Hospodin je môj pastier, nebudem mať nedostatku. (Žalm 23,1)
Anton Mandáček, Andrea Mandáčková, Žilina

Anton Mandáček, Andrea Mandáčková, Žilina

Svedectvo manželov Mandáčkovcov

Život s Bohom bol pre mňa zrazu reálny, vedel som, že do tejto cirkvi, kde sa prejavuje živý Boh, chcem a budem chodiť.

Anton:

Bol som ateista, vysmieval som sa z Boha i z kresťanov. Vždy, keď sme vybehli s partiou chalanov niekam von, rúhali sme sa Bohu. Pokrstený som však bol, aj keď som nechápal o čo pri krste ide. Na 1. sv. prijímanie som išiel, keď som mal 22 rokov a to iba preto, aby som sa mohol ženiť v kostole. Človek si tam chvíľu odstojí a má pokoj. V tom období sa obrátil môj brat a narušil môj „pokoj“ - začal mi kázať. Moja myseľ sa začala postupne meniť. Neskôr ma zavolal na zhromaždenie, na ktoré som šiel už aj s mojou manželkou. Bolo to iné ako v kostole. Dynamické chvály a veľmi dobré slovo. Po návrate domov som vedel, že Boh je živý. Môj svet evolúcie sa zrútil - začal som chváliť Pána a modliť sa, čo som si predtým nevedel predstaviť. Od brata som si vypýtal chvály a Bibliu, ktorú som začal čítať. Život s Bohom bol pre mňa zrazu reálny, vedel som, že do tejto cirkvi, kde sa prejavuje živý Boh, chcem a budem chodiť.

Andrea:

Narodila som sa do katolíckej rodiny, ale Bibliu by ste u nás nenašli. Bola som ako správna katolíčka pokrstená, absolvovala som 1. sv. prijímanie, aj birmovku. Do kostola som chodila každý týždeň - takže podľa tradície katolíckej cirkvi „som na poriadku“. Keďže sme doma Bibliu nemali, ani mi nenapadlo, že je potrebné ju čítať. V kostole sa človek z Božieho slova veľa nedozvie, keďže z Biblie sa čítajú len veľmi malé úryvky, a to stále rovnaké. A kázané slovo? Toho je na omši veľmi málo. A aj to však nikto nedodržiava, vždy som si hovorila. Vždy chodil do kostola celý „výkvet“ z dediny: pijani, muži, čo bežne doma bijú ženy, zlodeji, smilníci... Takže, keď som niekedy uvažovala o tom, čo bude keď zomriem, vždy som si myslela, že však nie som taký najhorší človek. Na nebo som si síce netrúfala, ale do očistca sa predsa dostať musím. O to bolo moje prekvapenie väčšie, keď mi začal kázať môj budúci švagor, že očistec neexistuje a mnohé iné pravdy, ktoré mi potvrdzoval v Biblii „čierne na bielom“. Veľmi ma to zaujímalo, vždy sme sa dlho rozprávali o Bohu. Vtedy sme už chodili spolu s mojím budúcim manželom, s ktorým sme sa neskôr zobrali ešte v katolíckom kostole. Po nejakom čase nás švagor pozval na zhromaždenie. Veľmi sa mi páčili radostné chvály, aj kázanie bolo fajn, ale potom to prišlo - prejavy Svätého Ducha. Tak to bolo na mňa priveľa. Takmer som odtiaľ ušla. Zostala som len kvôli manželovi, ktorému sa tam veľmi páčilo. Potom sme v zhromaždení neboli asi rok a pol. Nechcela som sa tam vrátiť a na truc som bola ešte párkrát v kostole. Chcela som tam niečo zažiť, ale žiadny dotyk neprišiel. Vtedy sme už boli s manželom zobratí a bývali sme u mojich rodičov. Bolo to zlé obdobie. Moje hádky s rodičmi (hoci predtým som s mamou mala veľmi dobrý vzťah, čo sa o vzťahu s otcom nedá povedať) sa stále iba stupňovali. Jednoznačne sme potrebovali samostatné bývanie. A vtedy nám švagor povedal, že keď prosíme o niečo Boha v mene Ježiš, bude nám dané. Začali sme sa modliť o byt. Byt sme aj dostali a za veľmi dobrú cenu. Boli sme šťastní, že sme sa osamostatnili. Bolo to pre mňa svedectvo, ale aj tak som sa stále nevedela zaradiť. Stále som sa manžela pýtala, čo ho do toho zhromaždenia stále ťahá. Vždy mi povedal, že sa tam prejavuje živý Boh. V tomto období som však už aj uvažovala o rozvode, jednoducho som vedela, že nemôžem ja byť katolíčka a on navštevovať nejaký „sektársky zbor“. Ale na druhej strane som ho mala príliš rada na to, aby som to urobila. Ďakujem mu za jeho modlitby a Bohu za to, že mi ukázal správny smer aj z tejto situácie. A tak som sa dala znova uhovoriť, aby som šla do zboru raz za mesiac, potom dva razy do mesiaca, a zrazu sme chodili stále a sme zaradení v zbore dodnes. A môj strach zo Svätého Ducha je dávno preč. Dnes som šťastná, že aj mňa vie naplniť radosťou a pokojom.

Po našom obrátení sa na našom živote začalo prejavovať Abrahámovo požehnanie, aj keď na začiatku to bolo veľmi ťažké, mali sme od mojich rodičov požičané peniaze na kúpu bytu. Po oznámení, že sme sa obrátili k pravému Ježišovi a odchádzame z katolíckej cirkvi, došlo samozrejme k nedorozumeniam a dali nám splácať vysoké mesačné splátky, čo bolo pre nás veľmi zaťažujúce. Nemohli sa vyrovnať s tým, že sme sa s nimi dopredu neporadili a takmer dva roky sa s nami nerozprávali. Naše návštevy u nich boli zriedkavé, iba za účelom platenia splátok. My sme však vedeli, že sme na správnej ceste, lebo len Ježiš je tá správna cesta, pravda a život. Uverili sme Božiemu systému desiatkov a darov a Boh nás začal žehnať. Po dvoch rokoch sme im priniesli poslednú splátku. Vtedy moja mama povedala: „Ale sa vám darí.“ Áno darí, len vďaka Bohu, ktorý nás neustále žehná, náš život napreduje vo všetkých oblastiach.

Je napísané: „Hľadajte najprv Kráľovstvo Božie a jeho spravodlivosti a všetko ostatné vám bude pridané.“ Máme byt, nedávno nás Pán požehnal domom s pozemkom, ktorý sme kúpili za veľmi dobrú cenu, takmer dvojnásobné príjmy ako pred obrátením, auto, a za pár mesiacov sa naša dvojčlenná rodina rozrastie o ďalšieho člena.

Ďakujeme Bohu za cirkev, v ktorej sa mocne prejavuje Božia prítomnosť a dejú sa nadprirodzené zázraky a za to, že nám odpustil všetky hriechy. „Ďakujeme Ti, Pane, za tvoju veľkú milosť.“


Späť na skutočné príbehy

22 Január, 2011