Napokon vyliaty bude na nás Duch z výšin, púšť sa zmení na ovocný sad a ovocný sad budú pokladať za les. (Iz 32,15)

Staviteľ mosta do temnoty

Hitlerov hlavný stavebný inžinier sa inšpiroval Pergamonom

logos-2020-02-istock-163930557-2.jpg

^ Múzejný ostrov v Berlíne, kde stojí Diov oltár

V prvej časti (Logos 11-12/2019) sme predstavili históriu mesta, z ktorého pochádza pergamský Diov oltár, v uplynulom storočí považovaný za pýchu Berlína. Rímska i Nemecká ríša neskôr pokladala maloázijský Pergamon za bod kontaktu s duchovným svetom.

Jeho duchovný význam veľmi dobre vystihuje apoštol Ján v Knihe Zjavenia, koncom 1. storočia po Kr., kde hovorí, že v tomto meste sa nachádza „trón Satanov“. Vyhlásil tiež, že je to miesto „prebývania toho Zlého“, ako ho on pomenoval.

Vzťah k Babylonu

logos-2020-02-hermann.jpgBiblia nám podáva jednoznačné svedectvo o tom, že táto nadprirodzená padlá bytosť má na zemi miesta výnimočného významu – kontaktné body. V ranej epoche ľudstva, ešte za čias Nimroda, bol takýmto miestom Babylon pri rieke Eufrat, ktorý sa stal centrom vzbury človeka voči Bohu.

Neskôr, začiatkom 6. storočia pred Kr., práve z rozmáhajúcej sa Babylonskej ríše pritiahol kráľ Nabuchodonozor a zboril Jeruzalem, ktorý Biblia označuje za miesto prebývania Najvyššieho Boha. Ten istý babylonský vládca dal zničiť jeruzalemský Chrám, ktorý postavil Šalamún a ktorý bol miestom prítomnosti Božej slávy – šekiny a následne odvliekol do babylonského zajatia Boží vyvolený ľud.

Podľa svedectva apoštola Jána sa pozemským miestom prebývania Zlého stal Pergamon a túto jeho úlohu neskôr prevzal Rím. Už apoštol Peter vo svojom prvom liste nazýva Rím Babylonom, rovnako i židovské rabínske listy jednoznačne stotožňujú Babylon s Rímom. V neskoršom období zdôrazňovali túto totožnosť aj biblické hnutia obnovy, ktoré vystupovali proti rímskemu katolicizmu, napríklad, vodca reformácie Martin Luther vo svojom diele O babylonskom zajatí cirkvi z roku 1520. Zástupy teológov, ktorí sa opierajú o biblické základy, tiež stotožňujú Babylon s Rímom. Mesto na brehu rieky Tiber, rozkladajúce sa na siedmich pahorkoch, ponímali ako pozemské centrum Zlého, centrum vzbury voči Bohu.

Nemecký Indiana Jones

Zvláštnosťou duchovnej atmosféry moderného Berlína je skutočnosť, že v posledných desaťročiach 19. storočia sem prenášali najdôležitejšie okultné predmety starovekých duchovných centier: babylonskú Aštartinu bránu, okrasnú Procesnú cestu, ktorá viedla k chrámu najvyššej bohyne Babylona, a pergamský Diov oltár.

logos-2020-02-depositphotos-151878284-xl-2015.jpgV roku 1871 sa v Pergamone na podnet istého nemeckého stavebníka Carla Humanna začali skúšobné archeologické práce. Odkryli dva reliéfy z vlysu oltára obrovských rozmerov a poslali ich do Berlína, ale tieto ani nasledujúce jeho zásielky sa nestretli s nejakou zvláštnou pozornosťou.

Zvrat nastal v roku 1877, keď sa riaditeľom Antickej zbierky v Berlíne (nem. Antikensammlung Berlin) stal Alexander Conze, ktorý ako prvý rozpoznal, že Humannom zaslané reliéfy, na ktorých sú vyobrazené bojové scény, nie sú nič iné než časti vlysu pergamského oltára s vyobrazením bojov gigantov. O tom totiž, že témou obrovského vlysu na spodnej časti oltára má byť gigantomachia (boj gigantov s olympskými bohmi), vedel z dokumentov istého cestovateľa z 2. storočia po Kr. Vykopávky v Pergamone trvali od roku 1878 osem rokov, pričom sa podarilo odkryť podstatnú časť oltára. Dohoda uzatvorená s Tureckom umožnila nájdené pamiatky previezť do Berlína.

