A toto je svedectvo, že Boh nám dal večný život, a tento život je v Jeho Synovi. (1. Ján 5,11)
Vladimír Vaňo, Gabika Vaňová, Maroš Vaňo, Martin

Vladimír Vaňo, Gabika Vaňová, Maroš Vaňo, Martin

Svedectvo rodiny Vaňovcov

Boh, ktorý potešuje, uzdravuje a dá sa spoznať každému kto ...

Narodila som sa v Martine. Detstvo som prežívala v malom kúpeľnom mestečku s dvoma bratmi a s mamou. Keď som mala tri roky, otecko nám zomrel. V tom čase sme sa presťahovali z paneláku do nedostavaného rodinného domu a o všetko sa moja matka musela starať sama. Keď mala asi 35 rokov, začala mať viaceré zdravotné problémy a ja som sa o ňu postupne začala starať.

Ako roky utekali, začala som pracovať. Potom som si našla mládenca, ktorý sa neskôr stal mojím manželom. Spolu máme pekného a požehnaného syna. Pred obrátením sme žili bežný svetský život. Zo začiatku bolo naše manželstvo dobré ako každé. Ale keď postupne začali prichádzať rôzne problémy, naša láska sa vytrácala. Napriek tomu sme si stále vcelku rozumeli. Päť rokov sme ako manželia bývali u svokry. Hoci oddelene (ona dole, my hore), ale aj tak to nebolo dobre. Navyše aj ona mala zdravotné problémy, ale nie po fyzickej, ale po psychickej stránke. Preto sme sa museli odsťahovať (diagnóza bola paranoja). Napriek tomu si svokru vážim, pretože vychovala môjho manžela, hoci to nemala ľahké. Aj ona sa musela starať o dom a 5 detí sama, pretože sa rozviedla.

Tak sme sa odsťahovali do paneláku, hoci manželovi to nebolo celkom jedno, pretože býval 33 rokov v rodinnom dome. Naopak nášmu synovi sa to veľmi páčilo. Rád chodil do škôlky, mal rád deti a má ich veľmi rád až doteraz. Začali sme žiť život úplne sami. Bolo to ako keby sme sa práve čerstvo zobrali. Znovu sme zariaďovali byt. Po čase, aby bol manžel ešte viac šťastný, sme si prenajali záhradu. Dá sa povedať, že sme mali skoro všetko, čo sme v tej dobe chceli mať.

Sila, ktorá ma hnala ísť dopredu za životom bola: „Nezomriem, ale žiť budem a skutky Hospodinove hlásať budem.“ To je to živé a pravdivé Slovo Božie, ktoré naozaj funguje.

V roku 1985 moja matka vážne ochorela. Mysleli sme, že už je s jej životom koniec. V nemocnici nás k nej nechceli ani pustiť. Švagriná, ktorá robila na jednom oddelení, nás ku nej musela prepašovať v zelených plášťoch. Doktori nám nedávali nádej. Hovorili, aby sme sa pripravili na všetko. Keď som ju videla, nechcela som veriť vlastným očiam, ako choroba dokáže zmeniť človeka. Držala ma pevne za ruku, ako keď sa malé dieťa bojí. Vtedy som začala premýšľať o človeku, kde a ako vlastne skončí. Veľa som ju psychicky podporovala a hovorila, že ju ešte potrebujeme. Doktori nám vtedy povedali, že zostane pripútaná na lôžko. Nevedela som si ani predstaviť, ako sa o ňu budem starať. Asi po 2 týždňoch, ako 
keby zázrakom sa uzdravila. Už vôbec nemusela ležať a pustili ju domov. Jedine čo musela, bolo pravidelne chodiť na kontroly. Dokonca zobrala na prázdniny aj nášho syna. Čudovali sme sa, ako všetko zvláda sama. Dnes verím tomu, že sa jej Boh chcel dať takýmto spôsobom poznať. Lenže človek je taká bytosť, ktorá je zmietaná hore dole, a keď nepozná Božie slovo a Pána Ježiša Krista, tak sa všetko pominie a všetko je len dočasné. Tak sa aj stalo. V roku 1999 moja matka zomrela. Ešte pred smrťou mala možnosť počuť evanjelium od sestry Evky z nášho zboru, ale odmietla ho. Táto sestra mi pred jej smrťou dala modlitbu spasenia, aby som jej ju aspoň čítala, a tak ju mohla počuť. Ale odmietla aj to. Čítala som ju aspoň ja, ale nie v jej prítomnosti. Bolo to hrozné obdobie, pretože pred jej smrťou zomrel môj starý otec, stará mama, potom moja mama a nakoniec mamina sestra.

