Ale hľadajte najprv kráľovstvo Božie a Jeho spravodlivosť a všetko toto bude vám pridané. (Matúš 6,33)

Mučeníci a zradcovia

História prenasledovania kresťanov

5. časť: Kroniky píšu tí, čo prežili

logos09-konstantin.jpgSnáď najväčší rozpor v histórii cirkvi ukrýva v sebe dodnes otázka, ktorú si často kladú denominačne nezávislí historici či prostí laickí pozorovatelia, ako sa mohla počas 4.-5. storočia vytvoriť z niekdajšej židovskej skupiny, užívajúcej si spočiatku ochranu, neskôr na miestnej úrovni a následne systematicky po celej ríši prenasledovanej kresťanskej cirkvi jedna ukrutne prenasledujúca organizácia, ktorá používala na prenasledovanie svojich súperov s odlišným chápaním viery a/alebo inštitúcionálneho zriadenia presne tie isté štátne mechanizmy, ktorými bola ani nie o storočie skôr prenasledovaná ona samotná? V dôsledku rozbitia prekvitajúcich spoločenstiev severnej Afriky a Blízkeho východu, sa centrom kresťanstva stal Rím. Bezbranné územia, zničené vandalmi či, neskôr, spoločenským vplyvom tisícov moslimov, boli do dnešného dňa vyňaté z hlavného prúdu kresťanstva.

K tomu, aby sme boli schopní zodpovedať túto otázku, musíme sa pozrieť na udalosti z tretieho storočia, kedy prenasledovanie kresťanov naberalo celoríšsky rozmer, a od polovice storočia bolo zákonne podložené cisárom. (Pozri predošlú časť série: Cisár verzus Kristus, Logos 7/2011). Čoraz intenzívnejšie, desaťročia pretrvávajúce prenasledovanie, obzvlášť od polovice 3. storočia, malo za dôsledok narastajúci tlak na vedúcich predstaviteľov kresťanských spoločenstiev, ako aj na masy kresťanov z rôznych kútov sveta. Na útlak, prenasledovanie, byrokratické znemožňovanie zámerov (ako napríklad Déciove osvedčenia - potvrdenia o tom, že človek obetoval k pocte cisára) a napokon aj na masové vyvražďovanie boli rôzne odozvy: od pohotového, takmer podlízavého poklonkovania až po odhodlanie do úplného konca zotrvať verným vyznaniu viery, čoho bezprostredným následkom bola mučenícka smrť.

Z tohto všetkého nám vyplýva, že v cirkvi sa vyčlenilo viacero kategórií ľudí: odpadlíci (lapsi), tí, čo zneužívali cirkevný majetok, sväté spisy v prospech vrchností (traditores), tí, ktorí utiekli a snažili sa zachrániť falošným ospravedlňovaním skrze obete, vyznávači (confessores) a mučeníci (martyres). Zároveň sa počas týchto desaťročí v kresťanstve vyostrili vnútorné napätia a spory pretrvávajúce už od druhého storočia. Hlavným predmetom týchto sporov medzi hnutiami a smermi, ktoré očakávali parúziu a naďalej stavali na charizmatických autoritách, a medzi predstaviteľmi väčšinového kresťanstva, očakávajúcimi druhý príchod Ježiša Krista až v ďalekej budúcnosti, čím sa čoraz viac sústreďovali na aktuálne vzájomné vzťahy medzi ich zriaďujúcimi predstaviteľmi, boli apoštolské vzory prvotnej cirkvi a praktizovanie chariziem.