Obrovská stavba získavala späť svoju pôvodnú formu postupne. Najprv vystavili iba niektoré reliéfy, kým na ostatné padal prach v skladoch. V roku 1902 otvorili v Berlíne na Múzejnom ostrove, medzi dvomi ramenami rieky Sprévy, Pergamonské múzeum, kde sa už pokúsili aspoň sčasti zrekonštruovať stavbu oltára, aby tak priblížili niečo z jeho pôvodnej monumentálnosti.

logos-2020-02-depositphotos-87555552-xl-2015.jpgV rokoch pred prvou svetovou vojnou prišli v Berlíne so slávnou myšlienkou vybudovať tzv. Múzeum architektúry, v ktorom chceli všetky ozdobné časti predstaviť spolu s pôvodnou stavbou. Preto v roku 1930 postavili novšie Pergamonské múzeum s halou pre obrovský oltár, 47 m dlhú, 30 m širokú, 18 m vysokú a s priehľadnou strechou.

V roku 1930 v tesnom susedstve Pergamonského múzea otvorili Múzeum prednej Ázie, v ktorom sa nachádzali dva hlavné artefakty: Aštartina babylonská brána a Procesná cesta. Obidve pamätihodnosti objavili nemeckí historici pod vedením Roberta Koldeweya v rokoch 1899-1917. Obe stavby sú pokryté farebnými keramickými plochami. Objavené kusy postupne posielali do Berlína, kde prebiehali mravčie rekonštrukčné práce.

logos-2020-02-depositphotos-56127461-xl-2015.jpgAštartina brána a Procesná cesta boli pôvodne postavené v prvom rade s okultným zámerom. Brána celou svojou výzdobou oslavovala Aštartu, bohyňu lásky, vojen a citov, a mala aktivovať jej silu v prospech Novobabylonskej ríše. Na to mali slúžiť na bráne zobrazené mýtické postavy zvierat, ako sú býk a mushussu – hadí drak. Na keramickej stene Procesnej cesty sú vyobrazené mýtické levy, ktoré tiež predstavujú duchovné bytosti.

Spôsob naplánovania oboch stavieb poukazuje na ich okultné ciele. Aštartinu bránu postavili v dvoch verziách nad sebou. Jedna bola vyhotovená z glazúrovanej farebnej keramiky nad úrovňou ulice, druhá z bezfarebných keramických dlaždíc a zakopaná v zemi pod úrovňou ulice, no aj tú zdobia rovnaké mýtické bytosti. Podobne i Procesná cesta bola zhotovená v dvoch vyhotoveniach: jedna nad úrovňou ulice s farebnou glazúrovanou výzdobou a druhá pod zemou, bez farebnej glazúry. Babylončania chceli totiž postaviť takú cestu a bránu – ako naznačuje i dobový názov cesty – „po ktorej nikdy nebude môcť prejsť nepriateľ“. Zvláštnosťou však je, že tieto stavby, vybudované vyslovene s okultným zámerom, už vyše sto rokov predstavujú osobité duchovné prepojenie Berlína s Babylonom – vrchná časť sa v dôsledku vykopávok dostala v roku 1890 do Berlína, kým jej druhá, spodná časť, zostala naďalej v Babylone.

logos-2020-02-cpjaah.jpg

Nemecký ťah

Zdá sa, že presťahovanie Diovho oltára, Aštartinej brány a Procesnej cesty, pôvodne vybudovaných s cieľom uplatňovať nadprirodzený vplyv, a ich znovupostavenie v Berlíne akoby nezostalo bez účinku na históriu Nemecka počnúc rokom 1880. Prirodzene, rôzne udalosti bývajú často ovplyvnené rôznymi faktormi, ale na základe biblických zjavení nemožno vplyv významných okultných predmetov či takýchto stavieb pokladať za neutrálny. Pokiaľ teoreticky porovnáme umiestnenie spomínaných troch stavieb do Berlína a nečakané zmeny v novodobej nemeckej histórii, môžeme spozorovať zvláštne spojitosti.

