Ale hľadajte najprv kráľovstvo Božie a Jeho spravodlivosť a všetko toto bude vám pridané. (Matúš 6,33)
Rado Hruška, Vladka Hrušková, Zvolen

Rado Hruška, Vladka Hrušková, Zvolen

Svedectvo manželov Hruškovcov

Tak veľa by som mohol písať o tom, čo Boh urobil v našom živote...

Rado

Už pomaly 10 minút sedím a premýšľam, ako by som začal. Každopádne sa teším, že sa môžem takto podeliť o moju skúsenosť, ktorú som prežil 17. decembra 1996. Mal som vtedy 21 rokov a môj životný štýl sa ani zďaleka nepodobal tomu dnešnému. Posúďte sami.

hruskovci-3-opt.jpegKeď som mal 12 rokov, presťahovali sme sa do Zvolena. Za krátky čas som spoznal nových kamarátov, s ktorými sme vyvádzali mnohokrát za hranicu zákona. Či to už bolo ničenie novostavieb na sídlisku, alebo úmyselné zakladanie požiarov. Samozrejme, že skúsenosti s cigaretou mal každý z nás za sebou a alkohol bol už bežnou súčasťou nášho života, tak nikomu z nás nechýbala odvaha pri prvom stretnutí s marihuanou. Mal som niečo pred 15-tkou, keď som okúsil prvého Jointa. Od toho času som čím ďalej, tým viac fajčil trávu. Bol som anarchista. Aspoň som si to o sebe myslel. Odkedy som skončil školu, tak v priebehu nasledujúcich troch rokov som bol zamestnaný dokopy 5-6 mesiacov. To mi, respektíve to nám, umožnilo (v tom období som už poznal Vladku) maximálne sa venovať pestovaniu marihuany. Posledné mesiace sa nám darilo dopestovať niekoľko vriec marihuany ročne. Pestovali sme na niekoľkých miestach súčasne. Aj v jednej dedine neďaleko Zvolena, kde pracoval môj kamarát Jano, sme niečo posiali, takže o návštevu z našej strany nemal núdzu. Jano hrával v kapele na bicie. Jeho skupina mala názov „Antikrist“. Okrem toho, že bol satanista, bol taktiež dobrý bubeník. Ja som v tom čase tiež mal svoju skupinu a hrával som tiež na bicie. Jedného dňa sa však Jano úplne zmenil. Povedal nám, že spoznal Ježiša Krista ako svojho osobného Spasiteľa. Uff... Ostrihal si vlasy, zničil CD-čka svojich idolov, predal bicie a už nechcel s nami brať drogy. Uff... Ja som to pripisoval tomu, že jeho pracovisko je vzdialené od ľudí niekoľko kilometrov a že samota naňho nedobre vplýva. Taktiež som si myslel, že ho to za chvíľu prejde. Neprešlo. Znamenalo to koniec našich návštev a samozrejme aj pestovania trávy na jeho pozemku. V priebehu roka sme ho stretli 3-5-krát a on nám vždy spolu so svojou manželkou neúnavne, no s láskou, rozprával o Ježišovi Kristovi. Keďže som predtým nikdy nepočul evanjelium, považoval som to za súčasť gréckych báji a povestí. Nosil som tričko s prečiarknutým krížom a s nápisom Bad Religion. Aj keď som považoval to, čo vravia, za úplné nezmysly, jedno som z ich rozprávania vedel určite – oni v Neho veria!

hruskovci-4-opt.jpegMôj život stále nemal smer. Môj vzťah s rodičmi bol hrozný. Bolo to kvôli môjmu spôsobu života. Často som kradol. Či to boli bicykle alebo obchody, nikdy to nebolo z núdze. Robil som to preto, lebo sa mi to páčilo. Vôbec som nepociťoval nejakú ľútosť nad poškodenými – dokonca ani nad vlastnými rodičmi. Už dávno som sa neriadil podľa svojho svedomia. V čase mojej nezamestnanosti som nebol ani na úrade práce, ani na sociálke, čo znamenalo, že mi každým mesiacom narastali v poisťovniach dlhy.