Čo sa týka reakcie na prenasledovanie, možno poznamenať, že zo spomenutých kresťanských kruhov sa vyčlenilo oveľa viac vyznávačov viery a mučeníkov, ako udávajú uznávaní historici ako napr. Paul Johnson – oxfordský historik, ktorý vo svojom diele História kresťanstva píše: „Prebudenecké skupiny v rámci kresťanstva, (hovoriaci v jazykoch), boli najvzdorovitejšie a najneoblomnejšie. Prevažná väčšina prvotných mučeníkov pochádzala z tých skupín, ktoré neskôr cirkev zverejnila ako odpadlíkov.“

Práve preto, by sme sa pravdepodobne nič nedozvedeli o skutočných hodnotách, myslení a vierovyznaní týchto skupín a hnutí, keby sa k nim nepripojil dodnes najvyzdvihovanejší, po latinsky píšuci teológ, Tertulián z Kartága. Tertulián bol svedkom morálneho úpadku a dominancie kléru v hlavnom prúde cirkvi, čo ho viedlo k rozhodnutiu opustiť túto cirkev. Po tejto udalosti nasledovalo jeho osobné spoznanie práce a moci „Parakléta“, t. j. Ducha Svätého. V dielach, ktoré v zvyšnom období života napísal, na mnohých miestach kritizoval odmietanie práce Ducha Svätého, a tak nazval veľkú cirkev po dobách apoštola Pavla ako cirkev, ktorá nie je postavená na duchovných daroch, ale len na duševných princípoch, „psychickou“ cirkvou a oduševnene obhajoval cirkev, ktorá sa obnovovala v „duchovných daroch“– „pneumatickú“ cirkev.

Pomocník v utrpení

V tom istom období píše svojmu priateľovi katolíkovi o jednom úteku, ktorého bol počas prenasledovania svedkom: „Keď už vodcovia utekajú, kto potom zo stáda zotrvá, keď ich všetkými prostriedkami presvedčia o tom, že treba utiecť? To je však isté, že dobrý pastier kladie dušu za svoje ovečky. Zlý pastier je ten, kto, keď zbadá vlka, utečie a ponechá svoje ovečky na zožratie. Takého pastiera vyhodia z dvora a jeho mzdu zadržia ako odškodné, a dokonca aj z predošlého platu si budú vyžadovať odškodné za to, o čo ukrátil Pána. Preto cirkevní predstavitelia sa nesmú dať na útek počas prenasledovania. Nevyhľadávajú tých, ktorí chcú chodiť po širokej ceste, ale tých, ktorí sú ochotní chodiť po úzkej ceste; a k tomu je potrebný Paraklétos, ktorý nás vovedie do každej pravdy, ktorý upriamuje našu myseľ na to, aby sme obstáli v každom utrpení. Tí, ktorí Ho dostali, nepoznajú útek pred prenasledovaním, ani oslobodenie spod prenasledovania úplatkami, lebo On je ten, ktorý im pomôže obhájiť sa, pomôže im v ich súžení.“

Tertuliánov postoj bol úplne nekompromisný, až by sme to mohli považovať za provokatívne správanie, ktoré bolo charakteristické pre členov hnutia, do ktorého patril. Hlavný prúd cirkvi dokonca často montanistom vyčítal, že doslova vyhľadávajú prenasledovanie a provokujú prenasledovateľov. Ortodoxní im vyčítali dokonca aj to, že na ich zhromaždeniach je prejavovaná cirkevná úcta aj voči ženám. Iní obviňovali ich vplyvných predstaviteľov aj po finančnej stránke, tvrdili o nich, že disponujú veľkým bohatstvom, chodia na drahé cesty, aby sa chvastali, ako aj z toho, že podozrivo dobre zabezpečujú svojich najbližších nasledovníkov. Ešte aj väčšina ortodoxných kňazov však uznala, že obvinenia voči nim sú iba obyčajné klamstvá. Kňaz Eusébios napríklad spomína príbeh, v ktorom Montanus a žena jedného z najvyšších prorokov spáchali spolu samovraždu, ale vzápätí dodáva, že je to absurdné tvrdenie. „Tieto myšlienky sa za krátky čas dostali až tam, že samotné poblúdenie vo vyučovaní prinieslo morálnu skazu – čiže aj ortodoxní predstavitelia začali spochybňovať ich dobrú povesť.“

