Hospodin je môj pastier, nebudem mať nedostatku. (Žalm 23,1)

Príklad patriarchov

logos-08-2018-depositphotos-10132060-xl-2015-1.jpg

Biblia hovorí, že Boh sa nehanbí byť Bohom konkrétnych ľudí, Ježiš hovorí o Všemohúcom ako o Bohu Abraháma, Izáka a Jákoba. „Či ste nečítali o zmŕtvychvstaní, čo vám povedal Boh: Ja som Boh Abraháma, Boh Izáka a Boh Jákoba? Veď on nie je Bohom mŕtvych, ale živých.“ (Mt 22,31-32)

Každý kresťan o tom vie, veď prvá kniha Biblie – Genezis je častým námetom kázní, ale stojí za to komplexnejšie porozmýšľať, čo bolo zaujímavé na živote patriarchov Abraháma, Izáka, Jákoba i ďalších, lebo predsa aj my chceme, aby Boh dobre zhodnotil náš život, chceme, aby Stvoriteľ bol aj naším Bohom. Študovať život patriarchov je veľká škola a bez detailného preskúmania ich života nám môže uniknúť, čo vlastne Pán chce, aby sme v živote robili, kam máme napriamiť svoje sily, čo je dôležité a čo menej. Námietka, že žijeme v dobe Nového zákona, neobstojí, veď Mesiáš Ježiš Kristus je naplnením zasľúbení zmlúv, ktoré Boh s patriarchami uzavrel. Musíme tiež zobrať do úvahy, že prostredie, v ktorom dnes žijeme my, sa výrazne líši od toho, v ktorom žili starodávni Boží muži. Preto pre nás bude možno prekvapením, že vo svojom vzťahu so Stvoriteľom boli oveľa viac zameraní na to, ako vyriešiť životné problémy, boli celkom pragmatickí. Áno, mali silné stretnutia s Bohom – spirituálne zážitky, ale nebolo ich veľa a všetky mali reálny dopad na ich život. Títo Boží ľudia určite nevyhľadávali duchovné zážitky preto, aby zažili vzrušenie, aby ich život nebol fádny; ich stretnutia s Bohom vždy doniesli mimoriadne výsledky (ovocie) do ich života. Žiaľ, v mnohých cirkvách sa dnes spirituálne javy, ako sú proroctvá alebo videnia, stali neodmysliteľným koloritom bohoslužieb, ale jedno chýba, a to práve výsledok – ovocie života – rozrastanie a víťazstvá. Mnohým dnešným kresťanským prúdom je budovanie a rozrastanie cirkvi indiferentné, nepochopili, že pomazanie a duchovné dary sú udeľované práve pre dosiahnutie tohto cieľa. Dostali sa na scestie, kedy sami alebo v malých skupinách hľadajú zjavenia, videnia a tomuto neplodnému životnému štýlu hovoria vedenie Duchom Svätým. Určite sa neučili od Abraháma, Izáka a Jákoba.

Úloha prvá – prežiť a mať naplnené potreby

Patriarchovia mali úplne obyčajné starosti. Na každý deň museli zohnať potravu pre seba, pre svoju rodinu i svoje služobníctvo. Museli nájsť pašu pre svoje stáda a vodu, ktorá je na Blízkom východe vzácna. Žili v neustálom tlaku – neexistovali banky, poistenie ani sociálny systém. Zem nebola posiata obchodnými reťazcami prepojenými sieťou ciest, neboli ani len benzínové pumpy. Naopak, všade striehlo nebezpečenstvo. Hranice a pravidlá spolužitia medzi národmi neboli tak pevne dané, ako je tomu dnes, preto vojny a bitky boli bežnou súčasťou života. Navyše, všetci rad-radom zažili hospodársku krízu, teda obdobie hladu. Keď prišli obdobia sucha, fakt, že niekto mal veľké stáda a zlato, ešte nezabezpečil prežitie. Takže, prvou úlohou bolo úplne obyčajné prežitie a naplnenie potrieb. Patriarchovia boli požehnania-centrickí – to až kresťanstvo posledných desaťročí prinieslo deformovaný pohľad na požehnanie. V blahobytnej západnej kultúre sa začali vytvárať učenia proti požehnaniu, ako keby samotné požehnania a peniaze boli zdrojom problémov. Potom by sme museli konštatovať, že Boh sa vo svojom hodnotení patriarchov mýlil, lebo všetci rad-radom požehnanie dosiahli – boli veľmi bohatí. Keď Abrahám išiel vyslobodiť Lota, zobral so sebou 318 doma zrodených mužov. Jednoduchou matematikou vyrátame, že Abrahámov tábor mal niekoľko tisíc ľudí, dobytok sa rátal na desaťtisíce. Jednoducho, bohatstvo samo osebe nie je zlé. Áno, je v ňom nebezpečenstvo, ale milovať peniaze môže aj človek chudobný. Náboženské systémy pre svojich nasledovníkov dali do programu chudobu a chorobu v pozemskom živote s prísľubom blaženosti v živote večnom, pričom ich vodcovia si pre istotu užívajú rozkoší už teraz. Kiež Boh každému, kto úprimne miluje Ježiša, dá milosť a vytiahne každého z dlžôb, chorôb a iných patálií, nech každý, kto hľadá Božie kráľovstvo, má naplnené potreby.

