Asi najsilnejším svedectvom o vzťahu medzi človekom a Bohom je biblický príbeh kráľa Dávida. Hĺbka tohto vzťahu nás zrejme najsilnejšie osloví, keď čítame Dávidove žalmy.
Dnes sa pozrieme na 34. žalm, ktorý Dávid napísal, keď sa nachádzal vo veľmi zložitej situácii.
„Dávid sa v ten deň dal pred Saulom na útek a prišiel ku gátskemu kráľovi Akíšovi. Akíšovi služobníci však povedali: Je to predsa Dávid, kráľ krajiny. To jemu spievali pri tanci: Saul porazil svoje tisíce, ale Dávid svoje desaťtisíce. Dávid si zapamätal tie slová a dostal strach z gátskeho kráľa Akíša. Zmenil pred nimi svoje správanie, a keď ho chceli chytiť, v ich rukách predstieral pomätenosť, čmáral na dvere brány a púšťal po brade sliny. Akíš povedal svojim služobníkom: Vidíte predsa, že je pomätený. Prečo ste mi ho priviedli? Nemám azda dosť pomätencov, že mi privádzate tohto, aby tu vystrájal? Ten má vojsť do môjho domu?“ (1 S 21,11–16)
Na svojom úteku pred kráľom Saulom sa Dávid dostal do filištínskeho mesta Gátu. Uvedomil si, že Filištínci sú jeho nepriateľmi, ktorých ešte nedávno vo veľkých počtoch zabíjal. Dospel teda k presvedčeniu, že by mohol byť pri Filištíncoch v ohrození a rozhodol sa, že sa bude hrať na neškodného blázna, aby sa vyhol nebezpečenstvu. Príbeh je v 1. knihe Samuelovej opísaný pomerne stručne, no v 34. žalme sa dočítame o tom, čo sa v Davidovi odohrávalo a ako túto situáciu riešil s Bohom. Tento žalm je pre nás poučením, ako sa modliť, ako rozmýšľať a ako sa správať v ťažkej situácii. Poďme sa naň teraz spoločne pozrieť.
„Zvelebovať budem Hospodina v každom čase, ústami ho budem ustavične chváliť.“ (Ž 34,2)
Napriek nebezpečenstvu, ktoré ho ohrozovalo, Dávid si bol vedomý všetkého, čo preňho Pán urobil a neprestajne mu prejavoval vďačnosť a chválil ho. A to je presne to, čo si potrebujeme uvedomovať aj my. Nech je naša situácia akokoľvek zložitá a naše trápenie akokoľvek veľké, Boh je hoden chvály, a to aj v prípade, keby pre nás už vôbec nič neurobil. A keď chválime Boha, samé nebo sa dáva do pohybu, prichádza Božia prítomnosť, Pán sa nás dotýka a všetko v našom živote sa môže zmeniť.
„Hospodinom sa budem chváliť, pokorní to počujú a zaradujú sa.“ (Ž 34,3)
Pán, naše spasenie a Božia prítomnosť v našom živote sú tým, čím sa môžeme chváliť a čo nás robí šťastnými. Kresťan, ktorý si uvedomuje, čo to znamená, že sme zachránení, sa nikdy nemôže prestať radovať. Hospodinova radosť je jeho silou, hoci práve môže bojovať s nepriaznivými okolnosťami svojho života. Úžasné na tom všetkom je, že keď to vidia druhí kresťania, je to pre nich povzbudením a dôvodom na radosť. Práve takýmto spôsobom sa navzájom povzbudzujeme svojou vierou tak, ako o tom písal apoštol Pavol v liste Rimanom: „… aby sme sa navzájom vašou a mojou vierou povzbudili.“ (Rim 1,12)
„Oslavujte so mnou Hospodina, spoločne vyvyšujme jeho meno!“ (Ž 34,4)
Kresťania nie sú povolaní k tomu, aby svoju vieru prežívali sami. Sú povolaní do spoločenstva, k spoločnej chvále, modlitbe a službe Pánovi. Preto aj keď sa niečím trápime, nemali by sme sa strániť spoločenstva, spoločných modlitieb a chvál. Veď čo nám pomôže viac ako Božia prítomnosť, jeho dotyk a intervencia do našich životov a problémov?
