Ježiš mu riekol: Ja som cesta i pravda i život. Nik neprichádza k Otcovi, ak len nie skrze mňa. (Ján 14,6)
Jaroslav Jedlička, Martina Jedličková, Žilina

Jaroslav Jedlička, Martina Jedličková, Žilina

Svedectvo Jedličkovcov

Vedel som, že tam kdesi v nebi Boh existuje, ale bol pre mňa neosobný a príliš vzdialený.

Jaroslav

Narodil som sa v nábožensky založenej rodine, kde krst, prijímanie či birmovka sú neoddeliteľnou súčasťou života. Pri myšlienke na Boha som mal odmalička predstavu vynervovaného tyrana, ktorého mi svojím príkladom vykreslil duchovný otec na hodinách náboženstva. Pri príprave na prvé sväté prijímanie som absolvoval každú hodinu s veľkým strachom, či sa mi podarí prežiť bez natrhnutých vlasov a potupy pred spolužiakmi, ak by som niečo nevedel odrecitovať. Do kostola som prestal chodiť už počas ZŠ, lebo mi už bolo samému pred sebou trápne, používať každý rok na Vianoce a Veľkú noc rovnaký ťahák s hriechmi.

Rodičia sa nám so sestrou snažili dať všetko, čo len mohli a viedli nás k samostatnosti a zodpovednosti za svoje rozhodnutia. Snažili sa nám odovzdať náboženské dedičstvo so spoločenskou ideológiou socializmu. Výsledkom toho všetkého vplyvu som bol ja - veriaci materialista.

Vedel som, že tam kdesi v nebi Boh existuje, ale bol pre mňa neosobný a príliš vzdialený. Z času na čas som pred spaním odriekal zopár naučených modlitieb z detstva. Nevedel som, koľko ich je potrebných, aby to pred Bohom bolo dostatočné, tak som ich niekoľkokrát zopakoval - pre istotu.

S veľmi dobrými výsledkami som ukončil Strednú športovú školu so stavebným zameraním v Banskej Bystrici, lebo atletika s futbalom ma sprevádzali celé detstvo. V tom období som sa cez moju priateľku zo ZŠ dostal do konfrontácie s tým, čo pre mňa Boh znamená. Začal som hľadať odpovede na otázky, prečo sú na svete vojny, kde sa berie v človeku zlo proti blížnemu, prečo je človek človekom a opica opicou, keď z nej vyšiel, a ak existuje život po smrti, kde skončí ten môj. A tak som začal na jej pozvanie chodiť na faru, kde sa stretávali mladí ľudia. Tam sme sa rozprávali aj o Bohu a zrazu som mal presvedčenie, že ho aj ja môžem poznať osobne.

Po maturite ma prijali na Materiálovo-technologickú fakultu do Trnavy, ale na moje nemilé prekvapenie som sa ocitol na jej pobočke v Brezne. Aj tu som hľadal nejaké miestne stretnutie mladých. Tak som so spolužiakom navštívil miestny kostol, kde sme sa dozvedeli, že také stretnutia nemajú. Na internáte som sa dozvedel, že v kultúrnom dome prebiehajú kresťanské stretnutia, čo ma prekvapilo. Stretnutia striedavo viedli pastor Jardo Kříž 
s Mirkom Riečičiarom. Spôsob modlitieb a chvál bol odlišný od mojich skúseností: boli príliš živé. Čokoľvek sa kázalo, vedel som, že je to pravda, a preto som prišiel vždy na ďalšie stretnutie. Raz sa Jardo modlil za mladého muža tak, že položil na neho ruku a žehnal mu. Bolo mi divné, prečo ten muž pri modlitbe stráca rovnováhu. Na ďalšom stretnutí sa ma Jardo opýtal, či by sa mohol pomodliť aj za mňa a požehnať mi. Súhlasil som, ale v duchu som si hovoril: 
Ja sa určite takto klátiť nebudem. Vtedy som prvýkrát v živote pocítil, že Boh osobne prišiel ku mne a naplnil celé moje vnútro. Prestal som sa kontrolovať, lebo moja pozornosť sa sústredila na Božiu prítomnosť, z ktorej som bol unesený. Zvláštnu moc, ktorú som pocítil, som najskôr pripisoval Jardovi, ale potom som pochopil, že nebola jeho, ale Božia. Mirko sa ma na ďalšom stretnutí opýtal, či som už prijal Ježiša do svojho života. Hneď ma napadlo, že som bol v nedeľu na svätom prijímaní. Videl som, že moja odpoveď ho neuspokojila, ale ďalší mesiac som pravidelne chodieval na stretnutia.