Podľa Paula Johnsona priťahovali najviac veriacich také spoločenstvá, ktoré boli najzbožnejšie, a ktoré požadovali najdisciplinovanejší životný štýl, a preto boli najzahorknutejšie napádané práve od ortodoxných vodcov. Prečo sa nezachovali vo veľkom počte významné dôveryhodné výpovede o týchto raných prebudeneckých hnutiach? Nie náhodou. Keď boj proti kacírom na základe teologických sporov prerástol do štátom podporovaného prenasledovania, spisy autorov z týchto hnutí zničili. Tertuliánove diela sa vyhli „vytretiu z histórie“ len preto, lebo práve on vytvoril vo svojich spisoch väčšinu základných teologických pojmov v latinčine, ktoré zohrávali významnú úlohu v diskusiách o Kristovej prirodzenosti počas 4. – 5. storočia a pri spisovaní vyznaní viery.

Od cirkvi Ducha k cirkvi biskupov

Katolícka ortodoxia sa už od druhého storočia dala na cestu posilňovania autority jednej osoby, monarchistického biskupa, vytvorila zásady jednoty doktrinálnej a inštitucionálnej cirkvi a vypracovala doktríny pre taký mocenský systém, v ktorom si biskupi uplatňovali apoštolské práva. Prvoradým cieľom tohto mocenského systému bolo čeliť výzvam zo strany gnostikov. Za krátky čas sa však aj tí, ktorí zvnútra posudzovali štruktúru cirkvi a také hnutia a osoby, ktoré sa snažili navrátiť kresťanstvo k základným princípom Biblie, veľmi rýchlo ocitli za hradbami katolíckeho bratstva a zároveň každý, kto sa pokúsil túto jednotu nabúrať, dostal pečať kacíra, nezávisle od skutočného presvedčenia jeho viery.

Spory, ktoré vznikali počas tretieho storočia, sa týkali v prvom rade otázky autority, presnejšie duchovnej autority biskupa, ako i právoplatnosti jeho služby. Najviac sa táto otázka vyostrila po tom, ako prenasledovanie počas tretieho storočia v cirkvi, a predovšetkým v jej hlavnom prúde, v katolíckej cirkvi, spôsobilo masové zapieranie, zrady, ktoré sa v mnohých prípadoch priamo týkali aj biskupov. Keď cisár Décius vyhlásil veľké prenasledovanie kresťanov, cirkev už mala veľa toho čo stratiť.

Nebezpečenstvo, ktoré trvalo, hoci s prestávkami, šesťdesiat rokov, až po Konštatínovo vydanie ediktu zaručujúceho náboženskú slobodu otriaslo kresťanskými spoločenstvami po celej ríši.

Cyprián, kartágsky biskup, uvádza, že v Afrike boli ľudia biskupmi masovo privádzaní pred cirkevné predstavenstvo, aby prehlásili, že sú „dobrovoľne“ rozhodnutí obetovať obete oficiálne uznaným božstvám. Nasledovalo zanechanie viery, apostázia a všeobecná skaza morálky. „Mnoho kňazov, ktorých úlohou malo byť posmeľovanie veriacich a ukazovať im príklad, odstúpilo od svätoslužby, zanechali nielen svoje stáda, ale aj kraj a pokúsili sa získať pre seba peniaze podvodmi, nadobúdať majetky intrigami alebo sa živili úžerou,“ píše Cyprián o tých, ktorí odpadli. Počas prenasledovania boli popri zapierajúcich alebo inak skompromitovaných kresťanoch vyzdvihovaní mučeníci, ktorí svedčili svojou vlastnou krvou, ako aj väzni a vyznávači viery, ktorí ochotne znášali utrpenie, zatiaľ, čo úrad kňazstva si naďalej posilňoval svoju duchovnú autoritu.

Konštantínovo stanovisko ku všeobecnej náboženskej tolerancii nebolo dlhodobo udržateľné.

