Ale hľadajte najprv kráľovstvo Božie a Jeho spravodlivosť a všetko toto bude vám pridané. (Matúš 6,33)

Deti potrebujú hranice

logos-02-2012-deti3-2.jpgČlovek sa rodí a žije v určitom prostredí, ktoré ho obklopuje, predstavuje nevyhnutné podmienky na jeho existenciu, ponúka mu zdroje k uspokojeniu potrieb, a tým sa stáva jeho súčasťou. Má predpoklady aktívne sa adaptovať do spoločenského prostredia, kde získava ľudskosť, ktorá nie je vrodená, a ako dieťa sa jej musí učiť a osvojovať si špecificky ľudské kvality a spôsoby reagovania na konkrétne podmienky. Tento proces sa nazýva socializácia a prebieha prakticky od narodenia do ukončenia života.

Pre vývin dieťaťa a utváranie jeho osobnosti má nesmierny význam rodinné prostredie. Rodina je útvar, v ktorom dostáva prvé podnety a impulzy pre svoj vývin. Každý zážitok dieťaťa, čo prežíva a osvojuje si, zanecháva hlboké stopy v jeho osobnosti a v ďalšom vývine.

Osobnosť sa modeluje zámernými aj nezámernými vplyvmi, predovšetkým výchovou. Vychovávať znamená pôsobiť do vnútra človeka, aby v ňom bola vyvolaná žiadúca odozva jeho schopností a vlôh po stránke intelektovej, citovej a sociálnej, ktoré dopomáhajú jedincovi dosiahnuť životný cieľ.

Dieťa či dospelý jedinec si určite nemôže „robiť to, čo chce“. Pre život a prácu by mali byť stanovené jasné pravidlá – mantinely / hranice.

Poďme sa spoločne zaoberať touto problematikou a skúsme si veci objasniť.

Čo sú to vlastne hranice? Hranice vymedzujú priestory a doby, poskytujú istotu a bezpečie, sú orientačnými bodmi – zároveň však provokujú, sú značkami, ktoré veľakrát platia len nejaký čas.

Deti potrebujú hranice – isto mi dáte za pravdu, že to platí viac než kedykoľvek predtým.

Rešpektovať hranice detí znamená zaručiť im dôstojný vývoj. V tomto zmysle hranice chránia, ale neuchránia pred skutočnosťou. Kto chce deti ušetriť od skúsenosti s tesnými hranicami, spôsobuje to, že robí vyvíjajúce sa deti nespôsobilé života.

Ako potrebujú hranice deti, tak ich potrebujú aj dospelí.

Má či nemá zmysel určovať hranice?

Počas mojej praxe sa stretávam s rôznymi názormi, či už rodičov alebo pedagógov, na túto tému. Nie je jednoduché presadiť jednotný názor na túto problematiku.

Veľakrát sa stretávame s negatívnym používaním pojmu „hranice“ spojeného s trestom, karhaním, napomínaním, zákazom, moralizovaním a aj odmietnutím. Zároveň sa však za ním skrýva veľká miera pedagogickej neistoty v jednaní, absencia kladného sebahodnotenia, malá alebo žiadna dôvera vo vlastné schopnosti – ale súčasne aj túžba po všeobecne platných normách a hodnotách.

Problémy vo výchove ako ich naozaj môžeme pozorovať vlastne všade, a to nielen vo vzťahu k určovaniu hraníc, majú bezpochyby svoj pôvod v relativizácii hodnôt a noriem v každodenných výchovných otázkach, v rozpore medzi vlastným praktizovaným a chceným výchovným štýlom a nejednotných názoroch odborníkov, ako by mala výchova detí vyzerať. Vo väčšine prípadov sú rodičia „závislí“ od pedagogického, psychologického alebo terapeutického poradcu, ktorý im poskytuje návod „ako správne vychovávať“. Je pravdou, že pedagogický expert alebo poradca môže spolu s rodičmi nájsť vhodné alternatívy k tej správnej ceste.

