Lebo odmena za hriech je smrť, ale Božím darom milosti je večný život v Kristovi Ježišovi, Pánovi našom. (Rimanom 6,23)

Kálebovo tajomstvo

Ako môže 85-ročný starec porážať obrov?

logos-04-2019-nicolas-poisson-spies-with-grapes-of-promised-land.jpg

Apoštol Pavol v 10. kapitole 1. listu Korinťanom krátko opisuje príbeh starozmluvného Izraela putujúceho po púšti a konštatuje, že udalosti, ktoré sa počas tohto obdobia stali, sú pre nás „výstražným príkladom“ (1Kor 10,6; ROH),
a je to skutočne tak.

Príbehy Starej zmluvy sú vynikajúcou ilustráciou dôležitých duchovných princípov a bohatým zdrojom ponaučenia, povzbudenia, ale tiež varovania. Hrdinovia Starej zmluvy nie sú žiadni supermani alebo mýtickí hrdinovia starovekých eposov, sú to celkom obyčajní ľudia a Biblia nijako nezakrýva ich slabosti (napríklad v príbehu praotca viery Abraháma), hovorí o ich zápasoch viery a dáva nám ich ako príklad vzťahu s Bohom. Jedným z takýchto hrdinov je Káleb, syn Jefuneho, ktorého život je učebnicovým príkladom toho, ako vyzerá život človeka verne nasledujúceho Boha.

Keď hodnotíme ľudský život podľa Božích kritérií, potom najdôležitejším obdobím života je práve jeho záver, to, akým spôsobom sme „dobojovali boj a dobehli svoj beh“. Potom, ako Jozua s izraelskými kmeňmi dobyl podstatnú časť Kanaánu, rozdeľoval územie medzi jednotlivé kmene. O svoj diel sa prihlásil aj Káleb, vodca kmeňa Júdu.

„Vtedy prišli Júdovci k Jozuovi v Gilgále a Kenizzejec Kaléb, Jefunneho syn, mu povedal: „Ty vieš, čo povedal Hospodin Božiemu mužovi Mojžišovi v Kadéš-Barnéi o mne a o tebe. Mal som štyridsať rokov, keď ma služobník Hospodinov Mojžiš poslal z Kadéš-Barnéy preskúmať krajinu. Ja som mu podal správu podľa svojho svedomia. Moji bratia, čo šli so mnou, prestrašili srdce ľudu. Ja som sa však pridŕžal Hospodina, svojho Boha. V ten deň Mojžiš prisahal: Zem, po ktorej kráčala tvoja noha, bude dedičným vlastníctvom tebe a tvojim synom naveky, lebo si sa vždy pridŕžal Hospodina, môjho Boha. Hospodin ma doteraz zachoval nažive, ako sľúbil. Uplynulo už štyridsaťpäť rokov odvtedy, ako to Hospodin povedal Mojžišovi, keď Izrael chodil po púšti. Teraz mám osemdesiatpäť rokov. Ešte aj dnes som taký silný, ako keď ma vyslal Mojžiš. Aj dnes mám takú silu ísť do boja, akú som mal vtedy. Preto daj mi teraz toto pohorie, o ktorom hovoril Mojžiš v onen deň, lebo sám si vtedy počul, že tam sú Anákovia a veľké opevnené mestá. Azda bude Hospodin so mnou a vyženiem ich, ako povedal Hospodin.“ Jozua požehnal Kaléba, syna Jefunneho, a za dedičné vlastníctvo mu dal Hebron. Takto sa stal Hebron dedičným vlastníctvom Kenizzejca Kaléba, syna Jefunneho, a je ním dodnes, pretože sa vždy pridŕžal Hospodina, Boha Izraela. Hebron sa predtým volal Kirjat-Arba. Arba bol totiž najväčším človekom medzi Anákmi. Krajina mala pokoj od vojny.“ (Joz 14,6-15; SEB)

Stretávame sa tu s Kálebom, 85-ročným starcom, ktorý hovorí, že sa teší rovnakému mentálnemu a fyzickému zdraviu, ako keď mal 40 rokov a Mojžiš ho poslal ako jedného zo zvedov preskúmať zasľúbenú krajinu. Pýta si od Jozuu povolenie dobyť Hebron, ktorý je stále obsadený „obrami“, potomkami Anáka, ktorí dosahovali nadmerného vzrastu, podobne ako Goliáš, ktorého o mnoho generácií neskôr porazil mládenec Dávid, neskorší slávny kráľ Izraela.