Tí, čo počas prenasledovania odpadli od viery, sa viackrát obrátili na nich, aby si presadzovaním prenasledovania mohli vydobyť opätovné prijatie do cirkvi, čo v skutočnosti spochybňovalo kňazskú výsadu odpúšťať hriechy. Cyprián, ktorý bol zároveň teológom katolíckeho bratstva, vyzdvihuje autoritu biskupa a cirkevnej hierarchie nad duchovnú autoritu, aj keby bola získaná vyznaním viery alebo práve mučeníctvom. Práve o tom píše vo svojom diele O jednote katolíckej cirkvi: „Aj keby takého človeka zabili za to, že sa nazýva kresťanom, túto škvrnu nezmyje ani krv. Nejednotnosť je neodpustiteľný hriech, dokonca ani utrpenie smrti ho nevie očistiť.“

Napokon, on sformuloval dodnes neodvolanú dogmu, že mimo katolíckej cirkvi neexistuje spasenie, pričom ide o nahradenie spásonosného Vykupiteľa dogmou spásonosnej cirkvi a kňazstva. Hoci on sám narieka nad zapieraním viery kňazov, s horkosťou obraňuje ich autoritu, čokoľvek už vykonali alebo nevykonali počas prenasledovania. Aj preto píše Tertulián na tému duchovnej moci: „... podstatou samotnej cirkvi je Svätý Duch... a v tom zmysle odpúšťa cirkev hriechy, čiže cirkev Ducha odpúšťa skrze ľudí Ducha, a nie cirkev pozostávajúca z nejakého počtu biskupov. Lebo Pán má právo a rozhodnutie svojej vôle, nie služobník, to je úlohou samotného Boha, nie kňaza.“ Vďaka tejto výpovedi sa Tertulián právom nazýva priekopníkom protestantizmu.

Ríšske kresťanstvo a kresťanská ríša

Hlavný prúd kresťanstva nereagoval počas intenzívneho prenasledovania na otrasy a morálnu či duchovnú kritiku ustanoveného kléru zo strany veriacich programom duchovnej obnovy, ale utiahol sa späť za hradby ideologickej pevnosti formálnej jednoty a vylúčil kohokoľvek, kto túto myšlienku čo i len spochybnil. Uprostred tohto ukrutného obdobia došlo k takým demografickým zmenám v zložení kresťanského ľudu, že väčšina vyznávajúcich kresťanov obetovala svoj život kvôli vnútornému presvedčeniu, zatiaľ čo tieto kritické desaťročia prežili skôr tí kresťania, ktorí boli ochotní robiť kompromisy, a tak predovšetkým oni tvorili hlavný prúd cirkvi v období konštatínovskej konsolidácie.

logos09-augustinus.jpgAko sa dôraz čoraz viac presúval na jednotu organizácie a budovanie hierarchie, katolícka cirkev sa na prelome tretieho a štvrtého storočia stala určitým obrazom ríše, ktorá sa svojou byrokraciou v štátnej správe, biskupmi a oficiálnou vrstvou teológov, jednotným doktrinálnym systémom a jeho autoritatívnym chápaním stala samostatnou ríšou v ríši. Tento celosvetový činiteľ mohol vďaka svojej monolitickej jednote poslúžiť k vybudovaniu a stabilizácii ríše a snáď aj z tohto hľadiska povolil cisár Konštantín prenasledovanie, pretože rozpoznal, že ideológia katolíckej cirkvi dokonale zapadá do plánov a potrieb všeobecného, t. j. katolíckeho štátu. Preto upustil z prázdneho pohanského štátneho náboženstva a rozhodol sa vstúpiť do zmluvného vzťahu s mladým a dynamickým partnerom, s kresťanstvom. „Toto je teda svetským a racionálnym vysvetlením vyhlásenia náboženskej tolerancie cisára Konštantína – konštatuje historik. Konštantínovo stanovisko ku všeobecnej náboženskej tolerancii však nebolo dlhodobo udržateľné. Predstavitelia ríše si totiž nevedeli ani predstaviť stav, kedy by kresťania neboli prenasledovaní, a keď toto nariadenie prijali, čoraz ťažšie bolo pre nich neprenasledovať svojich nepriateľov – či už zvnútra alebo zvonka. Tieto isté nutnosti trápili aj cirkev, ktorá bažila len po utrpení a z trpiacej obete sa stal napokon činiteľ prelamujúci k monopolizmu“ – píše Johnson.