Tak to pokračovalo až do spomínaného 17. decembra 1996. V to ráno sme začali s lysohlávkami (halucinogénne huby s účinkami podobnými LSD). Bol som u Vladky v Sebechleboch, šli sme von do prírody. Približne po trištvrte hodine Vladka začala veľmi plakať. Plakala veľmi dlho. Chvíľami som si myslel, že sa z toho nikdy nedostane. Také prípady nie sú pri halucinogénoch vôbec zriedkavé. V duchu som si vyčítal, prečo som jej tie huby vôbec dal. Teraz bolo dôležité pomôcť jej sa z toho dostať. S jemným úsmevom na tvári, akoby sa nič nedialo, som sa snažil odpútať jej myseľ na iné myšlienky. Rozprával som jej, koho som v poslednom čase stretol, ale reagovala na to ešte viac podráždene. Realita sa mi miešala so stavmi. Vladka zareagovala, až keď som spomenul, že som sa stretol s Janom. Utíšila sa a povedala, že on, Jano s Monikou poznajú pravdu, alebo že majú niečo, čo by chcela mať aj ona, proste niečo takého. Osobne som nerád hovoril na tému kresťanstvo, no nakoľko to bolo jediné, čo Vladku určitým spôsobom odtrhlo od paranoidného stavu, pokračovali sme v tejto téme. Išli sme domov. Keď sme vošli do domu, sadli sme si na zem. Po chvíli som vyslovil túto vetu. hruskovci-2-opt.jpegA čo ak... ten Ježiš... Nedopovedal som to, lebo som začal plakať ja. Plakal som nad sebou. Po niekoľkých rokoch sa mi ozvalo moje dávno mŕtve svedomie. Cítil som sa, akoby som všetko zlé, čo som spáchal za celý svoj život, vykonal práve v tú chvíľu. V ten istý moment som vedel aj jednu, pre mňa nepochopiteľnú skutočnosť, a to, že Ježiš Kristus žije. Ešte mi slzy tiekli po tvári, a ja som už nebol tým, čím som bol pred chvíľou. Spoločne s Vladkou, sme prežili to, čo sa v kresťanstve nazýva znovuzrodenie. Bola to prvá noc bez marihuany po niekoľkých rokoch. V priebehu niekoľkých dní sme zničili obrovské množstvo trávy, fajok, rôznych fajčiarskych pomôcok, veštecké karty, opustil som moju hudobnú skupinu, skoncoval som s tabakom, zamestnal som sa a mnoho, mnoho iného Boh zmenil v našich životoch. Na druhý deň som prišiel domov a ospravedlnil som sa rodičom za to, že som im veľakrát spôsobil trápenie a starosti. V tých dňoch sme sa skontaktovali s Jankom a Monikou a odvtedy sme začali navštevovať cirkev. Moji kamaráti si o mne mysleli, že som to s tými hubami asi prehnal, že som snáď videl nejaké zjavenie, a že onedlho pôjdem do kláštora. Mysleli si o mne to isté, čo ja predtým o Jankovi. Dnes je tomu 14 rokov, a ja môžem s istotou povedať, že som ani raz neoľutoval to rozhodnutie ísť za Ježišom. S Vladkou máme tri krásne deti, dievčatká Evičku a Ivanku a synčeka Adamka. Bývame v krásnom domčeku a 10 rokov podnikáme. A mám zato, že tie najlepšie dni sú ešte pred nami. Tak veľa by som mohol písať o tom, čo Boh urobil v mojom živote, či už vo vzťahu s mojimi drahými rodičmi, alebo v mojej rodine, v mojom živote, ale chcem spomenúť to najdôležitejšie, a to, že Boh mi odpustil moje hriechy. To je tá najdôležitejšia skúsenosť, bez ktorej by som nebol tým, čím som, Božím dieťaťom. To je to, čo zo srdca prajem všetkým, ktorí to ešte neprežili. „Spoznajte pravdu a pravda vás vyslobodí.“ (Ján 8,32)

