Hospodin je môj pastier, nebudem mať nedostatku. (Žalm 23,1)

Uveril som, že Boh existuje, že je Všemohúci a Všadeprítomný

Svedectvo rodiny Sabolovcov

logos-09-2015-svedectvo-1.jpg

Rasťo starší

Narodil som sa do rodiny, ktorá sa ničím nevynímala z bežného priemeru. Z hľadiska vierovyznania sa radila ku katolíckej väčšine. Keď sa na tým zamyslím, vždy mi to pripadalo skôr ako kultúrna záležitosť, nie ako niečo, čo má meniť životy ľudí. O Bohu sa u nás nerozprávalo. Otec bol vo vysokej funkcii v komunistickej strane, takže skôr sa rozprávalo o „večne živom Leninovi“ a vojnových časoch, čo mi ako dieťaťu bolo aj tak jedno, lebo ma to vôbec nezaujímalo. Jediný, kto nás nútil chodiť do kostola, bola babka – tá nás tam aj ako deti brávala a to počas prázdnin, ktoré sme u nej vždy trávili. Mimochodom, starých rodičov som mal veľmi rád, takže som to pre babku vždy rád urobil. Jediné, na čo som sa v kostole vždy tešil, bolo čítanie z evanjelia. Ostatné veci, čo sa tam diali, sa ma vôbec netýkali. Keď som sa potom dostal do tínedžerského veku, rozhodol som sa, že do kostola chodiť nebudem. Veď som v podstate aj tak neveril, aspoň som si tak povedal, i keď niekde v mojom vnútri malé svetielko vždy svietilo. Teraz viem, že Boh nie je len Láska, On je aj Bohom dlho zhovievajúcim a trpezlivým. Čím som bol starší, tým viac to vo mne vŕtalo a ja som chcel spoznať, či Boh naozaj existuje. Venoval som sa všetkému možnému – budhizmu, východným náboženstvám rôzneho druhu, bojovým umeniam, dokonca som zakladal spolu s mojím kamarátom prvý AIKIDO klub v Košiciach. Chvíľu to bolo zaujímavé, ale nenapĺňalo ma to vnútorne tak, ako som čakal. Jediné, čo ma vždy držalo, bola hudba, hrával som na gitare a mali sme vlastnú hudobnú skupinu, kde sme skladali vlastné piesne. Keď mi bolo smutno, vždy som siahol po gitare.

Počas štúdia na vysokej škole som sa zoznámil so svojou terajšou manželkou Renátkou. Ona bola úplne iná ako všetky dievčatá. Pokojná, milá, slušná, usmievavá a, samozrejme, veriaca. Keď mala voľný čas, vždy išla do kostola, a keď sme sa mali stretnúť, tak mi povedala, že až keď príde z kostola, budeme spolu. Nikdy ma nenútila ísť spolu s ňou, a keďže ja som bol človek večne nespokojný, tak mi to nedalo a začal som chodiť do kostola aj ja. Vtedy sa ma Boh dotkol prvýkrát a ja som uveril, že Boh existuje, že je Všemohúci, že je Všadeprítomný. Bolo to pre mňa úžasné zistenie. Viacej som nepotreboval, vtedy som si ešte neuvedomil, že potrebujem do svojho života aj Ježiša, že len On ma môže zachrániť a spasiť. To som si ale uvedomil až neskôr.