Keď dnes hovoríme o veku 85 rokov, nikomu zvyčajne nenapadne, že ide o vek, v ktorom by mal byť človek v plnom zdraví a sile. Je to vek, v ktorom sa už ľudia reálne pripravujú na odchod na večnosť. Káleb však z akéhosi záhadného dôvodu bol stále plný sily bojovať a v 85 rokoch skutočne porazil Anákovcov a dobyl Hebron. Čítame o tom hneď v nasledujúcej kapitole knihy Jozua:

„Kalébovi, synovi Jefunneho, dal Jozua podľa Hospodinovho príkazu podiel medzi Júdovcami: Kirjat-Arbu, mesto Anákovho otca Arbu — to je Hebron. Kaléb vyhnal odtiaľ troch Anákových synov: Šešaja, Achimana a Talmaja.“ (Joz 15,13-14; SEB)

Tento príbeh sa v Biblii isto neobjavil náhodou. A to, prečo bol Káleb v takom dobrom stave aj vo vysokom veku, malo svoje príčiny. Pozrime sa teraz spoločne na kľúčové faktory Kálebovho úspešného života a skúsme sa nimi inšpirovať. Boh je dobrý a vedzme, že aj my môžeme prežiť život v plnej sile a aj v starobe slúžiť Pánovi tak, ako keď sme mali 40.

Dokázal sa vysporiadať s hendikepom

Kálebovo meno si zaslúži našu pozornosť. Hebrejské slovo kálév totiž znamená pes. V blízkovýchodnej kultúre veľmi neplatí naše európske príslovie, že „pes je priateľom človeka“, pes je tam považovaný za nečisté zviera a ľudia psami pohŕdajú. Tento jav nachádzame tak v židovskej, ako aj v islamskej kultúre. V biblickej kultúre sa navyše menu pripisoval veľmi dôležitý význam; jednoducho nebolo jedno, ako sa človek volá. Výraz pes bol často používaný ako nadávka a Káleb sa takto volal. Ako asi muselo vyzerať jeho detstvo a interakcia s kamarátmi? Káleb si od mladosti niesol istú zaťaž, s ktorou sa musel vysporiadať a veriť tomu, že Hospodin dokáže aj hendikep obrátiť na požehnanie.

V Kálebovom živote vidíme, že sa nikdy nevzdával a stále zostal verný Bohu, a to do takej miery, že dokázal čeliť väčšine, ktorá sa proti Pánovi a proti Mojžišovi búrila. Vidíme, že bol vždy verný a oddaný, podobne ako je pes oddaný svojmu Pánovi. Zo svojho hendikepu tak dokázal urobiť prednosť.

Z lingvistického hľadiska tu existuje ešte jedna pozoruhodná zaujímavosť: keby sme považovali hebrejské slovo kálév za zložený výraz kol-lév, dostali by sme sa k významu „celé srdce“, ktorý by sme mohli interpretovať ako „srdečný“ alebo „oddaný“ človek. Z tejto skutočnosti vyplýva, že aj v niečom, čo nás hendikepuje, sa môže nachádzať čosi, čo sa nakoniec stane našou prednosťou. Káleb je toho dobrým príkladom.

Nemal sebecké ambície

Keď si v Biblii čítame Kálebov príbeh, vidíme, že nikdy nebol veľmi v popredí. Dá sa povedať, že bol permanentne v Jozuovom tieni. Mojžiš uprednostňoval Jozuu, práve jemu sa osobne venoval, zobral ho so sebou na vrch Sinaj, trávil s ním čas aj v svätostánku a nakoniec ho aj vymenoval za svojho nástupcu. Káleb vždy stál tak trochu „bokom“. Nevadilo mu byť „mužom druhého sledu“, bol spokojný so svojím povolaním a postavením. Vždy bojoval za Hospodina a za Mojžiša. Tento postoj služobníka, ktorý nehľadá svoj prospech, ale bojuje za Božie veci, je niečím veľmi vzácnym, a bol dominantnou črtou Kálebovej osobnosti.