Popritom som, ako poriadny katolík, chodil na omše, modlieval som sa ruženec a mesiac október som zavŕšil plnomocnými odpustkami, ktoré bolo možné získať na dušičky. Svojimi výkonmi som sa pochválil na skupinke v Brezne, na čo bratia uznanlivo pokývali hlavami. Mali so mnou našťastie veľa trpezlivosti. Potom nastal zlom a ja som sa, ani neviem kedy presne, obrátil.

Rozhodol som sa nasledovať Ježiša a zachovávať jeho slová v mojich skutkoch. Až teraz som pochopil význam Mirkovej otázky. Ježiša som poznal, ale nemal som Ho. Zo školy som odišiel, lebo moje plány sa zmenili. Chcel som ísť študovať teológiu.

Začal som dobrodružný život s Bohom, kedy som spoznával, že moja sloboda je vlastne otroctvo. Bál som sa, že kvôli Bohu o niečo prídem. Stratil som len také veci, ktorých som sa nevedel zbaviť: túžba po hriechu, závislosti ...

Toto všetko som sa snažil prenášať aj na stretnutia mládeže na Kysuciach, ktoré som viedol. Postupne sa obrátilo okolo dvadsať ľudí. Naivne som chcel priniesť pravdu evanjelia a praktikovať ju vo vnútri katolíckej cirkvi. Svoje poslanie som začal vidieť v seminári, ale vedel som, že ešte na to nebol pravý čas. Výroky z Božieho slova, že mám byť prenasledovaný a opovrhnutý za to, že nasledujem Boha, mi nedávali zmysel. Mal som kráčať po úzkej ceste k večnému životu, a pritom mi bolo jasné, že som na strane drvivej väčšiny zástupu a všetci so mnou súhlasia. Jasne som videl, že svätá tradícia nie je vždy totožná s Božím slovom, ktorým som ju chcel podoprieť.

Po odchode z Brezna som s niektorými mladými, asi raz za dva mesiace, navštívil banskobystrické zhromaždenie. Raz, keď sme namiesto nedeľnej omše zavítali do Bystrice, matka jednej kamarátky zahájila vyšetrovanie, kde sme to vlastne boli a či si uvedomujeme, akého smrteľného hriechu sme sa dopustili, keď sme neboli na svätej omši. Po domácej nátlakovej spovedi celý problém predniesli miestnemu farárovi. Výsledkom toho bolo, že ma neskôr bez akéhokoľvek vysvetlenia viackrát na kancli označil za najväčšie sektárske nebezpečenstvo na Kysuciach. Viac ako ohováranie a zlá povesť, ma dodnes mrzí to, že som tam nechal všetkých mladých, ktorých som priviedol k Ježišovi. Zostala mi z nich len jedna - Martina, ktorá sa o dva roky neskôr stala mojou manželkou. Vylúčila ma, ani neviem prečo, organizácia, do ktorej som patril. Následne prišlo to, o čom som dovtedy len čítal: otvorené nepriateľstvo, prenasledovanie, ba až nenávisť.

Ako nezamestnaného ma raz zaujal jeden biblický verš: „Kto nepracuje, nech ani neje.“ Pochopil som, prečo sa otec na mňa pozeral ako na povaľača. Začal som sa teda postiť a modliť o prácu. Vedel som, čo by ma bavilo, tak som prosil Boha o konkrétne veci. Dostal som viacero ponúk, dokonca veľmi dobre platených, ako napríklad rozvážanie náboženských predmetov a literatúry. Samozrejme, takúto prácu som neprijal. Asi po polroku hľadania som bol z toho veľmi unavený, lebo som nevidel žiadny konkrétny výsledok. Raz na modlitbe som nadobudol presvedčenie od Boha, že za prácou nemusím chodiť ja, ale že práca príde za mnou, keď ja budem hľadať Boha. Také jasné presvedčivé slová som dostal asi len trikrát v živote. Povedal som o tom svojim priateľom bez akýchkoľvek obáv, že by sa to nestalo.

