Napokon vyliaty bude na nás Duch z výšin, púšť sa zmení na ovocný sad a ovocný sad budú pokladať za les. (Iz 32,15)
Juraj Brziak, Tinka Brziaková, Liptovský Mikuláš

Juraj Brziak, Tinka Brziaková, Liptovský Mikuláš

Svedectvo manželov Brziakovcov

Dnes však viem, že cirkev je telo Kristovo a bez cirkvi človek nemôže žiť naplno kresťanský život

Juraj

Svoj príbeh by som začal niekde na konci vysokej školy, pár mesiacov pred štátnicami. Žil som „klasický“ študentský život a to so všetkým čo k tomu patrí, teda: krúžkovice, diskotéky, večierky, všetko možné, len nie škola. Do školy sme išli viac-menej iba vtedy, keď to bolo povinné, pretože na vysokej škole nie sú všetky hodiny povinné. Skúšky som prechádzal „samozrejme“ ako ináč, iba na ťahákoch.

Svoj vzťah k Bohu by som mohol charakterizovať asi takto: Veril som v Boha v podstate odmalička, pretože som vyrastal v katolíckej rodine, ale moja viera bola asi iba v takej rovine, že viem, že Boh existuje. O tejto skutočnosti som nikdy nepochyboval. Pravidelne som sa zúčastňoval omší, spovedí a všetkých vecí, ktoré sú povinné v katolíckej cirkvi. Vždy som však oddeľoval Boha a cirkev, pretože som si vravel, že ja nebudem poslúchať výmysly ľudí, ale budem počúvať iba Boha. Dnes však viem, že cirkev je telo Kristovo a bez cirkvi človek nemôže žiť naplno kresťanský život. Keď mi ale vtedy niekto povedal, že spávať s priateľkou je podľa Biblie hriech, tak som odpovedal, že to vymysleli ľudia a nie Boh. Pritom som však poznal to známe „NEZOSMILNÍŠ“. Vravel som si však, že keď to s tou dievčinou myslím vážne, tak potom to predsa Bohu nemôže až tak veľmi vadiť. Dnes viem, že Boh na toto hovorí: „Ale pre smilstvá nech má každý svoju vlastnú ženu.“ (1. Korintským 7,2)  

Je to obrovský rozdiel, akým spôsobom je kázané a vysvetlené Božie slovo v kostole a na zhromaždeniach Kresťanských spoločenstiev.

Po skončení vysokej školy som si začal hľadať zamestnanie, ktoré však nie a nie nájsť. Nakoniec ma „lapili“ do jednej finančnej skupiny robiť finančného poradcu. Keďže nebolo nič lepšie, povedal som áno, pretože som nemal čo stratiť. Ako som tak pracoval v tejto oblasti, viac a viac som prichádzal na to, že ľuďom v tejto „brandži“ to nefunguje len tak samo od seba, ale každý hľadá nejakú duchovnú pomoc. Aby som bol aj konkrétnejší, môj priamy nadriadený bol psychotronik. To znamená, že sa na mňa pozrel a povedal mi, čo a kde ma bolí, bez toho, že by som mu niečo povedal. Na dokreslenie jeho „schopností“ by som uviedol jeden príklad. Raz, keď som mal z futbalu narazené rameno a nemohol som od bolesti ani poriadne spávať, poprosil som tohto psychotronika o pomoc. Bolo to asi týždeň po tom, čo som vyznal Krista, ako svojho Pána a Spasiteľa a vedel som, že toto čo robí, je okultizmus a hriech pred Bohom. Sedel som s ním však za stolom pri rokovaní, a tak som sa medzi rečou spýtal, či mi na to nevie niečo dať. Chcel som však iba nejaké bylinky alebo niečo podobné. On sa však začal veľmi sústreďovať, položil na mňa ruku a trochu ňou šermoval. Ja som si vravel, že rob si čo chceš, aj tak ti neverím. Chvíľu sa snažil a bolesť trochu ustúpila. Potom však zobral všetku silu, čo mal... úplne sa pritom až spotil, v tej chvíli som pocítil niečo také, ako keby mi niekto zmrazil úplne na kosť celé rameno a všetka bolesť bola preč. Nebolelo ma to, ale keďže som už tušil, že toto uzdravenie nepochádza od Boha, nebol som z toho príliš nadšený. Keď som odchádzal zo stretnutia, hneď som vravel Bohu, že ak toto nie je od Neho, tak to nechcem. Do malej chvíľky ma to bolelo snáď dvojnásobne viac ako predtým. Najbližšiu nedeľu som bol možno druhýkrát na zhromaždení v Liptovskom Mikuláši a veľmi som rozmýšľal o pokání z hriechov vo svojom živote. Keď som tak nad tým počas zhromaždenia rozmýšľal, zrazu kazateľ povedal vetu: „Bez pokánia niet uzdravenia.“ V tej chvíli som zažil veľmi silný Boží dotyk a moje rameno bolo úplne uzdravené. Keď som sa dal pokrstiť, hneď na druhý deň sa môj nadriadený – psychotronik pýtal kolegov, čo sa so mnou deje, že som nejaký divný, že či som veriaci. Telefonovali mi to s dosť veľkým zdesením. Ja som z toho bol však veľmi povzbudený, pretože to bol pre mňa veľký dôkaz, že toto kresťanstvo, ktorému som uveril, je skutočné, keďže o tom tento psychotronik okamžite vedel bez toho, že by mu o tom niekto povedal. Ďalší veľký dôkaz bol ten, že keď veštil na konci roka to, ako sa komu bude ďalší rok dariť, o každom niečo povedal, ale keď prišiel rad na mňa, povedal, že o tomto Brziakovi raz nevie, čo si má myslieť a nič nepovedal. Nebol som pri tom, len som sa to sprostredkovane dozvedel od svojich kolegov. Boli to pre mňa veľmi silné dôkazy o tom, že toto sú naozaj reálne veci, a nie iba nejaké výmysly.