Požehnanie zákonným spôsobom

logos-08-2018-abraham-e-isaac-sacrifican.jpgPredpokladám, že po prečítaní hore uvedeného niektorí z milých čitateľov znervózneli. Preto, aby bolo jasné, že sme nezišli z pravej úzkej cesty, treba tieto myšlienky doplniť. Patriarchovia mali získať požehnanie zákonným spôsobom – podľa pravidiel. Majetok získaný krádežou, lúpežou, podvodom – tým, že ochudobníme druhých, nie je na požehnanie, ale na kliatbu. Možnože sa požehnanie začalo odsudzovať aj preto, lebo ľudia vidia sociálnu nespravodlivosť, aj to, akým hnusným spôsobom niekto nadobudne majetok. Je smutné, že poctivý veriaci človek za svoju prácu dostane mzdu, ktorá ledva pokryje jeho základné potreby, a musí sa pozerať, ako oligarchovia v spolupráci s politickými špičkami bezbreho „vysávajú“ krajinu. Toto bohatstvo určite nie je požehnaním, ba práve naopak. „Hľa, mzda, ktorú ste zadržali robotníkom, čo vám zožali polia, kričí, a krik žencov došiel k ušiam Pána zástupov.“ (Jk 5,4) Ako vidíme, nožnice medzi chudobnými a bohatými sa v posledných časoch budú roztvárať. Musíme tu poznamenať, že súčasťou pravého učenia Ježiša Krista je súcit so slabými, chorými a chudobnými, a preto sa naše cirkvi snažia kŕmiť hladných a usilujeme sa pomôcť chudobným alebo závislým dostať sa na vyššiu úroveň života.

Vráťme sa znovu k patriarchom. Predovšetkým musíme zdôrazniť, že to boli morálni ľudia, lebo aj Boh je morálny. Hoci boli bohatí, nežili roztopašne, neužívali si, neholdovali pijatikám a obžerstvu, ani nechodili za inými ženami. Ak niečo také nájdeme, ako napríklad pri Júdovi alebo Rúbenovi, nejde o nasledovaniahodný príklad, ale o obyčajný popis ľudského zlyhania. Ďalším znakom života patriarchov bolo, že boli spravodliví. Patriarchovia uzatvárali zmluvy, ktoré dodržiavali, stavali medze, hranice, konali čestne. Aj tu platí, že nájdeme i podlé správanie. Napríklad, Simeon a Lévi veľmi podlým spôsobom porušili dohodu, ktorú uzavreli so Sichemčanmi, ale Jákob s ich správaním nesúhlasil a oni sami potom museli znášať dôsledky svojho správania. Najznámejším príkladom podvodu je to, ako Jákob získal požehnanie na úkor svojho brata – pretvaroval sa a klamal. Ani on sa však nevyhol trestu za svoj skutok, lebo viackrát v živote musel znášať, ako ho druhí oklamali. No aj k svojim zlyhaniam sa postavil tvárou – Lábanovo príkorie znášal takmer mlčky. Nakoniec po zápase v Penueli získal požehnanie a pozitívne hodnotenie života. „A riekol: Nebude sa viacej nazývať tvoje meno iba Jakob, ale aj Izrael; lebo si sa kniežatsky boril s Bohom i s ľuďmi a premohol si.“ (1Moj 32,28) V tomto zmysle sú príbehy patriarchov skutočne povzbudzujúce. Vidíme, že neboli dokonalí, ale aj tak sa Boh nehanbí byť ich Bohom, podobne ako sa Ježiš nehanbil, keď Ho volali synom Dávidovým.