Keďže sme sa mali s Renkou radi, rozhodli sme sa, že sa zoberieme. Bývali sme v dome u Renkiných rodičov. Rok po našej svadbe sa nám narodil Rastík a tri roky nato Zuzanka. Ako manželia sme sa rozhodli, že budeme naše deti vychovávať v duchu katolíckej viery. Päť rokov po našej svadbe sme sa osamostatnili a presťahovali sme sa do vlastného bytu. Chodili sme každú nedeľu do kostola, dodržiavali sme všetky sviatky, Rastík pomáhal v kostole ako miništrant, ja som čítal pri omšiach, proste sme sa angažovali ako mladá rodina v živote spoločenstva a mysleli sme si, že tak je to správne. Samozrejme, že Bibliu som nečítal a modlil som sa len v kostole. V očiach druhých ľudí sme boli usporiadaná rodinka, ktorá môže byť príkladom pre druhých. Nemôžem povedať, vtedy mi to lichotilo. Problém bol v tom, že akonáhle som vyšiel z kostola, žil som si svoj bežný život so všetkými svojimi problémami, telesnosťami a veľa kresťanstva v tom vidieť nebolo. V duchu vierouky som si vždy hovoril: „Ále, tak pôjdem do očistca, trochu tam pobudnem a potom ma Boh posunie do neba. Veď som nikomu nič zlé neurobil, nič som neukradol, či som ja horší ako môj sused?“

Boh bol stále trpezlivý. Ďakujem Mu za to, že to so mnou nevzdal. Aj napriek tomu, že sme boli zapojení do kolobehu spoločenstva, stále čosi vo mne vŕtalo. Vadilo mi, že zakazovali čítať inú literatúru, ako povedali pán farár, vadilo mi nekonečné omieľanie Zdravasu, vadilo mi, že pravdu má vždy len kňaz ...

Skutočná zmena v mojom živote nastala až po zmene môjho zamestnania. Mám prácu, kde veľa cestujem, a jedného dňa mi riaditeľ povedal, že pôjdem do Maďarska ako inšpektor pre dokumentáciu pri stavbe novej elektrárne. Pre mňa to mal byť projekt na šesť týždňov, ale nakoniec z toho bolo osem mesiacov. Doma máme dobré susedské vzťahy, takže raz u nás boli naši susedia a povedali, že čítali dobrú knihu. Tá kniha sa tuším volala Päť a pol dňa v nebi. Keďže som mal v Maďarsku dostatok času po práci, začal som ju čítať. Počas čítania som zrazu objavil miesto, ktoré ma ihneď zaujalo a vlastne tým zmenilo aj môj život. Kniha je príbeh pastora, ktorý bol v nebi a rozprával sa s Ježišom. Čo ma tam ale zaujalo, bolo, že Pán Ježiš pri rozhovore s pastorom povedal, že jediná pravá cirkev je tá, ktorá vznikla na Letnice. Letnice? A to je čo? Nikdy predtým som nepočul v spojení s cirkvou tento pojem. Vždy ma vychovávali v tom, že jediná pravá cirkev je katolícka, potom dlho nič a ten ostatok sú sekty, ktorých sa treba chrániť, lebo ti vygumujú mozog ... Mne to nedalo, lebo stále som bažil po tom nájsť pravdu, a tak som si sadol za internet a začal som hľadať. A Boh vo svojej nekonečnej láske nasmeroval moje hľadanie na letnično-charizmatickú cirkev v Liptovskom Mikuláši, ktorú pastoroval Mario Ovčar. Na ich stránke som objavil biblické vyučovanie, bolo to 13 prednášok. Hneď som si všetky stiahol do počítača. Ako prvú prednášku od Maja som si vypočul prednášku o viere ... Keď som ju dopočúval, zrazu sa vo mne čosi zlomilo. Ja, veľký katolík, som si uvedomil, že som vlastne z biblického hľadiska neveriaci. Ako zvykne hovoriť náš pastor, úplne mi to vybilo poistky. Po tejto prednáške som na konci, kde bola výzva, hneď odovzdal svoj život Ježišovi. Bola to pre mňa úžasná chvíľa, ako keby mi spadli klapky z očí, myslím, že som vtedy aj plakal. Aj som hneď začal kázať kolegom na projekte (pritom som ešte ničomu nerozumel). Púšťal som si ďalšie prednášky a čím viac som počúval, tým viac sa ma Duch Svätý dotýkal. Doniesol som si z domu našu „zaprášenú“ Bibliu a začal som čítať každý deň. Zrazu mi Boh ukázal, čo som v živote vykonal zlé, pochopil som, že spása je z viery, že je to dar, žiadne skutky, žiadny očistec, žiadne odpustky, že Pán Ježiš sa obetoval aj za moje hriechy, že touto obetou bolo dielo dokonané, už nie je potrebná ďalšia obeť, že krv Kristova má veľkú moc pri našom očisťovaní a uzdravení. „Mať istotu spasenia“, dovtedy pre mňa nevídaná vec. Boh je úžasný.