Pre Konštantína bolo prirodzené, aby ako pontifex maximus, čiže ako najvyšší náboženský vodca, poskytol tak, ako aj ostatným kňazom pohanských náboženstiev, rôzne výsady novoprijatým kresťanským kňazom a biskupom, pozdvihol ich do pozície štátnych úradníkov, preto ich, napríklad, oslobodil od finančne zaťažujúcich povinností voči úradom, ako aj od platenia miestnej dane. Dôsledkom toho však bolo, že zakrátko nato sa cisár stal hlavným sudcom v základných otázkach viery, on predsedal na konciloch, hoci sa dal pokrstiť len na svojej smrteľnej posteli a aj jeho chápanie kresťanstva bolo rozporuplné. Napriek zmierujúcej a toleranciu budujúcej deklarácii Milánskeho ediktu, zostáva záhadou, ako mohla cirkev prijať cisárovo oprávnenie o rozhodovaní nad otázkami viery.

„Čo má cisár do činenia s cirkvou?“

Spory a  násilný konflikt, tiahnúci sa celým štvrtým storočím, ktorý zanechal v severoafrickom kresťanstve v neskoršom období tragické následky, vypukli v súvislosti so zvolením kartágskeho biskupa bezprostredne po Konštantínovom víťazstve nad cisárom Maxentinom. V roku 331 zvolili Caeciliána za biskupa, s čím sa mnohí, približne osemdesiati numídski biskupi, nedokázali stotožniť, keďže jeho vysviacku vykonal tzv. traditor, t. j. biskup, ktorý počas prenasledovania odovzdal Sväté Písmo štátnym úradom, a preto to považovali za neplatné. Namiesto neho zvolili Majorína a neskôr Donáta.

V sporoch sa obe strany obrátili na Konštantína, v ktorého poverení sa najprv pod predsedaním rímskeho biskupa Militadésa na stretnutí talianskych a gálskych biskupov rozhodlo v prospech Caeciliána, potom však, ako sa voči tomu Donátus odvolal, v roku 314 nechal Konštantín Arelatébsky (dnešný Arles) zvolať všetkých biskupov Západnej ríše a toto zasadnutie opäť posilnilo v moci Caeciliána. Dokonca sa spísalo jedno z najzákladnejších nariadení, a síce, že biskupská vysviacka je právoplatná aj vtedy, ak bol v minulosti biskup traditor, čiže zradca. Tým bolo umožnené, aby sa mohli vysväcovať aj takí biskupi, ktorí sa v minulosti dopustili morálneho poklesku a boli uznaní za nehodných. Táto skutočnosť je mimoriadne dôležitá preto, lebo sa tým doriešilo a nadobudlo konečnú platnosť oddelenie biskupov, kňazov a kléru od laického ľudu, čím sa klérom vysluhované sviatosti (krst, odpustenie hriechov atď.) automaticky stávali právoplatnými, nezávisle od morálneho stavu a skutkov dotyčného klerika.