Známosť pravého Boha

Toto je zo životov patriarchov, ktorých skúmame, to najdôležitejšie. Mali sa pobiť so životom a víťaziť nielen čestne, ale hlavne za pomoci a pod vládou pravého Boha. Aj okolité národy uctievali svojich „bohov“, ale to boli padlí anjeli, a nie Boh skutočný. Byť v spoločenstve so skutočným Bohom nie je vôbec také jednoduché, ako by sme si mysleli, má to svoje pravidlá. Vojsť do spoločenstva s Ním je možné iba vtedy, keď On sám sa dáva zo svojej milosti ľuďom spoznať.

Ako sa dáva pravý Boh spoznať.

1. Svedkovia – Stvoriteľ sa dáva spoznať ľuďom prostredníctvom tých, ktorí Ho už spoznali. Na zemi vždy žili takí ľudia, ktorí o Bohu rozprávali, a bohabojní ľudia ich svedectvo prijali a zariadili sa podľa toho. Toto sa týka aj obdobia do Abraháma. Za Abraháma ešte žil Noach, ktorý vydával svedectvo o predpotopnom svete, aj o dôvodoch, prečo prišla potopa – a zase Noach sa stretával s potomkami Adama už od jeho vnukov, ktorí veľmi dobre poznali príbehy z rajskej záhrady. List Židom hovorí nasledovné: „Mnoho ráz a rozličným spôsobom hovoril kedysi Boh otcom ústami prorokov.“ (Žid 1,1) Samozrejme, najväčšie svedectvo o Bohu podal Boží Syn a potom apoštoli, ktorí boli svedkami Jeho vzkriesenia. Dnes sú svedkami znovuzrodení ľudia, v ktorých je Duch Svätý a vedie nás k pravému poznaniu Boha. „… žeby Boh nášho Pána Ježiša Krista, Otec slávy, ráčil vám dať ducha múdrosti a zjavenia pravým poznaním jeho…“ (Ef 1,17)

2. Meno – „I Setovi sa narodil syn, a nazval jeho meno Enoš. Vtedy začali vzývať meno Hospodinovo.“ (1Moj 4,26) Nie je jedno, aké meno používame, keď hľadáme Boha. Nechajme bokom dohady o správnej výslovnosti tetragramu JHVH a uspokojme sa s tým, o čom hovorí Ježiš. Po prvé, Ježiš hovorí o Všemohúcom Bohu ako o Otcovi, preto Boha oslovujme Nebeský Otče alebo Svätý Otče. Druhé meno, ktoré používame, aby sme vošli do spoľahlivého spoločenstva s Bohom, je meno Pán Ježiš Kristus. „A nieto v inom nikom spasenia, lebo ani nieto iného mena pod nebom, ktoré by bolo bývalo dané niekomu medzi ľuďmi, v ktorom by sme mali byť spasení.“ (Sk 4,12)

3. Prostredník – Človek nemôže prísť k Bohu taký, aký je – bez prostredníka. Prirodzený človek je hriešna padlá bytosť a prístup k Bohu bez prostredníka znamená jediné, a to odsúdenie. Aj tu človek musí byť veľmi opatrný, kto je jeho prostredníkom. Zmena prostredníka spôsobí zmenu duchovnej bytosti, s ktorou vchádzame do kontaktu. Keď Izraelci zanechali Mojžiša a prostredníkom sa im stalo dielo ich vlastných rúk, dostali sa pod Boží hnev. Trváme veľmi striktne na nasledovnom: Jediným prostredníkom medzi Bohom a ľuďmi je Ježiš Kristus. „Lebo je jeden Boh, jeden aj prostredník Boha a ľudí, človek Kristus Ježiš…“ (1Tim 2,5) Netreba použiť iné mená ani predmety. Stvoriteľ nás počuje, keď Ho oslovíme: „Nebeský Otče, v mene Ježiša Krista…“

Národ, ľud – cirkev

Abrahám, Izák a Jákob mali rad za radom rovnakú úlohu – rozmnožiť sa a zabrať zem. Ich úlohou bolo, aby sa rozmnožil ľud, ktorý je Božím vlastníctvom, ktorý uctieva a žije pod vládou skutočného živého Boha. Povedomie národa a súdržnosť boli silno zakotvené v ich srdciach. Keď takmer vyhynulo pokolenie Benjamína (k čomu došlo v dôsledku ich odporných skutkov), prišlo im to ľúto a plakali. V nebi nebudeme osamotení, budeme súčasťou jedného zvláštneho vyvoleného ľudu. Takto musíme uvažovať aj ohľadom cirkvi. Ani tu nemal Ježiš v pláne, aby sa niekto znovuzrodil, praktizoval svoj život s Bohom sám alebo v malej skupinke. Ani v týchto pohnutých dobách nesmieme spustiť zo zreteľa dva veľké ciele, a to evanjelizáciu sveta a vznik silných, jednotných miestnych zborov (cirkví).