Mala som vtedy 33 rokov a zrejme som mala byť na rade ja. Tým, že moja mama zomrela, sa v mojom živote veľa zmenilo. Sestra Evka sa ale nevzdávala a svedčila aj mne. Vedela som, že žijem hriešny život, a tým ako mi hovorila o Bohu, usvedčovalo ma to viac a viac.

Napriek tomu, že som stratila svojich blízkych, život išiel ďalej a po určitej dobe som sa znovu radovala. Mala som svoju rodinu, priateľov, známych. Lenže človek je veľmi slabá a premenlivá bytosť a bez Boha sa nerozvíja. Dokonca nerozumie ani sám sebe, a keď prídu problémy, väčšinou si myslí, že na vine sú tí druhí. Bremeno, ktoré ho ťaží, sa snaží presunúť na druhého. Tak to bolo aj v mojom živote. Postupne som prestala mať ľudí rada. Všetkých som považovala za nepriateľov. Navyše moja mama mi vždy hovorila, že uvidím, aké to bude, keď aj ja budem chorá. Keď prišla nejaká choroba hovorievala, že či aj ja nemám rakovinu po svojom otcovi.

Po čase som naozaj začala mať vážne zdravotné problémy aj ja. Oznámili mi, že mám rakovinu ženských orgánov. Mala som veľkú hrčku, ktorá mi tlačila na obličky. Dlho ma to nebolelo a ani som nevedela, že ju mám. Zrazu som ale neudržala moč a začali ukrutné bolesti. Išla som k ženskej lekárke. Tá mi radšej nepovedala nič konkrétne, ale ma poslala do nemocnice na okamžitú operáciu. Objednala som sa a na moje počudovanie ma zobrali hneď. Nešlo mi do hlavy, keď okolo mňa začali chodiť 6 lekári. Počula som len jednu lekárku, ktorá povedala, že také niečo ešte nevidela. Hrčku, ktorá tam bola, vyoperovali a poslali na histológiu do Bratislavy. Bolo mi nápadné, že tak dlho čakám na odpoveď, veď pri odchode z nemocnice mali byť výsledky za 2 týždne. Nič iné mi nezostávalo, len čakať. Tak som čakala a dočkala som sa nie radostnej správy. Oznámili mi, že mám rakovinu a to v takom štádiu, že musím ísť na ďalšiu operáciu, aby zistili, či nemám zasiahnutú aj maternicu. Po týždni som musela ísť na onkológiu a objednať sa na ožarovanie a na liečbu chemoterapiou.

