Lebo odmena za hriech je smrť, ale Božím darom milosti je večný život v Kristovi Ježišovi, Pánovi našom. (Rimanom 6,23)
Blanka Drlíková, Slavo Drlík, Poprad

Blanka Drlíková, Slavo Drlík, Poprad

Svedectvo manželov Drlíkovcov

„Ajhľa posielam vám proroka Eliáša prv, ako príde deň Hospodinov veľký a hrozný. On obráti srde otcov k synom a srdce synov k otcom, aby som neprišiel a neuvalil na zem kliatbu.“ (Mal 3:23-24)

 

„Ajhľa posielam vám proroka Eliáša prv, ako príde deň Hospodinov veľký a hrozný. On obráti srde otcov k synom a srdce synov k otcom, aby som neprišiel a neuvalil na zem kliatbu.“ (Mal 3:23-24)

Blanka

drlik-1-opt.jpegVždy, keď si spomeniem na deň, kedy som sa zoznámila so Slavom, viem, že sa mi hneď páčil. Bolo to vo Vysokých Tatrách a nejaký čas trvalo, než si ma všimol aj on. Bolo to raz na stretnutí horolezeckého oddielu v Tatranskej Polianke, kde mal prednášku o horách. Krátko po skončení prišiel ku mne, pokľakol predo mnou a pozval ma, aby som na druhý deň išla s ním na rande a zároveň mi oznámil, že si ma o rok zoberie za ženu. Bol to pre mňa šok, zároveň to však bolo romantické. Rok nato sme mali svadbu. Doteraz šlo všetko takmer hladko, ale po svadbe už to nebolo vždy také romantické, pretože som často zostávala doma sama a to sa nezmenilo, ani keď sa nám narodil v 1979 náš prvý syn Štěpán. Slavo síce hovoril, že po svadbe zanechá, alebo veľmi obmedzí svoju horolezeckú činnosť, to sa však nestalo. Naopak, jeho aktivity v horách a na expedíciách sa ešte rozšírili.

V roku 1981, keď som čakala druhého syna, bola som sama doma a bolo mi veľmi smutno. Preto som hľadala, ako naplniť prázdnotu vo svojej duši. Začala som preto cvičiť jogu, o ktorej mi tvrdili, že mi pomôže. Avšak ani táto činnosť ma nenaplnila pokojom. Veľmi som túžila po láske a celé noci som volala k Bohu, o ktorom mi niektorí ľudia rozprávali. Takisto som túžila mať odpustené hriechy, a tiež som zistila, že si v mnohých veciach neviem sama poradiť. Bol to čas zúfalstva. Keď sa narodil náš druhy syn Zbyněk, prišla mi pomôcť moja mamka, ktorá mi hovorila, že iba Ježiš mi môže pomôcť a často mi rozprávala z Božieho slova. Najviac ma zaujalo, že keď vyznám svoje hriechy, On mi ich odpustí, a že keď mu dám svoj život, tak mi aj pomôže. Uverila som tomu a v modlitbe som dala svoj život Ježišovi. Krátko nato som bola pokrstená Duchom Svätým a začala sa modliť v nových jazykoch. Môj duch sa znovuzrodil. Od toho dňa som už nikdy nebola sama a veľmi som túžila, aby aj Slavo zažil to isté čo ja. Od prvého dňa som prosila na modlitbách za spasenie svojho manžela a našich synov. Náš tretí syn sa narodil v roku 1983. Aj keď som bola usilovná v modlitbách, v našej rodine nebolo vidno žiadnu zmenu. Skôr to bolo čoraz horšie. Náš rodinný život sa rozpadal. Začala som sa preto aj postiť. Výsledkom však bolo iba to, že ma manžel nechal vyšetriť na psychiatrii v Levoči, kde som aj nejaký čas bola hospitalizovaná. Brala som silné lieky spojené s elektrošokmi, ktoré vymazali mnohé veci z mojej mysle. Jedno však nevedeli vymazať a to moju vieru v Ježiša Krista. Raz počula lekárka, ako sa modlím v nových jazykoch. Usúdila, že môj stav je naďalej vážny a zdvojnásobila môj pobyt v nemocnici. Nasledujúce mesiace boli pre mňa veľmi ťažké, lebo som sa niekoľkokrát vrátila na psychiatriu. Lekári rozhodli, že som nevyliečiteľne chorá a že musím stabilne užívať lieky. Dostala som preto plný invalidný dôchodok a málokto veril, že raz budem zdravá a budem chodiť do práce. V tej dobe som sa stala členkou miestneho zboru Kresťanského spoločenstva v Poprade, kde sa za mňa modlil pastor aj mnohí z členov. Postupne som sa uzdravovala, a aj keď lekári neverili v moje uzdravenie, dnes som zdravá a pracujem ako fyzioterapeutka. Za to všetko ďakujem Bohu skrze Ježiša Krista. Prešlo dvanásť rokov od môjho znovuzrodenia, dvanásť rokov modlitieb nielen mojich, ale aj celého zboru v Poprade aj iných zborov, než Slavo dal svoj život Ježišovi Kristovi. Ďakujem všetkým, ktorí sa za nás po celú tú dobu vytrvalo modlili.