Hranice deti podnecujú k tomu, aby sa zoznámili s priestormi na druhej strane známych hraníc a dobývali ich.

Múdrosti, ktoré nachádzame v rôznej odbornej literatúre, rodičom výchovu neuľahčujú, ale môžu viesť ich myslenie a jednanie, podnecovať ich k otázkam a aj nabúravať ich už zavedené praktiky vo výchove, ktoré možno nie sú najvyhovujúcejšie. Mnohé ťažkosti pri výchove detí, ktoré môžeme pozorovať všade, spočívajú v nedostatočnom vymedzení hraníc. Je to paradoxné. Na jednej strane sú deti hmotne až extrémne zaopatrené, nič im nechýba a na druhej strane panuje v mnohých vzťahoch rodičov k deťom nepredstaviteľná prázdnota a chlad. Vtedy deti upriamujú na seba pozornosť rôznymi extrémnymi prejavmi správania.

Deti chcú hranice a pravidlá. Chcú mať jasno. Chcú vedieť, na čom sú. Hranice zjednávajú ochranu, vytvárajú spoľahlivý systém súradníc, v ktorom sa môžu aspoň na určitú dobu vyznať.

Hranice súčasne deti podnecujú k tomu, aby sa zoznámili s priestormi na druhej strane známych hraníc a dobývali ich.

Rodičia, ktorí sú vo výchove detí ľahostajnejší, často sa namiesto stanovenia jasných pravidiel uchyľujú k zákazom a trestom. Tie však majú na deti negatívny vplyv, pretože sa snažia lámať detskú vôľu. Tresty a zákazy nie sú vhodným prostriedkom pre stanovenie hraníc, zákazy vedú deti k tajnostiam a ku klamstvám. I keď na druhej strane, nie je dobré ani tresty úplne vylúčiť. Pozrime sa na to v súvislosti s Bibliou, pretože sa píše v Prísloví 29,15: „Prút a káranie dáva múdrosť, ale rozpustilé decko robí svojej matke hanbu.“ A v ďalšom 17. verši: „Kázni svojho syna a spôsobí ti odpočinutie a dá rozkoše tvojej duši.“

Určovať hranice a byť dôsledný je založené na vzájomnej úcte. Kto má deti v úcte, môže očakávať úctu aj od nich.

Ako som už spomínala, v praxi som už dlhšiu dobu a stretávam sa s častými otázkami ako napr.: „Dať deťom voľnosť?“ Kto sa stretáva s rodinami v poradni alebo pri vzdelávacích seminároch, chodí na hospitácie do materských či základných škôl, je často konfrontovaný s problémami a ťažkosťami vyplývajúcimi zo štýlu absolútnej voľnosti. Deti sa stávajú postrachom spoločenstva či už v rodine, v materskej alebo základnej škole. Správajú sa neznesiteľne, konajú asociálne a bez ohľadu na straty, poškodenia a zranenia, pretože u nich platí jediné – presadiť svoje vlastné potreby, vlastnú vôľu.

Tresty a zákazy nie sú vhodným prostriedkom pre stanovenie hraníc, vedú deti k tajnostiam a ku klamstvám.

Voľná výchova spôsobuje v správaní dieťaťa problémy, a to:

  • v emocionálnej orientácii deti len ťažko nadväzujú kontakty s druhými ľuďmi,
  • v sociálnej orientácii týmto deťom chýbajú osobné vzory, ktoré by im ukazovali hranice, pravidlá a morálne smernice správania,
  • v túžbe po individualite štýl absolútnej voľnosti deťom nedovoľuje, aby si vážili a rešpektovali samých seba.