A tu to začalo. Keď som si spomenula na mamu, na lieky, na prehliadky, na doktorov, bolo mi zle. Nenávidela som ľudí a mala som veľký strach. Čo bude som mnou? Čo môj muž a čo naše dieťa? Začala som nenávidieť aj môjho muža a naše dieťa. Bolo to hrozné, nebol vo mne kúsok radosti, ani života. Uťahovala som sa a skrývala sa pred ľuďmi. Nechcela som mať okolo seba žiadnu spoločnosť. Bola som sama doma, pretože manžel bol v tom čase mimo mesta na stavebných prácach a domov prichádzal akurát na víkendy. Oznámila som mu to a jediná veta mi stačila na to, aby som sa prebudila. Povedal mi, aby som sa nezverila do rúk lekárov. Nie z toho pohľadu, že by ich odsudzoval, ale viete, ani medicína nie je všemohúca. Vtedy som si hneď spomenula na modlitbu spasenia, ktorú mi dala (dnes už sestra v Kristovi) Evka pre moju mamu a začala som sa ju doma modliť. Modlila som sa 3 dni. Volala som k Bohu so slzami v očiach, nech ma zachráni, že nechcem, aby môj syn žil bez jedného z rodičov, ako som to zažila ja. Samé choroby, bolesti, problémy a úmrtia. Noci, ktoré som prežívala, boli veľmi kruté. Mala som také bolesti, ako keby mi do brucha nalievali horúcu vodu. Strašne ma to pálilo. Keď som sa na tretí deň ráno zobudila, myslela som si, že som v nebi. Nič ma nebolelo. Chytala som si brucho, či ho vôbec mám, prišla som k synovi, vystískala som ho a on sa na mňa pozeral, čo mi je. Predtým som naňho kričala a teraz som bola veľmi šťastná. Na ďalší týždeň, keď som sa išla objednať na liečby, spýtala som sa doktorky, či keď to všetko absolvujem, budem zdravá. Bola veľmi úprimná a hneď mi povedala, že to mi nikto nezaručí, ale že rozhodnutie je na mne. Ak jej podpíšem odmietnutie na vlastnú žiadosť, nič sa nedeje. Viac mi nebolo treba hovoriť a odmietla som. Odmietla som aj ďalšiu operáciu ohľadom maternice, pretože ak by boli metastázy už aj tam, odobrali by mi aj celú maternicu, a takisto som odmietla aj ožarovanie. Modlila som sa ďalej. Hneď som začala chodiť do cirkvi a na modlitby a bolo mi úžasne. Veľa som pozerala videokazety o uzdravení a čítala som Bibliu. Keď som čítala a videla, ako Boh uzdravuje, uverila som, že môže uzdraviť aj mňa. Keď budem poslušná a budem veriť Božiemu slovu, uzdravím sa. Po pol roku som všetky papiere zaniesla späť ženskej lekárke, ktorá mi povedala, že som sa asi zbláznila a že môj život je ohrozený. Hneď som ju zastavila a svedčila som jej, že Ježišovými ranami som uzdravená. Poprosila sestričku, aby mi to vysvetlila, ale stále som jej vravela, že Ježiš zomrel preto, aby ja som žila. Tak ma potom prehovorili aspoň na to, aby som si dala urobiť stery z krčka maternice, a že sa uvidí. Znova som ju zastavila, že sa nič neuvidí, pretože som zdravá. Rýchlo volala do laboratória, aby výsledky urobili prednostne. Trvalo to nie mesiac, ale 2 týždne. Mala som čas znovu sa za to modliť. Pred operáciou mi tak isto robili tieto stery a výsledok bol na čísle 3, čo je dosť zlé. Po 2 týždňoch som sa teda dočkala. Môj výsledok bol číslo 1 a všetko bolo v poriadku. Ubehlo už 7 rokov a stále som zdravá. Nemám žiadne zdravotné problémy. Vďaka Bohu za to. Po tomto všetkom začal so mnou do cirkvi chodiť aj náš syn. Potom sa obrátil aj môj manžel. Aj keď máme po štyridsiatke sme ako deti, ktoré Boh stále vyučuje, formuje a tvaruje, za čo sme mu veľmi vďační. Sme radi, že môžeme mať spoločenstvo so živým Bohom a s bratmi a sestrami v cirkvi. Som rada, že môžem chodiť medzi ľudí, rozprávať svoje svedectvo tým, ktorí majú podobnú chorobu. Som rada, že môžem chodiť s bratmi a sestrami na pouličné evanjelizácie a mať ľudí rada. Ďakujem Bohu za všetko, čo učinil v mojom živote a v mojej rodine, pretože toho bolo veľa. Nielen v oblasti uzdravenia, ale Boh posunul naše hranice aj v materiálnej a finančnej oblasti. Takisto nám zjavil veľa o pravde skrze Božie slovo a cestu, ktorá je správna. Ďakujeme, celá rodina, že máme milosť kráčať ďalej s najlepším priateľom, ktorý nás nikdy neoklame.

