Veď Pán je Duch, a kde Duch Pánov, tam sloboda. (2. Korinťanom 3,17)

Ako žili Židia v povojnovom Slovensku (1945 – 1948)

Ako žili Židia v povojnovom Slovensku (1945 – 1948)

Druhá svetová vojna hlboko zasiahla životy mnohých generácií po celom svete. Dotkla sa priemyslu či ekonomiky, priniesla nové myšlienkové a literárne prúdy, nové politické systémy. Zasiahla všetkých, no nie každého rovnako. Za najtragickejšiu súčasť možno považovať krutosti, ktoré podstúpili Židia. Holokaust pripravil územie Slovenska o približne dve tretiny židovského obyvateľstva a tá jedna tretina, ktorá sa vrátila z koncentračných táborov, úkrytov alebo emigrácie, sa musela naučiť žiť ďalej.

logos-01-2018-zidovska-ulica-bratislava-1.jpgA to bude témou nášho článku. Pozrieme sa spolu na to, čo Židov čakalo po návrate do vlasti, ako sa vysporiadali s novými okolnosťami a prispôsobili povojnovému životu. V pokračovaní si priblížime postoj slovenského obyvateľstva k tejto menšine a tiež problém povojnového antisemitizmu, pretože i keď sa o tom veľa nehovorí, nepokoje voči židovskému obyvateľstvu pokračovali ďalej.

V starších dielach sa často stretávame s javom, kedy história Židov na Slovensku, resp. v Československu akoby skončila holokaustom a na ich osudy po vojne sa zabudlo. Tento fakt vyplýva najmä zo snahy vrcholných predstaviteľov krajiny o vytváranie akejsi oficiálnej histórie – najmä po mocenskom prevrate v roku 1948. Tieto „oficiálne“ snahy sa židovskej menšiny dotýkali v rôznych podobách, napríklad mali obmedzené práva budovať pamätníky holokaustu a spomínať mali len ako obete fašizmu alebo ako aktívni antifašisti. V oficiálnych výkladoch histórie pred rokom 1989 sa mlčalo aj o aktívnej účasti židovských príslušníkov v československých jednotkách bojujúcich v 2. svetovej vojne. Po vojne viac nebolo slovenské židovstvo, ale len Židia na Slovensku, ktorí sa mali hlásiť k českej alebo slovenskej národnosti. Dokonca v mnohých úradných spisoch sa písalo už len ako o „židoch“ s malým začiatočným písmenom, čo odzrkadľovalo fakt, že židovská národnosť nebola v povojnovom Československu prijímaná.

Aj napriek tomu sa za posledné obdobie práve k týmto zamlčovaným rokom kriticky postavilo mnoho historikov. Pribudli práce popisujúce konkrétne prejavy antisemitizmu v povojnovom období na Slovensku, aj práce popisujúce život Židov. Ako to s nimi teda bolo…

Počas obdobia nacistickej politiky vyhladzovania podradných rás prišlo Slovensko o približne dve tretiny zo svojej predvojnovej židovskej komunity. Z pôvodných 90 000 židovských obyvateľov klesol jej počet na 28 000 – 30 000. Spadali tam tí, čo vojnu prežili na území prvej Slovenskej republiky, v úkrytoch alebo vďaka zmene identity. Bolo ich zhruba 11 000. Ďalej tam patrili osoby, ktoré sa vracali z koncentračných táborov, ale aj Židia, ktorí sa vracali z Maďarska, kam utiekli pred deportáciami. Niekoľko mužov sa vrátilo aj z armády, kde aktívne bojovali proti nacizmu v československých zahraničných jednotkách a v Šiestom prápore Slovenskej armády.

