význam.

Prišla vysoká škola. Prvý ročník som preflákala, nerobila skúšky, lebo vždy, keď sa dalo, som pracovala ako čašníčka, aby som si zarobila na cestovné, obedy, skrátka na svoje potreby. Nesťažujem si, lebo už od svojich pätnástich som každé leto robila. Vreckové sme doma nedostávali, tak som si aspoň viac vážila zarobené peniaze a poctivo ich odkladala. Lenže raz mi niekto povedal, že žijeme len raz, tak prečo si neužívať. Ja som sa toho chytila a zatúžila viac po peniazoch, aby som sa mohla stať nezávislou a samostatnou osobou.

Rok 2011 bol u mňa zlomový. Stále viac a viac som rozmýšľala nad definitívnym rozchodom, čo sa nakoniec uskutočnilo, ale nanešťastie, v zlom.

Po krátkom čase som bližšie spoznala mladého muža, ktorý sa nehanbil za svoju vieru v Boha, a to ma na ňom priťahovalo. Bol katolíkom ako i jeho rodina. Keď som bola práve v nedeľu v Bratislave, tak som išla do kostola spolu s nimi. Nebolo to však úprimné.

Začali sme spolu chodiť. Avšak prvý polrok nášho vzťahu bol v mojom živote najťažší. Bol ovplyvnený mojou závislosťou od pornografie a túžbou po peniazoch, o čom on nevedel. Veril mi a ja som jeho dôveru zneužila. Nebrala som náš vzťah vážne, aj keď som si s ním vedela predstaviť spoločný život. Mala som viacero aférok, dokonca som dostala ponuku robiť „spoločníčku“ bohatým a vplyvným mužom. Bohužiaľ som o tom vážne rozmýšľala. Hovorila som si, že na tom nie je nič zlé, aspoň prídem k peniazom a budem sa môcť rýchlejšie osamostatniť, veď z brigád ako čašníčka som veľa peňazí nezarobila. Zverila som sa kamarátke, ktorá ma od toho odhovorila. Vždy som si išla za tým, čo som si zaumienila, bez ohľadu na to, čo povedali druhí. Zvláštne je, že v tomto prípade som počúvla radu. Ale s vernosťou som mala problém aj naďalej. Priateľa som náhle opustila kvôli inému vzťahu. Na volania a sms-ky od neho som nereagovala. V tú noc sa stalo ale niečo nezvyčajné. Náhle som sa zobudila a pozrela von oknom, a vtedy som začula hlas, ktorý hovoril: „Zostaň s Peťom!“ Bolo to nadprirodzené. Na druhý deň som sa s Peťom stretla, pretože chcel počuť vysvetlenie. Povedal, že ma ľúbi aj napriek tomu, čo som spravila, a že mi odpustí. Nechápala som, ako mi to vie odpustiť, a on na to: veď aj v modlitbe Otče náš sa modlíme: „…odpusť nám naše viny ako i my odpúšťame svojim vinníkom.“ Mt 6,12

Zrazu mi prišlo veľmi ľúto, čo som mu všetko spravila, že som ho klamala a podvádzala. Chcela som sa zmeniť a opäť si získať jeho dôveru. Rozhodla som sa preto ísť na spoveď do kostola. Kňaz mi povedal, aby som začala čítať Bibliu a prestala žiť v smilstve. Zrazu som sa cítila ako obarená. Hovorila som si: toto odo mňa Boh chce? Ale keďže som sa rozhodla zmeniť, súhlasila som. Z vlastných síl to išlo veľmi ťažko.

Nasledoval rok úprimného hľadania. Začala som chodiť pravidelne do kostola, občas aj piatky, na spovede, modliť sa ruženec, absolvovala som púť do Marianky… ale stále som nežila v slobode, v pokoji a v odpustení.

Spolu s Peťom sme začali viac študovať Bibliu, históriu cirkvi, pozerali sme evanjelizačné videá – svedectvá ľudí, ktorých sa Boh dotkol a zmenil im život. Mali sme veľa otázok, napríklad, či je katolícka cirkev naozaj tá práva a jediná, prečo je na svete toľko zla a prečo to Boh dopustí, kam speje ľudstvo a bude koniec sveta? No Boh nám skrze čítanie Božieho slova zjavil pravdu. Je úžasné, ako je v Biblii zaznamenaná minulosť, prítomnosť i budúcnosť.

