Veď Pán je Duch, a kde Duch Pánov, tam sloboda. (2. Korinťanom 3,17)
Slavo Král, Monika Králová, Žiar nad Hronom

Slavo Král, Monika Králová, Žiar nad Hronom

Svedectvo manželov Královcov

Teraz už viem, že pokrstený môže byť iba človek, ktorý počul Božie slovo a uveril Evanjeliu

Slavo

Volám sa Slavo Král a do zboru Milosť som prvýkrát prišiel niekedy na prelome jar - leto 1996. Od toho času robím veci úplne inak a efektívnejšie. Nikdy predtým som netúžil byť niekde zaradený alebo niekam patriť, aj keď ma občas bolo vidieť v kostole.

Niekedy predtým, ako som sa ocitol na vojne, sa na námestí v Žiari nad Hronom snažila skupina nadšencov Božieho slova priviesť obyvateľov mesta ku spaseniu. Kreslili nejaký príbeh na veľkú prenosnú tabuľu a hrali piesne na gitare. Náhodou, ako každý deň, som sa tam vtedy nachádzal aj ja. Neviem presne, kto a čo boli zač, ale dozvedel som sa, že okrem evanjelikov, katolíkov, jehovistov existujú aj iné zoskupenia a chcel som vedieť, aké sú medzi nimi rozdiely. Hneď potom som sa rozhodol, že ich aj ja odmením nejakou piesňou od táborového ohňa, čo sa ihneď páčilo celej mojej partii. Požičali mi teda gitaru, ale ani som neprišiel po refrén a už mi ju zobrali, že toto gitara hrať nebude. Opýtali sa ma, či by mi mohli niečo darovať. Pretože dary prijímam rád a neobmedzene, dostal som svoju prvú Bibliu bez obrázkov. K tomu sa ma opýtali, či by sa mohli za mňa modliť, keď budú spomínať na mňa. Pomyslel som si: „Ak aj stará mama sa modlí za mňa + oni = ja sa už nebudem musieť nikdy“ a súhlasil som. Biblia skončila pod skrinkou na dávno nepoužívanej autodráhe, v množstve tomu zodpovedajúcej vrstve prachu.

Otvoril som ju neskôr na vojne, keď mi jeden spolubojovník rozprával o zjavení, ktoré sa zjavovalo u nich v dedine. Vtedy som sa rozhodol skúmať podmienky, za ktorých Boh ukáže niečo nadprirodzené. Dnes viem, že Boh nie je kúzelník a neukazuje triky. Čítal som teda Bibliu systémom krížom-krážom. Potom iba miesta, kde bolo písané, že Boh je všemohúci, Boh divov a zázrakov, ako utíšil more, chodil po vode, kde sa anjel zjavil a tak. Už som ale vedel určite, že nepátram po náboženstve po veciach liturgických a určite som nechcel „kolienkovať“ pod obrazom. Predstava, že niečo z toho, čo sa tam písalo je možné okúsiť, ma motivovala.

Nepotreboval som uzdravenie a mal som mylný pocit, že ani peniaze. Školu som skončil, mal som prisľúbené zamestnanie - myslím, že mi nič nechýbalo. Prvý plat som mal väčší, ako som čakal, dobrá partia. Bol som spokojný. Prečo som ale začal čítať knihu, ktorá parkovala dlhý čas pod skrinkou na autodráhe? Neviem. Nie je toho veľa, čo som vtedy pochopil.

Dynamiku to nabralo, keď som tieto veci konzultoval s Benym (vtedy sme ho volali Bendžo) a Paľom Bolfom. Diskusie trvali aj celú noc. Mali pomerne slušné znalosti z Biblie a súvislosti sa začali zlievať do celku, argumenty boli biblické, malo to logiku. Tradíciu, ktorú som ako „nezávislý“ človek v sebe nevedome živil, som navždy uškrtil v Banskej Bystrici v Robotníckom dome, odkiaľ by som určite ušiel, no dôvod prečo som to nespravil, bola gitara v Daliborových rukách a piesne, ktoré sa mi páčili. (Shalom chaverim a On je silný Boh...) Osudnou mi bola chvíľa, keď kazateľ s českým prízvukom dal výzvu: „Každý kto chce, aby sa ho Boh dotkol, poďte dopredu.“ Potom ako som sa uistil, že táto akciová ponuka platí pre všetkých a je zadarmo, vyšiel som dopredu spolu s mnohými ľuďmi, ktorých som nikdy predtým nevidel. Len som tam vpredu stál. Jasne si spomínam, ako som v mysli uvažoval: „Chcem poznať ozajstného Boha! Otázkou bolo, či je toto správne miesto. Vo chvíli ako mi skĺzla na um myšlienka: ,,Idem sa posadiť,“ ma niečo začalo plniť pomaly a postupne. Spozornel som a okamžite som sa rozhliadal vôkol, ohmatal som si nohy, vôbec to neprestávalo. Nebál som sa, pretože to bolo príjemné, nikdy som také niečo necítil. Najpríjemnejší pocit, aký som dovtedy poznal, bol proti tomu nič, a nie je možné to vypovedať slovami. Nedá sa to prirovnať k ničomu, čo človek vie navodiť umelo. Trvalo to dlho, ešte aj vtedy, keď som sa posadil naspäť na svoje miesto.

