„Všetko skúmajte, dobrého sa držte!“

Kresťania a hodnotenie informácií v online priestore

Uvedomujem si, že spájať Pavlov výrok starý dve tisícročia s moderným „online priestorom“ vyzerá vcelku uletene. Mám však za to, že je to v tomto prípade ospravedlniteľné, pretože princíp, ktorý je obsiahnutý v Pavlových slovách z 1. Listu Tesaloničanom (5,21), je stále aktuálny a použiteľný prakticky v každej oblasti života. Nanajvýš aktuálne pôsobí v spojitosti so súčasným online svetom, ktorý by Pavlovi pripadal ako produkt z inej dimenzie.

Internet je fantastický a užitočný nástroj, ak viete, na čo ho potrebujete, a viete ho používať. Zároveň však môže byť priestorom pre záhaľku, neresti alebo pokojne aj kriminálnu činnosť. Internet je ako svet vo svete, priestor pre každého – rozumného i hlúpeho, cnostného i zvráteného. Preto spolu s užitočnými funkciami prináša tiež labyrint cielených manipulácií, lží, hlúpostí a zbytočností. Vďaka sociálnym médiám nie je nič jednoduchšie než v priebehu pár sekúnd vypustiť do sveta akýkoľvek nezmysel, ktorý bude mať okamžitý dosah na niekoľko desiatok, stoviek, možno dokonca aj tisícov vašich kontaktov (nehovoriac o možnom potenciáli dlhodobého šírenia). Až príliš veľké množstvo ľudí si toto asi stále neuvedomuje alebo to aspoň ignoruje.

Názory nie sú fakty

Niekto by mohol mať dojem, že uvedený podnadpis a nasledujúce riadky pripomínajú tak trochu „nosenie dreva do lesa“, pretože tomu každý rozumie. Ja, ako užívateľ sociálnych médií, si naopak myslím, že je potrebné začať od úplných základov: Ak je niečo na internete, automaticky to neznamená, že ide o fakt. To koniec-koncov platí aj pri tradičnejších médiách, akými sú napríklad tlačené knihy. Písať totiž vedia aj klamári a manipulátori. A písať vedia takisto aj všetci ostatní ľudia, ktorí len chcú šíriť svoje názory zo snáď nekonečnej škály od objavných a rozumných myšlienok až po takmer nepredstaviteľné bludy.

A tu sa dostávame ku kľúčovému problému formulovanému v podnadpise: Názory nie sú fakty. V online priestore sa ale hranice medzi týmito dvomi pojmami stále častejšie stierajú. Dochádza dokonca k tomu, že niektorí ľudia vyžadujú od ostatných, aby ich názorom prikladali rovnakú váhu ako potvrdeným faktom. Vzhľadom k tomu, že okolo hodnoty názorov a faktov sa bude točiť celý nasledujúci text, musím vysvetliť, ako týmto slovám rozumiem.

Fakt je skutočnosť. Niečo, čo naozaj existuje alebo sa to naozaj stalo. Môže to byť celkom samozrejmý výrok, všeobecne platný, ktorý nemusíme nutne dokazovať. Keď budeme napríklad tvrdiť, že zdravé kone majú štyri nohy, asi si nikto nebude pýtať dôkaz alebo zdroj, z ktorého uvedený poznatok čerpáme. Mnoho iných výrokov ale bude potrebné pred našimi poslucháčmi dokazovať, pretože nemusia byť všeobecne známe a môžu byť dokonca predmetom polemík. V takom prípade by sme mali byť schopní poskytnúť niečo „hmatateľné“, čo náš výrok spoľahlivo potvrdí. Inými slovami, mali by sme byť schopní presvedčivo vysvetliť, na základe čoho tvrdíme to, čo tvrdíme. Ak nič takéto nemáme, ide v tom momente o náš ničím nepodložený názor.

Názory možno v pomyselnej hierarchii považovať za nadradené faktom, pretože názory by v podstate mali byť interpretáciou faktov. Problém ale je, že názory vôbec nemusia byť založené iba na faktoch a, dokonca, aj keď na nich založené sú, neznamená to automaticky, že s faktami nakladajú správne. Názory ale môžu stáť na celej škále ďalších základov, ako sú osobné skúsenosti, emócie alebo napríklad ideológia. Všeobecne povedané, celkové spektrum názorov a ich možných prienikov je obrovské, dovolím si tvrdiť, že nekonečné. Pod hlavičku „názor“ totiž môžete dať prakticky čokoľvek bez ohľadu na to, ako veľmi je to neskutočné.