Namiesto štúdia v seminári som nastúpil na Katedru evanjelikálnej teológie a misie v B. Bystrici. Počas jedného týždňového sústredenia som sa dostal na izbu so spolužiakom Martinom Bukovským z Čiech. Keď som už druhý, či tretí večer odmietol jeho pozvanie k večeri, začal ma prehovárať, lebo si myslel, že nemám čo jesť. Povedal som mu teda, že sa postím za prácu. Po dvoch týždňoch mi prišiel domov list. Všimol som si, že je z Nového Města pod Smrkem odkiaľ je Martin. Išiel som potom pre Martinu, ktorej som podal zalepenú obálku so slovami: práca prišla za mnou až domov. Ako mi to všetko čítala, nezmohol som sa na nič, len oči mi zaplavili slzy radosti. Martin mi v liste opisoval svoje stretnutie s kamarátom Láďom, ktorý chcel na Slovensku založiť pobočku svojej firmy. Pýtal sa ho, či na Slovensku nepozná nejakého dôveryhodného človeka a vtedy si spomenul na mňa.

Toto zamestnanie prinieslo prospech nielen mne, ale postupom času ako firma prosperovala bola schopná zamestnať ďalších kresťanov. Kvôli časovému zaneprázdneniu vyplývajúcemu z profesijného nasadenia pri budovaní firmy, som musel školu predčasne ukončiť. Keďže je aj majiteľ veriaci, zo ziskov firmy podporujeme prácu na Božom diele aj mimo nášho miestneho zboru.

Bohu vďačím nielen za materiálne a duchovné požehnanie, ale aj za dobrú manželku, u ktorej nachádzam pochopenie a podporu a za naše dva zázraky, Jonáša a Sáru, ktorých spolu v harmónii vychovávame.

Martina

Som z učiteľskej rodiny s katolíckymi koreňmi, kde sa však žiadna viera vzhľadom na povolanie rodičov nepraktizovala. Dá sa povedať, že sme boli ateisti. Rodičia ma s bratom učili byť dobrými ľuďmi. Už na ZŠ ma „trápilo“ odkiaľ som sa vzala, čo tu robím a kam idem. Hľadala som odpovede na rôzne existenčné otázky a znepokojovala sa, akí pokojní sú ľudia okolo mňa. Zaujímala ma psychológia, filozofia, história ľudstva a vyrástla som na knihách Součka, Zamarovského, Murpyho, Dänikena a rôznych sci-fi. Vyžívala som sa aj vo východnom mysticizme, či gréckych bájach a povestiach. Častokrát autori narážali na akúsi Knihu kníh, na ktorú sa mne „naraziť“ nikdy nepodarilo. Skúmaním životov pred životmi, životov za životmi a svetla na druhom brehu mi ubiehala puberta. Postupne som sklamaná zistila, že takáto literatúra odpovede na základné otázky ľudskej existencie nedáva, ale naopak, otvára obrovský priestor na nové.

Kým som stihla zmaturovať, ochorela som a po dlhšom tápaní lekárov som sa dozvedela, že som asi prechodila zápal pľúc. Ani po dobratí liekov a asi mesačnom váľaní sa v posteli mi nebolo omnoho lepšie. Netušila som, že som práve ochorela na najbližšie štyri roky.

Chorľavá, ale nadšená som nastúpila na VŠ. Nasledujúce dva roky som každý deň chodila so zvýšenou teplotou, ktorú sprevádzala zimnica. Lieky som na to stále brať nemohla, ani ležať v posteli, lebo horúčka to nebola. Lekári si to nevedeli vysvetliť, ani mi pomôcť, a tak jedného dňa skonštatovali, že takáto vyššia teplota bude pre môj organizmus asi prirodzená a nemám sa tým viac zaoberať. Problém vraj bude asi v mojej psychike, čo na tom, že sa cítim mizerne. Málokto mi veril. K mojej celkovej frustrácii a fyzickému vyčerpaniu sa pridávali ďalšie a ďalšie diagnózy, niektoré dosť závažné. V lekárskych správach častokrát zostávali s otáznikom. Najhoršie som na tom bola s pľúcami. Pociťovala som tlak na hrudník, ktorý mi nedovoľoval slobodne dýchať a fyzicky držať krok s rovesníkmi, ktorí ma mali za hypochondra. A tak som chodila po nemocničných „exkurziách“, keď sa iní učili na skúšky. Lekári ku mne pristupovali s postojom, že 20-ročný človek ešte nemá vek na také diagnózy a na kapacitu pľúc 35 percent.