Nebojte sa volať k Bohu, pretože kto volá z otvoreného srdca a s vierou, tomu sa vždy dá poznať.

Nech Vás Pán požehná!

Manžel

Detstvo a mladosť som prežil na dedine. V našej rodine dochádzalo k mnohým nečakaným zlým udalostiam. Keďže sme nepoznali Pána ani jeho nariadenia, považovali sme to za svoj osud. Aj keď som sa oženil a spolu s manželkou sme začali nový život, podobné okolnosti začali určovať aj náš život, napriek nášmu vzdorovaniu. V pravej chvíli prišiel do našej rodiny rozhodujúci zásah. Moja manželka bola v tom čase vážne chorá. Nádej bola veľmi malá a pomoc prišla od Boha skrze Jeho služobníčku, prostredníctvom jej svedectva. Moja manželka uchopila Slovo nádeje a vo vytrvalom boji prijala zázračné uzdravenie. Jej život sa začal meniť. Rástla vo viere a svojími modlitbami sa prihovárala u Pána aj za mňa. Jej správanie voči mne, aj voči rodine sa pozitívne zmenilo. Následne za tým prijal Pána aj náš syn. Čas milosti do môjho života prišiel asi o pol roka a od tej chvíle sa začal meniť aj môj život. Keďže ma nevychovával otec, začal som sa tiahnuť k novému Otcovi. Od Neho som začal prijímať vedenie pre svoj život a skrze Neho som spoznal nedostatky svojho starého života. Jemu vďačím za uzdravovanie a premieňanie svojho života a celej mojej rodiny. Ďakujem mu za jeho vernosť, milosť, moc a lásku. Aj za to, že oslobodil môj život od alkoholu, od zlých postojov a zlých rozhodnutí, od zlého myslenia a zlého videnia svojej budúcnosti. Teraz, keď mám pred sebou živé Slovo Božie, môžem kráčať po tej dobrej ceste a ono zjavuje tú čistú živú pravdu. Keď niečo neviem, vždy sa môžem obrátiť na najlepšieho priateľa, ktorým je Duch Svätý. On ma nikdy neoklame a v poslušnosti a pokore ma vedie vpred. Ďakujem mu za jeho trpezlivosť, zhovievavosť, rast a napredovanie v mojom živote a v mojej rodine.

Nech Vás Pán mocne požehná!

Syn

Ja som sa obrátil na základe maminho svedectva a ona ma vlastne priviedla aj do cirkvi. Som rád, že môžem vyrastať v kresťanskej rodine, a že môžem navštevovať náš zbor. Boh je verný, ako aj zasľúbil vo svojom Slove. Mnohokrát, keď som Ho o niečo prosil, tak som aj dostal. Napríklad aj pri známkach v škole. Vďaka Bohu, svetský život som veľmi neokúsil, pretože som začal chodiť do zhromaždenia už ako 10-11 ročný. Boh ma ochránil od mnohých zlých vecí. Hoci som mával aj veľké boje na základnej škole, no Boh ma z toho vyviedol, za čo Mu ďakujem, chválim Ho a vyvyšujem. Verím, že aj v budúcnosti zostanem Bohu verný, a že Mu budem slúžiť čo najviac. Prajem to aj všetkým mladým ľuďom. AMEEEEEEN!


Späť na skutočné príbehy

3 Marec, 2011