drlik-2-opt.jpeg

Slavo

Ako ten čas uteká, o pár mesiacov budem mať, ak to Boh dovolí, 60 rokov. Avšak nič tomu nenasvedčovalo, že sa dožijem 50-tky. Ako dieťa som bol často chorý - stále nejaké horúčky, zápaly stredného ucha a mal som aj zápal mozgových blán. Keď som sa ocitol v nemocnici druhýkrát s touto diagnózou, bolo to so mnou veľmi vážne. Vyzeralo to, že zomriem. Lekári nedávali mojim rodičom veľkú nádej a povedali im, že keď prežijem, tak to nebude bez vážnych následkov. Predpovedali mi mentálne a telesné postihnutie. Nestalo sa tak, úplne som vyzdravel. Práve naopak, už ako dieťa som bol veľmi pohybovo nadaný a veľa som športoval. Raz ako tínedžer som stretol na ulici jednu Rómku, ktorá sa ponúkla, že mi bude veštiť z ruky moju budúcnosť. Po krátkom skúmaní mojej dlane ma so všetkou vážnosťou ubezpečila, že sa nedožijem päťdesiatky. Najviac však budem žiť do veku môjho otca. Môj otec bol v tom čase úplne zdravý, tak som to prijal ako super veštbu. Z detstva si pamätám jeden zážitok, na ktorý mám veľmi zlé spomienky, a nebola to bitka od môjho otca za zlé správanie. Raz cez prázdniny ma moja teta vzala na výlet na „Svätý kopeček“ pri Olomouci. Chcela sa zúčastniť nejakej mariánskej púte a bohoslužieb v chráme na tom mieste. Keď som spolu s tetou vstúpil do vnútra chrámu a pozeral sa na všetky tie sochy a obrazy, začala sa mi krútiť hlava. Dostal som veľký strach, bolo mi veľmi zle. Ten pocit som poznal už z nemocnice. Keď som to hovoril mojej tete, nechápala, čo sa so mnou robí, preto ma chcela odviesť na vyšetrenie k lekárovi. Len čo sme opustili budovu, všetky tie zlé pocity odo mňa okamžite odišli a cítil som sa zase dobre. Od toho času som sa vyhýbal vstupu na podobné miesta. Keď som o tom hovoril mojim rodičom, otec bol rád, že nechcem navštevovať kostoly, lebo bol komunista a moja mama tiež, lebo hneď po vojne vystúpila z katolíckej cirkvi.