Stále som však mala v srdci neodpustenie. Nenávidela som sa za to, čo všetko som vyviedla. Bolo mi zo seba zle. Až kým neprišiel ten deň, keď som už nevládala a poprosila Boha, aby vzal odo mňa všetky bolesti a trápenia, ktoré ma dovtedy ťažili. Túžila som sa zmeniť, no vedela som, že sama to nedokážem a budem potrebovať Božiu milosť. Prosila som o odpustenie mojich hriechov. A potom prišiel taký pokoj do môjho srdca, že som vedela, že ma Boh vypočul a odpustil mi. Cítila som sa taká šťastná a milovaná. Vedela som, že už nikdy nezostanem sama, lebo je napísané: „Nezanechám ťa, ani ťa neopustím.“ Žid 13,5

Toto je obrátenie, keď človek zanechá starý spôsob života (u mňa to bol život plný podvádzania a klamania, diskoték, alkoholu, známostí na jednu noc, závislosť od pornografie a peňazí, z čoho vyplývali moje vlastnosti: egoizmus, vypočítavosť, namyslenosť) a stane sa novým človekom.

Nasledovalo mnoho protiven­stiev od rodiny, priateľov a známych. Keďže sme už pol roka boli zasnúbení, odmietli sme mať svadbu v kostole. Rodina to nechcela prijať. Odhovárala nás od svadby, od niektorých sme si vypočuli nepekné veci, dokonca spomenuli aj psychiatriu. No Pán bol s nami a dal nám silu tým prejsť aj im odpustiť. „Myslíte si, že som prišiel darovať na zemi pokoj? Nie, hovorím vám, ale rozdelenie. Lebo odteraz sa päť ľudí v jednom dome rozdelí: traja proti dvom a dvaja proti trom. Rozdelia sa otec proti synovi a syn proti otcovi, matka proti dcére a dcéra proti matke, svokra proti neveste a nevesta proti svokre.“ Lk 12,51-53

Máme nasledovať Krista vo všetkom: myslieť, konať, nevzdávať sa, odpúšťať, milovať a vytrvať až do konca ako Ježiš. „A všetci vás budú nenávidieť pre moje meno; ale kto vytrvá do konca, bude spasený.“ Mk 13,13

Teraz som šťastná a s nikým by som nemenila.

Peter

Volám sa Peter a na nasledujúcich riadkoch sa vám pokúsim opísať, ako som osobným spôsobom spoznal Boha. Narodil som sa do tradičnej rodiny a moje detstvo by sa dalo nazvať štandardné. Od detstva som bol vedený ku katolíckej viere, chodil som na náboženstvo, absolvoval som príslušné sviatosti a ako rodina sme chodili každú nedeľu na omšu do kostola. Nad hlbším významom náboženských aktivít v rámci katolíckej cirkvi som sa nezamýšľal a považoval som ich za niečo, čo Boh očakáva. O existencii Boha som nikdy nepochyboval, hoci som s Ním nemal osobný vzťah ani reálnu skúsenosť.

Počas dospievania som žil podobným spôsobom ako moje okolie. Začal som študovať na vysokej skole, našiel som si priateľku, ale môj život mi stále pripadal akýsi prázdny. Akýkoľvek menší či väčší úspech mi neprinášal dlhodobé uspokojenie, stále som mal v sebe pocit, že musí byť v živote človeka „niečo viac“. Málo času, čo mi zostávalo popri vysokoškolskom štúdiu a práci, som využíval na zábavu s priateľmi. Posedenia v baroch, v nočných podnikoch, rôzne akcie a diskotéky sa stali na určité obdobie takmer dennou súčasťou môjho života. Ale pocit akejsi prázdnoty nezaplnila ani krátkodobá eufória, ktorá sa striedala s rôznymi nie veľmi dobrými stavmi po nadmernej konzumácii alkoholu. Nebol som depresívnym človekom ani som sa vedome zábavou nesnažil niečo kompenzovať, bol to skôr životný štýl. Vo vnútri som bol ale stále hľadajúci niečoho s väčším významom a trvalým zmyslom.