Pamätám si, že som skúmal sám seba, či to nebola nejaká únava, eufória, davová psychóza alebo niečo tomu podobné. Nebola. Bolo to nadprirodzené. Samozrejme, že v ten deň som sa otočil iným smerom. Boží Duch ma naplnil podobným spôsobom ešte viackrát. Zakúsil som aj aké to je byť uzdravený, prosil som Ho, aby sa moja tvrdohlavá teraz už manželka obrátila. Keď bolo málo peňazí, nazbieral som tú ,,drzosť“, a prosili sme Boha o byt – a On dal. Keď sme videli, že to takto funguje, manželka sa prvá začala modliť za normálne auto (mali sme Š 105), mal som trochu v mysli hradbu modliť sa za niečo a nemať peniaze - nebola ani koruna na auto. Zhruba za 10 - 11 mesiacov som veci vyškrtával zo zoznamu. Musím napísať, že za byt sme sa museli aj postiť a pre mňa to bolo neľahké.

Takto som sa ja dostal medzi Vás. Prajem Vám, aby ste boli pevní, nepohnuteľní, mali vedomosť o Slove, čím sa myslí iné, ako poznať text, aby ste dali Bohu príležitosť a spoznali, že Boh je dobrý.

Monika

Narodila som sa v Žiari nad Hronom. Vyrastala som v normálne fungujúcej, pokojnej rodine. U nás doma sa o Bohu nerozprávalo, k viere ma nikto neviedol. Rodičia mi povedali, že som pokrstená v rímskokatolíckom kostole, ale nikto mi nevysvetlil, čo to krst vlastne je. Na otázku, prečo ma dali pokrstiť, som dostala odpoveď: „Vychovali nás tak, aj my sme pokrstení.“ Rodičia nechodili pravidelne do kostola a nás nenútili. Prvýkrát som počula Evanjelium z úst môjho manžela, vtedy ešte len priateľa. Náš vzťah trval necelý rok a ja som si všimla na ňom zmenu. Mal radosť zo života, bol plný nadšenia, veľa mi rozprával o Ježišovi, znovuzrodení, o Božej láske. Na jednej strane sa vo mne všetko búrilo a na druhej vo mne rástla zvedavosť. Vlastne som mu aj závidela jeho pokoj, vyrovnanosť, radosť. Ja som bola zakomplexovaný človek, mala som strach z autorít - učiteľov, bola som plná pocitu menejcennosti, veľmi som sa bála smrti. Nerozumela som, prečo som na tomto svete, prečo raz musí každý zomrieť, čo je po smrti. Často som sa v noci budila s krikom a hrozne som sa bála. Pamätám si, že raz v noci som sedela pri okne a nemohla som spať. Povedala som vtedy vetu: „Bože ak si, ak existuješ, chcem ťa spoznať, pomôž mi.“

Teraz už viem, že pokrstený môže byť iba človek, ktorý počul Božie slovo a uveril Evanjeliu

Jednu júnovú nedeľu som prijala pozvanie na zhromaždenie KS MILOSŤ v Banskej Bystrici. Všetci ma srdečne privítali. Počas chvál som zažila Boží dotyk, silne som cítila Božiu prítomnosť, stekali mi slzy po lícach. Dá sa povedať, že som z tohto zhromaždenia utiekla, bol to pre mňa veľmi silný zážitok, zmenilo to celý môj život. Počas cesty domov som takmer vôbec s priateľom nekomunikovala, stále som premýšľala nad tým, čo sa vlastne stalo. Uvedomila som si, že ma naplnil úžasný pokoj. Taký dobrý životný pocit. Nechcela som to stratiť. V auguste 1996 som prijala Ježiša Krista do svojho srdca. Nevedela som sa dočkať krstu. Teraz už viem, že pokrstený môže byť iba človek, ktorý počul Božie slovo a uveril Evanjeliu. Rozumiem významu krstu. Ponorením do vody som symbolicky pochovala svoje hriešne telo, aby som mohla žiť svätý a víťazný život. V septembri 1997 som sa vydala za svojho priateľa, do roka a do dňa sa nám narodila staršia dcéra Monika. Vo februári 2007 sa nám narodila mladšia dcéra Angelika. Boh ma uzdravil zo všetkých komplexov, oslobodil ma zo strachu, už sa v noci s krikom nebudím. Božia radosť je mojou silou na každý deň. Božie slovo je merítkom pre moju rodinu, svoje deti vyučujeme Božím cestám. Ďakujem Bohu, že sa mi dal spoznať. Ďakujem za zbor v Žiari nad Hronom, ďakujem za nášho pastora Rasťa Bravčoka a jeho rodinu, ďakujem za bratov a sestry. Ďakujem, že môžem pravidelne počúvať kázané Božie slovo, ktoré formuje môj život.


Späť na skutočné príbehy

16 Január, 2011