A toto je svedectvo, že Boh nám dal večný život, a tento život je v Jeho Synovi. (1. Ján 5,11)
Gabriela Buociková, Martin

Gabriela Buociková, Martin

Svedectvo Gabriely Buocikovej

Ak si z tradičnej cirkvi a celým srdcom hľadáš Pána, tak toto svedectvo je práve pre Teba. Ak si ho čítaš len zo zvedavosti, čítaj pozorne, možno sa to dotkne Tvojho srdca a uveríš v nášho Pána Ježiša Krista tak, ako som uverila pred n

Narodila som sa do katolíckej rodiny ako posledná z troch detí. V našej rodine bola vcelku pokojná a láskavá atmosféra. Rodičia sa o nás starali ako najlepšie vedeli. Mali prirodzenú autoritu a chceli z nás vychovať slušných a zodpovedných ľudí. Dávali nám dobrý príklad a veľmi sa pred nami nehádali.

Mama nás odmalička učila modliť sa a v nedeľu sme museli chodiť do kostola. Ako 5-6 r. dieťaťu sa mi omša zdala dlhá, skoro ničomu som nerozumela. Ale vedela som, že je Boh, máme sa k nemu modliť a máme poslúchať rodičov. Cez prázdniny som vždy bývala u starej mamy a keďže ona mala na mňa viac času, hrávala sa so mnou a všeličo ma naučila, chcela som od nej vedieť, prečo musíme chodiť do kostola a modliť sa. Povedala mi, že diabol zviedol prvých ľudí na hriech a odvtedy sú ľudia zlí. Nemôžu ísť do neba, ak nie sú pokrstení a nechodia do kostola. Tá odpoveď ma uspokojila, pretože mi povedala, že ja už pokrstená som, a že keď budem staršia, pôjdem na prvé sväté prijímanie a prijmem do srdca živého Ježiša.

V druhej triede som potom išla na prijímanie. Asi pol roka predtým sme chodili aj s ostatnými deťmi na náuky. Ja som už skoro všetko vedela (niektoré deti ničomu nerozumeli), a tak som čakala, čo sa stane, keď prijmem Ježiša do srdca. Deň pred prijímaním som bola prvýkrát na spovedi a nemala som z toho dobrý pocit, bála som sa, že som zabudla povedať nejaký hriech a Boh mi nemôže odpustiť a prísť do môjho srdca. Na druhý deň po prijatí oblátky som zostala trochu sklamaná, pretože sa vôbec nič mimoriadne neudialo a do môjho srdca prišiel skôr zmätok ako radosť. Ale celá oslava bola veľmi pekná a dostala som veľa darov.

Keď som mala jedenásť rokov moja spolužiačka ma zavolala na nácvik detského spevokolu do nášho kostola. Tam sa mi páčili piesne a veľké decká (mládež) - stále bola zábava, chodila som tam asi do 16. rokov. V tom čase sa v našej farnosti začali stretnutia katolíckej charizmatickej obnovy. To poznačilo celkovú atmosféru aj medzi deťmi a mládežou. Dôraz sa kládol na Ducha Svätého a osobnú zbožnosť. Nevedeli sme presne o čo ide, ale chceli sme sa v tom zapojiť a všetci sme sa s nadšením prihlásili na birmovku. Rok pred ňou nás vyučovali z katechizmu, zúčastňovali sme sa pravidelne omší a Skupiniek (stretnutí), kde sme si čítali krátke príbehy zo Svätého písma a modlili sme sa.

Potom prišla birmovka a bolo po všetkom, viacerí prestali úplne chodiť do kostola a my ostatní sme boli vedení k udržiavaniu zbožnosti pravidelným prijímaním sviatostí, dennou návštevou omší, čítali sme si životopisy svätých a Skupinka sa tiež rozpadla. Verili sme celým srdcom, ale nebola v tom duchovná sila, boli sme zmietaní pokušeniami tínedžerov a statočne sme im odolávali, ale prišli pochybnosti vo viere a s pochybnosťami prišlo formálne kresťanstvo. Ideš v nedeľu do kostola a keď zhrešíš a veľmi ťa ťaží svedomie, ideš a vyspovedáš sa. Tak som žila aj ja. Najhoršie na tom bolo, že to viedlo k náboženskosti a duchovnej pýche. Myslela som si, že som v podstate v poriadku oproti druhým, ktorí neveria vôbec. To je totálne diablovo klamstvo.