Jedno som mal však rád, bola to príroda, kam nás so súrodencami moji rodičia brávali. V 14-tich rokoch som začal liezť v blízkom Moravskom krase a neskôr aj vo Vysokých Tatrách. V roku 1969 som sa odsťahoval na Slovensko a začal som pracovať vo Vysokých Tatrách na Sliezskom dome. Žiadny stres, mal som dostatok času na lezenie. Krátko nato som sa sa zoznámil aj so smrťou, pravdaže iných. To bola odvrátená stránka horolezectva. Bolo zvláštne, že mne sa úrazy a smrť vyhýbali a takisto mojim spolulezcom. Postupne som začal navštevovať aj iné hory. Podarilo sa mi vystúpiť na sedem vrcholov vyšších ako 7000 m nad morom. Horolezectvo sa stalo pre mňa drogou. Túžil som vidieť nové krajiny a kontinenty a predovšetkým vystúpiť na ďalšie hory. Veľa som cestoval. V týchto aktivitách mi nezabránila ani svadba v roku 1977 a ani narodenie mojich troch synov. Bol som závislý od lezenia a adrenalínu. Čím ťažšie a nebezpečnejšie to bolo, tým lepšie. Možno niektorí z vás viete, o čom tu píšem. Trochu ma vyviedla z miery smrť môjho otca. Naposledy sme sa videli krátko pred mojím odchodom na Pamír. Bolo to v roku 1978. Sedel vo vani a z rany po operácii slepého čreva mu vytekala zvláštne čierna krv. Vedel som, že je zle. Ani sme sa nerozlúčili, nebolo to naším zvykom. Keď som sa po mesiaci strávenom na Pamíre vrátil domov, otec už bol po smrti, dožil sa 53 rokov. Zomrel na rakovinu. Vtedy som si spomenul na vešticu a jej veštbu, že sa dožijem maximálne veku môjho otca. Veľa som o tom rozmýšľal, ale ďalšie výpravy, výstupy a plány spôsobili, že som časom na túto udalosť zabudol. V roku 1981 po návrate z Južnej Ameriky - z Ánd, ma privítala moja žena s „úžasnou“ zvesťou, že uverila v Boha a dala svoj život Ježišovi Kristovi. Bol to pre mňa šok. Myslel som si, že sa zbláznila, a hlavne, keď som si predstavil, že bude navštevovať miesta, kde som skôr cítil smrť ako život. A to mi hovorila, že Ježiš je Cesta, Pravda a Život.

V roku 1988 som viedol výstup na viac ako 8000 m vysoký vrchol - Anapurnu. O desať dní stáli dvaja účastníci na vrchole hory a tretí pri výstupe na vrchol zahynul. Ja osobne som len zázrakom prežil pád lavíny, ktorá ma zasiahla. Chcel som ukončiť expedíciu, ale ďalší traja účastníci sa rozhodli pre ďalší pokus o výstup na vrchol. Ja som zostal v základnom tábore a pozoroval priebeh výstupu ďalekohľadom. Na druhý deň sa spustila veľká lavína a padala priamo na mojich kamarátov. Nemali nijakú šancu prežiť. Keď som to videl, začal som prvýkrát v živote kričať a modliť sa k Bohu, aby ich zachránil. Po troch hodinách sa usadil ľadový prach z lavíny a ja som ďalekohľadom videl, že všetci sú nažive. Boh moju modlitbu vypočul, aj keď som v Neho vtedy ešte neveril. Po návrate z expedície som zanechal extrémne horolezectvo, a doteraz som sa k nemu nevrátil. Odvtedy prešlo niekoľko rokov, kým som dal svoj život Ježišovi tak ako moja žena. Stalo sa to 2.6.1993

Krátko po obrátení som začal veľmi intenzívne čítať Bibliu a každé kázanie bolo pre mňa požehnaním. Veľmi sa ma dotýkali návštevy zhromaždení v Budapešti a kázania Sándora Németha. Zamiloval som si Božiu prítomnosť skrze Ducha Svätého a stal som sa členom Kresťanského spoločenstva v Poprade. Čoskoro som sa zapojil do modlitieb za spasenie ľudí, predovšetkým mojich priateľov a blízkych. Rád som sa zúčastňoval evanjelizačných aktivít na uliciach. Pán potvrdzoval naše kázanie evanjelia a vždy nás ochránil. Raz na nás jeden ctený občan dokonca poštval vlčiaka. Keď sa rozbehol proti nám, prikázal som mu v mene Ježiš, aby si sadol. Pes si okamžite sadol. Keď to okolostojaci videli, čudovali sa, ako je to možné. Veľmi to posilnilo našu vieru. Ľudia sa začali obracať k Pánovi. Medzi nimi boli aj alkoholici, narkomani a satanisti.

Dnes je to pätnásť rokov od môjho obrátenia. Pracujem v Kresťanskom spoločenstve Poprad a som poverený vedením zboru v Spišskej Novej Vsi a evanjelizačnými aktivitami. Taktiež moji synovia sú aktívni v cirkvi. Môj najstarší syn Štěpán je ženatý a nedávno sa mu narodila dcérka Abigail. V zbore má na starosti nahrávanie kázní, premietanie filmov a zúčastňuje sa na evanjelizačných aktivitách. Zbyněk je tiež ženatý, má dvoch synov Mareka a Alexa. Študuje na Akadémii svätého Pavla v Budapešti, kde končí už štvrtý ročník. V zbore má na starosti zvukársku techniku a všetko ohľadom počítačov. Najmladší syn Radek je slobodný. Momentálne žije a pracuje v Brne. Je členom chváliacej skupiny v Prostějove, kde hrá na gitare.

