Ale hľadajte najprv kráľovstvo Božie a Jeho spravodlivosť a všetko toto bude vám pridané. (Matúš 6,33)
Igor Babic, Slávka Babicová, Nitra

Igor Babic, Slávka Babicová, Nitra

Svedectvo manželov Babicovcov

Zlom v mojom živote nastal až keď som sa vydala a môj manžel ma priviedol do zboru v Nitre. Tam som zažila, čo je Božia prítomnosť.

Igor

Pochádzam z Nitry. Narodil som sa v klasickom katolíckom prostredí, v ktorom žili moji starí rodičia i moji rodičia. Bola to len suchá tradícia (márna), ktorá nemala žiadny zmysel, keď sa na to spätne pozerám. Nemala moc zmeniť naše životy. Nevidel som žiadnu zmenu v zmýšľaní našich rodičov, pretože sme žili hriešny život, vlastne taký, ako všetci, ktorých som vtedy poznal. Podstata materiálneho sveta nám vždy vedela poskytnúť všetko to, čo sme chceli dosiahnuť a nebolo to vždy čestné a správne. Vďaka Pánovi sa vieme od toho odtrhnúť a viem, že keby sme išli touto cestou ďalej, zničilo by to naše životy.

Môj spolupracovník mi hovoril o Ježišovi, čítal mi z Biblie a pozýval ma do cirkvi. Prišiel som.

Na moje detstvo si spomínam veľmi rád. Trávil som veľa času u starých rodičov na dedine, kde som mal veľa kamarátov a každý týždeň som sa tešil na víkend, kedy už konečne pôjdem k babke a dedkovi. Môjho dedka som mal veľmi rád, vedel mi poradiť, bol láskavý a veľmi pracovitý. Veľmi by som chcel vrátiť čas a povedať mu všetko, čo už viem o Ježišovi.

V detstve som nemal žiadne problémy. Moja mladosť plynula s priateľmi, kamarátmi, motorkami a autami. Pri dospievaní som spoznal moju manželku. Spoznávali sme sa popri mojej práci a štúdiu. Toto spoznávanie trvalo 5 rokov a ukončili sme ho svadbou.

Začali sme si prerábať starší domček, pri ktorom nám veľmi pomohli naši rodičia, za čo im patrí veľká vďaka. Bol to skvelý štart do nášho života.

Po čase sa nám narodili dve krásne deti Bibka a Saška, ktoré sú našimi slniečkami.

Hneď pri prvom stretnutí sa ma Pán veľmi dotýkal.

Zmena v mojom živote nastala v roku 2000, keď som pracoval ako elektrotechnik v jednom podniku. Môj spolupracovník mi hovoril o Ježišovi, čítal mi z Biblie a pozýval ma do cirkvi. Prišiel som. Prijal som Ježiša do môjho života a dal som sa aj pokrstiť. Vydržal som tri mesiace. Postupom času mi však hriech zahatil cestu a prestal som chodiť do cirkvi. Bez Pána som bol dlhých sedem rokov. Pri jednej príležitosti mi zase ten istý priateľ znova kázal a pozýval ma do cirkvi, a to už aj on bol v spoločenstve KS Milosť.

Hneď pri prvom stretnutí sa ma Pán veľmi dotýkal. Pociťoval som Božiu prítomnosť v tomto zbore a videl príjemných a dobrých ľudí. Hneď na druhé stretnutie išla so mnou manželkina sestra, aby jej potvrdila, že je to skutočne tak, ako som doma hovoril. Nakoniec prišla aj manželka. Ďakujem Bohu, že mi dal ešte jednu šancu vrátiť sa k nemu, a že môžeme spolu s celou rodinou budovať naše životy podľa Božích prikázaní, a nie ako diktuje svet. Som rád, že je tu vynikajúce vyučovanie, že sme mohli vyrovnať naše krivolaké chodníky. Ďakujem Pánovi, že nám dal svetlo do nášho života a verím že mu poslúžime v šírení evanjelia.

„Syn môj nezabúdaj na moje učenie a tvoje srdce nech zachová príkazy, lebo ti predĺžia dni a roky života a rozhojnia tvoje blaho.“ (Príslovia 3,1)

Slávka

Pochádzam z katolíckej rodiny. Od detstva som musela chodiť do kostola, lebo moja mamina to vyžadovala. Už ako dieťa som tam zažila šok a nechcela som tam chodiť, lebo sa spievalo sláva Bohu, a ja som predsa Slávka. Tak a to mi musela mamina veľmi dlho vysvetľovať, že to nie je o mne. Ale to som mala vtedy asi 3 roky.