Projekt skončil a ja som prišiel domov plný očakávania, plný radosti, plný nádeje, šťastný a hneď, keď som prišiel, plný entuziazmu, som vyhúkol na Renátku, že modliť sa k Márii je hriech. Iste si viete predstaviť reakciu presvedčenej katolíčky. Renka sa rozplakala, v akej sekte som bol, čo sú to za hrozné reči. Prekvapilo ma to. Veď to bolo všetko také jasné, ako to, že to nechápe? Samozrejme, som cúvol, lebo svoju manželku milujem. Rozhodol som sa, že ukážem Renátke zmenu môjho vnútra na svojom živote. A Boh sa zase prejavil ako láskavý Otec a Duch Svätý sa po čase dotkol aj srdca mojej Renátky a ona uverila tiež. Spojili sme sa s pastorom Mariom, ktorý nám odporučil v Košiciach spoločenstvo Milosť, takže sme tam začali navštevovať bohoslužby. Po čase mi Boh ukázal správnosť môjho rozhodnutia aj tým, že sa pastor Mário aj s rodinou presťahoval do Košíc a stal sa naším pastorom. Úžasné sú cesty Pánove. Som šťastný, že som našiel Krista, som šťastný, že mám istotu spasenia, som šťastný, že celá naša rodinka sa obrátila a že sme našli spoločenstvo ľudí, ktorí nás s láskou prijali a sú našimi bratmi a sestrami. Po čase som začal hrať aj vo chvále, takže som sa znovu vrátil k hudbe a môžem zo srdca chváliť Pána a odovzdať mu kúsok seba aj touto cestou. Nikdy neľutujem svoje rozhodnutie, aj keď som po tomto rozhodnutí prišiel o mnohých priateľov, v rodine sme to mali tiež veľmi ťažké. Všetci nás odsudzovali, že sme sa nechali zlákať sektou, ale aj tu sa Boh prejavil svojou láskou a my sme si postupne opäť našli cestu aj k svojim blízkym, dokonca sme boli spolu so súrodencami na spoločnej dovolenke. Viem, že som nedokonalý človek, viem, že mám toho ešte vo svojom živote čo zmeniť, viem, že občas padnem, ale taktiež viem, že kedykoľvek prídem k Bohu, ten ma vyslyší a Ježišova krv preliata na kríži ma očistí od každého môjho hriechu. Viem, že môžem rásť vo viere a Duch Svätý sa môže dotýkať ľudí aj skrze mňa. Ďakujem za to Bohu. Ako píše žalmista: Hospodin je môj pastier, nebudem mať nedostatku ... Shalom.

Renka

logos-09-2015-svedectvo-2.jpgVolám sa Renáta, mám 42 rokov ako manžel a sme z Košíc. Máme dve deti – Rastík má 18 r. a Zuzanka 15 r.

Som šťastná. Moje veľké a najdôležitejšie rozhodnutie bolo uveriť v Pána Ježiša. Všetko sa tým zmenilo, moje myslenie, postoje, rozhodnutia, videnie.