Ešte väčšia voľnosť prišla na VŠ, kde som popri akomsi udržiavaní kresťanskej morálky (myslela som si to) skúšala hocičo - alkohol, cigarety, východné náboženstvá, vegetariánstvo a iné zlé veci.

Myslela som si, že som v podstate v poriadku oproti druhým, ktorí neveria vôbec

Raz, keď som išla zo školy na internát, uvidela som veľký plagát, na ktorom bolo napísané: Ježiš je živý a pozývame Ťa na osobné stretnutie s Ním. „To sa teda pôjdem pozrieť,“ povedala som si. Evanjelizácia bola v amfiteátri pri Horskom parku. Prišlo dosť ľudí. Evanjelista (nepamätám sa presne ktorý) povedal evanjelium a dal výzvu, kto chce prijať Ježiša a verí, že zomrel za jeho hriechy, aby vstal a modlil sa s ním modlitbu. Povedala som si, že mi to určite neuškodí a modlila som sa ju tiež. Bol tam evanjelizačný tím a rozdávali Biblie a inú literatúru. Aj mne darovali Bibliu - malú modrú „gedeonku“. Dostala som aj knižočku od Kennetha Hagina Biblický spůsob jak přijmout Ducha Svatého a Proč jazyky. Ešte som tam vypísala kartičku s menom a adresou.

Prvú som si prečítala knižočku o prijatí Svätého Ducha, to sa mi zdalo priam neuveriteľné, autor uvádzal, že každý, kto vyzná svoju vieru, môže byť pokrstený vo Svätom Duchu. Bol presne popísaný postup krstu vo Svätom Duchu podľa Skutkov apoštolov. Rozhodla som sa skúsiť, či to funguje. Prišla som domov, zavrela som sa do izby a povedala som Pánovi niečo v takom zmysle, že verím a pozývam Ducha Svätého. Na moje priam zdesenie som otvorila ústa a hovorila v jazykoch. Bola som aj šťastná, ale aj zmätená, či to nie je od diabla, pomyslela som si, že mi už zo všetkého asi začína šibať.

Rozhodla som sa, že si prečítam Bibliu a zo všetkého urobím ,,pokánie“ a pôjdem na spoveď. Tak som aj urobila, ale pokoj neprišiel. Veľa som nad všetkým premýšľala. V Biblii neboli spomenuté sviatosti, ktoré sú v učení katolíckej cirkvi a v praxi úplne základné - napríklad krst malých detí, birmovanie, sviatosť oltárna, sviatosť zmierenia. Namiesto omše boli v Biblii záznamy o zhromaždeniach, kde sa modlili a lámali chlieb a namiesto spovede bolo - vyznávajte si svoje hriechy..., … biskup má byť muž jednej ženy, atď.... Potom som sa párkrát rozprávala s evanjelikmi a so spolužiačkou z cirkvi bratskej. „Už žiadne špekulácie,” povedala som si. Kde som sa narodila, tam patrím a keby Boh chcel, bol by ma dal hoci aj k baptistom.

Tak som si žila, ale môj život nebol dobrý. Udiali sa mi veci ako zo zlej telenovely. Vtedy som nič nevedela o modlárstve a familiárnych duchoch. Vydala som sa a narodili sa nám deti. Chodila som do kostola, modlila som sa a navštevovala som stretnutia charizmatických katolíkov, ale nemala som istotu spasenia, bála som sa, aby som nebola zatratená, chcela som ísť aspoň do očistca. Chodila som k sviatostiam a svoje deti som zapísala na cirkevnú základnú školu. Okrem detí ma nič netešilo, začala som sa modliť žalmy a volala som na Boha.