Bol poslušný a verný Mojžišovi

Toto bola ďalšia veľmi charakteristická vlastnosť Božieho muža Káleba. On a Jozua boli jedinými z dvanástich vyzvedačov vyslaných do Kanaánu, ktorí si splnili svoju úlohu.

„Keď ich Mojžiš posielal preskúmať Kanaán, povedal: Odtiaľto choďte cez Negev, vystúpte na pohorie a zistite, aká je to krajina a aký ľud v nej býva; či je silný, alebo slabý; či ho je málo, alebo veľa; či krajina, ktorú obýva, je dobrá, alebo zlá; či mestá, v ktorých býva, sú otvorené, alebo opevnené; či pôda je úrodná, alebo neúrodná a či sú, alebo nie sú v nej stromy. Buďte odvážni a prineste z ovocia tej krajiny!“ (Nu 13,17-20; SEB)

Mojžiš dal vyzvedačom jasné zadanie, položil im otázky, na ktoré mali zistiť odpoveď. Vopred vedeli, že ich Boh posiela dobyť krajinu a Mojžiš ich vyslal, aby mu priniesli strategické informácie. Neposlal ich do Kanánu, aby mu prišli povedať svoj názor na to, či tam má Izrael ísť bojovať, alebo či sa má vrátiť do Egypta. Iba Jozua s Kálebom zostali lojálni Mojžišovej vízii a zostali verní tomu, čo povedal Pán.

Veril Božiemu slovu

Káleb bol mužom viery. Nerobil si nič z reptania ostatných desiatich vyzvedačov a neprepadol strachu, ktorým nakazili pospolitý ľud. V Písme čítame:

„Kaléb sa však usiloval upokojiť ľud, ktorý reptal proti Mojžišovi. Povedal: Zaútočme, obsaďme krajinu! Určite ju ovládneme!“ (Nu 13,30; SEB)

Na strach a reptanie reagoval vyznaním viery, ktorá napĺňala jeho srdce. Hovoril o úspechu, ktorý sa nezakladá na vojenskej sile Izraela, ale na Božej priazni a pomoci, ktorú svojmu ľudu prisľúbil. V živote kresťana mnohokrát nastanú situácie, kedy sa bude musieť spoľahnúť viac na Božie zasľúbenie ako na to, aké sú jeho schopnosti a čo mu hovorí rozum.

Vždy sa usiloval upokojiť vzburu

Zvedovia, ktorí priniesli Mojžišovi vlastný názor namiesto faktov, nemlčali a začali systematicky rozširovať medzi Izraelcami očividné klamstvá:

„Medzi Izraelitmi šírili lživé správy o krajine, ktorú preskúmali. Vraveli: Krajina, ktorú sme preskúmali, je krajina požierajúca svojich obyvateľov. Všetok ľud, čo sme tam videli, má vysoký vzrast. Videli sme tam aj obrov a medzi nimi aj synov Anáka. Pripadali sme si ako kobylky a takí sme sa iste zdali aj im.“ (Nu 13,32-33; SEB)

Krajina, o ktorej ešte pred pár hodinami tvrdili, že „naozaj oplýva mliekom a medom“ (Nu 13,27; SEB), bola odrazu zlá krajina, veľmi nebezpečná pre svojich obyvateľov. Dôsledky týchto klamstiev boli zničujúce a vyvolali vzburu, ktorá celkom spochybnila autoritu Mojžiša a Árona a ktorej cieľom bolo vrátiť sa do Egypta, jazykom Novej zmluvy do otroctva hriechu.