Vladka

Ja začnem so svojím svedectvom tiež od začiatku, čo sa trochu odlišuje od svedectva môjho milovaného Radka. Vyrastala som na dedine v katolíckej rodine, kde som svojimi starými rodičmi bola vedená ku vzťahu ku kostolu, atď. Ani po absolvovaní sviatostí, čo sa dejú v katolíckej cirkvi, som nepochopila ich význam a už vôbec nie potrebu vzťahu medzi Bohom a človekom. Hovorím to úprimne, tak ako to bolo v mojom srdci, ale skutočnosť o tom, že Boh existuje, zostala vo mne natrvalo. Takže vzbura voči kresťanstvu (nastala pozorovaním životov matrikových kresťanov) a skutočnosť o existencii Boha ma viedla trochu vedľa.

Nikdy som si o nejakom inom náboženstve nejako nezháňala potrebnú literatúru. Všetko to bolo „náhodné“, spontánne, čomu som tiež pripisovala určitú váhu „osudu“. Takže som sa na začiatku svojej cesty po poznávaní života oprela o astronómiu a horoskopy, v čom som bola nadprirodzene dobrá. Poznala som 900 ľudí a 900 ľuďom som si zapamätala znamenie v akom sa narodili. A z toho som si mohla porovnávať pravdivosť údajov písaných v knihách. Často som rozmýšľala o zmysle života – kde sa nachádza. Keď prichádzali prvé sklamania v láske, priateľstve, v škole, v rodine, začala som „chápať“ zmysel života – nežiť a nikdy sa nenarodiť. Často boli v mojom srdci rúhavé výčitky Bohu za to, že ma stvoril a nechal ma tak napospas vlastnej nedokonalosti a ľudskej hlúposti. Našla som sa v anarchizme a punkových textoch – „Načo hľadať pravdu, keď len jedna je a to tá, že pravda neexistuje!“ – heslo môjho boľavého života. K filozofii anarchizmu patrí apatia, čo som si neskôr celkom dobre osvojila a bolo to aj citeľné v mojom správaní a hlavne v partii ľudí okolo mňa. Takže diskotéky, koncerty, krčmy, chaty, totálne neviazaný život, lacné vzťahy. Keďže som nevedela žiť v realite, chcela som realitu mimo seba – hovorím vtedajším jazykom. Prakticky to vyzeralo tak, že sme sa s partiou báb a chalanov opíjali, potom sme to primiešali s tabletami, koniec tejto etapy života výrazne ovládla „pani marihuana“, do ktorej som sa zaľúbila a od určitého času som ju húlila každý deň na viackrát. V tomto období som sa zoznámila s najlepším parťákom na húlenie a trávenie akéhokoľvek času a priestoru. Bol to a je to, môj Radko, terajší manžel. Tu sa naše cesty stávajú rovnakými, ale nie do detailov (tie boli v úletoch môjho duchovného zamerania sa na volanie po nadprirodzenosti). Radko sa vždy postavil proti môjmu zmýšľaniu ateisticky. Na toto obdobie schopnosti vidieť, či nejako intuitívne cítiť budúce veci, spomínam ako na prekliatie a odporné chodenie po tajnej tmavej miestnosti väzenia. Vtedy som tomu nerozumela a mala som z toho chaos a nakoniec neistotu, ktorej som sa bála a nevedela som si priznať z čoho to všetko prekliatie vychádza. Vždy som tieto magické činnosti považovala za neškodné a práve naopak, keď človek vie z toho ťažiť to „dobré“, tak mu to len pomôže. Pomáhalo, ale iba na chvíľu. Potom prišlo akési zaucho od života, moje presvedčenia sa porúcali. Prakticky to vyzeralo tak, že som v depresii volala po smrti a rezignácii, revala som tam, kde ma nik nevidel a chcela som sa „vypariť“. To už bolo obdobie, keď nám bývalý satanista, terajší kresťan, rozprával o nádeji v Ježišovi Kristovi. Vždy, keď sme ho stretli, trpela som nedočkavosťou, kedy sa rozídeme. Vôbec neviem, čo nám rozprával, ale vždy, keď som mala slabú chvíľku, tak mi iba rezonovalo meno Ježiš a nevedela som, čo s tým alebo s Ním mám robiť. Veľkým utrpením bolo pre mňa byť vo vlastnej rodine, nenávidela som ju pre alkohol, ktorý tam vládol pri akejkoľvek príležitosti.