Nebuď zatvorený v názorovej bubline

Facebook dokáže sledovať a vyhodnocovať našu aktivitu v online priestore, dokonca aj mimo svojich sociálnych sietí. Každý za sebou necháva digitálnu stopu, ktorú sociálne médiá radi využijú. To je na­príklad dôvod, prečo nástenka každého užívateľa je unikátna. Máme to do nejakej miery pod kontrolou a môžeme sledovať stránky a ľudí podľa nášho výberu, ale ak by sme porovnali nástenky dvoch rôznych ľudí s presne rovnakými priateľmi a presne rovnakými sledovanými stránkami, určite to nebude to isté. Všeobecne platí, že algoritmy nám servírujú predovšetkým taký obsah, ktorý podľa Facebooku vidieť chceme. Tieto informácie získava Facebook sám, nepotrebuje sa nás pýtať.

Môžeme byť navyše členmi nejakých konkrétnych skupín, kde sa budeme navzájom utvrdzovať v našich názoroch. Takto môžeme postupne nadobudnúť dojem, že všetci tí ľudia na internete s nami vlastne súhlasia. To je ale veľká lož. Tak rozmýšľa len zlomok percenta ľudí, ktorých my vidieť a počuť chceme. Tam vonku sú ďalšie skupiny, ďalšie bubliny, stohy odlišných názorov a kvantá informácií, ktoré môžu byť pokojne aj správne, ale my ich nevidíme.

Ak sa necháme uniesť, prestaneme brať aspoň trochu zreteľ na skutočný svet vonku a dlhodobo budeme ignorovať odlišné názory, tak celkom stratíme pojem o realite. A len pre poriadok, neignorovať odlišné názory ešte neznamená s nimi súhlasiť. Tu vôbec nie je reč o tom, ktorý názor je správny, reč je o tom, že kritériom, podľa ktorého máme správnosť informácií hodnotiť, nemôže byť naše osobné presvedčenie. V jednom z minulých článkov (Vieme zaobchádzať s informáciami? Logos, roč. 16, č. 2, 2019, s. 22–25) som sa trochu podrobnejšie dotkol rovnakého problému. Ľudia jednoducho často hodnotia informácie nie na základe ich faktickej správnosti, ale na základe toho, či sa hodia do ich názorovej bubliny. Nezáleží im už na tom, či ide o serióznu informáciu, kanadský žartík alebo sfalšovanú šokujúcu fotografiu opatrenú červeným nadpisom: „Zdieľaj, kým nezmažú!“

Hľadaj pravdu

Prečo ľudia tak ľahko uveria dezinformáciám, niekedy celkom zjavným bludom alebo sfalšovaným správam? Čiastočne som odpovedal už prostredníctvom predošlého textu. Niektoré zo lživých správ sú ľahko vyvrátiteľné prostredníctvom krátkeho „googlenia“ na webe, a predsa tí, ktorí im veria, nie sú ochotní urobiť ani toto najzákladnejšie overenie. Z toho nanešťastie vychádza, že mnohí ľudia lžiam jednoducho veriť chcú. Oni chcú, aby to bola pravda, pretože potom budú môcť každému povedať: „Vidíš? Mal som pravdu. Môj názor bol správny.“ Pre potvrdenie svojho pohľadu na svet preto použijú hocičo, čo nájdu. Naopak to, čo ich názory nepodporuje, jednoducho odignorujú bez ohľadu na to, či ide o podložené fakty, alebo nie.

Jeden slovenský politik verejne zdieľal nepodložené informácie, ktorých cieľom bolo zjavne priživiť ním šírené názory a vzbudiť u svojich potenciálnych voličov konkrétne emócie. Informácie obsahovali veľmi konkrétne údaje vrátane presných čísel, akurát že to bola všetko lož. Nič z toho sa nezakladalo na skutočnosti. Keď bol s týmto faktom dotyčný človek konfrontovaný v televízii, hájil sa tým, že tam predsa bolo jasne uvedené, že čerpal z „ne-o-ve-re-ných informácií“. Čo z toho vyplýva pre nás? No že s veličinou pravdy sa tu od samotného začiatku ani len nepočítalo. To nebol omyl, ale vedomé šírenie lži. A ak by niekto čakal, že dotyčného politika za takto evidentné zavádzajúce konanie jeho voliči napomenú, bol by sklamaný. Napriek všetkému ho hájili priamo pod videom z televíznej relácie.