„V tú noc celá pospolitosť začala kričať a ľud nariekal. Všetci Izraeliti reptali proti Mojžišovi a Áronovi a celá pospolitosť im vyčítala: Kiežby sme boli radšej pomreli v Egypte alebo tu na púšti! Kiežby sme boli vtedy pomreli! Prečo nás Hospodin vedie do tej krajiny? Aby sme padli mečom, aby sa naše ženy a deti stali korisťou? Nebolo by nám lepšie vrátiť sa do Egypta? Navzájom si vraveli: Vyberme si vodcu a vráťme sa do Egypta!“ (Nu 14,1-4; SEB)

V tejto veľmi zlej situácii zostali Jozua a Káleb jedinými dvomi ľuďmi, ktorí zostali verní Mojžišovi a robili všetko preto, aby túto vzburu upokojili. Všimnime si, že nešli žalovať a donášať Mojžišovi kto, kde a čo povedal, ale prehovorili priamo k ľudu a snažili sa im ich bláznivé počínanie vyhovoriť.

„Jozua, syn Núna a Kaléb, syn Jefunneho, dvaja z tých, čo preskúmali krajinu, roztrhli si rúcho a celej pospolitosti Izraelitov povedali: Krajina, ktorú sme prešli a preskúmali, je krajina mimoriadne dobrá. Ak nám bude Hospodin priaznivo naklonený, dovedie nás do tej krajiny a dá nám ju. Je to krajina oplývajúca mliekom a medom. Len sa nebúrte proti Hospodinovi! Nebojte sa ľudu tej krajiny, lebo ho zjeme ako chlieb. S nami je Hospodin, no ich nechránia ich bohovia. Nebojte sa ich! Celá pospolitosť kričala, aby oboch ukameňovali. Vtom sa však pri stane stretávania všetkým Izraelitom ukázala Hospodinova sláva.“ (Nu 14,6-10, SEB)

Výsledkom ich snaženia bol iba prejav nenávisti vzbúreného ľudu a snaha Jozuu a Káleba ukameňovať. Je to podobné, ako keď sa bezbožný človek snaží v sebe umlčať hlas svojho svedomia. Je veľkým povzbudením vidieť, ako sa Boh zastal tých, ktorí sa predtým odvážili zastať sa Jeho a čeliť vzbúrenému davu. Pri svätostánku sa zjavila Božia sláva, Pán ukázal, na ktorej strane stojí a Izraelcom povypadávali kamene z rúk podobne ako farizejom, ktorí sa o približne 1500 rokov neskôr pokúšali kameňovať cudzoložnicu a stretli sa popritom s Ježišom (J 8).

Upokojovať vzbury v Božom ľude je rovnako dôležité ako boj proti nepriateľom pri dobývaní toho, čo nám Boh prisľúbil. Keď zbadáme v zbore náznak vzbury, buďme ako Káleb, dohovárajme ľuďom a pokúsme sa uhasiť problém ešte skôr, ako sa masívne rozhorí.

Bol v ňom „iný duch“

Výsledkom vzbúr izraelského ľudu počas ich cesty do zasľúbenej krajiny bolo Božie rozhodnutie o tom, že generácia, ktorá vyšla z Egypta, musí najskôr vymrieť a až potom ich deti vojdú do Kanaánu a obsadia ho. Do Kanaánu nevošiel ani sám Mojžiš, jedinou výnimkou boli Jozua a Káleb. O Kálebovi sa Boh vyjadril pozoruhodným spôsobom:

„No tak ako žijem a ako Hospodinova sláva naplní celú zem: z mužov, ktorí videli moju slávu a moje znamenia, ktoré som konal v Egypte i na púšti, a predsa ma už desaťkrát pokúšali a nepo­slúchli ma, ani jeden neuvidí krajinu, ktorú som sľúbil pod prísahou ich otcom. Neuvidí ju nikto, kto ma znevažuje. No svojho služobníka Kaléba, pretože bol v ňom iný duch a bol mi bezvýhradne oddaný, uvediem do krajiny, do ktorej už vstúpil, a jeho potomstvo ju dostane do vlastníctva.“ (Nu 14,21-24; SEB)

V Kálebovi bol iný duch. Vidíme, že príčina jeho úspechu a schopnosti čeliť výzvam a skúškam bola duchovná. Kálebov vzťah s Bohom a duchovné spoločenstvo s ním formovali jeho ducha tak, že mal vždy silu obstáť, postaviť sa na správnu stranu a zvíťaziť. Som presvedčený, že táto duchovná sila bola tiež príčinou jeho skvelej mentálnej aj fyzickej kondície, ktorá mu vydržala až do pokročilého veku.