Židia sa vracali s nádejou na lepšie zajtrajšky, no namiesto toho museli po príchode riešiť rovnaké problémy ako väčšinové obyvateľstvo – zabezpečovanie základných životných potrieb (stravy, šatstva a obuvi, strechy nad hlavou alebo zdravotnej starostlivosti). V tejto oblasti pomáhala organizácia UNRRA (United Nations Relief and Rehabilitation Administration – Správa Spojených národov pre hospodársku obnovu a pomoc), financovaná Spojenými štátmi americkými. Tá dodávala zásoby pre všetkých obyvateľov Československa, avšak Židia z dôvodu najväčšieho fyzického i psychického vojnového po­stihu dostávali väčšie prídely, čo u niektorých slovenských obyvateľov prirodzene vzbudzovalo závisť a pohoršenie. Židovskú menšinu podporovala ďalej organizácia Joint, celým názvom American Jewish Joint Distribution Committee (AJDC) – Americký židovský spojený distribučný výbor, ktorá poskytovala väčšinu finančných prostriedkov na podporu navrátivších Židov. Dávky poskytoval aj repatriačný úrad Ministerstva ochrany práce a sociálnej starostlivosti so sídlom v Prahe.

logos-01-2018-synagoga.jpgOkrem potravín bolo nutné zabezpečiť si bývanie a získať naspäť pôvodný majetok. Židia, ktorí prežili holokaust, nepredpokladali, že po návrate domov budú mať problém so získaním svojho majetku. Avšak po skončení vojny boli ich majetky v cudzích rukách, zlikvidované alebo zničené počas bojov. Konflikty medzi pôvodnými a súčasnými vlastníkmi sa tak dostali na každodenný poriadok a to najmä v prípadoch, keď súčasní majitelia majetok odkúpili na verejných aukciách. Či slovenskí obyvatelia privlastnené majetky a osobné veci Židom vrátia, bolo na charaktere každého jednotlivca. Židovskí obyvatelia sa stretli s rôznym prístupom. Niektorí boli prijatí priateľsky a ich veci im boli vrátené bez problémov, ba dokonca im bývalí známi rodičov priniesli aj predmety, o ktorých nevedeli. Takúto situáciu popisuje pani V.: „Boli sme s tými veľmi zadobre aj predtým. Dali nám veci, čo sme tam mali skované. My sme nevedeli, že čo tam máme alebo kde čo máme. Však rodičia nám, ako deťom, nechceli prezradiť, že kde čo skovali, lebo sa báli, aby sme to neprezradili.“ Naopak, vyskytlo sa mnoho prípadov, kedy Židom boli ich vlastné veci odoprené. Najmä v prípadoch, keď sa o bývalé vlastníctvo prihlásili deti alebo rodina tých, ktorí dané predmety u známych skryli. Na rozdiel od väčších majetkov, vymáhanie osobných vecí nakoniec židovskí obyvatelia zväčša zanechali. Nie každého k ich vymáhaniu viedla potreba získať naspäť hodnotné veci. Jednoducho túžili po vrátení osobných vecí z úcty k rodičom alebo kvôli vlastným spomienkam.

K získaniu majetku im nepomohla ani vláda, pretože zodpovedné orgány sa na začiatku zdráhali prijať reštitučné zákony. Keď však k tomu nakoniec v roku 1946 došlo, nebola vôľa ich rešpektovať.

Bývanie a náklady s ním spojené je potrebné platiť, preto sa Židia postupne začali zaraďovať aj do pracovného procesu. V prípade, že sa im nepodarilo vrátiť do pôvodného zamestnania, museli si nájsť nové. U židovského obyvateľstva bola badateľná veľká snaha a odhodlanie učiť sa, doplniť si vzdelanie. A to nie iba u mužov, ale tiež ženy sa začali vzdelávať v oblastiach, v ktorých mohli aktívne pomáhať. Najčastejšie sa angažovali v medicíne, humanitných smeroch, jazykoch a učiteľstve. Napriek týmto snahám sa na úradoch často stávalo, že pracovné miesto bolo z ničoho nič „obsadené“. K takýmto prípadom dochádzalo najmä pri vypisovaní úradných formulárov, kde sa priznával židovský pôvod alebo pobyt v koncentračnom tábore. Preto sa Židia snažili uchádzať o pracovné miesta tam, kde nebolo nutné dokumenty detailnejšie vypĺňať. Okrem toho sa neraz pokúšali nájsť šťastie v súkromnom podnikaní s malými obchodníkmi, dielňami, pohostinstvami a podobne. Niekoľkí na zabezpečenie financií využívali aj čierny obchod, čo priznáva aj pani B.: „Začali sme obchodovať na čiernom trhu. Kupovali sme lacno a predávali draho. Darilo sa nám dobre. Doma nám nič nechýbalo. Byt sme renovovali a zariadili novým nábytkom.“