Verila som, že Boh je živý, ale som sa k Nemu nevedela dostať, alebo som si to len myslela,
že je živý.

Doma sme sa modlievali. Rodičia ma vychovávali prísne podľa náboženských aj morálnych zásad. Detstvo som mala krásne. Bola som osem rokov jedináčik. Bola som skromné a poslušné dieťa. Potom prišla na svet moja vytúžená sestra. Spolu sme chodili k našej starkej, a tam sme trávili celé veľké prázdniny.

Keď som mala asi 12 až 13 rokov, spievala som v kostole v spevokole. Pesničky sa mi veľmi páčili, a to bolo asi to jediné, čo ma tam ťahalo. Vždy mi tam bola zima a musela som opakovať to isté, tie isté frázy, no necítila som žiadnu Božiu prítomnosť, aj keď som akokoľvek chcela. Pamätám si, že večer v posteli som sa vždy húževnato modlila všetky modlitby, ktoré som vedela, niekedy aj celý ruženec, keď som sa modlila za dobrú známku. Ale aj tak môj život bol duchovne prázdny, absolútne nič som nepociťovala. Verila som, že Boh je živý, ale som sa k Nemu nevedela dostať, alebo som si to len myslela, že je živý.

Od môjho manžela (v tom čase bol ešte len môj priateľ) som prvýkrát počula, že sošky sú modly a žiadne prosby nepočujú. A ešte k tomu, že Bohu sa to vôbec nepáči, a že to je hlúposť, keď sa k nim modlíme. Začala som sa nad tým zamýšľať a triezvym rozumom som zistila, že má skutočne pravdu. Veď ak je Boh živý, tak sa nebudem modliť k nejakej soche, ale priamo k Nemu. Toto som začala aj doma prehlasovať a snažila som sa týmto brániť, keď som zasa musela ísť do kostola, ale mamina bola neoblomná a keď som nešla, tak bola urazená a nechcela sa so mnou ani baviť. Tak potom omše mali u mňa taký zmysel, že idem, aby bola mamina spokojná a nefučala sa na mňa.

Zlom v mojom živote nastal až keď som sa vydala a môj manžel ma priviedol do zboru v Nitre. Tam som zažila, čo je Božia prítomnosť. Keď som videla tých skutočne šťastných a usmiatych ľudí, nie vážnych a skormútených a počula chvály, tak som si myslela, že budem stále len plakať. Boh sa ma dotýkal a ja akoby som videla do svojho vnútra to všetko zlé čo vo mne bolo, čo som urobila. Cítila som sa veľmi zvláštne a pri každom vyslovení mena Ježiš, mi bolo neskutočne do plaču.

Rozhodla som sa, že toto je to, čo chcem, že chcem skutočného a živého Ježiša Krista vo svojom živote.

Rozhodla som sa, že toto je to, čo chcem, že chcem skutočného a živého Ježiša Krista vo svojom živote. Prijala som Ho za svojho Pána a Spasiteľa. Som veľmi šťastná, že som tak urobila, a tým sa zmenil môj život. Som šťastná, že každá oblasť môjho života sa zlepšila, že vieme s manželom riešiť veci, ktoré sme predtým riešili len veľmi ťažko. Viem, že ak mám v živote nejaké problémy, tak mám Božie slovo, ktoré ma vyslobodí a pomôže mi. Božie slovo je kľúč na riešenie problémov v akejkoľvek oblasti nášho života. Je to naozaj živé slovo, ktoré ma mení a pomáha mi ísť ďalej.

Veľmi sa zmenil náš manželský život, a ja ďakujem Bohu, že nám dal milosť, že nás zachránil. Ďakujem za naše krásne a zdravé deti, za všetko požehnanie. Ďakujem za každého brata a sestru, za nášho pastora a jeho rodinku, ďakujem za náš zbor. Nech je požehnaný Hospodin náš Boh.

chceme to, čo nám už Pán zveril zveľaďovať a efektívne rozvíjať


Späť na skutočné príbehy

30 December, 2010