„Hľadal som Hospodina, odpovedal mi, vytrhol ma zo všetkých hrôz.“ (Ž 34,5)
Nech sa už v našom živote deje čokoľvek, potrebujeme hľadať Hospodina, lebo len uňho je riešenie. Niektorí ľudia majú v čase krízy tendenciu sa opúšťať, rezignovať na svoje povolanie a postavenie Božích detí. Takejto chyby by sme sa mali vyvarovať. Všetky naše ťažkosti potrebujeme riešiť s Bohom. Apoštol Jakub nás k tomu povzbudzuje: „Trpí niekto medzi vami? Nech sa modlí! Raduje sa niekto? Nech spieva žalmy!“ (Jk 5,13) Či už je situácia dobrá alebo zlá, jednoducho potrebujeme hľadať Pána a potrebujeme, aby konal v našich životoch. Hľadanie Boha je životným štýlom kresťanov bez ohľadu na okolnosti, ktorým čelia: „Bez viery však nie je možné zapáčiť sa Bohu. Veď kto pristupuje k Bohu, musí veriť, že Boh je a že odmeňuje tých, čo ho hľadajú.“ (Žd 11,6)
„Tí, čo ho uzrú, budú žiariť, ich tváre sa nezapýria. Tento úbožiak volal, Hospodin ho vypočul a vyslobodil ho zo všetkých súžení.“ (Ž 34,6–7)
Postoj chvály, vďačnosti a hľadania Boha v každej situácii, ktorú sme opisovali vyššie, predstavuje obrovské svedectvo pre naše okolie, najmä pre neveriacich ľudí. Práve takéto situácie sú príležitosťou, aby sme prejavili svoju vieru a ukázali ju druhým. Navyše, keď ľudia uvidia Božie konanie v našich životoch, ľahšie uveria zvesti evanjelia, ktorú im kážeme, a obrátia sa.
„Hospodinov anjel táborí okolo bohabojných a vyslobodí ich.“ (Ž 34,8)
Toto je niečo, čo si potrebujeme pripomínať práve vtedy, keď sa nachádzame v ťažkých chvíľach. Božia ochrana našich životov je reálna, nie je to fikcia, a Boží anjeli sú prítomní blízko nás, aby nás chránili.
„Skúste a presvedčte sa, aký dobrý je Hospodin. Blahoslavený muž, čo sa utieka k nemu.“ (Ž 34,9)
Poznanie toho, že Boh je dobrý, patrí medzi základné zjavenia kresťanského života. Toto poznanie nás vedie k skutočnému pokániu a zmene našich životov (Rim 2,4). Dávid hovorí, že toto poznanie nie je iba duchovným zjavením, ale môže byť reálnou skúsenosťou každého človeka. Dokonca nás k tejto skúsenosti volá. Každého človeka, ktorý sa utieka k dobrému Bohu, nazýva blahoslaveným, to znamená šťastným. Všetky ťažkosti a zlé obdobia sú príležitosťou na to znovu spoznať Božiu dobrotu.
„Bojte sa Hospodina jeho svätí, lebo tým, čo sa ho boja, nič nechýba.“ (Ž 34,10)
Nech sa deje v našich životoch čokoľvek, naším základným postojom voči Bohu by mala byť Božia bázeň, teda rešpekt a úcta voči jeho osobe. Či už sa máme dobre alebo zle, je to práve bázeň pred Hospodinom, čo nám zabraňuje hrešiť. Dávid spája Božiu bázeň s požehnaním, ktoré prináša do našich životov, keď dodáva, že tým, ktorí sa boja Boha, nič nechýba.
„Levíčatá môžu biediť a hladovať, ale tým, čo hľadajú Hospodina, nič dobré nebude chýbať.“ (Ž 34,11)
Tento verš je pripomenutím toho, že ľudia, ktorí hľadajú Boha, spoznajú ho ako Zaopatriteľa a nebude im nič chýbať. V žiadnej situácii, ani v dobrom, ani v zlom období, si nemôžeme dovoliť ten luxus prestať hľadať Boha.
„Poďte, synovia, počúvajte ma, nech vás naučím bázni pred Hospodinom!“ (Ž 34,12)
Už sme hovorili o potrebe Božej bázne. Na tomto mieste Dávid hovorí o svojom odhodlaní učiť jej synov, to znamená mladšiu generáciu. V dnešnom období prenikania progresívneho liberalizmu do spoločnosti, ktorý je spojený s deštrukciou mnohých biblických morálnych zábran, je naša schopnosť naučiť Božej bázni nasledujúcu generáciu naozaj kľúčová. Na túto svoju úlohu nesmieme rezignovať, ani keď práve prechádzame ťažkým obdobím.
„Kto je ten muž, čo si obľúbil život a miluje dni, v ktorých by zažil dobro? Chráň si teda jazyk pred zlom, svoje pery pred lživými rečami, odvráť sa od zla, konaj dobro, hľadaj pokoj a usiluj sa oň!“ (Ž 34,13–15)