Treba hľadať pravdu, veď len jedna
je a to tá, že Pravda Ježiš Kristus je.

Aj v ten zlomový večer, keď nastala zmena v mojom živote, sa odohrávala tragická scéna môjho brata, ktorý je dodnes tak často obeťou alkoholu. Vystrájal s nožom v ruke (nie prvýkrát), že sa zabije. A nastal boj, kde sa mu matka snažila nôž zobrať z rúk a už som ju videla takmer mŕtvu. Hrozná scéna, strašne som sa bála, ešte nikdy som sa tak nebála. Kričala som o pomoc po dvore i po ulici. Nechcem sa zamerať na detaily okolo rodiny, čo sa potom dialo, ale mňa to donútilo znova sa hlbšie pozrieť do reality a hlavne sa definitívne zastaviť. Rozprávala som (teraz viem, že) Bohu o tom, že už skutočne neviem, čo ďalej. Plno otáznikov v mojej hlave ma nútilo vyrozprávať sa, vyžalovať sa. Kde je spravodlivosť? – vtedy som cítila veľmi, že niekde je. Niekde, kde sú dobré rozprávky, kde dobro víťazí nad zlom... O dva dni prišiel Radko a rozprával mi, že keď som tu ja prežívala peklo, on sa stretol s kamarátom, ktorý mu rozprával o biblii, že to nie je len taká hocijaká náboženská alebo poučná kniha, ale kniha písaná Bohom cez človeka. Bola to téma na celý deň, aspoň tak podvedome. Psychicky mi bolo stále na nič, skutočne som rozmýšľala o nejakej psychiatrii. V ten deň sme sa snažili odbočiť z depresie lysohlávkami, ale bolo to len na rozhojnenie tej depresie. Ešte viac som si začala uvedomovať peklo, v ktorom žijem, ale teraz viem, že vďaka Bohu, ktorý mal všetko pod kontrolou, za krátky čas bolo naše volanie vypočuté a spracované do posledného detailu. Cestou domov sme sa s Radkom rozprávali o Bohu ako o takom, ktorý je.

Až keď sme doma sedeli a Radko vyslovil nahlas slová do éteru: „A čo ak Ježiš Kristus...“ a vtedy to prišlo! Naschvál to takto píšem, lebo skutočne to bolo ako Saulovo obrátenie. Zrazu a v moci. Nechválime sa sebou, ale ďakujeme Bohu, že sme boli poslušní volaniu ku pokániu a totálnej zmene myslenia a smeru cesty, ktorou máme ísť. Viem, že nie každý kresťan svoje znovuzrodenie prežíva emotívne, no boli sme v tom až po uši. Radostní, maličkí, naivní, proste najšťastnejšie bábätká na svete v Otcovej náruči. V mysli sa mi zrodili myšlienky, súvislé vety, ktoré nemohli odnikadiaľ inokadiaľ prísť, ak len neboli vložené samým Bohom. O tom čo máme robiť, s kým sa máme stretnúť a kam chodiť. Viem, že sme s Radkom prežili skúsenosť, na ktorú sa nezabúda a moja hlboká vďačnosť k Bohu je aj za to, že sme vlastne s Radkom duchovné dvojičky a na svoje znovuzrodeniny spomíname veľmi radi! Nikdy slová neobsiahnú vďaku, ktorú cítim a uvedomujem si za to, čo Ježiš urobil pre nás a za nás. Ježiš je tá jediná realita, ktorá sa nám dala poznať. Svoje staré heslo mením na – „Treba hľadať pravdu, veď len jedna je a to tá, že Pravda Ježiš Kristus je“.


Späť na skutočné príbehy

21 Január, 2011