Aby som sa ešte vrátil späť, stretol som sa dokonca so satanizmom. Teda, aby som bol presný, s obetovaním zvierat satanovi spojeným s rituálmi a pitím krvi. Ja som sa toho nezúčastňoval, ale pre niektorých to bol spôsob, ako byť úspešný. Úspešný v tejto práci znamenalo urobiť čo najviac poistiek alebo podobných obchodov, a keďže je každému jasné, že to nejde len obyčajným spôsobom, väčšina tam hľadala nadprirodzenú pomoc. Samozrejme, že nás učili aj to, ako spracovať klienta takým spôsobom, aby sme ho vedeli „navigovať“ do takých zmlúv, z ktorých bola pre nás najväčšia provízia, čo je vlastne obyčajná manipulácia.

Dnes by som život, ktorý žijem, nevymenil za nič.

Keď som sa však dozvedel o tejto „duchovnej pomoci“ bol som z toho veľmi zdesený, nemohol som ani spávať, ani jesť. Síce som to nerobil, ale zasahovalo ma to veľmi, pretože sa tým zaoberali ľudia, s ktorými som bol vtedy v úzkom kontakte. V tom všetkom som sa obrátil aj o pomoc ku katolíckemu farárovi. Ten mi však nevedel pomôcť, odporučil obrátiť sa na „pannu Máriu“. A tak som hľadal pomoc ďalej. Kolegyňa vtedy intenzívne chodila ku veštici, u ktorej nechávala nemalé finančné prostriedky, tak som to využíval aj ja. Teda takým spôsobom, že som sa nechával pýtať rôzne veci, napr. na priateľku, s ktorou som vtedy chodil (aktuálne manželku), nech mi povie, či je to tá pravá pre mňa, čo mi samozrejme povedala, že určite nie. V tej dobe však kolegyňa doniesla od nej inú, oveľa „zaujímavejšiu“ informáciu a to takú, že v minulom živote sme spolu žili niekde na zámku, a vraj nám je dobre iba na zámkoch. Tak sme začali chodiť do Bojníc na zámok, kde sme skutočne reálne pociťovali energiu, ktorá do nás prúdi a občerstvuje nás. Tieto návštevy Bojníc sme teda viac a viac stupňovali, išli sme hocikedy aj v noci. Tinka bola z toho veľmi nešťastná, vlastne podľa mňa nevedela, čo s tým má robiť, a tak len ticho trpela. Môj pohľad na ňu bol čoraz horší, a keďže ešte aj veštica povedala, že nie je pre mňa, chcel som sa s ňou rozísť. Nevedel som jej to však (vďaka Bohu) povedať. Môj život sa dostával do jedného bludného kolotoča, z ktorého som nevedel vystúpiť. Vlastne ani neviem, či som chcel z toho von, pretože to bol veľmi vzrušujúci životný štýl, až na to, že vlastne všetko v mojom živote šlo úplne dole vodou, ale v tej rýchlosti som si to ani neuvedomoval.