Pochádzam z rodiny, ktorá sa hlási ku katolíkom, ale neviedli nás ku viere. Ako mladé dievča som túžila žiť inak, lepšie, krajšie. Cez kamarátku a jej babku som začala chodiť do kostola, spravila som si prijímanie, birmovanie. Brala som to vážne. Neskôr cez inú kamarátku som sa pridala do kresťanského speváckeho zboru, kde sme sa stretávali mladí ľudia. Vtedy som stretla svojho terajšieho manžela. Keďže rád hral na gitare, pridal sa k mladým. Vzali sme sa a naďalej sme sa snažili žiť slušný život. Nič iné som nepoznala. Nebolo to ono. Nevedela som, že z vlastnej sily sa nedokážem zmeniť, byť lepšia. Po čase mi môj manžel začal rozprávať o viere a o Ježišovi INAK. Boli to výmeny názorov ako v talianskej rodine. Dal mi prečítať knihu Päť a pol dňa v nebi, Žena jedoucí na šelmě, a postupne to slovo vo mne spôsobilo zmenu. Začala som čítať Bibliu, znovuzrodila som sa, z niektorých vecí som sa vyslobodila okamžite, z niektorých postupne. Ešte je veľa čo meniť, no môj život napreduje a veľmi ma to baví. Myslím, že celé okolie tú zmenu na mojom živote vidí.

Mám šťastný život, mám najlepšieho manžela, ktorý na mňa pozrie s takou láskou, že „lietam“, mám deti, ktoré mi robia radosť a prajem im, aby žili šťastný život s Ježišom, a mám prácu, ktorú mám veľmi rada.

Pre mňa je veľmi dôležité byť normálna. Kresťan je šťastný, radostný, usmievavý, veselý, skáče, teší sa zo života. Nie nasadiť dôležitý, pietistický, odstrašujúci prísny výraz, byť zákonnícky a súdiť. Našťastie Pán Ježiš rozmýšľa inak a ja som sa rozhodla pre Neho. Tak, ako sa správame doma, takí naozaj sme. Už viem, že čokoľvek zlé sa stalo v mojom živote, nemôže za to ten druhý, ale záleží od môjho postoja srdca a potrebujem neustále odpúšťať. Veľmi je pre mňa dôležitý náš pastor Majo Ovčar, lebo potrebujem vidieť človeka, ktorý žije život viery, Boh si ho používa, je nám požehnaním, je to Boží muž. Ďakujem za košický zbor.

logos-09-2015-svedectvo-3.jpg

Rastík

Moje detstvo bolo úplne normálne ako u väčšiny detí. Vyrastal som v rodine s dobrými rodičmi a dobrou aj prísnou výchovou. Ako dorastajúce dieťa som sa venoval klavíru a tancu. Keďže sme boli katolícka rodina, tak som bol v tejto viere vedený odmalička. Chodili sme každú nedeľu do kostola a, dokonca, keď sme nemohli ísť v nedeľu, tak sme si to vynahradili v sobotu večer. V kostole som aj miništroval a pomáhal v priebehu omše. Trvalo to asi sedem rokov. Po troch rokoch na jednej základnej škole v našom blízkom okolí ma rodičia prihlásili na katolícku cirkevnú školu, kde som chodil od štvrtého ročníka. Tam som začal rozvíjať aj svoj hudobný talent. Hrával som v školskom zbore na bubon. Keď sa ale pozerám spätne na môj život, nikdy som vieru nijako neriešil. Bral som to tak, že to tak má byť a že to je dobré.

Na konci ôsmeho ročníka sa to ale začalo meniť. Môj ocko spoznal Boha a v lete 2011 sme boli prvýkrát v zbore v Liptovskom Mikuláši. Hneď prvé, čo ma na tom zaujalo, boli chvály. Ja som poznal kostolné skladby a tie, ktoré sme spievali v škole, ale toto bolo niečo iné. Bolo to moderné a silné. Pamätám sa, že som videl ľudí naplnených Duchom Svätým, ale neprišlo mi to až tak zvláštne, lebo som si myslel, že je to súčasť liturgie. Slovo si vôbec nepamätám, ale na konci sme sa rozprávali s pastorom Majom Ovčarom a zanechalo to vo mne celkom dobrý pocit. Neskôr ocko našiel zbor v Košiciach, začali sme tam chodiť a rýchlo sme si tam našli priateľov.