Duchovní ľudia

Patriarchovia nielen verili v pravého Boha, ale boli to ľudia silno duchovní, mali silné stretnutia s Pánom, čoho výsledkom bolo, že sa dokázali správne rozhodovať, rozrastať sa a víťaziť. Úprimní veriaci kresťania vo svojom uvažovaní robia jednu chybu. Myslia si, že keď sa znovuzrodili a nehrešia, žijú morálny život a správajú sa milo k druhým, automaticky to bude znamenať veľké požehnanie. Nie, nie je to tak. Takýto spôsob myslenia a života má svoje limity. Áno, viera v Ježiša Krista a morálny život sú dôležité a sú základom pre vstup do Božieho kráľovstva. Ako sme už spomenuli, aj patriarchovia verili v pravého Boha a žili morálnym životom, ale mali zvláštne skúsenosti s Bohom, ktoré posúvali ich životy na oveľa vyššiu úroveň. Položme si otázky: Mohol Boh dať Abrahámovi syna iba tak, keďže mu to sľúbil? Mohol, ale nestalo sa tak, pokiaľ Abrahám neuveril. Mohol Pán urobiť Izáka veľkým iba preto, že v Neho veril a žil správne? Mohol, ale neurobil to do tej doby, pokým Izák vierou nezostal v kanaánskej zemi a nezasial v dobe sucha. Urobil to na Boží príkaz a stal sa veľkým. Mohol Pán spôsobiť, aby Lában prestal Jákoba okrádať a učiniť, aby sa rozrastali Jákobove stáda? Mohol, ale neurobil tak, pokiaľ Jákob neuveril snu, ktorý sa mu sníval (sen o strakatých kozloch). Patriarchovia sa stali významnými na základe nasledovného princípu. Pán im ukázal, čo chce v ich živote robiť, a oni tomu museli uveriť. Nebolo to automatické ani ľahké. Abrahám musel uveriť, že bude mať potomka, keď už bol veľmi starý. Izák mohol prísť o posledné zrno a Jákob mal uveriť a konať na základe sna, čo ako vieme, je záležitosť dosť chatrná. Navzdory okolnostiam vierou konali. Abram sa premenoval na Abraháma a riskoval posmech, Izák zasial posledné zrno a riskoval hlad, Jákob riskoval, že jeho mzda (bodkasté a pásikavé stádo) bude veľmi malá.

V našom živote sa Boh hýbe podobne. Ak sa chceme dostať v budúcnosti na vyššiu úroveň, musíme od Pána získať slovo, víziu alebo sen, ktoré musíme prijať a potom podľa nich aj konať. Platí to zvlášť v situácii, keď človek stagnuje a nevie sa pohnúť z miesta. Spoliehať sa, že sa niečo zmení samo od seba, je dosť neisté. Pýtajme sa Boha: „Čo chceš robiť v mojom živote, čo mám zmeniť, kde mám ísť a čo mám robiť?“ Pre Duchom naplnených kresťanov by to nemal byť až taký problém. Veď Peter na Letnice hovorí, že Duch Svätý je vyliaty na to, aby nám ukázal budúce veci. „V posledných dňoch, hovorí Boh, vylejem svojho Ducha na každé telo. Vaši synovia a vaše dcéry budú prorokovať, vaši mladíci budú mať videnia a vašim starcom sa budú snívať sny. V tých dňoch vylejem svojho Ducha aj na svojich služobníkov a svoje služobnice a budú prorokovať.“ (Sk 2,17-18) Sny, videnia aj proroctvá nám majú pomôcť, aby sme dosiahli Božie ciele, aby sme zabrali zem, získavali učeníkov Ježiša Krista a stali sa veľkými ľuďmi.

Buďme pozorní, nájdime si čas, stíšme sa pred Pánom a dovoľme, nech namaľuje na „plátno“ nášho srdca svoje vízie.



Súvisiace články

Pokračujeme|Logos 10 / 2015 | Jaroslav Kříž |Pokračujeme
Vratké opory evolučnej teórie IV.|Logos 11 / 2010 | Peter Kováč |Veda a viera
Mesiac v zemi Izrael|Logos 4 / 2009 | Miroslav Iliaš |Izrael
O vzťahu vedy a viery|Logos 11 / 2017 | Miroslav Iliaš |Veda a viera
Zanechaj za sebou dedičstvo, ktoré má hodnotu|Logos 1 / 2015 | Carolyn Savelle|Rodina