Zakladateľ zjednotenej Nemeckej ríše Otto von Bismarck od začiatku dôsledne presadzoval zásadu, že Nemecko treba ustanoviť vedúcou mocnosťou Európy, ale upozorňoval na to, aby nenasledovalo ciele svetovej veľmoci. Po presťahovaní pergamského oltára do Berlína v roku 1886 a nástupom cisára Viliama II. na trón roku 1888 však nastala nečakaná zmena. Nový cisár skoncoval s niekoľko rokov trvajúcim úspešným smerovaním bismarckovskej politiky a vybudovaním obrovskej koloniálnej ríše chcel Nemecku zaistiť úlohu svetovej veľmoci. Túto zmenu sa rozhodol uskutočniť tak radikálne, že chcel podkopať dovtedy nespochybniteľnú autoritu Bismarcka a jeho vlády.

logos-2020-02-g492c2hqk-1.jpgPo otvorení prvého Pergamonského múzea (1902) sa nemeckí občania dozvedeli, že Nemecko odmietlo mocenský kompromis ponúknutý Anglickom, následne Anglicko uzavrelo vojenskú dohodu s dovtedajším dlhodobým nepriateľom Francúzskom a takto vzniknutou dohodou už viedla priama cesta k vypuknutiu najväčšej a najničivejšej prvej svetovej vojny.

Po obnovení spomínaných stavieb do ich pôvodnej formy v roku 1930 došlo v Nemecku nástupom nacizmu k moci čoskoro k radikálnym zmenám. Centrálnou otázkou sa stalo budovanie ríše. Zámerom bolo vytvoriť najväčšiu nemeckú ríšu všetkých čias. Hitler už vo svojom diele Mein Kampf dal jasne najavo, že jeho konečným cieľom je svetovláda. Vyzeralo to, akoby sa obnovil vplyv Novobabylonskej ríše, lebo Nemecko sa zrazu stalo predvojom antisemitizmu a prenasledovania Židov. Je až zarážajúce, ako sa im v krátkom čase podarilo oslabiť niekoľko storočné korene nemeckého filosemitizmu, ktorý predstavovalo napríklad hnutie pietistov od 18. storočia. Podobne ako babylonský vládca Nabuchodonozor odvliekol Židov do Babylona, aj nacistická Tretia ríša sa stala najukrutnejším nástrojom deportácie vo svetových dejinách.

Do svojej monumentálnej formy obnovený pergamský oltár preukázateľne ovplyvnil hitlerovské Nemecko. Oltár veľmi silno zapôsobil na mladého hlavného stavebného inžiniera a člena nacistickej strany Alberta Speera, ktorý bol blízkym spolupracovníkom Führera. Každú významnejšiu stavbu plánovali spolu. V roku 1934 ho Hitler poveril architektonickým návrhom komplexu budov v Norimbergu pre Ríšske dni, ktoré sa každoročne usporadúvali s veľkou pompou. Na norimberskom Zeppelinovom poli vyrástol komplex s kapacitou 200 000 miest a s tribúnou s kapacitou 70 000 miest.

Na tejto stavbe bol jednoznačne viditeľný vplyv pergamského oltára. Z hlavnej tribúny odznievali Hitlerove omamujúce prejavy, tu tiež vyhlásil rasové zákony zbavujúce Židov ich práv aj myšlienku konečného riešenia židovstva. V Norimbergu tak došlo k absolútnemu zosúladeniu duchovného charakteru prejavov a udalostí so stavebnou konštrukciou inšpirovanou pergamským oltárom, t. j. „trónom Satanovým“.