Po nejakom čase som sa stretla s Majkou Domenyovou. Poznali sme sa z charizmatických stretnutí a vedela som, že je v nejakej sekte. Pristavili sme sa a na moju otázku, ako si žije, mi odpovedala, že výborne! To ma prekvapilo a trocha aj nahnevalo a opýtala som sa jej, či ešte chodí do sekty a ona že: „Samozrejme a som na to hrdá!“ To mi už priam vyrazilo dych: „To fakt?“ Opýtala som sa jej, či ma nechce prísť niekedy navštíviť. Dohodli sme si návštevu u nás a Majka prišla v priebehu jedného týždňa. Povedala mi, ako uverila a komu a ja som sa ju snažila presvedčiť, že to nemala robiť, že mala všetky sviatosti, bola členkou jedinej pravej cirkvi - ostatné sú reformované. Odpovedala mi, že nebude v takej cirkvi, ktorá neberie vážne Božie slovo. Presviedčala som ju, že tradícia má takú istú autoritu, lebo je od Ducha Svätého. Argumentovala mi, že keby bola tradícia a učitelský úrad RKC od Ducha Svätého, bol by Boh sám proti sebe (Boh a Jeho Slovo sú jedno), čítala mi z Biblie o modlárstve, o tom ako Boh nenávidí modlárov, trestá ich, aj ich pokolenie. Potom mi hovorila o jedinej dokonalej obeti Pána Ježiša Krista za naše hriechy, a že my už preto nemusíme žiť v hriechoch, strachu a trpieť. Povedala mi, že sa dala pokrstiť. Tomu som vôbec nerozumela, pripadalo mi to totálne sektárske. Potom ma pozvala na evanjelizačný večer, kde som pochopila, čo je to prijať Ježiša do srdca a urobila som to úplne vážne a úprimne. Ale znova prišli pochybnosti a do zboru som sa neodvážila ísť. Chodila som do kostola a premýšľala, čo urobím, keď bude mať ísť moja dcéra na prvé sv. prijímanie. Majku som navštívila ja. Chcela som radu a ona ma povzbudzovala, aby som sa nebála odhlásiť deti z cirkevnej školy a pravidelne ma pozývala na zhromaždenie. Potom urobili u nich v zbore kurz Základy Biblie a Majka mi navrhla, či by som tam nešla, že je to úplne nezáväzné. Povedala som si, že to je dobrý nápad, aspoň Bibliu spoznám a všetko preskúmam. Chodila som na každé vyučovanie a v mojom srdci narastala viera v Božie slovo a smelosť urobiť zásadné kroky v mojom živote. Išla som sa pozrieť na zhromaždenia najprv v nedeľu z kostola asi tak 3 - 4 razy. Potom som si povedala, že nemôžem chodiť tam aj tam a budem veriť Bohu vo všetkom. Dala som sa pokrstiť, odhlásila som deti z cirkevnej školy a po krátkom čase sa začali so mnou diať zmeny. Boh ma veľmi menil, odpustil mi, oslobodil ma a naplnil ma Svätým Duchom. Dnes viem, že viera je z počutia a počutie skrze slovo Božie (Rim 10:17), ...všetko čo nie je z viery je hriech... (Rim 14:23), že máme hľadať najprv kráľovstvo Božie a jeho spravodlivosť a všetko ostatné nám bude pridané, že moja spravodlivosť je od Pána a že som od môjho obrátenia úplne nové stvorenie. Verím, že hlavou cirkvi je Ježiš Kristus.

Boh ma veľmi menil, odpustil mi, oslobodil ma a naplnil ma Svätým Duchom

Boh miluje každého človeka a posiela svoje deti, aby svedčili o Ňom. „A ten, kto uverí a dá sa pokrstiť, bude spasený, ale kto neuverí, bude odsúdený.“ (Mk 16:16) Jakub vo svojom liste píše: „Buďte činiteľmi slova, nie iba poslucháčmi, ktorí oklamávajú samých seba.“ (Jk 1:22) Pán Ježiš hovorí: „Keď ma niekto miluje, ten bude zachovávať moje slovo a môj Otec ho bude milovať a prídeme k nemu a urobíme si u neho príbytok.“ (Jn 14:23) Prosím Ťa, skús nad všetkým porozmýšľať a tak ako ja, preskúmaj Božie slovo srdcom, lebo je v ňom život a požehnanie pre Teba a Tvoju rodinu, tak ako aj pre moju.


Späť na skutočné príbehy

17 Január, 2011