Postupne sa obnovoval aj náboženský život Židov v jednotlivých náboženských obciach alebo v súkromí. V archíve Povereníctva SNR pre školstvo a osvetu sa zachovala sťažnosť, v ktorej sa vo februári 1946 obrátili ortodoxní rabíni na Najvyšší správny úrad v Bratislave. Uvádza sa v nej, že po vojne sa k židovskej konfesii prihlásilo už len okolo 15 000 Židov a ostatní sa k náboženstvu buď nevrátili, alebo k nemu pristupovali len veľmi okrajovo. Pred vojnou sa pritom k židovskej konfesii hlásilo okolo 90 000 osôb. Následkom tohto zníženia zostali mnohé náboženské obce nefunkčné a bolo nutné revitalizovať správu židovskej konfesie na Slovensku. Preto podľa nariadenia Slovenskej národnej rady z augusta 1945 nemohla byť v jednom meste viac ako jedna židovská komunita a o mesiac neskôr bol ustanovený Ústredný zväz židovských náboženských obcí na Slovensku so sídlom v Bratislave ako hlavný orgán slovenského židovstva. Ústredný zväz funguje dodnes. Koncom roku 1949 v ňom bolo registrovaných 41 židovských náboženských obcí.

logos-01-2018-synagoga2.jpgSamotný náboženský život sa líšil podľa úrovne viery v konkrétnych rodinách. V pobožných rodinách sa stále dodržiavali tradície – košer, rozsvecovanie sviečok cez šabat, slávnostná večera na začiatku šabatu a pravidelné chodenie do synagógy. Niektorí stále zachovávali rituál bar micva. Židovské tradície sa, samozrejme, úplne odlišovali od slovenských, preto ich dodržiavanie neumožňovalo úplnú asimiláciu. Pociťovali to najmä deti vo svetských školách často vyučované podľa celonárodných učebných osnov, ktoré presadzovali ateizmus, prípadne poukazovali na kresťanskú vieru.

Deti boli zmätené v prípadoch, keď rodičia presadzovali zároveň hodnoty svojho náboženstva a zároveň sa snažili „splynúť s davom“. Vidieť to možno na príklade Židov, ktorí sa rozhodli vstúpiť do politiky. V nej sa prikláňali k názorom konkrétnej politickej strany, no doma sa stále pridržiavali svojich naučených hodnôt. Iní rodičia sa obávali, že praktizovanie a hlásenie sa k judaizmu a jeho tradíciám môže priniesť problémy v štúdiu a kariére ako im, tak aj ich deťom. Preto vykonávali náboženské rituá­ly v tajnosti pred deťmi.

Množstvo preživších sa po vojne obrátilo na ateizmus. Hovorili málo o židovstve a svoje deti vychovávali v duchu československej kultúry. Jedným z dôvodov, pre ktorý pravdepodobne zavrhli judaizmus, bolo, že pred svojimi deťmi chceli zamlčať ich židovský pôvod. Často rodičia čakali až do ich dospelosti, aby im povedali o svojej minulosti. Takéto prípady dnes historici označujú ako „conspiracy of silence“ (spiknutie mlčanlivosti). Zatajiť pôvod sa rodičia snažili aj preto, aby deťom uľahčili kariérny a študijný postup. O úplné zatajenie pôvodu sa usilovali najmä rodičia vo veľkých mestách, ktoré poskytovali ilúziu toho, že ich pôvod tu bude ťažšie odhalený. Samozrejme, ani vtedy nemali úplnú istotu, že ich neprezradia starí známi alebo niektoré znaky typické pre povojnové židovstvo (napríklad absencia príbuzných alebo ich malé množstvo).