Väčšina afrických kresťanov s puritánskou morálkou, v ktorých zároveň pôsobila punská tradícia, ktorá s Rímom nemala vôbec nič spoločného, prijímala toto rozhodnutie s búrlivým odporom a naďalej verila v to, že cirkev je spoločenstvo vyvolených a svätých, a že biskup musí byť v každom prípade nepoškvrnený a nenapadnuteľný, čo bolo mimochodom v súlade s Pavlovými inštrukciami pre Timoteja v tejto otázke. Preto pod vedením Donátia vznikla v severnej Afrike cirkev s pomerne významným počtom veriacich, ktorá sa oddelila od vplyvu čoraz centralizovanejšej Rímskej katolíckej cirkvi. Ich heslom bolo: „Čo má cisár do činenia s cirkvou?“ Ortodoxný katolicizmus sa v priebehu nasledujúceho storočia dostal v tejto oblasti do menšiny a toto náboženstvo ctižiadosti, konformizmu a prispôsobenia sa svetovému systému sa vyčlenilo pre bohatú vrstva zemepánov a pre porímštených obyvateľov pobrežných miest. Donátska cirkev po politickej či hospodárskej stránke odmietala vtedajší svetový poriadok, a tak si získala obdiv u obyvateľov kontinentálnych vnútrozemných pohorí a hornatých krajov.

Cirkev vyšetrovala a našla hriech, štát trestal a odplácal.

Na príkaz Konštantína už medzi rokmi 316 a 321 zasiahli donátske spoločenstvá kruté prenasledovania zo strany vrchnosti. Po štvrťstoročí cisárskej politiky náboženskej tolerancie dochádzala trpezlivosť katolíckym veriacim. V roku 347 žiadal Caeciliánus a jeho veriaci u cisára povolenie pre násilný štátny zásah. Donátovým vyhnanstvom, ako aj masovým vyhladzovaním veriacich, sa snažili potlačiť vplyv súperiacej denominácie. Táto udalosť je zároveň míľnikom pre katolíckych kresťanov, kedy sa im podarilo uplatniť štátne násilie proti ostatným kresťanom, ktorí sa nechceli stotožniť s ich učením, po ňom nasledovalo množstvo ďalších takýchto udalostí.

Donátistov však tieto utláčania ešte viac posilnili a aj oni sa rozhodli ísť do boja. Spojili židovské tradície zelótizmu s essénskym ideálom svätosti a niektorí členovia ich zborov vytvorili voľné skupiny (circumcelliones), ktoré sa vyzbrojili palicami, a tak sa rozhodli vykonať zadosťučinenie na rímskych prívržencoch, v ich ponímaní eschatologických udalostí ich nazývali „kapitánmi svätých“. Ich biskupi a kňazi slúžili skôr v punskom jazyku ako v latinčine, podobne, ako aj montanisti, ktorí kázali v kmeňovej reči. V období cisára Juliana s prímením „Apostata“, t. j. „Odpadlík“ (361-363) získali donatisti naspäť svoje zhabané práva a cisár odoprel ortodoxným katolíkom vojenskú podporu, čím, ako sám cisár píše, ukončil prelievanie krvi. „Početné spoločenstvá takzvaných kacírov“ – píše – „v podstate vyvraždili, napríklad v Samosate, Bithunii a v Galácii...“ Julianov pokus o reštauráciu zlyhal, a následne sa záujmy pokresťančenej ríše a ríšskeho kresťanstva ešte viac spojili, dôsledkom čoho bolo vydanie celého radu zákonov proti kacírom.

„Kresťanský štát“ prenasleduje „kacírov“ presne takým istým spôsobom, ako predtým prenasledoval kresťanov. Predostiera tresty všetkým tým, ktorí by „spochybňovali otázky viery..., ktorí dráždia ľudí proti pokoju a poriadku, vzbudzujú vzburu a narúšajú cirkevnú harmóniu, ktorí by sa púšťali do sporov alebo rozdávali rady“, je napísané v nariadení pochádzajúcom z 80–tych rokov 3. storočia. Už v roku 333, za vlády Konštantína, uplatňovali prostriedok cenzúry pre ochranu oficiálneho kresťanstva, kedy odsúdili všetky Áriove spisy na spálenie, „...aby nič nebolo ponechané, čo by ho pripomínalo“, a podobný údel by čakal na každého, kto by sa pokúsil jeho diela ukryť. Cisársky prejav disciplíny voči náboženským povinnostiam mal v podstate takú istú schému: spočiatku charakterizoval sebaistú ekuménu, a dôsledkom nikdy nebolo nič iného ako slepá zúrivosť a vydanie celého radu utláčajúcich nariadení. Cisár mal neustále pocit, že sa musí postaviť na tú stranu, ktorá mu zabezpečí pozdvihnutie do vyššej pozície a len pre zabezpečenie mieru potlačiť druhú stranu. Kresťanstvo prijal s tým zámerom, že vďaka dynamickému štátnemu náboženstvu bude môcť posilniť svoju upadajúcu moc. Výsledkom však bolo jedine to, že sa z neho stal štátny rituál, neškodný, pretože bol mŕtvy...“ – ako sa môžeme dočítať v Johnsonovom vyjadrení.