Jedného dňa som však išiel autom zo školenia, kde nám vraveli, že treba hľadať klientov všade, aj keď napr. zoberieme stopára, treba ho spracovať. A práve po tomto školení ma stopol mladý manželský pár a vraveli, že sú kresťania, tak som si povedal, že toto nebudem zneužívať. A tak som si dal pokoj. Keď však vystúpili z auta, úplne ma premohol pocit, že ja musím mať ich číslo. Aj keď už boli ďalej od auta, zakričal som na nich, nech mi dajú číslo a oni mi z nadšením dali hneď dve. Tak som dlho nečakal a na druhý deň som im aj zavolal, pretože som ich už začal považovať za potenciálnych klientov. Keď som k nim prišiel, veľa sme sa nebavili o financiách, ale iba o mojich duchovných zážitkoch. Veľmi pomaly a trpezlivo sa mi venovali a viedli ma ku Kristovi. Ešte som zabudol spomenúť, že v dobe mojich bojnických „výletov“ som nebol schopný v noci vôbec spávať, pretože som mal v noci veľký strach. Bolo to iba ovocie toho, že som sa úplne otvoril duchovnému svetu a démonom, ktorí sú za týmito formami okultizmu. Bol som z toho úplne omámený, vôbec som si neuvedomoval, že sa správam nenormálne. Bolo to priveľmi reálne na to, aby som to bral, akože si niečo namýšľam. Marek a Katka, tak sa volali tí stopári, mi vraveli, že ak z tohto chcem von, tak liek sa volá Ježiš Kristus. A ak sa chcem zmieriť s Bohom, musím prijať Ježiša Krista ako svojho Pána a Spasiteľa. Mám mu vraj vyznať svoje hriechy a prijať odpustenie. Môžem to vraj spraviť hocikedy. V tej dobe boli akurát majstrovstvá sveta v hokeji a cez jednu prestávku ma tak zrazu napadlo, že čo keby som to spravil! A tak som sa to nejako pomodlil. Neviem, či som vtedy niečo cítil, či nie, prvý výsledok sa však dostavil už večer. Prvýkrát po neviem ako dlhom čase som večer zaspal a spal celú noc. Do môjho života zrazu prišiel pokoj, aký som dovtedy nepoznal. To ma úplne dostalo a kresťanstvo, ktoré mi zvestovali Katka s Marekom, začínalo mať reálne kontúry. Nešlo už iba o nejaké rozprávanie o Bohu, na aké som bol zvyknutý z kostola. Je naozaj veľký rozdiel medzi skutočným reálnym kresťanstvom a medzi obradmi, ktoré sú v kostoloch.

Veľkým zázrakom bolo to, keď som začal dávať preč hriechy zo svojho života a Tinke som nevedel povedať, že už s ňou nemôžem spávať. Tak som jej začal hovoriť o Bohu. Nie veľmi veľa, a tak som jej radšej dohodol stretnutie s Katkou. Na moje veľké prekvapenie uverila aj ona. Bol to pre mňa veľký zázrak. Ale tiež to ako Boh začal budovať náš vzťah. Prvá vec, ktorú sme urobili, bolo to, že sme prestali spolu spávať (osem mesiacov pred svadbou). Neviem, ako sa to stalo, ale začal som sa cítiť ako čerstvo zaľúbený a konečne ma zaujímala Tinka aj ako človek. Možno je to na hanbu, ale bolo to tak. Boh začal veľkým spôsobom meniť môj život. Od ľahkovážneho človeka k zodpovednosti, od lenivosti k pracovitosti. Samozrejme to nebolo len tak samo, ale takým spôsobom, že som počúval kázne na zhromaždeniach v Liptovskom Mikuláši a na základe toho som začal aj konať. Je to obrovský rozdiel, akým spôsobom je kázané a vysvetlené Božie slovo v kostole a na zhromaždeniach Kresťanských spoločenstiev. Pretože pri počúvaní Božieho slova na zhromaždení človek zrazu vie, čo má robiť vo svojom živote, a to nielen teoreticky, ale aj prakticky. Boh totiž napísal svoje slovo tak, aby sa dalo aj aplikovať v živote, nielen o ňom rozprávať. A tak som sa rozhodol, že poslúchnem všetko, čo je napísané v Biblii, hoci to bolo veľakrát ťažké. Je však úžasné Mu slúžiť, pretože keď Mu slúžime, On sa stará o všetky naše problémy. Neľutujem ani jednu vec vo svojom živote, ktorú som obetoval kvôli Bohu. Bol to pre mňa šok, ako sa začal Boh priznávať ku všetkému, čo som robil, pomáhal mi ako v práci, tak aj v súkromí. Samozrejme, s finančným poradenstvom som prestal a dnes mám úspešne sa rozvíjajúcu účtovnú firmu. Je to už päť rokov, čo sme sa s Tinkou vzali a máme dve krásne a zdravé deti. Dnes by som život, ktorý žijem, nevymenil za nič.