Môj život bol v troskách. Takto som si teda najlepšie roky svojho života nepredstavovala. Začala som myslieť na to, či vôbec niekedy doštudujem a vyzdraviem. Žiť sa mi nechcelo a zomrieť tiež nie, lebo ešte som neprišla na to, čo ma čaká po smrti a v tom som potrebovala mať poriadok. Topiaci sa aj slamky chytá, a tak som ponavštevovala aj ľudových liečiteľov. Zlom nastal u jednej psychotroničky, evanjeličky, ktorá sa ma spýtala, čo všetko som už vyskúšala, aby som bola zdravá. Povedala som, že asi všetko. „Aj Boha?“ spýtala sa. Zaskočila ma, lebo som nevedela, či nejaký Boh je. Poznala som ich rôznych celé kopy. Bola som odhodlaná vyskúšať hocičo, a tak mi naordinovala jeden Otčenáš každý večer. Zobrala som to vážne, ako každý iný naordinovaný liek. Skúsila som sa teda prihovoriť Bohu, či vôbec existuje, a ak áno, ako to mám zistiť. Vedela som, že ak nejaký Boh je, potom určite nebude mať problém ma uzdraviť, keďže bude vlastníkom všetkých nadprirodzených schopností. Ani neviem ako a môj záujem o uzdravenie prerástol v záujem o existenciu, či neexistenciu Boha, ako jediného Stvoriteľa vesmíru a Pána všetkého.

Do tejto atmosféry hľadania jedného dňa u nás doma vtrhla otázka, kde sa budem vydávať, keď nemám prvé sväté prijímanie (hoci som sa vydávať nešla). Naozaj! Osvietilo ma, čo treba robiť ďalej. Zdalo sa mi, že Boh sa mi už dáva spoznávať a nachádzať, a že sa dotýkam kľúča od nadprirodzena. O pár týždňov som už sedela na fare, na povinnej náuke.

Jedno ráno, presne pred 10 rokmi, sme sa stretli s mladým susedom Jarom na ceste do toho istého mesta, do Banskej Bystrice. Poznala som ho len z videnia a počula som, že chce byť kňazom. Ide vraj na akúsi kresťanskú konferenciu, ktorá je v aule našej školy. Potom ma fanaticky začal trápiť nejakou teológiou. Na internáte, kam som ho formálne pozvala, mi však spolu s jeho dvomi kamarátkami hovorili múdre veci o živote. Poburovalo ma a zároveň zaujímalo, kde na také veci prišli. Pozvali ma na večerné zhromaždenie. Bojovala som s pýchou, ale prišla som.

Zaujali ma tam spokojní, usmiati, dobrovoľne sediaci ľudia. Kázni som vôbec nerozumela. Nechcela som uraziť mojich rodákov, a tak som zostala do konca. Na konci zhromaždenia zaznela výzva na zmierenie sa s Bohom a prijatie Ježiša do svojho života. Mala som pocit, akoby niekto na mňa ukazoval prstom. Bolo mi jasné, že sa mám postaviť a ísť si pre to. Váhala som a hanbila sa. Presvedčili ma až slová o tom, že Boh uzdravuje. Moje obrátenie bolo veľmi emocionálne a bol to jeden z najsilnejších zážitkov v mojom živote. Po modlitbe som vedela, že Boh je, že ma práve uzdravil, obnovil, prijal a odpustil moje hriechy. Zreteľne som pocítila fyzickú úľavu, akoby niekto niečo sňal z môjho hrudníka. Priehrada vo mne sa pretrhla. Keď som sa neskôr dozvedela, že proroctvo hovorilo o 20-tich obrátených v ten večer, medzi ktorými som bola aj ja, vedela som, že Boh o mne už dopredu vedel a priviedol ma k sebe.

Môj nový duchovný kamarát ma priviedol na faru medzi charizmatickú mládež. Bola som nadšená. Tri týždne po obrátení som absolvovala vopred naplánované prvé sväté prijímanie, hoci som vedela, že to už stratilo zmysel. Nemala som však slobodu hodiť za hlavu týždne strávené náukou a sklamať tak najbližšie okolie. Takýto obradný krok som urobila prvý a poslednýkrát.

Na fare som strávila rok. Keď potom Jarko odišiel, vedela som, že musím aj ja, lebo len od neho som sa tam vedela niečo naučiť o Bohu. Náš duchovný vzťah postupne prerástol aj do duševného a po prudkom počiatočnom odpore zo všetkých strán (nie je jednoduché chodiť s vykričaným sektárom) sme sa vzali.

Musím ešte spomenúť, že neskôr som sa dozvedela, prečo som ochorela. Na ulici raz môjho otca stretla jedna podgurážená známa a hoci o to nestál, len tak medzi rečou mu vyveštila z dlane, že jedno z jeho detí zomrie. Potom som ochorela. Dlho sa to so mnou ťahalo a on, hoci vešteniu neverí, sa zľakol a povedal si, že to budem asi ja. Kliatba sa tak mohla začať napĺňať. Namiesto smrti však prišiel ŽIVOT.


Späť na skutočné príbehy

7 Marec, 2011