Dôsledky úplnej voľnosti sú, že sa deti cítia nekompetentné, neschopné rozhodovania. Ak chceme, aby deti nadobúdali počas svojho vyvíjania sa aj pocit zodpovednosti či pocit spolupatričnosti, môžeme to my ako rodičia ovplyvniť prostredníctvom aktívnej spolupráce. Kto deti ustavične materiálne rozmaznáva a nedáva im prežívať ten už spomínaný pocit zodpovednosti, okráda ich o vlastnú samostatnú skúsenosť. Napr. to, že si uprace svoju izbu, umyje riad po obede, podáva samostatne určené výkony v škole a pod. Zaslúžia si povzbudenie, pozitívne ohodnotenie a pretože výnimka potvrdzuje pravidlo, ako prekvapenie niekedy materiálnu odmenu. Ak vyrastá dieťa v emocionálne vyrovnanom prostredí, dokáže znášať materiálnu frustráciu. Deti si skúšajú frustračnú toleranciu, a tak sú vlastne povzbudzované, aby hľadali nové cesty a možnosti, ako si splniť svoje materiálne priania.

Hranice deťom ukazujú, ako ďaleko môžu zájsť. Hrať sa s hranicami znamená hrať sa s vlastnými schopnosťami, ísť na vlastnú výkonnostnú hranicu, skúmať hĺbku a emocionálny základ medziľudských vzťahov, testovať spoľahlivosť noriem a hodnôt, ktorými žijú rodičia a pedagógovia/vychovávatelia. Rešpektovať telesné a psychické hranice mladistvých predpokladá, že mladiství rešpektujú telesnú a duševnú hranicu vychovávajúceho. K tomu je potrebné artikulovať vlastné hranice a so všetkou rozhodnosťou trvať na ich rešpektovaní.

Každý rodič chce pre svoje dieťa len to najlepšie!

S týmto výrokom bude so mnou každý súhlasiť, veď ktorý rodič by nedal svojmu dieťaťu všetko. Aby sa deťom dostalo istoty, orientácie a opory, potrebujú hranice. Len hranice určujú priestor, presnejšie – voľný priestor, kde sa môžu vytvárať priaznivé podmienky a sociálne vzťahy. Deti potrebujú priestor, ktorý môžu naplniť – životom, fantáziou, produktivitou. Priestor môže dieťaťu pomôcť nájsť stanovisko, rozvíjať vlastné ja. Deti potrebujú povzbudenie a podporu, budujúcu dôveru, citovú oporu. K tomu potrebujú spoľahlivý a dôverný emocionálny základ. Deti chcú vedieť, na čom sú. Prehľadné a jednoduché pravidlá, opakujúci sa rytmus a rutina deťom pomáhajú sa vyznať a získať stanovisko. Kto deťom poskytuje priestor, dáva im tiež k dispozícii čas. Deti potrebujú aj časové hranice – čas, ktorý je vyplnený zmysluplnými aktivitami a účelným jednaním zamiereným na cieľ. Deti však potrebujú voľný čas pre seba – na hry, na odpočívanie, na rôzne činnosti a záujmy. Samozrejme, dospelí a aj deti potrebujú čas jeden pre druhého, čas na rozhovory o vzájomných očakávaniach, aby sa dohodli, ktoré nepostrádateľné normy a hodnoty chcú rodičia sprostredkovávať a žiť. Deti potrebujú hranice tým skôr, čím viac sú vychovávané k samostatnosti a autonómii.

V závere vám všetkým, ktorí ste rodičmi alebo pracujte s deťmi, chcem popriať veľa trpezlivosti, múdrosti a lásky a aby ste práve vy boli tými osobnými vzormi či už pre svoje, alebo iné deti.

V ďalších článkoch sa budeme touto problematikou zaoberať konkrétnejšie.



Súvisiace články

Buďte jako děti|Logos 2 / 2012 | Daniel Šobr |Téma
Zachovajme nevinnosť našich detí|Logos 10 / 2013 | Aneta Jarešová|Rodina
Ako vychovať zbožné deti|Logos 2 / 2012 | Kenneth Copeland|Vyučovanie
Tři nevidomé děti prohlédly|Logos 12 / 2008 | Redakcia |Skutočný príbeh
Dôležitosť vzdelávania aj pri výchove detí|Logos 5 / 2017 | Anna Hvizdáková|Rodina