„Obchádzanie pravdy“ je zároveň smutné i úsmevné, najmä keď ľudia zaslepení vlastným pohľadom na svet vezmú vážne aj také príspevky, ktoré boli napísané len zo žartu – ako paródia. Jedným z najlepších príkladov, ktorý poznám, je prípad rozostavanej „mešity“ u našich západných susedov. Niekto dal na internet fotografiu rozostavanej budovy vcelku atypického tvaru s komentárom, že ide o tajne schválenú stavbu mešity pre moslimov. V istých politických kruhoch ide o veľmi výbušnú tému a rozhorčené komentáre spolu s tisíckami zdieľaní na seba nenechali dlho čakať. Háčik bol v tom, že na fotografii v skutočnosti nebola mešita, ale rozostavaný dom lídra práve tých politických kruhov, ktorých vyznávači pod príspevkom najhlasnejšie kričali a lož najhorlivejšie zdieľali.

Drž emócie na uzde

Nemožno vynechať úlohu, ktorú v šírení dezinformácií zohrávajú emócie. Falošné správy sú na hre s pocitmi do veľkej miery založené. Mieria na konkrétnu skupinu ľudí, použijú spravidla šokujúci titulok a sprievodnú fotografiu. Najlepšie je, keď k tomu vymyslia aj nejaký emocionálne vyčerpávajúci príbeh, ku ktorému pridajú komentár o tom, ako to všetky ostatné médiá cielene zamlčiavajú.

Emóciami logicky sršia aj internetové diskusie. Musím sa však priznať, že toto je oblasť, ktorej príliš nerozumiem. Neviem, či niekedy pochopím, prečo má niekto potrebu vulgárne vynadať človeku, ktorého vôbec nepozná, len preto, že s ním nesúhlasí. Do istej miery za to môže asi neosobné prostredie internetu, ktoré znesie prakticky všetko vrátane tých najhorších vyhrážok. Môžeme tam napísať aj veci, ktoré by sme nikdy dotyčnému človeku do tváre nepovedali, veď koniec-koncov, možno na sociálnych sieťach ani nevystupujeme pod skutočným menom. Otrasné vulgarizmy, vyhrážanie sa, detinský výsmech z výzoru človeka (a všetok ostatný príbuzný hnoj), pretože sa niekomu nepáči, čo povedal, alebo čo si myslí, sú pre mňa aj tak nepochopiteľné a deprimujúce veci. Je to dôvod, prečo som takmer úplne prestal otvárať akékoľvek diskusie pod príspevkami sledovanými širokou verejnosťou.

Sloboda šíriť lži

Šíritelia dezinformácií zvyknú používať niektoré obranné manévre v prípade, že sú konfrontovaní niekým, kto ich výroky a tvrdenia spochybňuje. Spravidla použijú nejaký úskok, ktorý odvedie pozornosť od dokazovania pravdivosti svojich výrokov. Tie totiž väčšinou fakticky dokázať nemôžu. Osočia radšej svojho oponenta, načnú inú tému alebo svoje konanie obhája nejakým variantom dnes už možno aj legendárneho výroku: „Nie je to síce pravda, ale mohla by byť.“ Môžu sa tiež uchýliť k tvrdeniu, že majú právo napísať (akékoľvek) svoje názory. Odvolávajú sa na slobodu slova. Áno, majú právo šíriť lži. Nechcem to spochybňovať. Uvedomme si ale, prosím, čo to vypovedá o ich charaktere a cieľoch, a aké dôležité je správne posúdenie toho, čo v online priestore vidíme a počujeme.

Nenechaj sa manipulovať

Môj doterajší výklad je značne teoretický. Možno trochu ako keď vo fyzike vysvetľujete platnosť vzorca s použitím „guľatej sliepky vo vákuu“. V článku tohto rozsahu ani nie je možné zachytiť všetky praktické príklady hodnotenia informácií. Vezmite to teda, prosím, len ako vzorec, princíp, na základe ktorého možno ďalej stavať.