_________________________________________________________________________________________________

Asklépios – prečo je v embléme lekární zobrazený had?

logos-2020-02-predajna-lekaren-lieky.jpgĎalším z kultových miest Pergamonu bol chrám Asklépia, ktorého pokladali za boha liečiteľstva. Keďže sa tento kult v roku 292 pred Kr. preniesol z Grécka do Ríma, v latinskej forme ho nazývali Aesculapius. Jeho symbolom bol had. Asklépios uzrel svetlo sveta ako syn boha liečiteľstva a veštectva Apollóna a pozemskej kráľovskej dcéry. Apollón poveril kentaura – bytosť spolovice kôň, spolovice človek – aby zasvätil Asklépia do liečiteľských metód, ktoré sa diali rôznymi spôsobmi (čarovnými formulkami, nožmi, bylinkami a hudbou). Asklépios bol v tejto oblasti taký úspešný, že podľa mytológie ešte aj kriesil mŕtvych. Preto naňho Hádés, vládca Podsvetia, žaloval u Dia, že mu vyľudňuje ríšu. Nato Zeus zabil Asklépia bleskom, no ten sa premenil na hada a žil ďalej v ríši Podsvetia. Medzi ľudí sa mohol vrátiť len vďaka tomu, že jeho otec Apollón sa zaňho prihovoril u Dia.

Asklépia v podobe hada začali Gréci uctievať ako boha liečiteľstva od 7. storočia pred Kr. Je nutné poznamenať, že v Babylone bol už omnoho skôr uctievaný boh liečiteľstva Ningisid a jeho symbolom bol tiež had. Môžeme teda vidieť, že i v tomto prípade viedla cesta hada z Babylona do Ríma. Asklépios mal množstvo kultových miest. V týchto tzv. asklépionoch neprebiehalo len uctievanie pohanských božstiev, ale naozaj sa tam snažili liečiť chorých, no v prvom rade čarami, respektíve, rôznymi s tým spojenými terapiami. V týchto chrámoch chovali skrotených hadov a používali ich aj v liečiteľských procesoch s psychickým účinkom, prípadne s cieľom čarovania. Had, symbol boha liečiteľstva, sa zachoval do dnešných čias a nájdeme ho v emblémoch lekární po celom svete.

_________________________________________________________________________________________________

Pontifex

Pergamon zohral dôležitú úlohu v sprostredkovaní a rozšírení náboženstva a kultúry Východu smerom do Ríma a tým do celej Európy. Príkladom je prenesenie kultu frýgickej Magna Mater, t. j. Veľkej Matky, alebo Kybélé, ako ju nazývali Maloázijci, prostredníctvom Pergamonu do Ríma. Zdokumentoval to významný rímsky historik Lívius vo svojom veľdiele o histórii Ríma. Počiatky kultu v Ríme siahajú do obdobia z roku 205 pred Kr., keď počas druhej púnskej vojny proti Hannibalovi senát rozhodol, aby v záujme úspešného ukončenia vojny nahliadli do Sybiliných kníh, ktoré im dali určité usmernenia. Narazili na veštbu, podľa ktorej ak nepriateľ napadne Rím, budú ho môcť odraziť a zahnať len za predpokladu, že z maloázijského mesta Pessinos, z dôležitého kultového centra, prenesú do Ríma uctievanie Veľkej Matky bohov. A keďže v tom čase mali medzi maloázijskými kráľovstvami dohodu iba s Pergamonom, poslali vyslanca k pergamskému kráľovi Attalovi I., aby ich v tej veci podporil. Kráľ bol voči nim ústretový a vyprevadil poslov do Pessinosu vo Frýgii, kde im odovzdal čierny kameň, ktorý miestni obyvatelia nazývali „božou matkou“, a dal im povolenie premiestniť ho do Ríma. V Ríme sa tak udomácnil prvok kultu matky božej a od doby, kedy sa kresťanstvo stalo štátnym náboženstvom, pretrváva naďalej v rámci rímskeho katolicizmu ako kult Márie.

_________________________________________________________________________________________________

 Preklad: Zlatka Radnotyová
Zdroj: Hetek 8/2019



Súvisiace články

Z temnoty na světlo|Logos 11 / 2010 | Daniel Šobr |Aktuálne
Z temnoty do svetla života|Logos 2 / 2019 | Redakcia |Skutočný príbeh
Cieľová skupina: mládež|Logos 8 / 2012 | Paulína Prašilová |Vyučovanie
Júdov list|Logos 12 / 2009 | Daniel Šobr |Preklad Biblie
Kresťanská konferencia|Logos 10 / 2013 | Alena Filipková |Zo života cirkvi