Povojnové židovské deti dostávali zväčša české a slovenské mená, vďaka čomu menej vyčnievali v spoločnosti a najmä medzi svojimi rovesníkmi v školách. Avšak meniny, v Československu chápané ako dôležitý sviatok, sa v typicky židovských rodinách neslávili i napriek slovenským a českým krstným menám. Deti boli odmala vedené k ovládaniu českej alebo slovenskej reči. Väčšina rodičov bola multilingválna a plynule ovládala aj nemecký alebo maďarský jazyk, prípadne jidiš. Cudzí jazyk doma využívali v prípade, že chceli pred potomkami niečo utajiť. Rodičia kvôli deťom robili kompromisy aj pri dodržiavaní tradícií a slávení sviatkov. Napríklad Vianoce sa vnímali ako príležitosť, kedy sa dostávajú dary, stretáva sa rodina a priatelia, no vynechával sa ich kresťanský podtón. V židovskom kruhu bolo bežné diskutovať o politike, dianí vo svete, o knihách, vede, histórii. Odlišným znakom Židov od Slovákov bol tiež ich svojský zmysel pre humor. Židovské rodiny mali mierne odlišné stravovacie návyky, varili sa jedlá tradičné v Československu, ale nechýbala ani kuchyňa židovská. Ďalšou ich zvláštnosťou medzi Čechmi a Slovákmi bolo, že židovskí muži nepili pivo. Tieto malé domáce odlišnosti i napriek snahe včleniť deti čo najviac do spoločnosti mohli v ich detských mysliach evokovať pocit odlišnosti od svojich kamarátov.

Okrem účelu ochrany vlastných detí toto „spiknutie mlčanlivosti“ však v nemalej miere pomohlo samotným rodičom vyrovnať sa so svojou traumou. Pokročiť v živote dopredu a nezaoberať sa viac utrpením, ktoré im priniesol odznený režim. S odstupom času, ak sa aj stalo, že deti svoj pôvod odhalili, rodičom už bolo hovoriť o minulosti ľahšie.

Vidíme, že židovskí obyvatelia sa so situáciou po vojne vysporiadali rôzne. Niektorí sa držali ďalej svojich zvyklostí, niektorí sa snažili asimilovať so slovenským obyvateľstvom a niektorí sa aj snažili zabehnúť do normálneho života, ale nakoniec predsa len zvolili emigráciu do zahraničia. Tí, čo zostali, to mali so Slovákmi ešte pestré, pretože antisemitizmus vrytý pod ich kožu sa prejavil v rôznych podobách, aj vo forme demonštrácií, výtržností a nepokojov. Ale o tom až nabudúce.

Zdroje:
HEITLINGEROVÁ, A.: Ve stíne holocaustu a komunismu. Čeští a slovenští židé po roce 1945. Praha, 2007
LANÍK, J.: Československo a poválečná pomoc UNRRA, 2014
VNUK, F.: Židia na Slovensku
JELÍNEK, J. A.: Zachráň sa, kto môžeš. Židia na Slovensku v rokoch 1944 – 1950: poznámky a úvahy. In: Acta Judaica Slovaca 4. Bratislava, 1998
JELÍNEK, J. A.: Židia na Slovensku 1945 – 1949. Bratislava, 1999
BŰCHLER, R. Y.: Znovuoživenie židovskej komunity na SR po 2. svetovej vojne. In: Acta Judaica Slovaca 4. Bratislava, 1998
BALÁŽ, A.: Transporty nádeje. Bratislava, 2010
ŠIŠJAKOVÁ J.: Židovská rodina v konfrontácii s povojnovou situáciou a antisemitizmom na Slovensku (1945 – 1948). In: Forum Historiae. 2009
BERGEROVÁ, B.: Najväčší biznis môjho života. Banská Bystrica, 2009



Súvisiace články

Židia v diaspóre|Logos 4 / 2018 | Martina Šafaříková|Z histórie
Ako sa (ne)modliť|Logos 10 / 2010 | Németh Sándor |Vyučovanie
Protireformácia na Slovensku|Logos 9 / 2007 | Soňa Žabková|Z histórie
Ako som prežila|Logos 10 / 2015 | Jaroslava Marcienková |Osobnosť
Si taký, ako rozmýšľaš|Logos 11 / 2017 | Daniel Šobr |Vyučovanie