Je to už 27 rokov odkedy moja svokra kázala mojej žene evanjelium. Za ten čas uverilo v našej rodine viacero ľudí. Uverila moja mamka a jej sestra - moja teta, o ktorej som predtým písal. Dnes sú už spolu s mojou svokrou pri Pánovi.

Život celej našej rodiny je svedectvom o Božej moci, vernosti a milosti, ktoré sú pripravené pre každého. Nech vás Pán všetkých mocne požehná.

syn Zbyněk

Viem, že to bude znieť čudne, čo teraz poviem. Asi by ste všetci očakávali, ako to bývalo zvykom v charizmatických kruhoch, že poviem, ako to pred obrátením otca bolo zlé, a potom ako sa to radikálne zlepšilo. Ja už viem, že obrátenie je len začiatkom formovania a premeny charakteru a srdca človeka. To, čo si pamätám zo svojho života pred obrátením môjho otca je, že mama nás viedla k Bohu a ako tak pravidelne sme navštevovali zhromaždenie. Keď sa otec obrátil, pre mňa to bola viac nepríjemná ako príjemná zmena. Viere v Boha som až tak veľmi nerozumel, ale silno som pocítil, keď z ničoho nič a dosť radikálne otec začal presadzovať biblické hodnoty v rodine. Myslím, že mnohých z nás Pán po obrátení musel naučiť, aký je rozdiel medzi zákonom a milosťou. Teraz, keď mám manželku a dve deti, tejto veci sa musím učiť deň čo deň. Viem, že otec bol zo svojho horolezeckého života naučený dosahovať ciele za každú cenu a s určitou tvrdohlavosťou (čo môže v mnohých prípadoch byť veľmi pozitívna vlastnosť), ktorú som po ňom ako syn tiež čiastočne zdedil. Vtedy to ale malo za následok, že nebolo dňa, kedy by sme sa veľmi ostro a nepríjemne nepohádali. Potom som, vďaka Bohu, mohol odísť na vysokú školu do Prahy a vzdialiť sa ďaleko od všetkých familiárnych duchov, ktorí si naše konflikty určite dobre užívali. Tam už začal Duch Svätý pracovať na mojich postojoch a koncom druhého roka čo som bol preč, ku mne jasne hovoril, že chce, aby som sa vrátil domov a dal veci do poriadku. Vďaka Bohu, prišla na to aj potrebná sila a skrze odpustenie (a množstvo sĺz) Pán uzdravil moje vnútro. Dnes môžem úprimne povedať, že Pán vynahradil všetky tie roky hádok a máme s otcom veľmi dobrý vzťah aj napriek tomu, že každý sme samostatná osobnosť, ktorá má svoje názory a životný štýl. Za celú moju rodinu som veľmi vďačný Bohu a s istotou môžem povedať, že je to Božia milosť, ktorá zabezpečila, aby naša rodina bola v takom stave, ako je teraz.

svedectvo Sajo

Pochádzam zo Spišskej Novej Vsi. Do roku 2001 som žil podľa vlastných predstáv. Nosil som dlhé dredy a dlhú bradu a staral som sa o psov. V 12-tich rokoch som začal piť alkohol a v 15-tich som začal fajčiť marihuanu. Keď som mal 25 rokov v mojej blízkosti prebiehala evanjelizácia, kde kázal Slavo o Ježišovi Kristovi, o odpustení hriechov a tiež o spasení. Popíjal som pivko a počúval. Čoskoro som pochopil, že vlastne hovorí o mne. Keď dal výzvu na prijatie Ježiša a pozeral smerom na mňa, vedel som, že ju musím prijať. Hoci ľudia pozerali z okien, vstal som a v modlitbe som prijal Ježiša ako svojho Pána. Môj život sa od tohto dňa radikálne zmenil. Alkohol, drogy a šamanizmus odišli z môjho života a naplnila ma prítomnosť Svätého Ducha. Po čase som úspešne zmaturoval a dostal dobrú prácu. Začal som byť aktívny v Božom kráľovstve. Vďaka Bohu, za tak smelých Božích mužov, ktorí kážu na uliciach.


Späť na skutočné príbehy

19 Január, 2011