Aj my si dnes potrebujeme uvedomiť, že náš duchovný stav je kľúčovým faktorom ovplyvňujúcim úspech a zdar nášho života. Je to presne to, o čom hovorí apoštol Pavol:

„Pretože kto rozsieva pre svoje telo, z tela bude žať porušenie. Ale kto rozsieva pre Ducha, z Ducha bude žať večný život.“ (Ga 6,8; SEB)

Investovanie do nášho duchovného stavu je to najlepšie, čo môžeme v tomto živote robiť.

Vždy sa pridŕžal Hospodina, svojho Boha

O Kálebovi aj Jozuovi nachádzame v Biblii istý výrok, ktorý sa opakuje na viacerých miestach. Ide o podstatnú charakteristiku, ktorú však nie je ľahké preložiť z hebrejského originálu Písma. Dôkazom toho je skutočnosť, že Slovenský ekumenický preklad Biblie prekladá hebrejský výrok mile achare Adonaj v nasledujúcich troch miestach, ktoré všetky hovoria o Kálebovi, tromi rôznymi slovenskými výrazmi:

„V ten deň sa Hospodin rozhneval a zaprisahal sa: Muži, ktorí vyšli z Egypta ako dvadsaťroční a starší, neuvidia krajinu, ktorú som sľúbil pod prísahou Abrahámovi, Izákovi a Jákobovi, pretože sa úplne neoddali Hospodinovi, okrem Kenizzejca Kaléba, syna Jefunneho, a Jozuu, syna Núna, lebo oni sa celkom oddali Hospodinovi.“ (Nu 32,10-12)

„Keď Hospodin počul, čo ste vraveli, rozhneval sa a prisahal: Nikto z mužov tohto zlého pokolenia neuvidí tú dobrú krajinu, ktorú som pod prísahou sľúbil dať vašim otcom, okrem Kaléba, syna Jefunneho! On ju uvidí a jemu a jeho synom dám krajinu, po ktorej chodil, lebo bezvýhradne nasledoval Hospodina.“ (Dt 1,34-36; SEB)

„Ja som sa však PRIDŔŽAL HOSPODINA, SVOJHO BOHA.“ (Joz 14,8; SEB)

Káleb bol „bezvýhradne, celkom oddaný Hospodinovi, nasledoval Ho a pridŕžal sa Ho“. Ide o stopercentnú oddanosť Bohu, ktorá bola v Kálebovom čase vzácna a vzácna je aj dnes. Je to princíp prvej časti Kristovho dvojprikázania lásky, veľká pravda, že máme svojho Boha milovať celým srdcom, celou dušou, celou mysľou a z celej svojej sily. Ľahko sa to povie, ľahko sa to vyznáva, no prijať takýto postoj predstavuje kálebovskú oddanosť.

Keď sa necháme inšpirovať Kálebovým príkladom, nielenže neurobíme chybu, ale náš život bude od začiatku do konca zmysluplný, plný Božej milosti a sily. Skúsme to. Som presvedčený, že neoľutujeme.



Súvisiace články

Tajomstvo cirkvi|Logos 1 / 2008 | Jaroslav Kříž |Téma
Tajomstvo spoločenstva|Logos 12 / 2020 | Daniel Šobr |Vyučovanie
Tajomstvo sejby|Logos 2 / 2009 | Jaroslav Kříž |Vyučovanie
Staroveké tajomstvo Pergamonu a osud Európy|Logos 12 / 2019 | Árpád Kulcsár|Z histórie
Si taký, ako rozmýšľaš|Logos 11 / 2017 | Daniel Šobr |Vyučovanie