Tinka:

Na rozdiel od manžela som vyrastala v totálne neveriacej rodine, kde Boh bol „tabu“! Niekedy som nad tým rozmýšľala, ale rýchlo ma to prešlo, lebo nikde som nenašla odpoveď. V podstate som mala celkom pekné detstvo, nedele a sviatky som bývala doma, nemusela som chodiť do kostola a naša rodina to využívala na spoločný čas a športové výlety, návštevy... a pod.

Keď som chodila na výšku do Nitry a súčasne aj pracovala, myslela som si, že mám úspešný život, išlo to však dookola – práca, škola, skúšky, sem - tam nejaká disko, chata, kamaráti a tak... a stále som bola v jednom bludnom kruhu, kde som vôbec nenachádzala plnohodnotný zmysel môjho života. Stále mi niečo chýbalo... ibaže som nevedela čo. Dalo by sa to opísať tak, že sa za niečím naháňaš a potom, keď to už dosiahneš, je ti to jedno, prežiješ nejakú eufóriu, potom to vyprchá, iba spomínaš a vo vnútri máš zasa prázdnotu.

brziakovci2-logos.jpg

V tomto čase som sa stretla s Jurajom (aby som bola presná, my sme sa už spoznali na strednej, ale nič z toho nebolo) a začali sme spolu chodiť. Zrazu sme si rozumeli a bolo nám spolu fajn. Inak toto chodenie bolo pre mňa veľmi zvláštne, lebo v ten večer, ako sme sa stretli po niekoľkých rokoch, som sa nejakým spôsobom pomodlila: „Bože, už ma nebaví takýto život, daj mi nový zmysel, pre čo mám žiť,“ a ešte si spomínam, že som prosila aj o normálny vzťah. Pre neveriacu dievčinu to bol vážny krok, ale teraz viem, že to bolo kľúčové pre môj život. Neviem to opísať, len viem, že som cítila, že to musí fungovať.

Máme dvoch nádherných synov a celý život pred sebou, a to len preto, že sme sa správne rozhodli!

Stretávali sme sa dosť často ako každý mladý zaľúbený pár. Až to raz začalo škrípať. Juraj začal mať veľa kolegov v novej brandži, začal chodiť do Bojníc po tajomnú energiu aj 4x za týždeň, najlepšie o polnoci, zaujímal sa o veštenie, bol zvláštny, stále sa vyhováral, že nemá čas... Neviem to popísať, ale cítila som sa hrozne, ako na poslednom mieste v hodnotovom rebríčku v jeho živote, ako keby ma len využíval.

Vďaka Bohu sa to zmenilo, keď sa stretol s Katkou a Marekom a začal vážne rozmýšľať o Bohu, pokání a začal si ma viac vážiť. Vtedy sa ma pýtal na mnoho otázok, či verím v Boha, na nebo a peklo, či verím, že Ježiš zomrel za moje hriechy. Vtedy som si myslela, že som dobrý človek a vôbec nehreším, ale veľmi rýchlo som pochopila, aká je pravda. Veci, ktoré mi hovoril, sa ma bytostne dotýkali, aj keď som neverila v Boha, bola to riadna zmena; bolo to pre mňa veľmi zvláštne. Zrazu som začala vidieť východisko z tohto bludného stereotypu. Boh mi ukazoval nový zmysel života, do ktorého som vstupovala veľmi opatrne. V tom čase sme sa stretávali aj s Katkou a Marekom a veľa sme sa rozprávali. Keď sa stretneš s ľuďmi, ktorí žijú s Bohom, všimneš si, že oni žijú úplne iný život, ako som žila ja; žijú radostný a pokojný život bez pretvárky, s láskavosťou, ochotou si ťa vypočuť aj pomôcť, úprimnosťou, záujmom o druhých, múdrosťou správne poradiť a hlavne ti ukážu ako žiť skutočný život s Bohom. Veľmi sa mi to páčilo a chcela som to. A tak som sa rozhodla vyznať ústami Ježiša za svojho Pána a dala som sa v krátkom čase pokrstiť. Začali sme chodiť na zhromaždenia, veci sa dali do pohybu, náš vzťah sa postavil na pevné základy Božieho slova, prestali sme spolu spávať a začali sme si lepšie rozumieť. A ja teraz ďakujem Bohu, že sa to takto zmenilo, sama by som to nedokázala a ktovie, kde by som sa teraz motala. Naše manželstvo by som nevymenila za nič na svete, máme dvoch nádherných synov a celý život pred sebou, a to len preto, že sme sa správne rozhodli!


Späť na skutočné príbehy

29 Máj, 2011