V auguste 2011 prišla do Košíc Anne Moore, ktorá mala evanjelizáciu spojenú s uzdravovaním. V tom čase som mal kožný problém „žihľavku“. Bola to alergická reakcia na nejakú vec – dodnes sa nevie, na čo vlastne. Pupence po celom tele a nepríjemné svrbenie mi znepríjemňovali život dlhšiu dobu. Tak na evanjelizáciu sme išli a Anne tam hovorila aj o uzdravení. Na konci bola výzva na spasenie a uzdravenie. Prvé myšlienky, ktoré mi prebehli hlavou, boli, že určite to nie je také jednoduché, ale povedal som si, že to skúsim. Tak som sa pomodlil modlitbu spasenia a prijal uzdravenie. Stratilo sa to na nejaký čas, ale potom sa to objavilo znovu. Myslel som si, že to nepomohlo, ale skúsil som vydržať a veriť tomu. Nakoniec to zmizlo úplne a ja verím, že ma z toho Boh uzdravil.

Veľmi dobre si pamätám na svoju prvú konferenciu v Banskej Bystrici, kde som bol prvýkrát naplnený Duchom Svätým. Smial som sa a plakal som, bol to veľmi silný zážitok. Neskôr som sa dal pokrstiť a začal som hovoriť inými jazykmi. Moje znovuzrodenie ale nebolo také radikálne od začiatku, skôr by som povedal, že to bolo postupné.

V zbore v Košiciach sa dozvedeli, že viem hrať na klavíri, tak som sa postupom času pridal ku chválospevovej kapele. Chodieval som hrávať aj do zboru v Michalovciach, ale postupne som chodil menej a menej až nakoniec vôbec. Totiž, vedel som, že v mojom živote je jedna vec, ktorú som dával do popredia, pričom Boha som odsúval nabok. Tou vecou bol tanec. Celé moje detstvo som strávil na parkete. Tancoval som spoločenské tance 13 rokov. V období 2012-2013 som ale na parkete bol skoro stále, lebo som už mal vytancovanú vysokú kategóriu a požadovali sa odo mňa dobré výsledky na majstrovstvách Slovenska. Zaplňovalo to skoro celý môj voľný čas, dokonca som nemohol chodiť ani na konferencie, pretože som mal vtedy súťaže.

Na jednej mládežníckej chate pastor Majo kázal o službe Bohu a zaviazanosti. Vtedy mi vložil, ako sa hovorí, „chrobáka do hlavy“ a vedel som, že tanec ma nemôže obmedzovať v službe. Dotancoval som sezónu, ktorá trvá do júna, a po prázdninách mojej partnerke našli nového partnera a to bol ten správny signál k tomu, aby som tanec ukončil. Bolo to v septembri 2014. Pre moje okolie, spolužiakov, kamarátov a dokonca aj pre rodičov to bol veľký šok, lebo to bolo moje celé detstvo a život, a ešte k tomu som sa rozhodol naozaj zo dňa na deň. Od toho bodu som sa začal venovať službe v zbore naplno.

No a čo mi Boh dal? Uzdravil ma, vyslobodil od viacerých hriechov, ktorých som sa nevedel zbaviť a splnil môj tajný sen venovať sa hudbe. Teraz hrám vo chválach v Košiciach a v mládežníckej kapele a verím, že si ma Boh v chválospevovej službe ešte použije a že sa budem hudbe venovať aj v budúcnosti.

Čo dodať na koniec, asi nič iné, len ... Bohu nie je nič nemožné a dokáže vyslobodiť, uzdraviť a zmeniť život každému.



Súvisiace články

O Bohu|Logos 10 / 2009 | Jaroslav Kříž |Téma
Boh je Bohom rastu|Logos 12 / 2015 | Jaroslav Kříž |Téma
Neobviňuj Boha|Logos 8 / 2009 | E. Hagin Kenneth |Vyučovanie
Božia vôľa|Logos 11 / 2014 | Jaroslav Kříž |Téma
Hledání Boha|Logos 4 / 2013 | Daniel Šobr |Vyučovanie