Po neúspešnom dlhodobejšom vzťahu a nastávajúcich problémoch v novom som si uvedomil, že musím niečo zmeniť. Vedel som, že nežijem správnym spôsobom života, ale na druhej stane som nechcel všetky zlé veci úplne opustiť. Rozhodol som sa hľadať Boha. Podotýkam, že ešte stále som chodil takmer každú nedeľu do kostola, takže som logicky začal s hľadaním v rámci katolíckych kruhov. Časom som si zaobstaral Bibliu a začal ju čítať. Postupne som začal rozumieť niektorým veciam, ale stále viac som si uvedomoval, že vo vnútri nemám žiadnu istotu. Na mojej ceste hľadania ma silno ovplyvnili dve veci: zhliadnutie osobného svedectva Iana McCormacka, ktoré mnou doslova otriaslo, pretože som si uvedomil, že bez Boha som rovnako stratený, ako bol on. Hlbšie som si uvedomil realitu večnej existencie, neba a zatratenia. Druhým momentom bol krátky rozhovor na ulici, kedy ma oslovil jeden veriaci muž. Keď videl, že pozitívne reagujem na jeho otázky o viere a o Bohu, spýtal sa poslednú otázku: „Si teda spasený?“ Nevedel som podať jednoznačnú odpoveď, tak som odpovedal niečo v zmysle, že „to sa uvidí pri poslednom súde“. Ešte stále som mal totiž predstavu, že spasenie je otázka, ktorá sa otvorí až po smrti človeka. Po tomto „náhodnom“ rozhovore rezonovala táto otázka v mojej mysli ešte veľmi dlho. Ako som hľadal, čítal Bibliu a iné biblicky inšpirované knihy, postupne som opúšťal vieru v očistec, rôznych svätcov a účinok sviatostí či omše. Naopak, čím sa rozširovalo moje poznanie, tým viac som si uvedomoval potrebu Spasiteľa v mojom živote. Zlomom bolo zhliadnutie videa, kde akýsi zahraničný kazateľ viedol zhromaždených ľudí ku krátkej modlitbe, kde vyznali a prijali Ježiša Krista ako svojho Spasiteľa. Po modlitbe zvolal: „Gratulujem, takže teraz ste spasení.“ Vtedy mi to prišlo ako veľmi málo, ale nič iné som nemal. V tú noc som rovnako v modlitbe priznal a ľutoval vlastné zlyhanie a poprosil Ježiša, aby ma zachránil a vstúpil do môjho života. Tak som zakúsil na vlastnom živote to, čo Biblia nazýva znovuzrodením – minulosť je preč a začína nový život – život s Bohom ako Otcom. V tú noc som bol úplne oslobodený od minulosti, od pocitu prázdnoty a alkoholu, s ktorým už predchádzajúce generácie v rodine mali problémy. Bolo to ako odhodiť z pliec balvan, ktorý ma po celé roky ťažil, bremeno hriechu. Ten deň považujem za kľúčový a najdôležitejší v mojom živote, veď čo by mi osožilo, keby som aj celý svet získal, ale seba samého by som stratil?

Moje bezprostredné okolie neprijalo moje obrátenie s rovnakým nadšením ako ja. Keď som hovoril o mojom stretnutí s Bohom a odpustení hriechov, jedni ma považovali za blázna, druhí za rúhača. Žiaľ, ako za čias prvej cirkvi, aj dnes je evanjelium pre jedných bláznovstvom (svetskí ľudia), pre druhých pohoršením (náboženskí ľudia). Ja som vyskúšal oboje, svet aj náboženstvo a verte mi, ani v jednom sa nedá nájsť pravé šťastie. Zvolil som si inú cestu, úzku, ktorá vedie do života. Po obrátení som hneď pochopil, že potrebujem nájsť ďalších ľudí, ktorí zažili rovnakú skúsenosť s Bohom ako ja. O niekoľko dní som navštívil bratislavský zbor Milosť, ktorý som našiel cez internet. Po niekoľkých rozhovoroch s ľuďmi zo zhromaždenia som zistil, že som medzi „svojimi“, a tento zbor sa pre mňa a neskôr aj pre moju manželku stal duchovným domovom.