Po vandaloch prichádzajú zástupy moslimov

Hlavným ideologickým východiskom pre ideál totalitnej kresťanskej spoločnosti a neskorších prostriedkov inkvizície v stredoveku bol Aurélius Augustínus, ktorý ako severoafrický biskup v meste Hippo, zasvätil obdobie od 90. rokov 4. storočia, prvých 20 rokov svojej biskupskej služby na to, aby donátsku cirkev opäť získal pod vplyv Ríma. Po neúspešnom boji sa napokon rozhodol pre systematickú likvidáciu týchto spoločenstiev. On bol autorom ideológie vynucovania pokresťančovania štátnou mocou a princípov mučenia kacírov, ktoré si neskôr pohotovo osvojili aj počas inkvizície. „Nešetrenie je oveľa dôležitejšie pri vyšetrovaní ako pri vykonávaní trestu“, ako aj: „... vo všeobecnosti uplatňovanie väčšej prísnosti je potrebné pri vyšetrovaní; čas na milosť prichádza až vtedy, keď sa hriech dostal na svetlo Božie.“

Augustín bol ten, kto upriamil pozornosť na také biblické úseky, na ktoré sa počas nasledujúcich stáročí odvolávali odobrovatelia náboženského násilia. Slovami Paula Johnsona sa Augustín „obrátil na štátnu ortodoxiu s požiadavkou vyhubiť inak zmýšľajúcich v záujme potrebnej a platnej zmluvy. Cirkev vyšetrovala a našla hriech, štát trestal a odplácal.“ Na začiatku Augustínovej biskupskej služby bola donátska cirkev silná, bohatá, prekvitajúca a pevne založená inštitúcia. V roku 411, aj napriek Augustínom iniciovanému prenasledovaniu, boli schopní ustanoviť 300 biskupov.

V nasledujúcich dvoch storočiach, skôr ako v roku 429 Vandali rozohnali obyvateľstvo pobrežných oblastí severnej Afriky, boli ostatky donátskej cirkvi mocou potlačené. Zatiaľ čo sa veriaci z vyšších spoločenských vrstiev pripojili k štátnej cirkvi, značná časť ostatného obyvateľstva bola donútená zachádzať mimo hranice zákona, stali sa z nich pocestní a dali sa „povandalštiť“. Prenasledované a prenasledujúce, ale zároveň z bojov vyčerpané, oslabené a bezmocné kresťanské spoločenstvá severnej Afriky a Blízkeho východu, napokon v siedmom storočí zahladila pod zemský povrch invázia moslimských Arabov a dodnes po nich nezostala takmer žiadna stopa.



Súvisiace články

Svedkovia a mučeníci v druhom storočí|Logos 8 / 2011 | László Répás|Z histórie
Izrael vs. Hamas - pohľad späť|Logos 4 / 2009 | rcs |Izrael
Perzekúcie voči rasovo prenasledovaným|Logos 6 / 2013 | Stanislav Mičev|Z histórie
Vytrhnutie Cirkvi|Logos 12 / 2015 | Michal Tausk|Vyučovanie
Protireformácia na Slovensku|Logos 9 / 2007 | Soňa Žabková|Z histórie