S rozsudzovaním hodnoty online obsahu to je často zložitejšie. Niekedy sú lži zakryté len trápnym „lístím“, inokedy je okolo nich vybudovaná ťažko prehliadnuteľná ilúzia. Paradoxné pritom je, že práve tí ľudia, ktorí nedokážu odhrnúť ani to lístie, nezriedka nazvú slepou „ovcou“ toho, kto na to upozorní.

Môže sa napríklad stať, že internetový článok má uvedené zdroje a vy si poviete: „Výborne, ide o spoľahlivý text.“ To ale ešte nie je záruka. Skúšali ste na tie zdroje kliknúť? Súvisia vôbec s témou článku? Nie sú falošné? Tu sa hodí po druhýkrát odkázať na môj starší text, v ktorom som stručne spomenul experiment vedca Alana D. Sokala. Sokal sa pokúsil publikovať takpovediac somarinu (písanú vedeckým jazykom a s odkazmi na skutočné akademické zdroje) v prestížnom vedeckom časopise. Podarilo sa mu to. Toto sa stalo medzi vedcami. Tak čo za divočina podľa vás asi je v nekonečných vodách internetu, kde je dovolené takmer všetko?

Úplne špecifickou témou je potom niečo, čo sa anglicky nazýva „deepfake“ (doslovne: „hlboký/veľký podvod“). Do tejto kategórie môžu spadať napríklad videá, vytvorené za pomoci zložitých technológií a umelej inteligencie. Prostredníctvom špeciálnych nástrojov dokážu ich tvorcovia vytvoriť pohyblivý obraz, na ktorom uvidíte napríklad svetoznámeho politika, ako hovorí veci, ktoré by ste nečakali. V skutočnosti ich nikdy nepovedal, ale laické oko nemá šancu zo samotného záznamu zistiť, že ide o podvrh. Čo asi s týmto budú robiť vyznávači „alternatívnych“ informácií, ktorí horlivo zdieľajú obrázky rozostavanej mešity alebo iného naivného klamstva, vyvrátiteľného za smiešnu cenu niekoľkominútového hľadania?

Židia z Beroje

Každému sa asi niekedy stalo, že uveril alebo zdieľal niečo, čo sa ukázalo byť nepravdivé. Všetci sa učíme a nikto sa nenarodil najmúdrejší (hoci to v diskusiách tak môže vyzerať). Je ale smutné, ak dezinformácie cielene šíria kresťania, nijako sa z toho nechcú poučiť a snažia sa tým navyše „podporiť“ svoje presvedčenie. Šírením preukázateľných lží diskreditujú sami seba, svojich bratov a sestry, a tiež to, čo vyznávajú.

Niekoho možno prekvapím, ale práve kresťania by mali mať viac než dobré predpoklady k dôslednému hodnoteniu informácií. Pisateľ Skutkov apoštolov sa veľmi pochvalne vyjadril na adresu nových konvertitov spomedzi Židov z gréckej Beroje. K evanjeliu sa totiž postavili inak než ich druhovia v Tesalonike. Namiesto osočovania a neskrývaného nepriateľstva zvolili „šľachetnejší“ prístup, pretože „prijímali slovo s veľkou dychtivosťou a každý deň skúmali Písmo, či je to naozaj tak“ (Sk 17,11).

Tento prístup k Písmu by asi žiadny kresťan nespochybnil. V sporných vieroučných otázkach obvykle zvykneme zobrať do ruky Písmo a hľadať dôkazy. Nie je totiž v poriadku vybrať si hocičo, čomu uveríme. Tomuto veria mnohí ľudia vo svete, ktorí „majú svoj názor a vy zase svoj“. My sa máme usilovať o pravdu a byť pravdiví. Učme sa a buďme aj mimo štúdia Biblie tak dôslední, ako sa len dá. Neverme ničomu, dokiaľ naozaj dôkladne nepreskúmame, „či to je naozaj tak“. Ak narazíme na niečo, čo konfrontuje naše presvedčenie, vysporiadajme sa s tým so cťou, nie lžami ani odvádzaním pozornosti. Buďme ako berojskí Židia.